Charakter povstaní proti stalinizmu

Napriek dnešným antikomunistickým predstavám, mali všetky povstania a revolúcie proti stalinizmu proletársky alebo študentský charakter a boli namierené v prvom rade na dosiahnutie politickej demokracie a slobody vrámci plánovaného hospodárstva.

Napriek tomu, že vznik stalinizmu v „Sovietskom zväze“ bol spojený s rozsiahlou represiou opozície, ako aj nezávislých orgánov a iných názorov než straníckej línie, 20. a 30. roky neboli charakterizované väčšími povstaniami proti stalinizmu. 40. roky napokon boli obdobím vojny a expanzie stalinizmu.

Táto expanzia vo východnej Európe bola dosiahnutá za pomoci dočasnej kolaborácie s imperializmom s cieľom odzbrojenia povojnovej revolučnej situácie a nezávislých mocenských orgánov proletariátu, aby potom došlo v rokoch 1948-49 k byrokratickému štátnemu prechodu z kapitalistického na plánované hospodárstvo. Tento vývoj bol podmienený stalinistickou kontrolou nad represívnymi aparátmi štátu a priamej prítomnosti „Sovietskej“ armády. Predstavou Stalina po vojne bolo vytvorenie „nárazníka“ kapitalistických krajín, ktoré budú pod kontrolou miestnych stalinistických strán v koalícii s buržoáznymi stranami. Nepriateľský postoj imperializmu voči stalinizmu však znemožnil takúto eventualitu. Stalin napríklad v rokoch pred 1949, ako v roku 1952 bol ochotný pristúpiť na vytvorenie neutrálneho spoločného kapitalistického Nemecka, ako v prípade Fínska a Rakúska, k čomu kvôli postoju imperializmu nedošlo. Tak došlo okrem iného k vzniku dvoch znepriatelených vojenských aliancií, NATO v roku 1949 a Varšavského paktu v roku 1955 a dvoch republík Nemecka v roku 1949.

Povojnový model hospodárskeho vývoja bol poznačený rozsiahlym zničením kapitálu v celej kontinentálnej Európe. Industriálna výroba Nemecka, Francúzska a ostatných kontinentálnych západných krajín stála hlboko pod predvojnovou úrovňou. Veľká Británia bola hospodársky vyčerpaná z vojny a jej impérium zažívalo rýchly úpadok. „Sovietsky“ zväz bol podobne zničený vojnou. Na západe bol tento stav napravený masívnou kapitálovou pomocou z USA, na východe nič také neexistovalo. Práve naopak, prvé mesiace okupácie a po vojne boli charakterizované masívnou dekonštrukciou miestneho kapitálu – strojov a fabrík vo východnej Európe stalinistami a ich odvozom do zväzu. V niektorých krajinách, ako v Rumunsku, Bulharsku a Maďarsku bolo až 90 percent industriálnych strojov rozobraté a odvozené do zväzu, v Nemecku to bolo až 30 percent, v Poľsku, Juhoslávii a Českoslovenku až 25 percent. K tomu boli ročne až 30 percent celkového HDP odvedené do zväzu. Vzťah východnej Európy a zväzu bol tak opačný od vzťahu USA a západnej Európy, bol to odliv kapitálu a mal určité charakteristiky kolonializmu. Táto nerovnosť v povojnovom vývoji spôsobila relatívne neuspokojivú obnovu vo východnej Európe. Ekonomické podmienky, ktoré sa vyznačovali nízkym rastom miezd a infláciou, boli rozhodujúce vo vzniku povojnových povstaní v Nemecku, Poľsku a v Maďarsku.

Keď Trockij opísal stalinistický režim ako kontrarevolučný, a revolúciu proti nemu ako nevyhnutnú, predpovedal, že začiatočné požiadavky rebelujúcich hnutí budú kombinácie ekonomických požiadaviek a požiadaviek pre politickú slobodu, pre slobodu prejavu, nezávislé proletárske organizácie alebo demokratizáciu existujúcich a slobodné voľby. Všetky doterajšie antistalinistické hnutia v Európe toto potvrdili.

Prvé väčšie antistalinistické povstanie sa odohralo v roku 1953 vo východnom Nemecku. Pozadím pre toto pozadie bola zlá alebo stagnujúca ekonomická situácia (spôsobená stalinistickou industrializáciou zameranou na ťažký priemysel a vysoký vojenský rozpočet) a politická nesloboda, spúšťačom bolo zvýšenie pracovných noriem o 10 percent v júni 1953.

Toto zvýšenie spôsobilo v najuvedomelejších častiach proletariátu pobúrenie a pracujúci zo Stalinallee poslali požiadavky vláde, aby ich vzala späť. Po ignorácii došlo k spontánnemu štrajku na jednom stavenisku, potom po zatknutí organizátorov štrajku došlo k väčšiemu štrajku. 16. júna tak pochodovalo okolo šesť až desaťtisíc pracujúcich, z ktorých sa väčšina k pochodu spontánne pridala, na sídlo vlády.

Tam formulovali svoje požiadavky, ktoré boli nielen ekonomického, ale aj politického charakteru. Žiadali okrem zníženia normy zníženie cien, vyčistenie byrokracie, demokratizáciu strany a odborov a podstatne, slobodné voľby smerujúce k zjednoteniu Nemecka. SED reagovalo nato zrušením zvýšenia noriem a očakávalo, aby sa veci ukľudnili. Práve naopak, na druhý deň došlo k generálnemu štrajku, ktorého sa zúčastnilo 300 tisíc pracujúcich, ktorí začali okupovať a vandalizovať budovy a stranícke kancelárie, oslobodzovať väzňov a obsadzovať policajné stanice. Začali sa tvoriť štrajkové výbory a výbory, ktoré pripúšťali aj iných než pracujúcich a spájali továrne. Celonárodná štruktúra výborov však chýbala, rovnako ako chýbala revolučná strana, ktorá by nasmerovala povstanie k zvrhnutiu vlády. Už 17. júna však bola nasadená „sovietska“ armáda proti protestom a počas nasledujúceho týždňa potlačila väčšinu štrajkov v krajine. Pracujúci sa voči tankom bránili väčšinou len kameňmi. Zabitých bolo napokon 50 až 100 ľudí, tisícky zatknutých a súdených.

 

Leipzig, um den 17. Juni 1953

Omnoho väčší rozsah a hĺbku malo povstanie v Maďarsku v roku 1956. Jeho pozadím boli podobne zlé ekonomické podmienky, v ktorých väčšina proletariátu žila na horšej úrovni než v 30. rokoch a štrajky v júni a v júli v Budapešti a v Poznani. Povstanie bolo definované a napokon rozhodnuté bojom dvoch frakcií v maďarskej stalinistickej strane, medzi Rákosim, ktorý sledoval oficiálny plán industrializácie a Nagyom, ktorý zastával väčší dôraz na spotrebné tovary a na dobrovoľnú kolektivizáciu poľnohospodárstva. Povstanie sa začalo študentskou demonštráciou 23. októbra, na ktorej žiadali nové stranícke vedenie. Na túto demonštráciu začala stalinistická tajná služba, AVH, strieľať, ktorú opätovali streľbou zo zbraní dezertovaných vojakov. Nasledovalo viac dezertácií u maďarských a sovietskych vojakoch a štrajky po celej krajine. Skoro všade vznikli miestne továrenské a revolučné výbory, pričom väčšina žiadala politickú slobodu v pokračujúcom plánovanom hospodárstve. Podobne ako v Nemecku však nedošlo k vzniku celonárodného výboru a jednotného revolučného vedenia, ktorý by povstanie viedol k zvrhnutiu stalinistickej vlády. Túto situáciu dvojitej moci boli stalinisti nútení vyriešiť zvolaním Nagya ako premiéra, ktorý žiadal ukončenie generálneho štrajku, vyhlásil, že budúce voľby budú slobodné vo viacstraníckom systéme a sľúbil stiahnutie Sovietskych vojsk z krajiny. V skutočnosti získaval čas na intervenciu a reakciu. 31. október sa bojovanie skončilo, zatiaľ čo už 1. novembra začali pohyby vojsk na potlačenie povstania. 4. novembra napokon došlo k útoku Sovietskej armády na Budapešť, ktorý bol v priebehu jedného týždňa zabratý. Až tritisíc ľudí bolo zabitých, tisíce išli do väzenia, gulagov a boli popravení. Napriek jeho role v odzbrojení povstania bol Imre Nagy odsúdený a popravený.

© Thomas Gleason/56 institute/EST&OST

Rok 1968 v Československu síce neznamenal žiadne povstanie proti stalinistickej byrokracii, ale rovnako symbolizuje neochotu byrokracie odovzdať čokoľvek zo svojej politickej moci. Reformy pražskej jari predstavovali napriek rôznemu vnímaniu pokusy stalinistický režim revitalizovať a nijak neohrozovali vládu strany. Napriek tomu predstavovali potenciálne ohrozenie pre stalinistický blok, či vystúpením krajiny z Varšavského bloku, alebo vznikom proletárskej demokracie, resp. buržoáznej demokracie. Podobne ako predtým, aj tu nebolo hnutie, ani stranícke vedenie pripravené na zásah „Sovietskych“ vojsk a bezbranne sa im prizeralo.

(AP Photo/CTK, Libor Hajsky)

Poľské hnutie v roku 1980, podobne ako krátke protesty na univerzitách v roku 1968, bolo spočiatku v línii demokratických požiadaviek a zachovania plánovaného hospodárstva. Poľsko bolo v roku 1980, podobne ako predtým v Nemecku a v Maďarsku, v zlej ekonomickej situácii, v kríze, nedostatku, s veľkým štátnym dlhom a sužované tradičnou korupciou, ktoré poskytovali byrokracii lepšie životné podmienky. Ilúzie v kapitalizmus a odpor voči plánu bol v Poľsku spôsobený netradičným prechodom na stalinistické hospodárstvo, ktoré prebehlo takmer bez podpory aj tak malého proletariátu a v ktorom bola vládna strana považovaná ako bábka ruského útlaku. Napriek tomu v Solidarnosc spočiatku nedominovali reštauračné hlasy. Väčšina miestnych výborov advokovala „samosprávu“, samostatné riadenie v podnikoch bez centrálneho plánu. Takýto plán by vo vtedajších podmienkach viedol k vzniku trhových vzťahov medzi podnikmi a ku „kooperatívnemu“ kapitalizmu. Politicky bola však Solidarnosc prekvapujúco zdržanlivá. Pôvodné požiadavky z augustu 1980 žiadali slobodu prejavu, zhromažďovania, štrajku, vlastné odbory, koniec byrokratických privilégií a zlepšenie ekonomických podmienok, ale neodvážili sa požadovať slobodné voľby a už vôbec nechceli zvrhnúť systém. Niektorí požadovali druhú komoru parlamentu, ktorá by sa zameriavala na hospodárske problémy, druhí žiadali zdieľanie moci s vládnou stranou a prokapitalistickou KPN. Hnutie sa začalo v priebehu roku až do začiatku 1981 radikalizovať s čoraz častejšími štrajkami a mnohí požadovali generálny štrajk. Walesa, ktorý síce oficiálne neadvokoval kapitalistickú reštauráciu, hral kľúčovú úlohu v deradikalizácii hnutia tým, že odmietol generálny štrajk. Zámerom reštauračného vedenia nebolo vytvoriť revolučnú situáciu a vznik rád po celej krajine, ale dosiahnúť politickú dohodu s vládou, ktorá by hnutie kanalizovala do parlamentnej strany. Hnutie napokon stratilo dynamiku v roku 1981, až kým neskončilo v decembri 1981 ilegalizáciou a vyhlásením stanného práva. Zámery reštauračného vedenia boli napokon dosiahnuté v júni 1989 v prvých „poloslobodných“ voľbách, v ktorých podobne ako v zväze, vyhralo väčšinu volených kresiel. Napriek jej konečnému podielu na kapitalistickej reštaurácii to bolo hnutie, ktoré na začiatku a vo väčšine členov žiadalo politickú slobodu vrámci postkapitalistických výrobných vzťahov, resp. nemali v úmysle plnú kapitalistickú reštauráciu v Poľsku.

(AP Photo/Langevin/File)

Situácia v stalinistických krajinách, ktorá monopolizovala politickú moc v krajine v jednej stalinistickej strane, súčasne s chýbajúcim triednym vedomím a absenciou revolučných informácií (o Trockom aj počas glasnosti) a organizácií, spôsobila, že existujúce antistalinistické povstania a hnutia mali väčšinou spontánny a lokálny, resp. nekoordinovaný charakter. Vo väčšine prípadov neboli ochotní ako prví rozhodujúco rozbiť štátnu moc stalinistov a keďže neboli organizovaní v jednej strane alebo výbore nemohli klásť účinný odpor, aby zriadili skutočnú demokratickú diktatúru proletariátu nad byrokraciou. Napriek tomu ich nemožno označiť a snažiť sa stvárniť ako antikomunistické povstania, ktoré chceli návrat do kapitalizmu. Ich ilúzie v buržoáznu demokraciu a municipalizmus však čiastočne spôsobili ich neúspech. V stvárnení týchto hnutí ako prokapitalistických, zdieľajú stalinistické a antikomunistické ideologické prúdy svoju interpretáciu, pričom jedni ich vykresľujú ako povstania pre „slobodu a demokraciu“ (čítaj buržoáznu) a druhí ako „reakčné, fašistické a kontrarevolučné hnutia“. Ďalším dedičstvom stalinizmu je, že pravda o týchto hnutiach je dodnes neznáma. Pravda je bohužiaľ, ako vždy, ani jedno z tých dvoch, ale tá, že to boli ďalšie príklady neúspešných revolúcií pre konečné oslobodenie pracujúcej triedy a ľudstva z tyranie byrokracie a kapitalizmu.

Zdroj:

The Degenerated Revolution: The Rise and Fall of the Stalinist States (ed. by D. Hughes, P. Main), Prinkipo, 2012, str. 105-133, 285-311

Pridaj komentár

Please log in using one of these methods to post your comment:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s