Ekonomické problémy stalinizmu a ich pôvod

Minulý režim byrokratickej diktatúry je mylne identifikovaný s marxistickým konceptom komunizmu. V tomto článku ide o to skúmať deformácie stalinistického hospodárstva.

Jedným zo stalinistických deformácií marxizmu bol jej nelogický a s Marxom protirečiaci pojem „socializmu“, triedneho boja, štátu a internacionalizmu v nej. Leninov pojem „socializmu“, ktorý používal synonymne s prvou fázou komunistickej spoločnosti, teda spoločnosti, v ktorej štát je v pokročilom štádiu rozpadu, v ktorom triedny boj je logicky na konci, v ktorom je internacionálne hospodárstvo pod demokratickou kontrolou obyvateľstva, v ktorom aj neexistuje potreba diktatúry proletariátu, použil stalinizmus na svoj deformovaný štát a zaostalú spoločnosť. V hrubých ekonomických vlastnostiach stalinizmus predstavoval vlastnosti prechodnej spoločnosti, teda prežitie peňazí ako hlavného ekonomického indikátora a univerzálneho ekvivalentu, tovarová výroba, pričom „spoločenská výroba“ mala charakter výroby vo vlastníctve a kontrole štátu, ktorý nebol „robotnícky“, teda nie pod kontrolou pracujúcej triedy. Stalinistická „prechodná spoločnosť“ však nebola prechodná spoločnosť v zmysle klasického marxizmu, pretože nebola realizovaná prostredníctvom diktatúry proletariátu a demokratického riadenia hospodárstva, ale v diktatúre nomenklatúry a vedenia strany, v hospodárstve, ktoré bolo riadené touto „skupinou“, ktorý Trockij nazýva „byrokraciou“.

Vývoj stalinizmu bol podmienený zaostalosťou krajiny, v ktorej vznikol, jej izoláciou, špecifickými aktérmi toho času a ich konania a činností a podmienkami organizácie strany a jej povahy ako jedinej legálnej strany. Akonáhle sa etabloval, bol schopný najmä pomocou represívnych štátnych aparátov rozšíriť svoj vplyv do východnej Európy, Číny a iných krajín a udržať sa v dvoch krajinách až dodnes. Stalinistická byrokracia zostáva vládnucou „kastou“ a súčasťou vládnucej triedy v „štátokapitalistických“ krajinách ako Čína a Vietnam a tvorí veľkú časť novej buržoázie v poststalinistickej Európe.

Základným rozporom stalinizmu bol však jeho pôvod v marxizme – ukončenie kapitalizmu so súčasným potlačením proletárskej demokracie a plánovania. Tento rozpor vládol tiež nad hospodárstvom tejto spoločnosti až do jej konca a napokon rozhodol o jej konci.

Hungary-56
Jedným z jasných prejavov takého potlačenia proletárskej demokracie bolo Maďarsko v roku 1956.

Stalinistické hospodárstvo bolo od roku 1928 založené na výrobe podľa centrálneho byrokratického plánu. Tento plán bol zostavený a rozhodnutý na najvyššej úrovni vedenia strany a bol potom delegovaný smerom dole k manažérom, vymenovaných byrokratov v jednotlivých podnikoch, až sa materializoval vo výrobe proletariátom. Tento esenciálne antidemokratický proces, ktorý sa nikde a nikdy v základoch nezmenil, bol zodpovedný za väčšinu rozporov stalinistického hospodárstva. Toto vyplývalo jednak z povahy byrokracie, ktorej záujmy stáli častokrát priamo v rozpore s proletariátom (aj keď nie rovnako ako v kapitalizme) a ktorá nedokázala záujmy proletariátu presadzovať, inak z povahy jeho antidemokratickosti, ktorá nevyhnutne musela zostaviť plán, ktorý nezodpovedal skutočným potrebám proletariátu. Najväčšie problémy efektivity ležali na úrovni manažérov, ktorí sa snažili napĺňať a zneužívali ciele plánu k vlastnému prospechu, inak na úrovni pracujúcich, ktorí boli kvôli povahe systému apatickí a odcudzení. Problémom plánu bolo, že bol vedený až do konca len v kvantite a aj to častokrát v nezmyselných jednotkách ako vo váhe, čo spôsobovalo čo najväčšiu výrobu bez ohľadu na kvalitu, alebo čo najťažšie výrobky. Dve podstatné nedostatky stalinizmu, ktoré sa ukazovali už v 30. rokoch, nedokázal až do konca vyriešiť a to bola nízka kvalita spotrebných výrobkov a nízka produktivita v poľnohospodárstve. Druhý fenomén sa stal jedným z rozhodujúcich v kríze Zväzu na konci svojej existencie, keď musel veľké množstvá domácej potreby dovážať zo západných krajín. Nízka produktivita v poľnohospodárstve bola na konci éry taká katastrofálna, že dokázala vyrobiť len šestinu toho, čo USA, zatiaľ čo mala päťkrát väčšiu pracovnú silu v tomto sektore.

Základný rozpor stalinizmu spôsobil, že uvaľoval obmedzenia slobody a inciatívy na obe strany, na strane manažérov, ktorí narozdiel od kapitalizmu neprofitovali priamo z produktivity svojich „zamestnancov“ a ktorí mali vyrábať to, čo im bolo nariadené, na strane pracujúcich, ktorí rovnako smeli len vyrábať to, čo im bolo nariadené a nemali skutočný vplyv na plán a politiku. Narozdiel od kapitalizmu tieto režimy nemali žiadnu formu kontroly, viacerých centier moci a trestu za „zlé hospodárenie“, podniky dlhodobo fungujúce na stratu boli jednoducho udržiavané štátom. Narozdiel od kapitalizmu, v ktorom existuje chronická nadakumulácia a podinvestovanosť, tu existovala chronická nadinvestovanosť.

Základná nadradenosť plánu nad kapitalizmom sa však ukazovala v niektorých oblastiach a obdobiach, napríklad v ére industrializácie Zväzu, ktorá (na chrbte roľníctva) dosiahla rýchly prerod krajiny do industriálnej a v absencii kapitalistického vykorisťovania, ktoré umožňovalo racionálnejšiu alokáciu zdrojov a lepšie životné podmienky v pomere k produktivite. Základným zlyhaním, spôsobenom byrokratickým riadením plánu bolo, že po perióde „ľahkej“ industrializácie, ktorá bola len extenzívna nenasledovala rovnaký intenzívny a technologický rozvoj. Industrializovať po vzore, častokrát s pomocou západu bolo ľahké, avšak riadiť a rozvinúť komplexné hospodárstvo na základe nových technológií menej. Toto bolo spôsobené nielen antidemokratickosťou systému a zákazu iniciatívy a kreativity, ale aj iracionálnymi chybami a rozpormi. Napríklad plán dlhodobo neodmeňoval technologický rozvoj, ale skôr mu stavial v ceste prekážky, tým, že akékoľvek spomaľovanie produktivity a zavádzanie nových metód nekompenzoval, tiež neexistovali incentívy na mikroúrovni pre zavádzanie nových technológií. Aplikácia nových technológií vo výrobe bola omnoho pomalšia ako v kapitalizme. Polovica štátneho vývoja išla na na obranu, pričom narozdiel od západu vojenský sektor tieto technológie súčasne nezavádzal v civilnom. Všeobecne vojenský rozpočet bol najmä v neskoršom období veľkou záťažou pre celé hospodárstvo, dosahujúc 16 percent HDP a absorbujúc väčšinu investičných prostriedkov. Dlhodobým úkazom stalinizmu boli subvencie najmä v základnej spotrebe, neskôr v poľnohospodárstve a závislosť na exportoch, najmä ropy a zlata pre „tvrdé“ valuty na výmenu so západom. Vyjadrením opačného úkazu kapitalizmu v stalinizme bolo, že pracujúci mali veľké úspory, pretože ich nemali na čo minúť.

Rozpory stalinizmu sa ukazovali okrem iného v tom, že stavial momumenty pre symboly, zatiaľ čo nedokázal postaviť dostatočné bytové kapacity pre pracujúcich.

Týchto problémov si bola byrokracia dobre vedomá, no nebola schopná na ne, tiež kvôli svojej povahe a rozporuplného charakteru v systéme, vyvinúť riešenia. Nízku produktivitu v poľnospodárstve sa snažili bez úspechu zmeniť Chruščov a Brežnev, v 60. rokoch sa odohrali neúspešné Kosyginove „trhové“ reformy a v 70. rokoch boli tieto snahy pozastavené kvôli výhodnej pozícii zväzu na medzinárodnej scéne (Vietnam a uvoľnenie) a kvôli cenám ropy a zlata. Zatiaľ čo Chruščovove reformy kombinovali centralizáciu v poľnohospodárstve s decentralizáciou v riadení priemyslu, zatiaľ čo Kosyginove reformy sa snažili zaviesť viac slobody v manažérskom riadení, účtovníctvo a riadenie podľa podnikov, bonusy podľa podnikovej rentability a niečo pripomínajúce „zisk“ v kapitalizme. Tieto reformy boli kvôli ich súčasnej obľube a neobľube u manažérov neúpešné a postupne vzaté späť.

Sovietske“ hospodárstvo, založené na päťročných plánoch, ktoré boli možno v čase industrializácie zmysluplné, začalo byť neskôr kvôli nim limitované. Odmeny pre manažérov založené na dosahovaní plánov a tresty za ich nedosiahnutie spôsobovalo buď nadvýrobu alebo podvýrobu a z toho vytvorené nerovnomernosti. Tzv. „úzke profily“, ktoré umožňovali dosiahnutie plánu v jeho poslednom roku, keď manažéri hodili do výroby rezervy materiálu a práce, spôsobovali fenomény „zásobovania“. Špeciálny dôraz na základné výrobky spôsobovali nedostatok vo vedľajších a nevyhnutných výrobkoch, ako v náhradných dieloch a v opravách, ktoré spôsobovali dodatočné veľké náklady. Obmedzenosť plánu na päť rokov, ideológia a odmeny okolo jeho cieľov spôsobovali veľké množstvo nedokončených alebo rýchlo dokončených projektov. Nielen chýbajúca demokracia, ale aj sloboda prejavu spôsobovala, že neexistoval častokrát nikto, kto by upozorňoval na chyby a problémy samotného systému, keďže manažéri a byrokrati väčšinou tieto problémy ignorovali alebo zatajovali. Nedostatky plánu boli potom „lepené“ tolerovanými trhovými silami. Výsledkom jedného centra moci a neexistujúcej kontroly bola napokon dobre známa a rozšírená korupcia.

Fetišom stalinizmu sa stalo vypisovanie hesiel, citátov a podobizní Lenina a iných tam, kde chýbali reálne výsledky. Lenin a Marx by sa v hrobe obracal.

V 70. rokoch, kedy namiesto toho, aby došlo k reforme kádrov, došlo k „stabilite kádrov“, teda ich zaistenej doživotnej funkcie, došlo tiež k všeobecnému zastaveniu rastu produktivity. Kríza bola dočasne odsunutá už spomínaným exportom ropy, avšak v strede 80. rokoch silnejúca domáca kritika a starnutie byrokracie, spolu s vyschnutím tohto zdroja príjmov, donútila režim k zmenám. Gorbačov bol tak práve pokusom tento režim zachrániť, nie ho položiť a rozložiť. Narozdiel od Číny, v ktorej nedošlo k industrializácii krajiny prostredníctvom stalinizmu a v ktorej bola stalinistická línia držaná najmä Mao Ce Tungom, došlo už od roku 1978 k postupnému zavádzaniu kapitalistického hospodárenia. Aj Gorbačovove reformy od roku 1985 išli do tohto smeru, rovnako ako v iných krajinách východného Bloku.

Lenin samozrejme nesmie chýbať ani na tanečnú súťaž.

Povaha byrokracie ako riadiacej kasty závislej od svojej funkcie vo výrobe, teda kasty, ktorá svoju materiálnu pozíciu stavia na plánovanom hospodárstve, ale súčasne nechce pripustiť jeho demokratizáciu, ju prirodzene riadi do smeru reštaurácie kapitalizmu. V stalinistickom Zväze bol postoj byrokracie narozdiel od Číny neprirodzene stalinistický, teda naklonený proti reformám, avšak ekonomický neúspech ju nútil k tomu akceptovať Gorbačovove pokusy. Ten sa pokúsil kombináciou politickej a ekonomickej liberalizácie a demokratizácie revitalizovať režim, nie ho zrútiť. Glasnost mala práve za účel mobilizovať podporu pre tieto reformy proti odporu konzervatívnej časti byrokracie. Táto perióda bola prakticky periódou voľného práva na zhromažďovania (na výnimky) a slobody prejavu (s významnou výnimkou pre trockistov). Gorbačov tak mal hrať úlohu „kvázicentristu“, spojovacieho článku s masami, s ktorými bude byrokraciu hnať k reformám. V skutočnosti glasnost však znamenala priestor pre otvorene reštauračné sily v byrokracii a v obyvateľstve, ktoré našli svojho martýra a reprezentanta v Jeľcinovi. Táto explózia debaty možno ilustrovať podľa toho, že existovalo takmer 30 tisíc klubov, ktoré nemali spojenia so stranou, ktorej členmi bola väčšina mestskej mládeže. Toto kulminovalo v marci 1989 v prvých „polo“slobodných voľbách do Kongresu, do ktorého bola zvolená veľká skupina okolo Jeľcina advokujúca reštauráciu kapitalizmu a buržoáznej demokracie. V nasledujúcich dvoch rokoch došlo k rozšíreniu tohto hnutia, ktoré nakoniec Gorbačov nevedel kontrolovať a na konci ktorého stál rozpad zväzu a prezidencia Jeľcina. Súčasne s tým došlo k efektívnej legalizácii kapitalizmu vo zväze a začiatku privatizácií štátnych podnikov manažérmi a inými časťami byrokracie. Zo začiatku úspešné vo zvýšení produktivity, na konci roku 1989 spôsobili inflácia a praktické znovuzavedenie trhu do hospodárstva, ktoré skončilo v kolapse celého hospodárstva, šokovej terapii a v bezprecedentnej katastrofe reštaurácie v 90. rokoch, z ktorého sa niektoré stalinistické štáty dodnes nezotavili.

V stalinistickej Číne došlo k postupnej dekonštrukcii stalinistického hospodárstva, resp. k rozvoju kapitalistického hospodárstva, až kým v nej sa nestala kapitalistická výroba dominantným výrobným spôsobom a kapitalistická akumulácia riadi hospodárstvo. Súčasne k tomuto došlo s udržaním straníckej a byrokratickej politickej diktatúry. Tak ako v európskom stalinizme, aj tu sa pretvorila byrokracia na novú buržoáziu. Túto cestu nasledovali iné stalinistické krajiny, ako Vietnam a budú ju ostatné musieť nasledovať, ak jej byrokracie budú chcieť udržať svoju exkluzívnu politickú moc.

stal10
To, čo zo stalinizmu zostalo, kapitalizmus napriek všetkému radšej nechá rozpadnúť alebo strhnúť, tak ako leninisti a stalinisti strhávali symboly a pripomienky starého života.

Zdroj:

The Degenerated Revolution: The Rise and Fall of the Stalinist States (ed. by D. Hughes, P. Main), Prinkipo, 2012

Pridaj komentár

Please log in using one of these methods to post your comment:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s