Propaganda našej doby: Hamburg

Kapitalistické médiá stupňujú svoju protiľavicovú kampaň a začínajú otvorene volať po represii proti „ľavicovým extrémistom“, pričom hovoria, že sú ako nacisti alebo „možno horší“. Materiál pre ňu im poskytli incidenty v Hamburgu, keď došlo k zapáleniu niekoľkých civilných áut a vyrabovaniu jedného obchodu.

Pre väčšinu obyvateľstva, ktorá sa osobne nezúčastnila protestov v Hamburgu a majú informácie len od tradičných médií, vládol cez tento víkend v meste vojnový stav. Na vine sú samozrejme ľavicoví teroristi a fašisti, ktorí ničili, pálili, rabovali a zranili päťsto ochrancov zákona.

Pre ľudí, ktorí tam boli, bola skutočnosť úplne iná. Udalosti v Hamburgu práve naopak predstavujú znepokujujúcu eskaláciu štátneho násilia a obmedzovania ľudských a občianskych práv pre protivníkov kapitalistického poriadku. V Nemecku už pred týmito protestami vládli jedni z najprísnejších zákonov k zhromažďovaciemu právu v „slobodnom svete“. Zakázané na demonštráciách je hocičo, čo chráni pred útokmi polície, ochranné oblečenie, zahalenie, plynové masky a hocičo, čo môže poslúžiť ako zbraň. Zakázané je rovnako vykrikovať a vypisovať slogany a heslá, ktoré „urážajú verejného činiteľa“, teda políciu. Zakázaná je obrana pri útoku, za napadnutie polície je minimálny trest dvoch rokov vo väzení.

Protesty v G20 sa začali otvoreným a nevyprovokovaným štátnym násilím, keď nahlásenú a pokojnú demonštráciu vo štvrtok „Welcome to Hell“ polícia napadla a rozpustila. Jej odôvodnenie bolo zahalenie väčšiny demonštrantov a vykrikovanie sloganov proti polícii. Odôvodnenie však je nepodstatné, pretože to si žoldnieri a garda kapitálu nájdu, keď chcú a inokedy ho nepotrebujú. Na tejto demonštrácii došlo k neprimeranému a svojvoľnému násiliu, až k útokom na žurnalistov. Desiatky až stovky demonštrantov boli zranených. Podobné svojvoľné a brutálne policajné násilie pokračovalo aj v ďalších dňoch a polícia využila každú príležitosť, aby demonštrantov šikanovala a zastrašovala. V piatok sa potom odohralo obsadenie Sternschanze autonómnymi, keď došlo tiež k zapáleniu barikád, vyrabovaniu jedného obchodu, zapáleniu áut a hádzaniu kameňov na políciu.

Celá mediálna kampaň v nasledujúcich dňoch sa potom koncentrovala na tieto ojedinelé udalosti, vytrhla ich z kontextu, nafúkla ich rozmer a vážnosť a ignorovala úplne štátne násilie. Cieľom tejto kampane bolo retroaktívne a pre budúcnosť vytvoriť legitimizáciu pre zostrenú štátnu represiu proti krajnej ľavici. Koordinovaný charakter tejto kampane, rovnako ako charakter koordinovanej policajnej akcie dokazuje, že celá akcia je organizovaná z najvyšších miest. Dôvodom tejto represie je samozrejme skutočnosť, že v našom svete naozaj vládne kapitalistická trieda, že kapitalizmus sa nachádza v kríze, že sa vládnuci pripravujú na ofenzívu proti pracovným právam, že podmienky pracujúcich sa nezlepšia, a preto očakávajú nárast nespokojnosti a podpory pre protisystémovú ľavicu. Zvýšená represia má byť preventívna politika a delostrelectvo triednej vojny.

Ľavicoví extrémisti“ a to aj tí najmilitantnejší používa násilie len v prípade obrany pred útokom polície a nepoužíva ju proti civilistom. Hádzanie kameňov, aj keď to je sprosté a neefektívne, je ešte stále obranné násilie a nie je to násilie s úmyslom poškodiť alebo zabiť. Barikády sú rovnako obranné prostriedky. Rabovanie a zapaľovanie áut sú na druhej strane vyjadrením naivnej predstavy autonómnych o kapitalizme a ich taktiky symbolického násilia. Proti obom spomínaným incidentom sa kriticky vyjadrila aj väčšina autonómnych a pravdepodobne budú rovnako ako štát organizovať zbierku pre poškodených. Pritom existujú dlhé dejiny agentov provokatérov, ktorých úlohou je eskalovať násilie a robiť podobné nezmyselné akcie. V minulých protestoch proti G summitom došlo k zapáleniu áut práve policajnými agentami, čo znamená, že to nie je ani teraz vylúčené. Inak to je len vyjadrením toho, že v podobných situáciách a v organizácii bez disciplíny nemožno všetkému zabrániť. Nič z toho sa nedá porovnať s násilím krajnej pravice.

Násilie krajnej pravice je takmer výlučne namierené na osoby, ktoré sú krajnou pravicou videné ako ohrozenie ich spoločnosti. Toto násilie je častokrát spojené s úmyslom zabiť. Utečenci, moslimovia a ľavičiari sú typickým terčom tohto násilia. Krajná pravica je rovnako jediná politická skupina popri islamistoch, ktorá v posledných tridsiatich rokoch organizovala teroristické útoky a zabíjala ľudí. Najmä od roku 2015 došlo v Nemecku k prudkému nárastu krajnepravicového násilia proti utečencom a moslimom. Akokoľvek sa vám nemusí páčiť hádzanie kameňov a poškodzovanie majetku, nič z toho sa nedá porovnať k reálnemu krajnepravicovému násiliu a terorizmu.

Ak by aj bola pravda, že krajní ľavičiari sú ako náckovia alebo horší a teda treba s nimi rovnako zaobchádzať, znamenalo by to, že sa proti nim musí represia znížiť. Represia voči násilnej krajnej pravici (proti nenásilnej neexistuje) je dlhodobo v Nemecku, Rakúsku a v Taliansku miernejšia ako proti krajnej ľavici. Toto bolo ovplyvnené v prvom rade Studenou vojnou a dnes prežíva ako triedna politika. Krajnepravicové demonštrácie sú na rozdiel od krajneľavicových vždy chránené, málokedy zakázané, málokedy je proti nim nasadené rovnaké policajné násilie. Násilníci krajnej pravice chodia po slobode, známi popierači Holokaustu sú v parlamentoch a kamarátia sa s budúcimi vládnymi stranami.

Písalo sa o údajných 478 zranených policistoch. Veľká časť z nich, minimálne 130 bolo zranených priateľskou paľbou, niektorí boli zranení v nehodách spojených s protestami, keď napríklad naháňali demonštrujúcich po plotoch. Tiež nie je jasné, či sú rátané len fyzické zranenia, alebo aj psychické. Aké sú ale počty zranených demonštrantov? V skupine, s ktorou som sa zúčastnil akcií, bolo zranených približne 10 percent členov, z toho niekoľko zlomených alebo poškodených končatín a niekoľko zranení hlavy a otrasov mozgu, pričom naša skupina bola skôr pasívna a neaplikuje priame akcie a obranné násilie. Odhadujem teda, vzhľadom na počet krajneľavicových demonštrantov, najmenej tisíc zranených.

Počas protestov tiež došlo k bezprecedentnému útoku na slobodu tlače (keď bolo 32 novinárom, ktorých označili za „ľavicových“ odobraná akreditácia a iní nepripustení do priestorov akcií) v Nemecku a rovnako počujeme takmer len ticho.

Mediálna propaganda napriek tomu pokračuje v eskalácii a opakuje svoje naplánované a absurdné talking points. Tak, ako som si myslel, že sa po absurdnej propagande proti Corbynovi, Melénchonovi nevedia prekonať, sa im podarilo ma prekvapiť. V situácii, v ktorej by mali kričať o najvážnejšom obmedzení liberálnych práv a demokracie v posledných tridsiatich rokoch, na druhej strane z jednej barikády vytvoria hon na čarodejnice a idú sa zblázniť pri slintaní o nacistoch a teroristoch. Táto propaganda nielenže má charakter štátnej propagandy z diktatúr, ale je tiež to najdementnejšie, čo som kedy čítal a videl. Ťažko mi je hľadať slová. Moja reakcia je asi rovnaká, ako keď sa musíte prizerať tomu, keď niekto má psychický záchvat, začína sa vyzliekať a kričať niečo o mimozemšťanoch.

Že sme na to nemysleli. Ja som tiež zabudol Pepsi doma.

Najjednoduchšie to asi vyjadrím takto: Skúste si postaviť vedľa seba články o protestoch v Hamburgu a články o protestoch vo Venezuele. Na rozdiel od Hamburgu máte vo Venezuele ľudí, ktorí sú ozbrojení a ochotní zabíjať. Nie sú to všetci, ani väčšina, ale aj tak. Unisónne sú vykresľovaní ako ľudia, ktorí sa búria proti diktatúre. Potom tu máte protestujúcich, ktorí sa správajú podobne a miernejšie než tí vo Venezuele a voilá, nadpisy o nacistoch.

Lepší dôkaz pre pravý charakter dnešných mienkotvorných médií a dnešného štátu sme si nemohli priať. Bohužiaľ toto nevidela väčšina obyvateľstva. Radil by som preto ľuďom, aby sa informovali aj u iných zdrojov, než tých, ktoré sledujú jasnú stranícku agendu vládnucich strán a vládnucej ideológie. Štát a jeho represívne zložky ukázali cez tento víkend, že naozaj sú len zoskupením ozbrojených mužov (a málo žien), ktoré ochraňujú záujmy vládcov sveta. Ukázali, že sú inštrumentom násilia, ktorý udržiava triednu spoločnosť pri živote. Polícia a armáda boli osobnou gardou nových cisárov a žoldniermi kapitalistov. Médiá ukázali, že v rozhodujúcich okamihoch sa z nich stávajú oficiálne propagandistické oddelenia kapitalistického štátu. Sú osobnými hovorcami vládnucej triedy a rozširovateľmi jej myšlienok a jej paniky.

Hamburg nám ukázal tiež inú skutočnosť: klamstvo sa stáva pravdou, keď v neho veria milióny. Pravda sa stáva klamstvom, keď v ňu veria len tisíce. Z tisícov sa musia stať milióny a z miliónov tisíce. V okamihu, keď ľudia uvidia svet taký, aký je, ako diktatúra malej kliky chamtivých a násilných mužov v oblekoch a s miliardami na účtoch, nepomôže im ani najväčšia armáda žoldnierov a najatých vrahov na svete. V tom okamihu nebudú môcť kam utiecť a nebudú mať čomu vládnuť. Vládcovia tohto sveta sa najviac zo všetkého boja tohto okamihu. Pretože to je koniec ich svojvoľnej a krutej nadvlády a začiatok slobody a blahobytu pre ľudstvo. Je to koniec vojny, hladu a ničenia na zemi. Dúfajme, že ten deň príde. Keď príde, budem vás tam čakať.

 

Reklamy

Pridaj komentár

Please log in using one of these methods to post your comment:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s