Čo je vlastne fašizmus a prečo k nemu opäť smerujeme (ale iným spôsobom)

Popri celej spoločenskej diskusii o fašizme sme si nevyjasnili a neodsúhlasili základné pojmy. Aj tí, ktorí definíciu fašizmu ovládajú, ju používajú a chápajú príliš rigidne, alebo sa fašizmus používa ako nadávka. Hlbšia analýza je potrebná, aby sme pochopili, čo to je a kde sa vo vzťahu k nemu dnes nachádzame.

Titulná fotka:
Nové tváre fašizmu: tu v Jobbiku, polo fašistickej a postfašistickej strane.

Definície fašizmu sa líšia, možno však pre účely tohto článku použiť jednu. Podstatné je tiež pochopiť zásadný rozdiel medzi fašistickým režimom a fašistickým hnutím. Podľa pomeru k ostatným silám sa totiž charakteristiky, aj správanie fašizmu menia. Rovnako sa menia okamihom, keď fašizmus má k dispozícii štátne štruktúry, najmä represívny aparát.

Definícia, z ktorej budem vychádzať je nasledovná: Fašistické hnutie je reakčné hnutie (marxistický termín podobný regresívnemu – snaží sa o návrat k minulému status quo, teda obrátenie pokroku, zrušenie novo vybojovaných práv, napr. Feministické, antirasistické zákony a práva ako právo na potrat, až k demokratickým právam ako všeobecné hlasovacie právo), ktoré k dosiahnutiu svojich cieľov a/alebo popri tomu zamýšľa použiť polovojenské jednotky, zrušiť parlamentný poriadok, namiesto neho vybudovať autokratickú diktatúru. Podstatné pri tejto definícii je, že toto sú len definujúce charakteristiky, teda fašizmus môže mať rôzne podoby a iné charakteristiky, ktoré si môžu v jednotlivých prípadoch protirečiť.

Fašistický režim je ten režim, ktorý pomocou fašistického hnutia realizuje fašistické ciele. Tu je nutné poukázať na fakt, že ako fašistické boli označované aj režimy, ktoré sa nedostali k moci fašistickým hnutím, ale napríklad pučom armády alebo zahraničným zásahom. Také režimy Noam Chomsky označuje ako subfašistické režimy, môžeme ich ale aj rovnako nazývať fašizmus, s tým, že diferencujeme tento termín s fašizmom ako hnutím.

Nové tváre fašizmu: krajnepravicové a postfašistické organizácie, ako tu 3 percenters.

Tak, ako každá definícia, aj táto bola bohužiaľ a je chápaná ako objektívny zákon s vlastnou silou len z toho, že existuje. Bez ohľadu nato, že aj fyzikálne zákony nemajú žiadnu vlastnú silu, ale sú len abstrakciami, táto definícia nie je ani len taká presná a rigidná ako fyzikálny zákon, ako žiadny zákon. Je to pomôcka vedieť niečo ako fašizmus identifikovať a označiť. Má teda semantickú (vedieť sa o fašizme rozprávať) a praktickú politickú funkciu (vedieť niečo ako fašizmus odsúdiť a bojovať). Opačne to ale neznamená, že táto definícia má silu v reálnom svete, že dokáže ovplyvniť, že nejaké hnutia podľa nej budú do jedného či druhého smeru vyvíjať.

V skratke: fašistické hnutie sa mení v čase, priestore ale v politickom boji, zatiaľ čo definícia zostáva rigidná. Koncentrácia na jazyk a definíciu dáva jej veľký dôraz, zatiaľ čo si zväčša nevšíma reálne materiálne a praktické zmeny. To znamená, že „esencia“ fašizmu, ak nejaká existuje, nie je v týchto definíciách obsiahnutá, rovnako nie je v nich obsiahnutá možnosť, že to isté hnutie sa môže pod vplyvom okolností preštylizovať na niečo, čo už nezapadá do tejto definície. To platí napríklad o „postfašistických“ hnutiach, čo znamená asi toľko, že tieto hnutia sú svojimi cieľami a častokrát členstvom identické s fašistickými hnutiami, ale nezapadajú do definície fašizmu, kvôli čomu ako fašistické identifikované nie sú (minimálne jedna, antidemokratizmus a aj druhá, polovojenské jednotky chýbajú pri postfašizme). Ich „esencia“ alebo „substancia“ je ale rovnaká s fašistickými hnutiami.

Pôvodní fašisti: Pochod na Rím, pred nedávnom napodobnení v cvičení Kotlebovcami “pochodom” na Bratislavu.

Čo je ale „esencia“ fašistického hnutia a fašizmu? Je to jeho politický obsah? Relatívne a kvantitatívne násilie voči určitým skupinám? Stupeň politickej neslobody? Jeho praktická politika? Jeho ideológia? Jeho členovia, vedenie? Úmysel jeho vedenia? Tieto otázky nie sú len teoretického charakteru, ale majú aj praktickú relevanciu, ak sa pozeráme na hnutia, ktoré majú odlišné charakteristiky v týchto otázkach, ale stále zdieľajú nejaké charakteristiky s fašistickými hnutiami, alebo to sú postfašistické hnutia. Je potom v týchto prípadoch rozhodujúca ideológia vedenia, členstva, voličov? Je rozhodujúci úmysel, praktická politika tohto hnutia, jej program, jej relatívna násilnosť? Dostávame sa tu teda minimálne do situácie, keď sme konfrontovaný s hnutiami s difúznymi a rozdielnymi vlastnosťami, proti ktorým je ale potrebné bojovať, alebo ktoré majú jasné spojenia s fašistickými hnutiami či zdieľajú ich definičné vlastnosti.

Na tomto bode sa teda po nejakom dumaní dostaneme k druhému alebo tretiemu významu pojmu fašizmu, alebo tretiemu „fašistickému“ hnutiu, „fašizmu“. To je ten, ktorý vníma a berie na ohľad celé pole vlastností, obsahov, pozícií a cieľov fašistického hnutia. Možno ich vnímať ojedinele a v kombinácii, alebo v jednom koncentrovanom celku, ktoré tvorí klasické fašistické hnutie. Ktoré z týchto vlastností je rozhodujúce a esenciálne, je v tomto bode závislé najmä od vašej ideológie a svojvôle. Všetky sú minimálne rovnako relevantné, aj keď nemajú rovnaké kvantitatívne, kvalitatívne vlastnosti a rovnaké potenciálne aj skutočné dopady. Pre účel tohto článku bude k označeniu tohto difúzneho „fašizmu“ vybratá ideológia a v prvom rade praktická politika.

Talianske čierne košele.

Fašizmus ako hnutie vznikol historicky ako reakcia na boľševickú revolúciu v Rusku a na hrozbu podobných revolúcii v Európe. Po prvej svetovej vojne došlo k podobným revolučným povstaniam v mnohých krajinách Európy, okrem iného v Maďarsko, Nemecku a Taliansku. V Taliansku a v Nemecku hrali v potlačení týchto povstaní kľúčovú úlohu štátne represívne aparáty a polovojenské jednotky, v Nemecku Freikorps a v Taliansku fašisti. Ich vznik a pôvod sa teda priamo odvíja od násilného boja proti odborovým a politickým organizáciám pracujúcej triedy v revolučnej situácii. Odvtedy pri každom nástupu k moci hrali rozhodujúcu úlohu pri potlačení a zničení miestnych komunistických hnutí a organizácií pracujúcej triedy. V každej krajine, v ktorej prišli k moci, teda každý fašizmus (režim) udržal kapitalistické hospodárstvo a potlačoval práva pracujúcich pre záujmy kapitálu, teda pre zvyšovanie miery zisku a vykorisťovania. Toto je ekonomická politika a charakteristika, ktorá všetky doteraz známe fašistické režimy a hnutia (napriek „socialistickým“ frakciám) spájala. Je to možno jediná, určite najdôležitejšia univerzálna praktická politika fašizmu.

Ďalšie praktické politiky, ktoré väčšinu fašistických hnutí a režimov odvtedy až dodnes zjednocovalo, boli rôzne ekonomické a sociálne politiky (policies), ktoré rozdeľovali obyvateľstvo podľa iných než triednych hraníc s tým, aby zvýhodňovali jednu a znevýhodňovali druhú skupinu, teda etnikum, náboženstvo, „rasu“, národnosť, alebo iné identity. Máme tu po prvý krát masový štátny program odoberania ľudských a občianskych práv týmto skupinám a ekonomické znevýhodňovanie. Či to boli Židia, Arabi, moslimovia, černosi, Turci, Slováci či Maďari, relevantný je len fakt tohto koncentrovaného reakčného útoku na určitú skupinu. Účelom tejto politiky bola takmer vždy tvorba masovej podpory a kompenzácie pre reálnu triednu politiku, rovnako ako trieštenie pracujúcej triedy s úmyslom ešte lepšie dosiahnuť zvýšené vykorisťovanie. Toto je možno druhá najdôležitejšia praktická politika fašizmu a fašistických hnutí.

Praktickou úlohou fašistického hnutia je teda po prvé dosiahnutie zničenia organizácií pracujúcej triedy a po druhé dosiahnutie masovej reakčnej politiky, ktorá má za cieľ špecifickú/é skupinu/y. Podľa marxizmu sú práve tieto dve politiky, ktoré sú podradené cieľu zvyšovania vykorisťovania a miery zisku, „esenciou“ fašizmu. Násilie a diktatúra sú „len“ jednými z metód k dosiahnutiu týchto politík.

Komunisti pred nemeckou SA, boli jednými z prvých, ktorí putovali do koncentračných táborov v roku 1933.

Ideológiu možno chápať široko ako hocijaký systém politických pozícií, názorov a postojov, ktoré tieto pozície podporujú a ospravedlňujú. Konkrétne hrá ideológia úlohu vedomej motivácie a legimitizácie určitých praktických politík. V prípade fašistických, postfašistických a „fašistických“ hnutí hrá ideológia úlohu ospravedlnenia ich reakčnej politiky, to znamená, že to musí byť reakčná ideológia. Ideológia v triednej spoločnosti vychádza z dominantného výrobného systému, čiže vládnuca ideológia je ideológia vládnucej triedy. Vládnuca trieda je v hocijakom triednom systéme latentne a potenciálne reakčná, pretože musí sebe a ostatným ospravedlňovať svoje triedne postavenie. Reakčná ideológia teda vychádza z dnešnej ideológie vládnucej triedy, buržoáznej ideológie. Rasizmus, nacionalizmus a iné ideológie boli historicky vytvorené v kapitalistickej ére alebo pre kapitalistický výmenný a výrobný systém, pre ospravedlnenie vykorisťovania. V podstate reakčné ideologické systémy vždy vychádzajú do cieľa ospravedlňovania vykorisťovania a útlaku a to väčšinou odvolávaním sa na vtedajšie vládnuce metasystémy, ako je veda a náboženstvo, s cieľom stav vykorisťovania a útlaku interpretovať ako „prirodzený“ alebo inak prospešný či žiadúci. Rasizmus teda ospravedlňuje vykorisťovanie a útlak podľa etnickej skupiny a „rasy“ na základe nadradenosti či podradenosti určitej „rasy“ či etnika, na základe „necivilizovanosti“ určitej „rasy“ či etnika, alebo na základe „prospešnosti“ tohto vzťahu pre utlačovanú „rasu“ a etnikum. Podobne to je pri sexizme, antisemitizme, islamofóbie, homo-, transfóbie. Dnešné vývoje v postfašizme sa snažia reinterpretovať tieto reakčné ideológie v nových šatách a v nových subjektoch. Napríklad v podstate nezmenenú nacistickú rasovú teóriu prezentujú v iných subjektoch, v moslimoch, Araboch a v „kultúre“ s inou logikou, „pluralizmu“ či centrizmu, ktoré stoja pre nezmenenú logiku segregácie. Máme teda rasovú segregáciu v novom šate segregácie moslimov a „kresťanov“, Arabov a „Európanov“, európskej a inej kultúry. Sexistická ideológia, ktorá mala úlohu udržiavania patriarchálnych vzťahov a nukleárnej rodiny, základnej hospodárskej a ideologickej jednotky, sa dnes prezentuje v zmenenej forme kritiky feminizmu, „bláznivej ľavice“, slniečkárov. Vo všetkých prípadoch ide o reakčné ideológie s praktickou úlohou poskytnutia legitimizácie pre praktické reakčné politiky.

Praktickou úlohou fašistickej ideológie je teda poskytnutie legitimizácie pre praktickú politiku, z ktorej najpodstatnejšie sú už spomínané, ostatné podstatné sú rasistické, sexistické a iné reakčné politiky. Fašistická ideológia je spojenie týchto rôznych ideologických systémov do jednotného celku. Postfašistická ideológia je fašistická mínus antidemokratická, paramilitaristická ideológia mínus ďalšie nedefiničné ideológie (ktoré to sú je nad rámec tohto článku). „Fašistická“ ideológia je tento súbor ideologických systémov vo voľnom, difúznom zoskupení.

Vo vzťahu medzi praktickými politikami a ideológiami je možné sledovať, že nemusia pochádzať z toho istého zdroja, z toho istého či vôbec nejakého hnutia, organizácie, aby mali kauzálne spojenie a žiadaný účinok. Nejaká politika môže byť spôsobená nejakým hnutím s korešpondujúcou ideológiou, nemusí to tak ale byť, môže byť spôsobená iným hnutím s tou ideológiou, alebo vôbec nie hnutím v zmysle jednotnej organizácie, ktoré „dodá“ túto ideológiu. Jednotlivé ideologické systémy medzi sebou nemusia byť zjednotené do systematického celku, aby boli účinné, rovnako vzťah medzi ideológiami a politikami nemusí byť klasický a jasný (vzťah medzi hnutím, ktoré sa dostane do vlády a spraví tú a tú politiku), aby bol účinný. Najmä v dnešnej dobe je možné sledovať, že vznikajú difúzne „hnutia“ ako alt-right, ktoré nie sú zjednotené v žiadnej organizácii, ktoré ale mali priamy kauzálny dopad na praktickú politiku v Republikánskej strane USA. Ani „hnutie“ dokonca nie je potrebné k presadeniu rôznych reakčných politík, rasistický backlash alebo víťazstvo rasizmu či reakčnej ideológie v spoločenskej diskusii, či len v dôležitej časti spoločnosti môže mať za následok, ako v Európe po „utečeneckej kríze“ praktickú rasistickú a reakčnú politiku. Napríklad v Nemecku zostrenie azylového zákona, v Rakúsku kvóty a rasistické zákony pre nosenie náboženských symbolov v štátnej správe. Rovnako možno sledovať, ako postfašistické hnutia a rast reakčnej ideológie spôsobuje vlnu, rippling effect v ostatných stranách a vo vláde. Rôzne pravicové, centristické a stredoľavé strany kopírujú politiky postfašistických hnutí a reakčných „hnutí“, aby mali úspech v politickom boji. Prakticky len dosahujú celkový spoločenský a politický posun doprava a realizáciu reakčných politík (v tejto súvislosti sa pravicové strany v poststalinistických krajinách dostali do vlastnej slepej ulice. Svoju voličskú základňu narozdiel od západu vybudovali na mladej a mestskej generácii, proti rasizmu majú ale rovnako chuť reagovať oportunizmom).

Rovnako vzťah medzi fašistickým režimom, vládou a hnutím nemusí byť taký, ako je klasicky chápaný a ako pôvodne vznikol. Ako už spomínané, zažili sme fašistické režimy bez fašistických hnutí, minimálne bez toho, že by tieto hnutia prišli k moci s masovou podporou. Rovnako môžeme zažiť fašistické vlády, režimy s postfašistickým hnutím, bez fašistického hnutia ako vedúcej sily, bez zahraničnej pomoci alebo priamej inštalácie.

Pre „fašizmus“, teda voľný súbor praktických reakčných politík je len podstatné, že sa prakticky presadia. Pre tieto politiky je rovnako nepodstatná metóda. Nemusí sa to diať s otvoreným antidemokratizmom a verejnými polovojenskými organizáciami. Nemusia pochádzať od fašistického hnutia, postfašistického, ani od reakčného „hnutia“. Rovnako nemusia pochádzať od toho istého zdroja. A pre „fašizmus“ neexistuje definujúca politika, skôr primárne, sekundárne a relatívna náplň týchto politík. Či je niečo 10 percent či 60 percent „fašizmus“ a zaslúži si označenie „fašizmus“, je menej striktné a jasné ako pri fašizme.

Postupné dosiahnutie „fašizmu“ si teda možno predstaviť ľubovoľnou kombináciou zdrojov a metód v difúznom časopriestore. Konkrétne modelovo to môže znamenať, že určité „hnutie“ dosiahne obmedzenie ľudských práv pre určitú skupinu, rast sexistickej ideológie dosiahne zrušenie potratu a kvót, nejaké postfašistické hnutie dosiahne tlakom na ostatné strany obmedzenie demokratických práv, postfašistická vláda masovú reakčnú politiku voči určitej skupine, menšie fašistické hnutie potlačí a zničí krajneľavicové hnutia a organizácie pracujúcej triedy s pasívnou podporou postfašistickej vlády. Väčšina týchto politík pritom môže byť dosiahnutá štátnym násilím a demokratická fasáda, resp. obmedzené demokratické inštitúcie môžu zostať na mieste ako v prípade dnešných postfašistických krajín.

Keď a ak sa tak stane, ani nebudú musieť meniť symboly.

Pridaj komentár

Please log in using one of these methods to post your comment:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s