Charakter stalinizmu II.

Tým, že stalinistická byrokracia vznikla a je pri moci len vďaka marxistickej teórie, no napriek tomu predstavuje jej čistú negáciu, potrebuje neustále hľadať spôsoby, ako ju prekrútiť pre svoj prospech. Toto dosahuje jednak cenzúrou, falizifikáciou a veľmi nešikovnými teóriami, ale najmä praktickou politikou, ktorou robí všetko proti potenciálnym revolúciám. Je si vedomá toho, že skutočná revolúcia v inej krajine by znamenala ohrozenie jej postavenia vo vlastnej krajine. Preto stalinizmus vo svojich dejinách spravil všetko preto, aby ovládol existujúce komunistické hnutia v západných a koloniálnych krajinách a zabránil revolúciám. To sa ukazálo po prvý krát v Číne v roku 1926, neskôr v Nemecku, kde svojou šibnutou teóriou „sociálneho fašizmu“ (tak označoval sociálnych demokratov a odmietal s nimi spoluprácu) spôsobil príchod fašizmu k moci a v Španielsku, kde bol spoluzodpovedný za porážku Republikánov. Kvôli týmto udalostiam Trocký tiež prišiel k záveru, že proti stalinizmu pomôže len revolúcia a nie je možné ho reformovať. Stalinistické strany veľmi často podporovali buržoázne vlády a robili im službu brzdenia proletariátu, ako vo Francúzsku opakovane v rokoch 1936, 1945 a 1968, v Taliansku v roku 1976 a v Čile. Rovnakú logiku odhaľovala povojnová situácia vo východnej Európe, kde sa stalinistom podarilo zmeniť vlastnícke vzťahy a vytvoriť plánované hospodárstva bez toho, aby došlo k prevzatiu moci proletariátom a teda to boli byrokratické diktatúry od začiatku. Najlepší dôkaz pre zradu stalinizmu ale predstavovala politika mierovej koexistencie, ktorá bola primárnym cieľom ZSSR od roku 1933 až do úplného konca a čím sa stalinizmus jednoznačne vzdal cieľa svetovej revolúcie a ukázal svoj postoj ku kapitalizmu.

Odťatá Stalinova hlava na ulici v Budapešti, 1956.

Východná Európa v rokoch 1945-1948 ukazuje rozporuplnosť antikomunistickej interpretácie stalinizmu, rovnako ako stalinistických tvrdení o „socializme“. Práve v týchto udalostiach sa tiež najlepšie ukazuje skutočný mocenský základ stalinizmu, ktorý leží v represívnom štátnom aparáte. Napriek dnešným interpretáciám o Studenej vojne Stalin pôvodne nemal vôbec v úmysle viesť ofenzívu proti západným mocnostiam, rovnako ako nemal v úmysle zvrhnúť kapitalizmus vo východnej Európe. Tieto štáty mali slúžiť ako obranná zóna pred útokom západu, v ktorých mali stalinistické strany vládnuť v kapitalistickom hospodárstve. Hneď po konci vojny v roku 1945 slúžili stalinistické strany a jej vojenské jednotky vo forme Červenej armády k tomu, brzdiť revolučné tendencie proletariátu a jej už existujúce nezávislé soviety a obsadené továrne. Zo všetkých strán boli vylúčené veľké časti členstva, ktoré boli nepohodlné Kremľu a ich vedenia nahradené loajálnymi agentmi. Stalinistické strany sa podieľali na vládach v buržoáznych štátoch s kapitalistickým hospodárstvom a v Rumunsku dokonca obnovili kráľovstvo. K znárodňovaniu, ak k nemu dochádzalo, malo práve za účel zamedziť samostatnému a demokratickému vyvlastneniu proletariátom, naopak, malo ísť o štátne vyvlastnenie kontrolované zhora. V každom štáte pritom stalinisti od začiatku kontrolovali represívne štátne aparáty. Proti úmyslom Kremľa k ukončeniu tejto situácie došlo z inciatívy západu, ktorý videl stalinizmus ako nepriateľa, napriek jeho kontrarevolučnej charakteristike, a unilaterálne spustil Studenú vojnu v rokoch 1946-7. Toto spôsobilo, že vo všetkých krajinách východnej Európy došlo k veľmi kontrolovanému prechodu moci a vyvlastneniu kapitalistov, ktoré bolo riadené a vykonané štátnym aparátom pevne v rukách stalinistov. Tieto prevraty (otázne, či ich možno nazvať revolúciami) boli možné len vďaka tomu, že stalinizmus disponoval nutnými donucovacími prostriedkami, teda armádou, políciou a tajnými službami.

Sovietski vojaci v Československu, 1968.

Podobne možno popísať známe prípady povstaní proti stalinizmu. Vo všetkých prípadoch, proti obrazu antikomunistickej propagandy, išlo o hnutia, ktoré boli buď jasne proletárske vo svojej forme a obsahu, a orientovali sa na dosiahnutie politickej slobody vrámci plánovaného hospodárstva, alebo to boli reformné pokusy, ktoré nemali v úmysle reštauráciu kapitalizmu. Vo všetkých prípadoch tiež išlo o pokusy, ktoré boli neúspešné kvôli tomu, že nešli dosť ďaleko, neboli organizované a ozbrojené, alebo to boli, ako v prípade Československa, len reformy zhora. Najmä Maďarsko v roku 1956 a Poľsko v roku 1980 boli do kosti proletárske hnutia, ktoré sprevádzalo vytváranie nezávislých sovietov. V prípade Maďarska išlo o neúspech centrálnej organizácie a ozbrojenia, kedy sa masy nechali oklamať stalinistickým Nagyom a v prípade Poľska išlo rovnako o chýbajúce revolučné vedenie, ktoré bolo naopak v osobe Walesa reštauračné a snažilo sa revolučné tendencie brzdiť.

1968.

Čo sa ale stalo s trockistami alebo s inými potenciálnymi revolucionármi, ktoré mohli tieto hnutia preorientovať na potrebnú revolučnú dráhu? Väčšina trockistov bola v priebehu 30. a 40. rokov zlikvidovaná (tak ako Trockij v roku 1940), alebo jej členovia svoj boj vzdali. Trockistické diela samozrejme, spolu so všetkým, čo by protirečilo oficiálnej stalinistickej línii, boli zakázané a nedostupné vo východnom Bloku a to ešte aj počas glasnosti za Gorbačova. Pracujúci teda nemali potrebný prístup k informáciám a myšlienkam, aby vedeli vyvinúť potrebné vedomie. Toto napokon prežíva až dodnes, keď je Trockij na východe neznámy. No a v neposlednom rade boli zostávajúci trockisti po roku 1945 úplne neschopní v úlohe vybudovať potrebné hnutie a strácali sa v teoretickom odpade a fantazijných predstavách. Veľká časť trockistickej internacionály celých štyridsať rokov verila totiž, že sa Druhá svetová vojna neskončila, že sa svet nachádza v „dlhom revolučnom“ období a že pád stalinizmu a kapitalizmu príde každý okamih, pod tlakom „dejín“. Marxistické chápanie dejín, ktoré je zostavené z vedomého konania jednotlivcov, nahradili determinizmom na vzor Kautského. Podobne mali veľmi znepokojujúce oportunistické pozície voči stalinizmu a sociálnej demokracii. Mnohí, ako Pablo a Mandel si narozdiel od Trockého mysleli, že stalinizmus možno zreformovať, že si nežiada revolúciu a za stalinistické vôbec nepovažovali ostatné stalinistické režimy ako Juhosláviu, Čínu a Kubu. Niektorí, ako Spartakisti, dokonca vyspevovali Červenú armádu v jej invázii v Afganistane, zatiaľ čo druhí miestnych reakčných islamistov, dnešný Taliban a al-Kájdu. Iní sa potom vydali do druhého smeru, keď tvrdili, že ZSSR je „štáto kapitalistický“, pričom sa museli vzdať celej koherencie marxistickej teórie. Napokon najviac rozhodujúce bolo, že, ako Mandel, nepredpokladali kolaps ZSSR pár rokov predtým, než k nemu došlo, napriek tomu, že mali teóriu, ktorá by im mala dať túto znalosť.

1989.

Keď k tomuto kolapsu došlo, potvrdili sa viaceré predpovede Trockého (zatiaľ čo iné, najmä tie optimistické, nie). Kvôli povahe byrokratickej diktatúry a zvláštneho sociálneho charakteru byrokracie, ktorá užívala veľké privilégiá a cítila sa preto, podobne ako buržoázia, nadradená voči proletariátu, nebolo k znovuzavedeniu kapitalizmu potrebné použitie sily. V takmer všetkých krajinách táto reštaurácia prebehla mierovo a bez použitia represívneho aparátu, ktorý stalinisti mali. Berlínsky múr padol pred vojakmi DDR, ktorí sa len prizerali a Gorbačov stavial svoju silu proti konzervatívnemu krídlu byrokracie na podpore občianskeho hnutia vtedajších rokov. Mierový charakter tejto revolúcie okrem iného dokazuje neplatnosť stalinistickej, „štátokapitalistickej“ a antikomunistickej teórie. Rovnako došlo vo väčšine krajín k reštaurácii vďaka otvorenej kolaborácie a iniciatívy byrokracie. V Maďarsku toto bolo najviac očividné, kde reštauráciu začala vládna strana v roku 1987. Byrokracia tiež, podobne ako v satelitných štátoch, využila verejnú podporu a hnutia ku kontrolovanému prechodu moci, nikde však nedošlo k revolučnému prevzatiu moci proletariátom. V ZSSR reštauračné krídlo okolo Jeľcina založilo svoju moc na verejnom hnutí, ktoré bolo dezorientované v chode udalostí, ako aj v Poľsku reštaurátori na Solidarnosci. Až na Východné Nemecko a Rumunsko, ktorých byrokracie boli nezvyčajne konzervatívne, došlo k masovým dezerciám byrokracie do reštauračného tábora. Vo všetkých krajinách pritom nie je vôbec jasné, či vôľou ľudí bol návrat do kapitalizmu, všetky hnutia sa koncentrovali výhradne na občianske práva a demokraciu. Správnou predpoveďou sa rovnako ukázalo byť, že sa z byrokracie stala veľká časť novej buržoázie, najmä bývalí manažéri hrali rozhodujúcu úlohu v privatizačných procesoch (známa kupónová privatizácia) a vo viacerých krajinách sú dodnes bývalí príslušníci byrokracie a represívneho aparátu vedúce osoby vo volených vládach (ak mám spomenúť len dovolený príklad, Putin a celá ruská oligarchia). Napokon, túto interpretáciu udalostí potajomky zdieľajú aj pravicové politické strany a importované a reštituované časti buržoázie. Jedine marxistická teória dokáže naplno vysvetliť túto dynamiku a ako sa ukazuje, implicitne to je všeobecne rozšírená interpretácia „ponovembrového“ vývoja.

Čínski stalinisti, inak maoisti.

Jednu vec, ktorú sa Trockému nepodarilo predpovedať (pretože skôr zomrel, než mohol), ale ktorá je rovnako pochopiteľná, ak ju vidíme vo svetle teórie byrokratickej diktatúry, je prípad Číny a Vietnamu. Tu nedošlo k rozpadu byrokracie a diktatúry jednej strany, ale k zavedeniu kapitalizmu súčasne pod diktatúrou strany a byrokracie. Tento vývoj sa objasňuje vo svetle skutočnosti, že čínski stalinisti, napriek tomu, že ešte stále boli stalinisti, aj keď sa odtrhli od Kremľu, išli od začiatku cestou plánovaného hospodárstva a industrializácie len pod vplyvom Maa Ce-Tunga a keď sa táto industrializácia ukázala byť zlá politika, bola zastavená a Mao zomrel, rozhodli sa ísť inou cestou. Už dva roky po Maovej smrti v roku 1978 došlo k liberalizácii hospodárstva, v ktorej nominálne dedinské kooperatívy mohli voľne vyrábať tovary. Postupne sa tento sektor spolu so sektorom špeciálnych ekonomických zón (ktorý okrem iného fungoval aj v Severnej Kórei) rozširoval, až kým v rokoch 1993 až 2000 bola Čína plne kapitalistická. Tu ale došlo k reštaurácii so súčasným represívnym potlačením opozície, ako ukázal Tiananmen v roku 1989. Takáto verzia kapitalizmu sa napriek dobre známej byrokratickej korupcie neukazuje ako nestabilná, v skutočnosti je omnoho viac stabilná než stalinistické režimy alebo liberálnedemokratické kapitalistické spoločnosti. Zostávajúce stalinistické režimy na Kube a v Severnej Kórei pôjdu pravdepodobne rovnakou cestou, ak dovtedy nebudú zničené vojnou alebo revolúciou.

Zdroje:

Trotsky, L. D.: The Revolution Betrayed. What is the Soviet Union and where is it going?, 1937, https://www.marxists.org/archive/trotsky/1936/revbet/index.htm (v slovenčine táto kniha nikdy nevyšla, v češtine je dostupná len z roku 1995 a nie je dostupná na internete)

Trotsky, L. D.: Stalin – An Appraisal of the Man and his Influence, 1941, https://www.marxists.org/archive/trotsky/1940/xx/stalin/index.htm

The Degenerated Revolution: The Rise and Fall of the Stalinist States (ed. by D. Hughes, P. Main), Prinkipo, 2012

Pridaj komentár

Please log in using one of these methods to post your comment:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s