Pôvod fašizmu: triedny šovinizmus ako prvý šovinizmus

Dnešný svet sa zdá byť ako nikdy predtým zamorený chorobou predsudkov. Nenávisť, presvedčenie o menejcennosti a túžba druhých utláčať, či to je kvôli ich rodu, farby pleti, náboženstva alebo etnickej príslušnosti je na každom rohu, v každej krajine.

Keď sa pozrieme do minulosti, nedostávame iný obraz a čím ďalej pátrame, tým viac sme zhrození z toho, z akej neuveriteľnej brutality naša spoločnosť pochádza, čím hlbšie pátrame, tým viac príkladov nachádzame aj pri ľuďoch, ktorí sú našimi idolmi a hrdinami národných a iných identít.

Človek je viac než pokúšaný si myslieť, že šovinizmus a nenávisť je univerzálna a ľudská vlastnosť, súčasť ľudskej „prírody“, presvedčenie, ktoré je druhou priepasťou, do ktorej môžeme spadnúť. Kam sa človek pozrie a nachádza príklady šovinizmu, nachádza tiež príklady ľudí, ktorí sa proti nim postavili, bojovali a eventuálne položili svoj život. Proti Aristotelovi človek nachádza Kynikov, proti Cicerovi bratov Gracchov, proti Senecovi tisíc Spartakov, proti Lutherovi tisíc roľníkov, proti Humeovi a Kantovi celé milióny, proti Hobbesovi celé dejiny a proti Spencerovi celý svet.

gaius_gracchus_tribune_of_the_people
Gaius Gracchus, ľudový tribún hovorí k plebejom, neskôr zavraždený.

Dejiny tak skôr pripomínajú neustále povstávanie z násilia, krutosti a barbarizmu do lepších spôsobov. Tí ľudia, ktorí ale tieto lepšie životy a pokrok v živote ľudí, oslobodenia z utrpenia, krvou vybojovali, sú väčšinou neznámi, stratení v dejepise, ktorý zostavujú najmä slávni svojho času. Medzi nespočetnými filozofickými textmi, ktoré obhajujú otroctvo ako „prirodzené“ tým, ktorí nie sú ľudia, ktorým taký osud prináleží (Aristoteles), ktoré obhajujú kolonializáciu a rasizmus s tým, že barbarov a čiernych treba naučiť správnym spôsobom života alebo ich to nemožno vôbec naučiť (Hume a Kant), je ťažké či nemožné nájsť texty, ktoré za svojho času odsudzovali či vôbec kritizovali také pohľady a praktiky. Akoby víťazi dejiny nepísali a boli za svojho času vždy odmietaní, vysmievaní a zabíjaní.

Ešte aj pred nedávnom, v 60. rokoch, ľudia, ktorých dnes oslavujú v USA ako liberálov a amerických hrdinov, boli za svojho času nenávidení, odmietaní väčšinou obyvateľstva, prenasledovaní vlastným štátom a zabíjaní rôznymi vtedajšimi zástupcami extrémistickej väčšiny.

martinlutherkingmalcolmx_march_1964_cropped_retouched
Martin Luther King a Malcolm X, obaja neskôr zavraždení.

Celými dejinami prechádza smer a cesta pokroku, ktorá je dláždená obeťami neznámych tisícov, nie veľkých intelektuálov, štátnikov, umelcov, či vládcov. Odhaľuje tajomstvo, v ktorom vládcovia jednej éry a ľudia, ktorí sa zdajú byť najrozumnejší centristi, sú najkonzervatívnejší, reakční a symboly hanby o sto, dvesto rokov neskôr. Že zmena k lepšiemu prichádza zospodu, od ľudí, ktorým nie je zdôverené, ani rozhodovať o vlastnom osude, od utlačovaných, sa najlepšie ukazuje vo chvíľach najväčšej odvahy a slobody más, ako vo Francúzskej revolúcii, kedy predbehli svetový vývoj o sto rokov, uzákoňujúc všeobecné hlasovacie právo pre mužov, pričom navrhnuté bolo všeobecné hlasovacie právo bez výnimky a zrušili po prvý krát v dejinách otroctvo. Obe rozhodnutia boli vtedajšími vodcami a členmi vzostupujúcej vládnucej triedy neskôr zvrátené.

proclamation_esclavage
Proklamácia francúzskej republiky z roku 1794 o zrušení otroctva.

Cez okuliare primárnych zdrojov, filozofických textov, právnických deklarácií, listín neviditeľné sily, sily pod povrchom lesku, pod bannermi výkrikov, hesiel a ideí, sú tie, ktoré tvoria dejiny a hýbu ich do jedného či druhého smeru. Prečo sa ale hýbu tak očividne do jedného smeru a texty a vyhlásenia, o ktorých sa učíme, sú tak nesprávne, reakčné a nanajvýš ich doháňajú?

Pre odpovede sa dá pozrieť na jeden z najstarších prežívajúcich takých textov, pozostatkov minulosti, inak neznámej a prešlej, ktoré neskôr vytvorili celú tradíciu škôl, univerzít a dodnes sú základom vied v našej spoločnosti. Platónove, no najmä Aristotelove texty k sociálnym otázkam o tvorbe „štátu“ (polis), správnej „vlády“ a o rozdelení bohatstva a vplyve tried na tieto otázky, ponúkajú možno vysvetlenie týchto dejín násilia a útlaku.

philosophenmosaik_koln_aristoteles

Aristoteles v Nikomachovej Etike a Politike ponúka vysvetlenie a obhajobu otroctva, patriarchátu a latentného otroctva ženy v domácnosti (oikos) a tiež vysvetlenie toho, prečo demokracia nie je dobrá forma vlády. K otrokom ponúka kombináciu dehumanizácie a primitívneho kultúrneho rasizmu. Jednak hovorí, že otrok nie je človek, pretože nedisponuje rozumom, ale je ešte menej než žena len živý nástroj, ako každý nástroj jeho dobrota spočíva vo funkcii, teda službe a ponuke práce pre pána (vždy muža), ktorý vďaka nemu nemusí pracovať. Je teda porovnateľný s dobytkom alebo s inými „užitočnými“ zvieratami. Otrokom je niekto od prírody, keď je „barbar“ a teda nepatrí do vyvoleného národa Grékov. Žena oproti tomu nie je schopná byť rovnako cnostná, lebo nedisponuje rovnakými dianoetickými (intelektuálnymi) cnosťami. Demokraciu Aristoteles podobne ako Platón odmieta, pretože to je vláda chudobných a ľudí bez cnosti, ktorí sa budú chcieť pomstiť za zločiny bohatých, keď oni vládli v oligarchii či v timokracii. Podobne ako Platón nepovažuje aristokraciu za zlú formu vlády, pretože ľudia s majetkom majú schopnosť byť cnostní a rozumne rozhodovať, v miere, tak ako jeho celá etika.

plato_oxy-_lii_3679
Fragment Platónovej Politey.

Všetky tieto stereotypy a racionalizácie vykorisťovania, útlaku a násilia zostávali v srdci vládnuceho poriadku a boli vládnucou líniou ideológie až do nedávnych časov. O ľuďoch, ktorí vo svojom čase tieto formy vykorisťovania a útlaku odmietali, sa dozvedáme letmo, ako napríklad spomínaní Kynici, alebo keď, tak vtedy, keď nástroje bez rozumu ukázali svoje schopnosti tým, že porazili rímske légie. Samozrejme, pochopiť tento úkaz je jednoduché, v záujme ľudí, ktorí vlastnili otrokov, ktorí disponovali veľkými majetkami, boli členmi aristokracie, muži, ktorí mali ako jediní prístup a zdroje k zachovaniu písomných dokumentov a rozvíjaniu filozofických teórií, nebolo, investovať do ideológie, ktorá by tieto skutočnosti spochybňovala. Perspektívne sa tak možno v mori spomienok a nezaznamenaných konfliktov a etík stratili tisíce a milióny Kynikov a Spartakov. Prežili len Aristotelovia.

Zatiaľ čo sa Aristoteles a Platón ešte vôbec zaoberali triednym problémom, teda rozdelením bohatstva vrámci mužského slobodného obyvateľstva, (nezaoberali sa triednym problémom medzi nimi a ženami a otrokmi) so skúsenosťou demokracie v čerstvej pamäti (ktorá tiež viedla k prerozdeľovaniu tohto bohatstva) a navrhovali rôzne modely, ktoré by sme dnes označili za buď sociálnedemokratické alebo stalinistické, sa rímski filozofi už vyznačovali plným vykvetnutím triedneho šovinizmu. Podobne ako Aristoteles si mysleli, že chudobní, plebejci a proletári nemajú mať žiadny prístup k verejnej moci, no naviac k tomu si mysleli, že to isté má platiť o všetkých ostatných než aristokracie rímskych občanov a že nie sú dobrí na nič iné, než na zvyšovanie prestíže. Štát nemá hrať žiadnu úlohu v prerozdeľovaní bohatstva (ak samozrejme zabudneme na bohatstvo, ktoré je prerozdeľované zdola nahore), ale má ochraňovať „súkromný majetok“, už vtedy triedne kódové označenie pre majetok republikánskej aristokracie. Zatiaľ čo si ešte Cicero myslel, že bohatí majú z vlastnej vôle pomáhať chudobným, aby si tak kupovali prestíž a slávu (podobne ako niektoré dnešné koncepty benevolentného kapitalizmu), si Seneca už myslí, že chudobní sú dobrí len na jedno: aby sa bohatí zbavili strachu a pocitu viny z chudoby. V malom tu teda máme špektrum všetkých dnešných relevantných politických prúdov.

Tento triedny šovinizmus, vtedy ešte nie úplne vyvinutý do viacerých šovinizmov, dnes rasizmu, sexizmu, xenofóbie (a zostávajúceho triednemu šovinizmu), ktorého funkcia bolo ospravedlniť vykorisťovanie buď medzi pánom a otrokom, pánom a ženou, vlastníkom a chudobným, Grékom a barbarom, bol základom všetkej vtedajšej filozofie útlaku a presvedčenia o viac- a menejcennosti.

Napriek dnešným falzifikáciám dejín vtedajší Rím nebol demokratický, ale bol presne politickým systémom budujúcim na exkluzívnej triednej nadvláde pomocou dedičného Senátu, o čom svedčí, že až do novoveku nikoho nenapadlo, taký republikánsky systém nazvať demokratickým. Demokratické mechanizmy ľudového tribúna, ako v prípade Gracchovcov, boli vždy násilím dovedené k porážke plebejcov a napokon prispeli k vzniku cisárstva. Také priamo demokratické mechanizmy napokon boli vo väčšine moderných ústav vynechané alebo modifikované, aby neohrozovali srdce ústavného poriadku.

flugblatt_bauernkrieg
Leták z roľníckej vojny v Nemecku.

Potenciálne revolučný potenciál rôznych ideológií, napokon tej kresťanskej (ktorá zo začiatku oslovovala veľký počet otrokov), bolo možné skrotiť buď hrubou silou alebo skorumpovaním a apropriáciou, ktorej vyvrcholenie bola christianizácia ríše. Kresťanstvo ako monoteistické náboženstvo dokázalo jedinečne plniť úlohu legitmizácie jedného suverénneho vládcu, ktorý je súčasne vrchol triedneho systému bohatstva a moci. Napriek tomu v nasledujúcich storočiach tieto ideológie, napriek centralizovanej kontrole cirkevnou organizáciou, stelesňujúcou triednu nadvládu, pôsobili opakované problémy a spôsobovali opakované povstania. Roľníci napriek svojim menším rozumovým schopnostiam alebo práve preto nechceli pánov nechať na pokoji. V najväčších povstaniach, v husitskom v 15. a v roľníckych vojnách v 16. storočí ohrozovali základy triednej spoločnosti.

dozsa
Vodca roľníckeho povstania Dózsa z roku 1514, popravený, dnes na maďarských forintoch.

Popri tom sa jednotlivé aspekty pôvodného triedneho šovinizmu začali osamostatňovať a prenášať medzi príslušníkov utlačovanej väčšiny, aby sa títo vymedzovali a nenávideli iných príslušníkov utlačovanej väčšiny. Úplne nové typy šovinizmu vznikli, ktoré boli zdanlivo nezaložené na triednej nadvláde a vykorisťovaní, ako antijudaizme (a/alebo antisemitizme), ktorý dosiahol počas stredoveku najvyššie miesto medzi rôznymi šovinizmami. Začali sa tvoriť náboženské identity a pod rúškom náboženskej nenávisti viesť vojny medzi jednotlivými kráľmi a vládnucimi triedami. Za trojitého pozadia rozvíjajúcich sa technológií, pokroku vedy a reformácie cirkvi, ktorá bola prijateľnejšia a vítala novú formu výroby, sa rozvíjal obchodný kapitalizmus.

S „objavom“ dovtedy nepoznaných predtriednych a triednych spoločností na „nových“ kontinentoch sa otvorili nevídané zdroje vykorisťovania a výroby. K legitimizácie tohto nového pomeru vykorisťovania v kolonizovaných krajinách a s opätovným rozvojom otroctva sa vyvíjal nový typ triedneho šovinizmu, ktorý napájal na dovtedajší šovinizmus voči otrokom a „barbarom“ a ktorý dnes nazývame rasizmus.

official_medallion_of_the_british_anti-slavery_society_1795
Abilicionizmus 18. a 19. storočia sa často odvolával na náboženstvo.

Osamostatnil sa triedny šovinizmus voči slúžkam a otrokyňám mužov, voči ženám, aby sa potom po nevídanom rozvoji výrobných síl, dostal počas osvietenstva pod paľbu novo nájdeného rozumu Kynikov a Spartakov. Táto neuveriteľná explózia výroby a myšlienok so sebou priniesla úplné zvrátenie dovtedajších výrobných vzťahov a konceptov menejcennosti a viacennosti, v nasledujúcich dvoch storočiach sa na barikádu boja proti rasizmu, sexizmu a inému šovinizmu postavili aj predstavitelia nového systému a novej vládnucej triedy, aby ukázali svoje benevolentné úmysly a čisté srdce.

frauentag_1914_heraus_mit_dem_frauenwahlrecht
Plagát Socialistickej strany pracujúcich Nemecka z roku 1914 k demonštrácii za všeobecné volebné právo.

Jedna časť tohto šovinizmu, jej jadro, ktoré po celý tento časť poslúžilo ako zdroj aj pôda všetkého ostatného šovinizmu, prežíva, namiesto toho, aby sa plne ukazovalo, sa radšej skrýva. Nový systém triednej nadvlády a vykorisťovania, je postupom času nazvaný novými filozofmi a politikmi republikánsky a demokratický, napriek tomu, že sami zakladatelia Spojených štátov ho založili práve ako obranu proti demokraciu, proti „mob rule“, vládu chudobných, ktorú vtedy ešte stále právom nazývali demokraciou. Táto časť je to, čo sa dnes nijak nespomína, nenazýva, ale čo ja nazývam triednym šovinizmom. Je to presvedčenie súčasnej vládnucej triedy o nadradenosti svojej „rasy“ nad utlačovanou triedou, presvedčenie, ktorým si ospravedlňujú svoje triedne postavenie, svoju nadvládu a vykorisťovanie. Ako také sa ukazuje len zriedkavo, no keď, má všetky charakteristiky toho najodpornejšieho šovinizmu a rasizmu.

suffragette_arrest_london_1914
Sufražetka v Londýne v roku 1914 zatknutá políciou.

Jednak to je presvedčenie o svojej nadradenosti v inteligencii, a podradenosti pracujúcej triedy. Toto sa v dostatočnej miere ukazuje vo vyjadreniach, textoch a dokumentoch buržoázie v 18. a 19. storočí, a v ojedinelých prípadoch až dodnes, je ale implicitne a kódovane artikulované takmer neustále v celom štátnom aparáte, ktorý reprodukuje myšlienky vládnucej triedy. V najúprimnejších formách sa ukazuje vo vedeckých teóriach ako sociálnom darwinizme a nedávno v The Bell Curve od Charlesa Murraya a Richarda J. Herrnsteina. V 19. storočí môžu ako príklady poslúžiť nespočetné vyjadrenia Britského Parlamentu (v ktorom tiež vznikla dnešná stratégia vládnucej triedy skrývania sa za „demokraciu“) k robotníckemu hnutiu a širokému obyvateľstvu. Implicitne tento šovinizmus prežíva najmä v médiách a v public relations, ako napríklad v PR biblii Propaganda od Edwarda Bernaysa. james_hopkinsons_plantation_slaves_going_to_field

Inak to je presvedčenie o nadradenosti v schopnostiach, niečo, čo v dnešnej ére zvýšeného vzdelania v pracujúcej triede, naberá väčšiu úlohu. Tu sa snažia argumentovať tým, že len oni sú schopní riadiť (ak naozaj plnia takú úlohu) hospodárstvo a organizáciu deľby práce a od toho si retroaktívne legimitizujú svoje triedne postavenie v príjmoch a majetku. Čiastočne pravdivé, no v rozhodujúcom bode neospravedlňuje triedny charakter spoločnosti a rozdeľovania príjmov a majetku, súčasne so skutočnosťou, že organizačné činnosti čoraz viac vykonávajú príslušníci pracujúcej triedy. Rozhodujúce na tom, prečo toto presvedčenie je šovinistické, je, lebo zahŕňa presvedčenie o tom, že pracujúca trieda principiálne nie je schopná vykonávať tieto činnosti. V poslednej miere zahŕňa triedny šovinizmus presvedčenie o nadradenosti v snahe a pracovitosti. Úkazy tohto šovinizmu sú napokon časté až dodnes a sú základnou komponentou neoliberálnej ideológie. Príslušníci vládnucej triedy sa dnes neboja vysloviť túto časť svojho šovinizmu nahlas a verejne. K pravdivosti tohto presvedčenia sa človek nemusí ani vyjadriť, možno v nejakých časoch, pri triednom vzostupe, pred dvesto rokmi a v nejakých situáciách hrá nejakú úlohu, ale myslieť si, že všetci alebo väčšina príslušníkov vládnucej triedy pracujú viac než 50, 60 hodín týždenne je viac než pochybné. Napokon by aj takýto stav neospravedlňoval ich triedne postavenie.

march_on_washington_edit
March on Washington.

Podstatnou časťou spoznania a odkrytia triedneho šovinizmu nie je, či je oprávnené, aby tieto presvedčenia niekto zdieľal či propagoval, či sú eticky nesprávne alebo nie, ale že sú základom každého iného spoločenského šovinizmu a vo svojom jadre aj obsahu nezlúčiteľné s osvietenskými a modernými ústavnými princípmi slobody a rovnosti práv jednotlivcov. Vládnuca trieda, ak zdieľa tieto šovinistické presvedčenia, čo musí, ak chce ospravedlňovať svoju vládu, je presvedčená o nerovnosti ľudí, o nemožnosti spoločnosti, v ktorej ľudia žijú slobodne, je presvedčená naopak o nutnosti a výhod spoločnosti založenej na nerovnosti a neslobode, a ideologicky je teda najbližšie len k jednému spoločenskému zriadenia: fašizmu.

Pridaj komentár

Please log in using one of these methods to post your comment:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s