O triednej nenávisti

V niektorých častiach verejného diskurzu, ako napríklad zväčšene vo Venezuele, sa začína rozširovať liberálna kritika marxizmu a socializmu v línii „inkluzívnej spoločnosti“, ktorá tvrdí, že marxizmus je exkluzívny a je stavaný na „klasizme“, čiže triednom šovinizme a/alebo nenávisti voči buržoázii (zaujímavé, že iné triedy sa nespomínajú). Táto kritika je to najlepšie z absurdnosti liberálnej ideológie a dovedenie jej rozporov do komických rozmerov.

 

Vo svojej podstate sleduje starú argumentačnú metódu a ideológiu buržoázneho marxizmu, teda využívanie marxistických metód a/alebo teórii k obhajobe alebo politike smerujúcej k udržaniu triednej spoločnosti, ku kritike marxizmu alebo argumentácii proti revolučnej politike. Po lepšej analýze tejto pozície sa najlepšie odhaľuje manipulatívny a rozporuplný charakter vládnucej ideológie a jej neschopnosti pochopiť a argumentovať v triednej politike. Tento rozpor je základný rozpor republikánskej ústavy a kapitalizmu, teda nominálna rovnosť a sloboda jednotlivca, no reálna nerovnosť a nesloboda väčšiny jednotlivcov, teda príslušníkov utlačovanej triedy. Zvyčajne tento rozpor vládnuca ideológia rieši tak, že ho ignoruje. Akonáhle sa ho snaží ospravedlniť či otočiť vrámci nominálnych princípov, rúti sa vo vlastných rozporoch (veľmi dialekticky).

 

Kritika „klasizmu“, tu označujúc len utlačovanú vzostupnú triednu nenávisť prvého stupňa, teda nenávisť voči buržoázii (aj keď nie je jasné, či pojem klasizmus označuje triednu nenávisť, triedny šovinizmus alebo oboje) sa vyznačuje jednak nepochopením marxistického pojmu triedy, resp. jeho manipulácie a inak absurdnou ignoráciou podstaty triednej spoločnosti. Podobne ako iné formy spoločenskej nenávisti, aj tu ich liberalizmus chápe reakčne až triedne šovinisticky, ako dôsledky chýbajúceho vzdelania, životnej úrovne, psychologický, kultúrny fenomén alebo len ako charakteristiku „niektorých ľudí“. Akákoľvek spoločenská nenávisť je daná a spôsobovaná spoločenskými vzťahmi, v ktorých vzniká a sa udržiava, vzťahmi, ktoré môžu byť nerovné výrobné vzťahy, triedne vzťahy, vzťahy spoločenského postavenie a rôzne iné vzťahy nadvlády a útlaku. Spoločenská nenávisť teda nevyhnutne so sebou prináša dve strany a nie je fenomén, ktorý možno napraviť osobnou, emocionálnou či diskriminačnou intervenciou na strane jednej či druhej, ale jedine rozpustením tohto nerovného spoločenského vzťahu. Liberálna interpretácia spoločenskej nenávisti tiež veľmi často ignoruje jej ekonomický základ a pôvod.

 

Liberálna interpretácia triednej nenávisti teda v prvom rade ignoruje iné formy triednej nenávisti, ignoruje, alebo aj podporuje anti-intelektualizmus (ak ide o intelektuálov ohrozujúcich triednu nadvládu), teda vládnucu vzostupnú triednu nenávisť voči inteligencii a úplne ignoruje, no súčasne implicitne rozširuje zostupnú triednu nenávisť voči pracujúcej triede a jej rôznym častiam, nezamestnaným a chudobným (myšlienky o „lenivosti“). V druhom rade si úplne nevšíma, v akých spoločenských vzťahoch táto nenávisť vzniká, udržiava sa a z ktorej strany pochádza. Triedna nenávisť, o ktorej rozpráva, je nenávisť utlačovaných voči utlačovateľom. Je to ekvivalent rasovej nenávisti u rasovo utláčaných skupín, ako napríklad nenávisť pôvodného obyvateľstva amerického kontinentu voči ľuďom, ktorí ich prišli zabíjať, okrádať o priestor a vyháňať. Alebo ekvivalent triednej nenávisti otrokov voči otrokárom. Alebo židovskej a inej nenávisti voči nacistom. Rodovej nenávisti u rodovo utláčaných skupín. Nenávisti rôznych národov voči rôznym impériám a koloniálnym mocnostiam, ako dnes anti-amerikanizmu, antisionizmu atď. Kritika triednej nenávisti v pracujúcej triede je teda ekvivalent kritiky rasovej nenávisti u otrokoch, „Indiánoch“, Afroameričanoch pri úplnej absencie kritiky vládnucej rasovej nenávisti. Kritizovať utlačovanú triednu nenávisť je ekvivalent toho kritizovať utlačovanú rodovú nenávisť, zatiaľ čo úplne ignoruje sexizmus našej spoločnosti. Alebo kritizovať antisemitizmus, zatiaľ čo sa podporuje anti-Arabizmus, rasistická a koloniálna politika Izraela a kritizovať anti-amerikanizmus, zatiaľ čo sa podporuje americký imperializmus. Je to teda rovnako reakčná kritika ako krajnepravicová kritika utlačovanej rasovej nenávisti, feminizmu a Islamu. Táto argumentácia tiež odhaľuje nebezpečnú kompatibilitu liberalizmu a reakčnej ideológie a politiky, ak túto reakciu ignoruje, či vyhlasuje rovnoprávnosť a koniec útlaku v situácii, v ktorej je opak pravdou.

 

Aj po tomto objasnení je triedna nenávisť kvalitatívne odlišná od akejkoľvek inej spoločenskej nenávisti. Jednak sa jedná, ak nejde o triedny šovinizmus, o nenávisť a priori a proti „esencii“ človeka. Pri rasovej a inej nenávisti ide o nenávisť a priori a voči biologickým, kultúrnym a iným identitám človeka, ktoré si často krát nemôže vyberať. Pri vzostupnej triednej nenávisti nejde nielenže o nenávisť voči fixnej identite, ale identite, ktorá je najslobodnejšia a flexibilnejšia zo všetkých, ale nejde vôbec o nenávisť voči (a kvôli) identite. Triedna nenávisť nie je nenávisť namierená voči nejakej osobe či identite tejto osoby, ale voči nejakému spoločenskému vzťahu, voči spoločenskému a triednemu postaveniu človeka, no najmä voči jeho slobodnému konaniu, ktoré je konanie spôsobujúce závažné škody osobe, ktorá nenávidí. Ide teda v druhom rade, najdôležitejšie, v prípade vzostupnej triednej nenávisti nie o falošnú nenávisť na základe falošnej ideológie, ale o oprávnenú nenávisť na základe správnej ideológie. Pri zostupnej triednej nenávisti, vládnucej rasovej nenávisti a inej vládnucej a zostupnej nenávisti ide naopak o nenávisť na základe nesprávnych dôvodov, dôvodov, ktoré nezodpovedajú skutkovej podstate, ale sú udržiavané falošnou ideológiou. Pri vzostupnej triednej nenávisti ide o nenávisť na základe empiricky doložiteľných dôvodov nespravodlivých materiálnych a iných výhod na základe triedneho postavenia.

 

K oprávnenosti pocitu a prejavov. Liberálna ideológia, ako v iných prípadoch, sa na spoločenskú nenávisť pozerá idealisticky a ponúka rovnaké riešenia. Je teda principiálne proti akejkoľvek spoločenskej nenávisti, ak nejde o vládnucu triednu nenávisť a proti akýmkoľvek prejavom tejto nenávisti, zatiaľ čo ako riešenia vidí zvyčajné zákonné „garanty“. Pri určovaní oprávnenosti triednej nenávisti je nutné rozlišovať medzi jej existenciou, pocitom a prejavom a formou týchto prejavov. Priznanie oprávnenosti tiež neznamená automaticky podporu či vyzývanie k prejavom. Aj liberálna ideológia považuje niektoré prejavy triednej nenávisti za oprávnené a podporuje ich. Či to je podporou antikomunistickej nenávisti a jej prejavov, podporou triednej nenávisti v krajinách, ktoré sú určené na „regime change“ alebo podporou dejinnej nenávisti. Prejavy triednej nenávisti v časoch zakladania dnešných liberálnych demokracií sú dodnes oslavované ako „hrdinské činy“. Málokto dnes niečo namieta voči povstaniam otrokov a roľníkov. Filmy ako Django Unchained a Inglorious Bastards nevyvolávajú nejaké extrémne morálne dilemy, rovnako tak prejavy nenávisti a násilia k fašizmu a „komunizmu“. Priznať existenciu triednej nenávisti neznamená automaticky priznať jej oprávnenosť. Priznať jej oprávnenosť rovnako neznamená automaticky priznať oprávnenosť jej prejavov. A priznať oprávnenosť jej prejavov rovnako neznamená obhajovať či advokovať červený teror a genocídu kulakov či buržoázie. Naopak, nepriznať jej existenciu v situácii, v ktorej spôsobuje toľko nenávisti a násilia voči iným skupinám a voči ľuďom sa rovná latentnej podpore tejto nenávisti a násilia. Podobne to je aj pri iných formách spoločenskej nenávisti. A podobne to je pri odmietaní akejkoľvek triednej nenávisti a jej akýchkoľvek prejavov.

 

Viniť utlačovanú triedu za existenciu triednej nenávisti a triedneho násilia je rovnaké, ako viniť ženy za existenciu sexizmu, iné „rasy“ za rasizmus a Židov za antisemitizmus. Naopak, priznať jej existenciu a v prípade vzostupnej triednej nenávisti jej oprávnenosť je nevyhnutný krok k jej konečnému prekonaniu. Prejavy triednej nenávisti môžu podľa podmienok a rozhodnutí ľudí nabrať rôzne formy. Ak sa toto pole naplno prenecháva skupinám, ktoré sú ochotné túto nenávisť využiť pre najväčšie prejavy násilia proti akýmkoľvek skupinám a/alebo pre akékoľvek účely, rovná sa to latentnej podpore tohto potenciálneho násilia. Triedna spoločnosť ako taká je postavená na triednej nenávisti a triednom násilí. Jej prekonanie sa nezaobíde bez použitia triedneho násilia, jedine, ak by sme žili v najlepšom možnom svete. Na druhej strane je ale možné, túto triednu nenávisť využiť pre čo najkonštruktívnejšie prejavy, ktoré nemusia byť násilné a pre minimalizáciu triedneho násilia. Jedným z takých prejavov by mohol byť generálny štrajk, ktorý by v optimálnych podmienkach, ak by bol medzinárodný, mohol viesť k rozpusteniu triednej spoločnosti s minimálnym triednym násilím.

Triedna nenávisť je úplne oprávnená a legitímna. Je to nenávisť za nevypočítateľné zločiny, za dejiny násilia, útlaku, vykorisťovania. Je to nenávisť za tisícročné zotročenie ľudstva, za obetovanie ľudských životov na otlári pokroku a zhromažďovania miliárd a majetku pre nenásytnú skupinku ľudí, ktorí si vo svojej narcistickej zamilovanosti ešte namýšľajú, že ich vláda je vláda milosrdnosti a dobroty. Všetko utrpenie napáchané na ľuďoch za dejiny triednej spoločnosti, toto more zločinov nie je možné ani pochopiť, ani plne internalizovať. Stačí sa pozrieť na malé časové úseky na malých priestoroch, stačí si predstaviť i len jeden deň v živote otrokov v starom Ríme, jeden deň jedného otroka. Stačí si predstaviť len jeden deň jedného troka v starovekom Egypte, jeden deň jedného otroka v Spojených štátoch. Stačí sa pozrieť len na silu Spartakovho povstania a zistiť, pod akou tyraniou títo ľudia žili, akej brutalite boli vystavení, niečo, čo nazvať zverstvom urazí celú zvieraciu ríšu. Stačí len jeden deň jednej roľníčky, pracujúcej tri švrtiny dňa pre svojho pána, ktorí ju za odmenu terorizoval, znásilňoval a jej deti uväznil v rovnakom cykli nadvlády. Jednu roľníčku v Rusku, slovenskej roľníčky, anglickej roľníčky, ešte v dvojitom otroctve svojich manželov. Prekvapujú pri týchto dejinách násilia a útlaku roľnícke povstania ako v Nemecku a v Maďarsku v 16. storočí? Stačí jeden deň jedného človeka, označeného európskymi usadlíkmi v úlohe kráľov v honbe za zlatom za „barbara“ a „negra“. Celé kontinenty ukradnuté a pretvorené na nové väznice. Naozaj Vás prekvapuje, že sa títo ľudia bránili, že až donedávna viedli boje so zbraňou v ruke? Alebo dnes, rozhliadnite sa po svete. Čo vidíte? Celý točiaci sa okolo jedného centra, všetky hospodárske činnosti, politické organizácie, štátne násilie točiace sa okolo centra moci na svete, moci a logiky totalitne organizujúcej smerovanie a osud miliárd jednotlivcov, označovaných v dnešnom náboženstve ako slobodných a samostatných. Ľudia pracujúci, ponáhľajúci, nestíhajúci žiť, hladujúci, umierajúci na choroby, vojny, napriek tomu, že oni vytvárajú všetko bohatstvo sveta. Vojna proti prírode, katastrofa, ničiaca, spaľujúca, drancujúca, zabíjajúca, zem a planéta na pokraji úplného zničenia. Toľko preliatej krvi, spôsobeného utrpenia, bolesti a načo? Aby niektorí žili v grotesknom, absurdnom luxuse, jedli koláče, zatiaľ čo iní hladujú, smiali sa, zatiaľ čo iní skákajú z okien, ich deti zabili ich zbrane, lesy horia a moria umierajú. Čo iné možno pri tomto cítiť, než zlosť a nenávisť? Čo je proti týmto zločinom výkrik niektorých „Nenávidíme Vás!“? Čo je proti týmto dejinám teroru jedna dlažobná kocka? Zlosť a nenávisť je naopak jediná možná reakcia, jediná ľudská reakcia. Je to dôkaz toho, že žijeme, že sme ľudia. Ak by sme toto necítili, prizerali sa alebo smiali s triedou, ktorá toto narába, čo by sme boli? K týmto zločinom nemožno nájsť prirovnanie. Celý svet by musel byť zničený, dva svety zotročené, miliardy umučené a zabité, aby prekonali dielo, ktoré započala triedna spoločnosť na zemi. Žiadny zločin neprekonáva činy týchto ľudí. Žiaden trest ich nedokáže vyvážiť. Žiadna pokuta napraviť. Boh, ak existuje, by musel zostúpiť z nebies, vytvoriť nový svet, aby boli tieto škody napravené. Čo je spravodlivosť vo vláde zla? Čo je v tvári diabla?

 

Ľavica tu nie je nato, aby vykonala pomstu za dlhé dejiny utrpenia a násilia triednych spoločností. Niet pochybností o tom, že tieto motivácie stáli čiastočne alebo úplne za červeným terorom, inými prejavmi „komunistického“ násilia a genocídou vládnucich tried v rôznych stalinistických krajinách. Je tu nato, aby toto utrpenie a násilie ukončila a triednu spoločnosť poslala na smetisko dejín. Keď sa to dosiahne, komu už len pomôže nezmyselná krvná pomsta? Naopak, našou pomstou bude odpustenie za najväčšie zločiny v dejinách (v tomto tiež pomôže kresťanská ideológia). Našou pomstou bude smiech našich detí.

 

Je takmer isté, že sa takéto pokusy stretnú s násilím zo strany vládnucej triedy. Toto násilie môže potenciálne dosiahnuť neľudské a gigantické rozmery. V konečnom dôsledku má vládnuca trieda k dispozícii celé armády ochotné strieľať do davu a celé arzenály zbraní hormadného ničenia. Proti takému násiliu, bohužiaľ, vo väčšine prípadov pomôže len násilie. Nemá zmysel, pred týmto zatvárať oči. Na druhej strane ale treba mať stále na pamäti, na ktorej strane stojíme a prečo to robíme. A ten dôvod je pre zlepšenie životov ľudí a to sa týka aj príslušníkov vládnucej triedy. Kvôli dnešnej spoločnosti ale našou stranou je utlačovaná trieda. Ľavica nebude musieť, ako ukazujú dejiny, strieľať ako prvá. Ako ukazuje skúsenosť, na ňu bude zaútočené a bude sa musieť brániť. Preferovane bude používať čo najmenej násilia.  K tomu bude nutná ešte dlhá cesta, veľa námahy a disciplíny. Preto by tiež mala bojovať proti akýmkoľvek prejavom triedneho šovinizmu, odplatnej triednej nenávisti, zostupnej triednej nenávisti a prejavom svojvoľnej, arbitrárnej, performatívnej a emocionálnej nenávisti a násilia. My nie sme tí, ktorí chcú násilie. V konečnom dôsledku sme tu práve preto, lebo ju nechceme. Komu možno vyčítať, že nechce už viac žiť v chudobe, hlade a utrpení, pracujúcemu v Manchestri pred dvesto rokmi alebo dnes v Bangladéži a že cíti hlboký hnev a nenávisť voči tým, ktorí mu tento stav spôsobujú? Napokon sme všetci ľudia a nešťastná situácia, v ktorej sa nachádzame, od nás žiada a nás stavia do dvoch táborov. Budúcnosť je ale otvorená a rozhodnutia o nej ležia na našich pleciach, či ste kapitalista alebo nie.

Pridaj komentár

Please log in using one of these methods to post your comment:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s