Nie, nacizmus nebola drogová mánia, ani výplod sexuálneho útlaku, ani „zlo“

Už sedemdesiat rokov trápi veľká väčšina ideologického spektra a verejnosti to, čo bol nacizmus, prečo k nemu mohlo dôjsť a či k nemu môže znovu dôjsť. Jediných, ktorých táto otázka netrápi, sú asi nacisti. Nová kniha od Normana Ohlera sa pokúša vysvetliť Hitlerovo správanie a niektoré aspekty nacizmu užívaním drog.

Otázky nacizmu a jeho implikácií pre náš obraz sveta, človeka a chápanie samých seba sú tŕňom v oku rovnako pre marxistov, ako pre liberálov a konzervatívcov. „Pochopiť“, čo sa vtedy stalo, prečo a čo to znamená pre prítomnosť a budúcnosť, je čím ťažšie, čím viac sa človek s týmto obdobím zaoberá seriózne a nielen z pohľadu filmov, seriálov a kníh pre deti a dospievajúcich. Okolo celého tohto obdobia a najmä okolo nacizmu ešte stále vo vedomí ľudí pláva omnoho viac mytológie a fikcií než pozemských faktov. Demytologizovať túto vojnu a nacizmus by preto malo byť primárnou úlohou tých, ktorí obe veci chcú lepšie pochopiť.

Snahy do tohto smeru existujú, no vždy narážajú na existujúce ideologické a politické podmienky súčasnosti. Tak to je aj s dvoma najnovšími mediálnymi správami a tovarmi, ktoré sa týmto zaoberajú. Na jednej strane to je film Dunkirk od Christophera Nolana, ktorý sa snažil objasniť skutočný obraz vojny a očistiť ho od „filmových“ a iných dramatizovaných, fikcionálnych a propagandistických obrazov (aj keď si myslím, v tomto kvôli vlastným výrobným podmienkam zlyháva), na druhej tu máme ďalšiu knihu v dlhom poradí „Vergangenheitsbewältigung“, ktorá sa snaží mnohé tajomstvá nacizmu a Hitlera vysvetliť veľmi jednoducho: drogami. V tomto článku sa budem zaoberať spomínanou knihou, v ďalšom filmom.

Norman Ohler vo svojom bestselleri ponúka novú perspektívu a vysvetľovaciu schému pre zločiny nacizmu a správanie Hitlera, ktorý dopĺňa doterajšie schémy, s ktorými sme dobre oboznámení a od detstva kŕmení: Hitler trpel v detstve zneužívaním, bol to neúspešný a ambiciózny človek v nesprávnom čase na nesprávnom mieste, bol to psychopat, bol zosobnením diabla, megalomaniak alebo bezvýznamný jedinec a pre nacizmus máme schémy typu socialisti a marxisti, hospodárska kríza, traumatizovaní jedinci, marxistické vysvetlenie a znovu zosobnenie diabla. Zadeliť tieto schémy je možné podľa jednotlivých ideologických prúdov. Máme tu primárne liberálne schémy, ktoré sa snažia Hitlera vidieť ako obeť podmienok a nacizmus ako prejav utrpenia, bezvýchodiskovosti a snahy nájsť vysvetlenie pre krízu a prvú svetovú vojny, ktorá nemá jednoduché, vlastne žiadne vysvetlenie. Potom tu máme konzervatívne schémy, ktoré vysvetlujú Hitlera a nacizmus buď ako satanizmus, alebo ako prirodzené zlo človeka. A nakoniec máme marxistické, ktoré prikladajú dôležitosť hospodárskemu a sociálnemu vývoju a masám, nie vysoko postaveným jednotlivcom. Všetky tieto schémy mali problémy plne vysvetliť a pochopiť tieto fenomény. Aj po tak dlhom čase, možno práve kvôli tomuto odstupu, máme čoraz väčšie problémy chápať tieto fenomény ako niečo viac než len senzácie a látku bestsellerov. Preto dochádzalo pravidelne k pokusom tieto schémy doplniť alebo nahradiť. Jedným z takých pokusov bola kniha od Wilhelma Reicha, „masová psychológia fašizmu“, marxistu, ktorý sa snažil fašizmus vysvetliť ako výsledok sexuálneho útlaku patriarchálnej spoločnosti a ktorá bola jedným z najvplyvnejších zdrojov pre sexuálnu revolúciu v 68-om.

Dnes tu máme ďalší pokus od Ohlera, ktorý nám ponúka veľmi jednoduchú schému, tak jednoduchú, že prekvapuje, že ju dodnes nikto nepoužil a to sú drogy. Táto sprvu ideologicky ambivalentná schéma, ktorá pasuje do všetkých ideologických prúdov, je prezentovaná ako vysvetlenie pre nie všetky, ale mnohé vlastnosti Hitlerovho správania v čase, v ktorých bol podľa knihy užívateľom psychedelických drog, od roku 1941 do roku 1945 a je prezentované ako vysvetlenie pre úspechy nemeckej armády v rokoch 1939 a 1940.

Armáda používali vtedy legálny pervitín, teda metamfetamín a to v rôznych podobách. Existoval aj ako prídavok v pralinkách a v rôznych iných potravinách. Tu ako tablety, z ktorých vojaci používali denne až tri, aby nespali a zostali bojaschopní.

Autor explicitne uvádza, že by toto vysvetlenie nemalo byť chápané ako ospravedlnenie, ako odobratie zodpovednosti, alebo vôbec ako vysvetlenie nacizmu, no uvádza málo v smere, v akom by tieto tvrdenia mali byť interpretované a čo je potom to hľadané vysvetlenie. Rovnako nemožno tvrdiť, že nejde o ospravedlnenie a odobratie zodpovednosti, keďže podľa dnešných zákonov to je alebo môže byť chápaná ako poľahčujúca okolnosť. Implikácie, ktoré sú v tejto knihe naznačené alebo vyslovené, sú, že celkový priebeh vojny, minimálne od roku 1944 a výkon Wehrmachtu mohol a bol ovplyvnený Hitlerovým užívaním psychedelických drog. Dôležité nie je len to, čo táto kniha explicitne ako teórie uvádza, ale aké možné teórie môžu z týchto poznatkov vzniknúť. V liberálnom smere môže dôjsť k extrémnej teórii, ktorá bude chcieť užívanie drog postaviť do rovnakej centrálnej roly pri vysvetlení nacizmu ako postavil Reich sexuálny útlak do vysvetlenia nacizmu. V konzervatívnom môže dôjsť k útoku na nacizmus z pravého smeru, niečoho bizarného, čo som si doteraz nevedel predstaviť, ktorá môže tvrdiť, že nacizmus bol len dielo drogovo závislých ľudí, junkies a naozajstní abstinenti by také veci určite nerobili. Máme tu teda možnú aj krajnepravicovú teóriu, ktorá bude nacizmus kritizovať sprava, že bol príliš liberálny a keby len neužívali drogy, možno by všetko bolo inak.

Pervitín v iných formách, ako na vstrek injekciou.

Čo táto kniha určite robí, je, že mení pohľad na nacizmus a na našu spoločnosť. Prekvapuje najmä ideologická blízkosť v postoji k omamným látkam medzi dnešnou spoločnosťou a nacizmom. Nacizmus bol jedným z prvých režimov, ktorý zaviedol tvrdé pravidlá pri užívaniu drog a rovnako proti nim spustil neúspešnú vojnu. Nacistické postoje k drogám sú až na jeho antisemitizmus a rasizmus takmer identické s dnešnými kultúrnymi a právnymi postojmi k drogám. Čo najviac prekvapuje, je, že dnešné spoločnosti sú častokrát prísnejšie a konzervatívnejšie v téme drog, než bol nacizmus. Smiešnou anekdotou je napríklad, že hlavná droga, ktorú Hitler užíval, Eukodal, syntetická látka silnejšia a podobná heroínu, ktorá bola za nacizmu legálna, je v Nemecku od roku 1990 zakázaná. Rovnako to je s pervitínom, látkou, ktorá sa stala „ľudovou drogou“ v nacizme, s kokaínom a s heroínom. Dnešné spoločnosti sú teda v mnohom viac vpravo a „nacistickejšie“ než bol samotný nacizmus. Pred nacizmom a najmä pred prvou svetovou vojnou vládla na západe pritom takmer úplná legalita drog, drogy boli dokonca v prípade Ópiových vojen aktívne vyrábané a používané vládami ako imperialistický nástroj útlaku a dominancie.

Paradoxné je, že nacizmus popritom zakázal a brojil proti iným drogám, ako tu kampaň proti fajčeniu.

Ako je z môjho chápania tejto knihy jasné, je, že ideologicky kreslí obraz podobný konzervatívnemu, ktorý vidí široké užívanie drog v nacizme ako dôkaz pre jeho dekadenciu a rovnako toto užívanie vidí ako vysvetlenie pre mániu a ideologické bláznovstvo v obyvateľstve a v najvyšších kruhoch. Toto vysvetlenie je ale veľmi nebezpečné jednak pre jeho morálne, inak pre praktické politické a ideologické implikácie. Úplne extrémne a zjednodušene by bolo možné tiež holokaust vysvetliť ako drogovú mániu, kde by sme sa nevyhnutne museli dostať k otázke, či by takáto hypotetická drogová závislosť uľahčovala vinu. Chceme naozaj vysvetliť holokaust ako výsledok drogovej závislosti, alebo zdá sa nám to realistické, či realistickejšie, než možnosť, že ľudia dokážu aj neľudsky jednať? Táto kniha okrem iného vysvetluje počiatočné úspechy nemeckej armády všeobecným a štandardizovaným užívaním pervitínu, tj. Metamfetamínu. Podobne hľadá za zánikom Hitlerovho zdravia a jeho pomäteným správaním v rokoch 1941-45, najmä 44-45 užívanie drog.

Za oboma teóriami leží hlboké úsilie, ktoré motivovalo liberálne dejepisectvo k písaniu o nacizme už sedemdesiat rokov a to je snažiť sa nacizmus čo najviac dištancovať od dnešnej spoločnosti, jeho príčiny, symptómy, vlastnosti, snažiť sa upokojiť seba aj spoločnosť, že sme ďalej, že sa to už nikdy nestane, ani nemôže stať a že nacisti boli úplne iní, horší, alebo nejak poškodení ľudia, než my. Inak sa snažia hľadať za úspechmi nacizmu vždy niečo iné, než čo mu možno pripísať „k dobru“, nezaslúženú výhodu, náhodu a podobne.

Tu Hitler s jeho osobným lekárom, Theodorom Morellom.

Najviac zo všetkého vystrašuje liberálne, aj konzervatívne dejepisectvo predstava a obraz nacistického Nemecka, ktorý je obraz „normálnych“, obyčajných ľudí, normálne opitých, normálne zdrogovaných, ako dnes, ľudí, ktorí sú ľudia, ale súčasne ochotní a schopní zabíjať a ešte väčší hriech je takto popisovať vysokých nacistických predstaviteľov. Niečo na nich musí byť nenormálne, niečo ich musí oddeliť v ich esencialite od nás, od nefašistov alebo antifašistov, niečo, čo nám zabraňuje, že sa aj len potenciálne môžeme stať fašisti či kolaboranti, sympatizanti. Fašisti musia byť zlí ľudia, psychopati, sadisti alebo „junkies“. Nesmú patriť k našej ľudskej rase.

Skutočnosť, ktorá sa ukazuje pri nepreafektovanom a nepremoralizovanom štúdiu dejín nástupu nacizmu, je, že to bola spoločnosť na vlas rovnaká tej našej, dokonca (právnicky) liberálnejšia, než tá naša, že antisemitizmus bol podobne rozšírený, ako je dnes na Slovensku, rasizmus možno ešte menej, že to bola jednoducho kombinácia hospodárskych a sociálnych podmienok a rozhodnutí, konania jednotlivcov a skupín, ktoré viedli k nástupu fašizmu. Rovnako to bola kombinácia podmienok a vedomých, slobodných rozhodnutí, ktoré viedli k holokaustu. Samozrejme, že k tomu môže znovu dôjsť. Napriek dnešným optimistom a iným fanatikom nie je dnešný skvelý poriadok imúnny voči takým hnutiam, ani vývojom. Aj štatistiky o vzdelanosti a vedomí sú z veľkej časti len ilúzie. Viac než vtedy je dnes veľká časť z nás uväznená v liberálno-konzervatívnej dogme, ktorá nám sľubuje, že návrat fašizmu je nemožný a vecou minulosti. Rovnako musíme ale povedať, že ak k nemu dôjde, nebude mať tie farby, tie symboly a tú rétoriku, ako minule. Tak sprostí zas jej predstavitelia nie sú. Bude mať iné farby, modrú, zelenú, červenú, bude mať iné symboly, možno aj liberálne a mainstreamové a jeho noví nepriatelia nebudú Židia, ale moslimovia, Arabi, cudzinci.

Tu pervitín v čokoláda pre armádu. Tzv. tanková čokoláda.

Dnešná skutočnosť krajnepravicových strán a hnutí, ktorá sa šíri po Európe ako mor, dokazuje neplatnosť oboch spomínaných teórií o fašizme. Minimálne tieto teórie neplatia všeobecne na reakčné hnutia a dnešný postfašizmus. Máme dnes porovnateľne nižšie užívanie drog a toto užívanie nijak nekoreluje s voličmi krajnepravicových hnutí, rovnako máme porovnateľne väčšiu sexuálnu slobodu, aj keď nie ideálnu, a porovnateľne väčšiu sekularizáciu a sociálne liberálnejšiu spoločnosť v mnohých otázkach. Pokusy dnešnú krajnú pravicu bagatelizovať ako „posledný“ odpor patriarchátu alebo reakcie zabúdajú nato, že je intenzívnejšia a vystupuje vo väčšom množstve krajín než v 30. rokoch.

Ako sú klasické liberálne a konzervatívne schémy nesprávne, tak je tiež vulgárne marxistická schéma, ktorá sa snaží všetko vysvetliť cez materiálnu základňu a vzťah medzi nadstavbou a základňou chápe ako čisto jednosmerný a deterministický. Takýto ekonomizmus nedokáže vysvetliť fašizmus, ani kapitalizmus a vedie buď k úplnému voluntarizmu, teda nevyhnutnosti vytvoriť revolúciu z ničoho, resp. ju spustiť „signálom“ (ako to chápala RAF), alebo v pasivite, ktorá vidí vývoj dejín ako predurčený. Takýto schématický prístup a jeho frázovitá podoba nemá veľa spoločné so skutočným marxistickým myslením, ktoré je myslením napojené na empirickú skutočnosť a ktoré počíta so všetkými faktormi.

Čokoláda s pridaným kofeínom. Schofakola. Coca-Cola obsahovala kokaín, z toho jej názov, až do roku 1903.

Analýza fašizmu sa okrem iného zasekáva v tom, že pojem fašizmu je chápaný príliš schématicky alebo príliš voľne. Buď sa ako fašizmus môže označiť len Taliansko a Nemecko, alebo je fašizmus všetko, čo sa ľuďom nepáči, či trochu približuje antiliberálnej diktatúre. Fašizmus treba chápať v jeho podmienkach a špecifických vlastnostiach, v a s ktorými vznikol, teda ako niečo, čo nie je nula, alebo stopercentné, ale ako hnutie s nejakými základnými charakteristika a nejakým cieľom. Rovnako treba chápať, že dnešné krajnepravicové hnutia sú nútené opúštať klasický fašizmus, zatiaľ čo neopustili svoj program a cieľ. Preto vzniká v dnešnej dobe postfašizmus, teda reakčné hnutia, ktoré sa snažia svoje ciele napĺňať v liberálnej demokracii a jej prostriedkami, alebo ktoré ju dekonštruujú zvnútra. Zhľadiska druhej definície možno ako postfašistické označiť do určitej miery Maďarsko, Poľsko a Rusko. Tieto postfašistické hnutia, najmä rakúska FPO a francúzsky NF sú nebezpečné práve kvôli tomu, že formálne akceptujú liberálne parlamentný systém, ale ich reakčný program zostáva zväčša rovnaký, v iných farbách a slovách. Aj preto sa zdá, že vysvetlenia s drogami, sexom nevedia ponúknuť vysvetlenie pre dnešné postfašistické hnutia.

Fašizmus nie je typ politiky tak ako nejaká farba je určitá vlnová dĺžka svetla. Je to pojem pre rôzne hnutia v rôznych, ale určitých časopriestoroch. Rovnako nie je spôsobený nejakou singulárnou príčinou, ale mnohými faktormi. Faktory ako drogy sa mi zdajú byť, napriek tomu, že zjavne hrali nie bezvýznamnú úlohu pre nemecký fašizmus, nie rozhodujúce pri tvorbe fašizmu. Rovnako sa mi zdá legitímne si predstaviť fašizmus v dnešnej relatívne sexuálne slobodnej spoločnosti, rovnako ako v sexuálne úplne voľnej spoločnosti. Ani demokracia, teda parlamentarizmus, nie je, si myslím, niečo, čo môže minimálne reakčné hnutia a ideologickú podstatu fašizmu zastaviť alebo diskvalifikovať nejaké hnutie z fašizmu. Fašizmus sa nerovná jednoducho kapitalizmus, ani nie je v každej inštancii spôsobený len a primárne ekonomickými faktormi. Aj keď je nejaký faktor vždy dominantný a v západných krajinách je podľa toho, čo je známe, dominantný faktor triednej spoločnosti a zhoršujúcich sa ekonomických podmienok pracujúcej triedy, vo východných krajinách to nemožno vidieť ako dominantný faktor. Na Slovensku vychádza podpora pre reakčné hnutia najmä z rozšírenej reakčnej ideológie a zaostalého vedomia, z hlboko zakoreneného rasizmu a reakčných pozícií. To neznamená, že je marxistická teória alebo analýza fašizmu nesprávna, naopak, znamená to, že nie všade a všetko je priamym výsledkom ekonomických faktorov a triednych vzťahov, ale že sa tieto triedne vzťahy častokrát prejavujú nepriamo, subtílne, cez okľuky, primárne vo vedomí a nemožno ich jednoznačne umiestniť a sledovať.

Tu Eukodal, ktorý Hitler užíval pravidelne od roku 1941.

Táto kniha samozrejme nespomína ani neanalyzuje marxistickú analýzu fašizmu. Je typické pre vládnucu ideológiu a kultúru, že buď marxistický obsah nespomínajú, alebo o ňom zavádzajú a klamú. Je teda ďalšia v dlhej sérii niečoho, čo by som nazval falošným pluralizmom, teda ponúka čitateľovi dve základné ideologické interpretácie užívania drog v nacizme a to je liberálnu a konzervatívnu, teda ľavoburžoáznu a pravoburžoáznu ako voľbu a pluralizmus. Jej štylizácia a celkový mindset, v ktorom je písaná, ide v dnešnom trende „realistického“ popu, najmä čo sa týka dejín a vojny. V mediálnych a kultúrnych tovaroch zaoberajúcich sa Druhou svetovou vojnou tento trend vznikol najmä po Zachráňte vojaka Ryana, ktorý sa prezentoval ako vysoko realistický film. Následne tento trend prešiel do počítačových hier, do vojnového žánru a potom do celej populárnej kultúry, perzonifikovaný v seriáloch ako sú Sopranos, Game of Thrones, Breaking Bad. Tieto výrobky chcú dať spotrebiteľovi čo najväčší „realistický“ zážitok, pričom v ničom neuberajú, dokonca pridávajú na svojom ideologizácii, moralizácii a napasovaní zážitku na médium. Podstatné pre tieto výrobky je skôr, aby dali pocit realizmu, než aby boli skutočne realistické. Keby mali byť, buď by to nemohli byť filmy, neboli by komerčne úspešné, alebo by boli ideologicky neprijateľné. Tento „pseudorealizmus“ so sebou nesie častokrát viac technizácie, racionalizácie a ideologizácie než „nerealistické“ filmy (tak tomu bolo v Ryanovi, tak tomu je v Call of Duty). Táto kniha hrá na túto nôtu, anekdoticky doložené jedným citátom ako podnapisom kapitoly: „The real war will never get in the books.“

Vtedajší heroín z lekárne.

Táto kniha ale súčasne otvára dve zaujímavé témy, ktoré v kontexte násilia nie sú často tematizované. Jedna téma je téma vedy a etiky, prípadne vedy vo vojne, v násilí a v zločinoch. Druhá je téma zodpovednosti, slobody a nástrojov, ktoré sú vyrábané pre určitý racionálny, no neetický účel. Prvá téma je tak kontroverzná, že je aj v tejto knihe moralizovaná. V skutočnosti je veda z čisto racionálneho hľadiska, ak si nekladie etické otázky, amorálna. Je možné ju použiť pre akékoľvek účely, aj amorálne alebo vyslovene diabolické. Práve v tých otázkach, v ktorých veda súperí o rozhodovaciu právomoc s etikou, sa skrývajú najnepríjemnejšie otázky o moderne, osvietenstve a ľudskej civilizácii. Aby som to jednoducho a krátko povedal, stačí sa pozrieť na Hirošimu a RAND (tu ide o atómové zbrane vo svetovej vojne medzi blokmi). V oboch prípadoch je racionálne a vedecky správne rozhodnutie tieto nástroje použiť. Málokto z nás by ale povedal, že tieto rozhodnutia sú etické. Preto si okrem iného myslím, že z čisto racionálneho hľadiska, teda, ak do nášho racionalizmu nezakomponujeme etické axiomy, nie je možné eticky konať. Čistý racionalizmus je práve naopak diabolický, pretože neberie ohľady na ľudskú dôstojnosť. Z vedeckého hľadiska je ľudská dôstojnosť jedinca buď len atómy, alebo chemická reakcia. Rovnako je možné pokusy v koncentračných táboroch, samotný proces zničenia a vôbec otázky „racionálnych“ genocíd chápať ako striktne vedecké a racionálne. Ak náš racionálny systém nepredpokladá, že ostatní majú rovnaké emocionálne a kognitívne procesy ako ja a nerešpektuje ich z princípu, je síce neetický, ale perfektne konzistentný a vedecký, dokonca jednoduchší. Preto možno provokatívne povedané, rozum je zlo, v tom zmysle, ak je rozum absolútny a vládne ako jediný princíp. A aj preto sa obávam umelej inteligencie, lebo sa bojím, že bude fašistická.

Druhá otázka odhaluje aj ideologický rozpor v knihe a vovnútri konzervatizmu. Ak máme viniť určitú nevedomú, neorganickú látku za určité konania slobodných jednotlivcov, prečo po prvé neviníme aj ostatné neorganické látky a podľa čoho máme rozhodnúť, že ten jedinec má menšiu zodpovednosť? Ak to je kvôli zmenšenej slobodnej vôli, prečo tomu tak je, ako presne je zmenšená, ako to rozhodneme, kde sa začína, kde končí? Ak hovoríme o látkach a nástrojoch, ktoré ovplyvňujú správanie, prečo to rovnako nespravíme s každou látkou a nástrojom, ktorý ovplyvňuje správanie? Čo potom s legálnymi drogami, čo so všetkými možnými látkami, čo so zbraňami a nie je nakoniec celé prostredie to, čo ovplyvňuje správanie? Nie je človek-s-drogou podobný človeku-so-zbraňou? Prečo máme viniť tieto látky a nástroje a obmedzovať ich výrobu, ak len spĺňajú svoj racionálny účel? Ak naopak vychádzame z iného konceptu trestu, ktorý nevychádza z rozhodnutia jednotlivca, ale argumentuje utilitaristicky, prečo potom má byť tento trest nižší? Ak nie, aký?

Zdroj:

Ohler, Norman: Der totale Rausch. Drogen im Dritten Reich, KiWi, Köln, 2017 (Orig. 2015)

Pridaj komentár

Please log in using one of these methods to post your comment:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s