Keď je hádzanie kameňov horšie ako vražda utečencov

Počas protestov v Hamburgu viaceré pravicové médiá hovorili o tom, že krajná ľavica je minimálne rovnako hrozná, alebo horšia, než krajná pravica. Ak je tomu tak, potom je obrana pred policajným násilím, resp. napadnutie polície kameňmi horšie než zabíjanie utečencov a cudzincov, čo by len odhaľovalo rasizmus dnešnej spoločnosti a štátnych zložiek.

Horší ako nacisti“. Pojem extrémizmu v sebe už skrýva postavenie oboch extrémov na jednu úroveň. Dokázať tento nezmyselný koncept sa štát snaží už štyridsať rokov tým, že porovnáva na svojich štatistikách poškodzovanie vecí „ľavicových fašistov“ s pokusami o vraždu a vraždami fašistov, pričom polovicu alebo väčšinu tejto trestnej činnosti nezaznamenáva alebo radšej nezapisuje do štatistík.

Odhliadnuc od toho, že za zapaľovaním áut v minulých protestoch stála práve polícia a tentokrát to možno boli nacisti, pre toto porovnanie budeme akceptovať, že sú na vine ľavicoví extrémisti a že je to čin, ktorý je nimi akceptovaný (čo nie je).

Ak sú horší než fašisti, znamená to, že hádzanie kameňov na políciu a zapaľovanie áut je horšie než typické zapaľovanie utečeneckých domov nacistami, teda typické pokusy o vraždu, ktoré sa dejú dennodenne najmä v Nemecku. Znamená to, že horiace barikády sú horšie než vraždy, ktorých sa fašisti v posledných tridsiatich rokoch dopustili najmenej tridsať, pričom viacerí z nich boli aj policajti.

Keď sa spýtate normálneho Nemca, ktorý teroristický útok bol najkrvavajší v novodobých dejinách, odpovedia vám RAF. V skutočnosti práve v čase RAF, v roku 1980 došlo k nacistickému útoku na Oktoberfeste, kde zomrelo 13 ľudí. To je najkrvavejší teroristický útok v dejinách NSR. Takéto činy pritom neboli a nie sú vôbec nezvyčajné pre nacistickú scénu. Podobne v USA mali nacisti na svedomí najväčší teroristický útok (z ktorého polícia aj médiá typicky prve podozrievali moslima) do 11. septembra, Oklahoma City útok v roku 1995, v ktorom zomrelo 168 ľudí.

Aj v 90. rokoch, v ktorých došlo k dramatickému nárastu krajnepravicového násilia, zostával štát na strane „hrozba RAF“, odmietal pri teroristických útokov rozprávať vôbec o extrémistickom či politickom násilí, rutinne toto násilie ignoroval, snažil sa ho zamlčiavať, nestíhal ho, ak, tresty boli takmer vždy mierne a politici častokrát toto násilie využívali aj pre vlastné politické účely.

V 90. rokoch začalo byť najmä v Nemecku bežné, že dochádzalo k podpaľačským útokom na utečenecké domy. Len v roku 1993 došlo k 311 takým útokom, pričom nie všetky útoky sa počítali do extrémistickej štatistiky, alebo boli ako také vyšetrené.

Celé sa to začalo útokom na obytný dom bývalých vietnamských hosťových pracujúcich v Rostocku, kde došlo k násilnej demonštrácii, ku ktorej sa neskôr pridali nacisti a dom zapálili. Polícia počas celého tohto incidentu proti davu nezasiahla. Obyvatelia domu našťastie stihli utiecť cez strechu na susedný dom, nikto nezomrel. Tento pogrom bol nakoniec vládnou stranou využitý na sprísnenie azylového zákona, podobne ako dnes. Aké následky mal tento doposiaľ najväčší rasistický útok v Nemecku od krištáľovej noci? 32 obvinení, z toho boli len traja nacisti odsúdení na tresty na podmienke. Nikto neskončil vo väzení.

Zapaľovanie áut bolo to najmenej pre nacistov a to ich tam nebolo desať tisíc.

Ani po explózii násilia v nasledujúcich rokoch nedošlo k žiadnej veľkej represívnej reakcii štátu. Nacisti sa cítili byť umocnení a na osudnom raste k rasovému vyčisteniu národa a oprávnene. Len niektorí skončili vo väzení a na dlhšie. Jednotlivé vyšetrenia jednotlivých zločinov zostali až na pár výnimiek podobne mierne. V roku 1992 došlo k prvým úmrtiam v Möllne v podpaľačskom útoku. Polícia pôvodne hľadala vinníkov u cudzincov, neskôr došlo k asi jedinému tvrdému trestu, keď bol jeden nacista odsúdený na doživotie. Nacistické násilie to však nezastavilo. V Solingene došlo k podobnému útoku toho istého roku, kedy zomrelo päť ľudí.

V Lübecku v roku 1996 došlo k ďalšiemu podpáleniu domu, pri ktorom zomrelo desať ľudí. Tento incident je dodnes nevyriešený a dlhé roky sa súdny proces ťahal proti jednému z obetí, ktorého štát obvinil z tohto činu. Napriek tomu, že existovalo dôvodné podozrenie, že išlo o nacistický útok, štát nechcel mať 10 mŕtvych vo svojej štatistike a ani nevyšetril nacistov, o ktorých vedel, že boli vtedy na mieste prítomní.

Okrem toho dochádzalo rutinne k útokom na cudzincov, pri ktorých zomreli v týchto rokoch najmenej traja ľudia. Väčšina náckov vychádza z týchto činov ľahko. V Eggesine dochádza v roku 1999 k zbitiu dvoch Vietnamcov, ktorí sú z toho útoku postihnutí. Do väzenia putujú piati zo siedmich útočníkov na štyri až šesť rokov. Hlavný páchateľ je dnes politik v NPD, ktorá je vo viacerých spolkových krajinách v parlamente, financovaná štátom a napriek opakovaným pokusom je stále legálna. NPD je organizácia, v ktorej sa do legálnej činnosti vracajú všetci zločinci, násilníci a vrahovia krajnej pravice.

Opakovane dochádza v súvislosti s podobnými trestnými činmi k zisteniam, že boli do nich zapojení, alebo o nich vedeli tzv. V-Männer/Frauen, príslušníci Verfassungsschutzu, ochrany ústavy, štátnej organizácie, ktorá sleduje extrémistické organizácie.

V roku 2011 dochádza k objavu NSU (Nationalsozialistischer Untergrund), organizácie, ktorá je zodpovedná za smrť deviatich ľudí zabitých z rasistických motívov a jednej policajtky, všetko bez znalosti štátu a siete špiclov.

Počas celej tejto orgie násilia zostáva nemecký štát strategicky orientovaný na „ľavicový extrémizmus“. Vysokí politici ani nerozprávajú o extrémistickom násilí a už vôbec nie o terorizme. Častokrát sa skôr rozpráva o činoch jedincov a „pomätencov“.

V kľúčovom okamihu sa polícia v Rostocku stiahla a umožnila založenie požiaru.

Prečo tomu tak je? Prečo to tak zjavne dodnes zostáva, keď je rovnako ako v 90. rokoch krajnepravicový teror na vzostupe, zatiaľ čo médiá píšu o barikádach v Hamburgu ako o vojne a anarchistoch ako „horších než nacistoch“?

Dôvod je jednoduchý. Z dejinného hľadiska, zhľadiska pôvodu nemeckého štátu, rovnako ako každého západného štátu, je strategicky orientovaný proti komunistom, nie proti fašistom. Fašisti sú mu bližší než komunisti. Jeho skutočný účel je chrániť kapitalistický poriadok v týchto zemiach a fašisti sú najlepšími žoldniermi a štrážnymi psami, keď je ohrozený. Drží si ich tak v strategickej rezerve, zatiaľ čo represiu koncentruje na pokojných komunistov. Aj počas Studenej vojny západné krajiny rutinne spolupracovali s miestnymi, ale aj zahraničnými fašistami a fašistickými organizáciami v boji proti komunizmu. Západ podporoval a vytvoril mnohé fašistické diktatúry po celej zemi, pravdepodobne viac, než bolo kedy stalinistických krajín a rovnako podporoval a koordinoval antikomunistické genocídy v Kórei, Indonézii a v Latinskej Amerike. V Európe táto spolupráca musela mať tajnejšiu podobu, ktorá sa ukázala v organizácii Gladio, ktorá trénovala fašistické organizácie pre prípad Tretej svetovej vojny. Aj dnes sú preto nemeckému štátu milšie horiace utečenecké domy a spoločenský rasizmus než akýkoľvek nárast podpory pre komunizmus alebo anarchizmus.

Vo výroku „horší než nacisti“ ale ironicky verejne vyhlásili svoje protiosvietenské a triedne šovinistické idey. Pre centristov a liberálov je väčším zlom desať tisíc anarchistov pred G20 než desaťtisíc nacistov pred utečeneckým domovom. Pre nich je obrana pred policajnou brutalitou, obrana pred vykorisťovaním, kamene na políciu horšie než bomby na utečencov, molotovovy na Vietnamcov, kamene na Rómov a zmlátení Turci. Zranený policajt priateľskou paľbou je niečo horšie než zavraždený Turek alebo Vietnamec. Pre nich je horšie napdnúť políciu, ktorá mláti demonštrantov, než nevinných, rasisticky utláčaných ľudí s úmyslom zabiť.

Štátny monopol násilia je omnoho dôležitejší než pár tisíc, desať tisíc životov moslimov a Arabov. Pretože milióny stratených životov vo vojne je nič, ale protestovať proti diktátorom a siahnúť na majetok zločincov, ktorí vlastnia ekvivalent srbského HDP je najvyšší zločin. Kapitál, majetok a polícia je všetko, mŕtvci černosi a Arabi nič. Životy tisícov nevinných cudzincov a utečencov stoja toľko, čo jeden pokrivený vlas alebo urazená pýcha najväčších vojnových zločincov sveta.

Áno, zákon hovorí jasne.

Polícia a štát tu nie je nato, aby ochraňoval najslabších a trestal tých, ktorí utlačujú, vraždia a podvádzajú, nie. Je tu nato, aby trestal najslabších a ochraňoval zločincov, vrahov, fašistov a kapitalistov.

„Pomáhame úžerníkom a chránime vrahov. A keď si nás alebo ich niekto napadne alebo urazí, posielame do väzenia.“ To by malo byť ich motto, bolo by úprimnejšie.

Aj v strede ohňa nacistického teroru štát a polícia odmietajú hovoriť o nacistickom terore, namiesto toho druhý krát tento teror a rasizmus využívajú pre údery na tých najslabších, na cudzincov a azylantov a vykrikujú o komunistickom terore a ľavicových fašistoch.

Nie je nič jasnejšie na svete než to, kde ich loajalita leží a nie je to pri ľuďoch a pri obetiach.

Pridaj komentár

Please log in using one of these methods to post your comment:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s