Zákon proti extrémizmu

Zákon proti extrémizmu, presnejšie paragrafy 421 až 425 Trestného zákona, sú presný príklad zákona, ktorý neplatí, ale je platný. Je to zákon, ktorý nemôže platiť, lebo by jeho reálne umocňovanie podľa presného výkladu žiadalo uvaliť do ilegality či exkludovať z politického boja väčšinu obyvateľstva.

Podobne ako zákony o intelektuálnom vlastníctve, hanobenie národa, rasy a presvedčenia a podnecovanie k národnostnej, rasovej a etnickej nenávisti, či nebezpečné vyhrážanie, či rôzne zákony týkajúce sa omamných látok, ak by mali byť skutočne uplatňované, žiadali by si, aby polovica či väčšina obyvateľstva išla do väzenia. Sú to nemožné zákony, ktoré nie je realisticky možné umocniť, avšak v ich umocňovaní, ku ktorému dochádza na vybrané osoby, sa otvára suverénna moc štátu a vykonávateľov štátnej moci. Neplatia teda pre všetkých, len pre tých, na ktorých sú v konečnom dôsledku uplatnené. Podobne sa pri výklade týchto zákonov otvára podobný suverénny priestor, keď ide o to, čo presne sa uvedenými slovami označuje.

Podľa najnovších prieskumov si až 26 % obyvateľstva želá návrat do „socializmu“, podľa typického výkladu by to teda znamenalo, že táto skupina ľudí je exkludovaná z politickej súťaže (s ohľadom nato, že nie je známe, aký je postoj tejto skupiny k porušovaniu základných práva slobôd v minulom režime a že len 13 % obyvateľstva si želá diktatúru). Podľa iných prieskumov má až 50 % obyvateľstva SR rasové a iné predsudky. Podobné veci je možné pozorovať pri prístupe obyvateľstva k Rómom. Tieto skupiny, ak by sa stali organizované a žiadali skutočné znevýhodnenie týchto častí obyvateľstva, by sa buď stali extrémistické alebo spôsobili reakčnú politickú revolúciu. Ak sa teda pod „hrozbou násilia“ vyložia aj zvyčajné výroky slovenského obyvateľstva v súkromných rozhovoroch či teraz či v budúcnosti vyloží aj politická organizácia znamenalo by to praktickú kriminalizáciu či exkludovanie väčšiny obyvateľstva z politickej súťaže. Otvárajú sa tu dva problémy: Jednak skutočnosť, že tento neuveriteľne znepokujúci fakt a rozšírený rasizmus a ciganizmus sa od začiatku vzniku SR ignoroval a dodnes sa ignoruje a inak to uvaľuje pochybnosť na legitimitu ústavy SR, keďže je viac než pravdepodobné, že liberálne demokratické princípy ústavného poriadku, importované zo západného hospodárskeho a kultúrneho kontextu, nie sú zdieľané väčšinou obyvateľstva. Dnešný ústavný poriadok preto, ak vyššie je uvedené pravdou, nemá politickú legitimitu, keďže ako každý doterajší poriadok, nevznikol demokraticky, ale revolúciou a silou.

Teraz k zjavnému slonovi v miestnosti. Čo teda ľavicový extrémizmus vôbec je, či zapadá do tejto zákonnej definície a ktoré skupiny sa k nemu rátajú. Zjavný kvalitatívny rozdiel medzi pravicovým a ľavicovým „extrémizmom“ v západných krajinách spôsobuje, že buď sa vyhýbajú presnej definícii extrémizmu, ako to tento zákon bohužiaľ robí, alebo neuplatňujú protiextrémistické zákony proti fašistom, aby sa vyhli problému, keby mali uplatňovať rovnakú represiu na krajnú ľavicu a túto represiu právne odôvodniť. Každý, kto sa pozrie na problém extrémizmu, musí priznať, že existuje zjavný rozdiel medzi ľavicovým a pravicovým „extrémizmom“. Ľavicoví „extrémisti“ spravidla sú omnoho menej násilní, nekonajú skoro žiadne trestné činy. Ak k nejakým násilnostiam dochádza, obmedzuje sa to väčšinou na anarchistov, na poškodzovanie majetku a známe „performatívne“ násilie proti fašistom. Ľavicový terorizmus je vecou začiatku 20. storočia, RAF a koloniálnych bojov. Oproti tomu je násilie v pravicovom „extrémizme“ asi to, čo ho definuje. Celý zmysel tejto sociálnej skupiny sa točí okolo vykonávania individuálneho a kolektívneho násilia a terorizmu. Podobne existujú tiež zjavné ideologické rozdiely medzi ľavicovým a pravicovým „extrémizmom“. Zatiaľ čo ten ľavicový je zväčša vždy na strane obhajoby liberálnych princípov, najmä v prípade ochrany iných národnostných, etnických a iných skupín (pričom v poststalinistických krajinách je toto narušené oportunizmom voči prevládajúcej verejnej mienke) a je v podstate najliberálnejšia politická skupina v posledných rokoch, ak ide o právo na azyl, pričom asi jediný skutočný rozchod s vládnucim ústavným poriadkom má v práve na súkromný majetok (ktorý samozrejme paradoxne v žiadnej ústave v západnej krajine zakotvený nie je), ten pravicový je v podstate proti všetkým základným ústavným princípom.

prozessumfp-balldemoangekndigt_h
Toto je asi vrchol ľavicového násilia v strednej Európe dnes. Rozsah násilia krajnej pravice, štátu a vládnucej triedy je pritom neporovnateľný.

Problém teda nastáva v koncepte „extrémizmu“ ktorý veľmi zjavne tieto dve skupiny stavia na rovnakú úroveň a teda žiada od príslušníkov štátnych štruktúr, aby zaobchádzali rovnako s oboma skupinami (čo tiež častokrát nie je realita, ako dokazuje reálna minulosť a prítomnosť štátnej politickej represie v Nemecku, Taliansku a v Spojených štátoch amerických, keď fašistov zväčša ignorovali alebo s nimi spolupracovali, zatiaľ čo „komunistov“ prenasledovali a inak vylučovali z politického procesu). Prečo teda existuje tento koncept a takéto štátne správanie? Moja odpoveď je jednoduchá, pretože „ľavicoví extrémisti“ predstavujú ohrozenie pre skutočný, nie nominálne vládnuci poriadok na svete, ktorým je poriadok triednej nadvlády kapitalistickej triedy nad pracujúcou triedou. Štát v tomto triednom boji spĺňa úlohu ochrany tejto triednej nadvlády ideologickými, ako aj represívnymi aparátmi, niečo, čo by vládnuca trieda sama nemohla vykonávať. K tvrdeniu, že „ľavicový extrémizmus“ smeruje k potlačeniu základných práv a slobôd osôb, konkrétne právu na majetok, sa vrátim ešte neskôr.

Štátny aparát, ktorý v triednej spoločnosti spĺňa úlohu ochrany tejto spoločnosti, sa podľa dlhej tradície „carrots and sticks“, alebo „chlieb a hier“ skladá z ideologického a represívneho. Podobne ako dnešné stredové politické špektrum a vládnuca trieda, plní úlohu dobrého a zlého policajta. Kde ideologický štátny aparát zlyháva, ako je to v súčasnej dobe, nastupuje represívny štátny aparát. Tento zákon tiež predstavuje zjavnú eskaláciu represie, keďže podobný extrémizmus v západných krajinách kriminalizovaný nie je.

akademikerball-2014-demo-au

Novela zákona proti extrémizmu dodala do paragrafu 422d popieranie, spochybňovanie a schvaľovanie zločinov režimov „založeného na komunistickej ideológii“ oficiálne chcela doplniť k popieraniu holokaustu ako trestného činu tiež popieranie Jáchymova a schvaľovanie táborov nútených prác. Čo však tento zákon reálne je, je kodifikovanie antikomunistickej ideológie do zákonného poriadku, teda kodifikovanie vládnucej ideológie ako jedinej legálnej a prijateľnej ideológie. Po prvé, tým, že popieranie a schvaľovanie zločinov minulého režimu stavia na jednu úroveň s popieraním či schvaľovaním holokaustu s rovnakou sadzbou trestu, je to oficiálne potvrdenie ideológie, ktorá zločiny stalinizmu stavia na rovnakú úroveň ako zločiny nacizmu. Z hoci akého hľadiska je toto vysoko ideologické a nie skutkovo opodstatnené hodnotenie. Po druhé, „komunistické“ používa ako synonymum pre reálny režim, ktorý bol stalinistický a teda podľa antikomunistickej ideológie zákonne definuje minulý režim ako komunistický a všetkých komunistov podľa toho ako stalinistov a za jedných s Dzeržinským a Molotovom. Komunistov ako Trockého, väčšinu pôvodných boľševikov, ktorí boli Stalinom zabití, Clementisa, Husáka, komunistov, ktorí iniciovali Chartu 77 a komunistov, ktorí podľa správnej intepretácie Marxa sú antistalinisti a neleninisti, hádže do jedného vreca s Pol Potom. Po tretie, nespomína zločiny iných režimov a iných ideológií, ktorí sa nejakým spôsobom podieľali na zločinoch proti ľudskosti, ako antikomunistické režimy počas Studenej vojny alebo rôzne iné ideológie, ako napr. kresťanskú a islamistickú ideológiu, keď už máme ideológiu viniť za činy ľudí. Antikomunisti sú pritom asi najväčšia skupina obyvateľstva v západnom svete a aj na Slovensku, ktorá schvaľuje zločiny proti ľudskosti a genocídu. Po štvrté, čo presne spadá pod zločiny režimu založeného na komunistickej ideológie? Čo spadá pod „ospravedlňovanie“? Je ospravedlňovaním zločinov minulého režimu len jednoduchá diskusia o podstate tohto režimu a o objektívne zhodnotiteľných kvalitách, ako napríklad skutočnosť, že napriek jeho diktatoriálneho charakteru boli životné náklady nižšie s ohľadom na výkonnosť a mediánny reálny príjem obyvateľstva?

Moja otázka k extrémistickému materiálu: Je Marxov Kapitál extrémistický materiál, len preto, že hral nejakú úlohu pri zločinoch minulého režimu? Sú podobne knihy Miltona Friedmana a neoliberálnych teoretikov, ktorí sa ako je známe, podieľali na tvorbe hospodárstva počas diktatúry Augusta Pinocheta, extrémistický materiál?

K tomu, že komunisti smerujú k potlačeniu základných práv a slobôd osôb, konkrétne práva na majetok: Komunisti, ak nie sú stalinisti, nechcú potlačovať ani zrušiť právo na majetok ani nijaké iné základné právo či slobodu. Na pracovnom mieste dochádza v triednej spoločnosti vždy ku konfliktu práva na majetok dvoch znepriatelených strán. Právo na majetok implicitne od vzniku republikánskeho ústavného poriadku znamená právo na súkromný majetok, teda právo vlastníkov kapitálu vykorisťovať pracujúcich o ich nadhodnotu. Neznamená právo na majetok pracujúcej*ho na jej*ho produkt práce. Pri hodnotení tohto právneho problému človek musí mať na zreteli, ktorej strany právo na majetok uzná ako hodnotnejšie či platné, ktorému dá prednosť. Ak dá totiž prednosť právu pracujúceho na celý produkt práce, kapitál sa ako skutočnosť rozpadáva, keďže funguje len v pomere vykorisťovania a len ako sociálny vzťah. Ak dá prednosť právu vlastníka privlastňovať si produkt práce pracujúceho, musí tak spraviť verejne a s dodržaním všetkých charakteristík dobrovoľnosti. Napokon by malo byť toto právo na vykorisťovanie zakotvené v zákone. Každý súdny človek by ale mal priznať, že vykorisťovanie, čiže výmena produktu práce za mzdu, je proces, ktorý je pracujúcemu neoznámený pred uzavretím pracovného pomeru a je nedobrovoľný, keďže predávanie pracovnej sily je jedinou možnosťou pracujúceho zadovážiť si obživu, teda je predpoklad pre základné právo na život, z ktorého sa odvíjajú všetky ostatné základné práva a slobody. Právo na majetok, ak zahŕňa právo na súkromný majetok a vykorisťovanie, je teda v rozpore s článkom 2, ods. 3 ústavy SR, „nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá“, ďalej prichádza do konfliktu s článkom 15, ods. 1, ďalej v dnešnej forme nepriamo s článkom 26, ods. 3, ak sa vzťahuje na tlač, obmedzuje reálnu silu článku 31, znemožňuje článok 35, ods. 3, dlhodobo je v rozpore s článkom 44. Napokon právo na súkromný majetok potenciálne ohrozuje celý ústavný poriadok a všetky základné práva a slobody. Komunisti pritom nechcú obmedzovať ani rušiť politické práva, ak niečo, tak ich rozširovať a skutočne zrealizovať čl. 2, ods. 1, najmä časť „priamo“. Komunisti tiež chcú rozšíriť existujúce práva piateho oddielu na právo na bývanie a na dôstojnú životnú úroveň. Ak niečo komunisti chcú v súvislosti s čl. 20, tak je to garancia práva na majetok pracujúcej triedy na celý produkt práce. K „hrozbe násilia“ treba len podotknúť, že antikomunisti toto interpretujú ako každé vyzývanie k odborovej organizácii a k štrajku a vyzývanie k revolúcii. Pre nás revolúcia znamená využitie práva a realizácia čl. 32 ústavy SR, keďže spomínané práva, okrem iného aj čl. 36, 37 a 39 nie sú dnes reálne naplnené.

Samozrejme, štátu a vládnucej triede takáto argumentácia môže byť jedno a rovnako im môže byť jedno presné znenie zákonov, keďže reálnu moc držia v rukách oni a ak budú chcieť pristúpiť k použitiu represívneho aparátu na ochranu triednej spoločnosti a triednej nadvlády, tak si dôvod nájdu.

Reklamy

Pridaj komentár

Please log in using one of these methods to post your comment:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s