24 rokov po masakri v Sabre a Šatile alebo o antisionizme a antisemitizme

Pred takmer tromi desaťročiami falangisti v Libanone zabili 762 až 3.500 libanonských šiítskych civilistov v Sabre a Šatile, pred očami izraelských ozbrojených síl. Symbolická úvaha o nenávisti. Alebo prečo je antisionizmus jediná pozícia, schopná prekonať a konzekventne bojovať proti a ukončiť antisemitizmus.

1982. Za zjavného prizerania až spolupráce Izraelských obranných (?) síl dochádza k masakre civilistov v utečeneckom tábore v Libanone miestnymi kresťanskými reakčnými milíciami.

2006. Znova Libanon. Mŕtvi ľudia na ulici, mnoho úmyselne zabitých.

house_in_israel_destroyed_by_hamas_rocket_14713208821
More násilia: Zničený domov ľudí v Izraeli. 2013.

Tento rok. Znova mŕtvi, pomsta vo vzduchu, vraždy. Neutíchajúca nenávisť, ktorá nie je len nenávisť umelo vytvorená, ale ktorá je z oboch strán úprimne cítená väčšinou obyvateľstva. Kde sa to začalo? To sa asi nedá povedať. Celé to možno skrátiť na toto: Obe strany tvrdia, že “táto” zem je ich vlastníctvom a obe strany majú bohužiaľ pravdu, lebo keď tam ľudia pred desaťtisíc rokmi prišli a začali obrábať pôdu, ešte polyteizmus neexistoval, keď tam prišli a boli pred tritisíc rokmi, ešte islam neexistoval, keď tam boli za križiackych vojen, obe náboženstvá boli utláčané, Židia boli vyhnaní.

destroyed_ambulance_in_the_city_of_shijaiyah_in_the_gaza_strip
More násilia: Zničený domov ľudí v Gaze. 2013.

Viesť diskusiu o sionizme v západnom svete je také ťažké, pretože človek nesie riziko byť identifikovaný len s dvoma existujúcimi pozíciami a teda osciluje medzi jedným a druhým rasizmom. Vo verejnom povedomí existujú zväčša len dva tábory: sionisti a tí, ktorí vôbec sionizmus ako pojem používajú a kritizujú: ktorí sú skoro výlučne len neonacisti, fašisti a antisemiti. Už len pri používaní tohto pojmu aj mne naskakujú hneď asociácie typu “židoboľševizmus” a spájanie sionizmu s každým možným problémom vo svete. Antisemitské stereotypné figúry sú pritom ešte viac mätúce, pretože spájajú tieto teórie s “antikapitalizmom”, kde antikomunisti vidia dôkazy svojich teórií. Podstatné je si uvedomiť, v akom čase a podmienkach sionizmus vznikol a potom možno pochopiť, že dnešný antisionizmus má byť videný v spojení s dnešnými podmienkami a dejinnými podmienkami, v ktorých vznikol a existuje. Sionizmus vznikol ako nacionalistické hnutie, ktoré malo ale tú špeciálnu charakteristiku, že bolo a dodnes čiastočne je reakciou na tisícročia pretrvávajúce spoločenské utlačovanie a násilie voči Židom. Je to útlak takmer tak starý ako ten rodový a podobne ako on je od začiatku spojený so a spôsobený vznikom triednych spoločností.

1543_on_the_jews_and_their_lies_by_martin_luther
Večná nenávisť: Lutherov antisemitský pamflet “…” (majú sa tie výroky citovať?). 1543.

Nebol to nacionalizmus podobný tomu nemeckému, francúzskemu, ruskému, ktorý bol nacionalizmus utlačovateľský a imperialistický, ale skôr ako útek a zriadenie bezpečného domova, kde by Židia mohli byť slobodní od násilia páchaného na nich odkedy existoval Babylon, Rímska ríša, kresťanstvo a moderný štát. Bol to nacionalizmus utláčaných, nie nacionalizmus utlačovateľov, oslobodzovací nacionalizmus, nie nacionalizmus koloniálnych, imperialistických krajín či medzinárodného vykorisťovania dneška. Tento bezpečný domov avšak na konci 19. storočia, kedy sionizmus vznikol, neexistoval a tak nasledujúcich 50 rokov smerovalo k tomu, ho vytvoriť. Akými prostriedkami ale? Palestína bola vtedy väčšinovo moslimská a arabská a tak sa najprv začali programy imigrácie, osídľovania a skupovania pôdy. Už tu sa ale ukázalo rozštiepenie sionizmu a začiatky problémov, ktoré ho sprevádzajú dodnes. Až do roku 1968 bol hlavný prúd sionizmu tzv. „socialistický“ sionizmus, ktorý sa snažil spolu so založením nového domova zrevolucionizovať židovskú spoločnosť. Židovská spoločnosť, tak ako každá iná industrializovaná v tom čase, bola kapitalistická a založená na vláde vlastníckej triedy nad triedou pracujúcich. Socialistický sionizmus chcel založiť nový štát prevrátením pyramídy a namiesto stereotypného obchodníka spraviť zo židovského národa národ roľníkov a robotníkov, bez obchodníkov. Prototypom toho sú kibbutzim. Od založenia Izraela v roku 1948 bola vládnou stranou – strana robotníkov v Izraeli, čo aj vysvetľuje. Avšak aj v týchto vládach boli marxisti len menšinovou frakciou a postupom času sa táto strana posúvala doprava, kým v roku 1968 nevznikla Izraelská strana práce, nasledovníkom ktorej je dnešná, stredoľavá strana v línii súčasných európskych “sociálnych demokratov.” Tento počiatočný charakter Izraelu vysvetľuje aj to, že to bol na začiatku stalinistický Sovietsky zväz a východný blok spolu s Československom, ktorí ho podporovali vojenskou technikou a inak.

avia_s-199_in_june_1948_israeli_air_force
Paradoxy dejín: Izraelská stíhačka dodaná Československom, neskôr pod stalinizmom dodáva zbrane arabským krajinám. 1946.

Idealizované spomienky na túto minulosť napĺňala a napĺňa potom veľkú časť podpory Izraela v liberálneľavicových skupinách a v skupinách podporujúcich „demokratický socializmus“, ako Irving Howe. Táto naratíva pokračuje aj neskôr, po roku 1967 a po opustení socialistickej symboliky, aj keď sa spoločenské experimenty v podobe kibbutzov ukázali byť len eskapistickými paralelnými štruktúrami popri zväčša kapitalisticky fungujúcemu hospodárstvu. To spôsobilo, že ešte v 80. rokoch, za Reaganovej vlády, aj liberálne médiá v USA prechovávali otvorené sympatie k Strane práce v porovnaní k pravicovej strane Likud. Podobne vládnu dodnes podobné spomienky a pocity k vláde Yitzhaka Rabina, obe sú videné veľkou časťou triedy inteligencie a „profesionálov“ ako Amosom Ozom ako tí dobrí, ktorí chceli mier a dvojštátne riešenie.

Skutočné dejiny Izraela hovoria ale o trochu inom obraze. Napriek predstavám a romantickým reprezentáciám aj na strane ľavice vládnuci sionizmus v Izraeli nikdy nebol pokrokový, ale bol od začiatku reakčný a vládnuca strana sa ako jedna z prvých môže zapísať do dejín ako predstaviteľka reakčnej ľavice, smeru, ktorý možno označiť za vládnuci aj dnes na Slovensku a v minulom režime (otázkou je, či reakčné tendencie neboli súčasťou ľavice od jej vzniku a sa len v určitých obdobiach ukázali ako dominantné, viď 1875, 1914, stalinizmus, študentské hnutia v 60. rokoch a Zelení). Čo zo sionizmu robí reakčnú ideológiu z pohľadu pokročilej triednej spoločnosti, keď sú k dispozícii všetky prostriedky k jej prekonaniu a k odstráneniu akýchkoľvek triednych vzťahov a teda aj triednej nenávisti, je presvedčenie, že antisemitizmus je večná choroba celého nežidovského sveta a že toto utlačovanie možno prekonať len vytvorením vlastnej krajiny. Sionizmus nechápe nenávisť proti Židom ako prekonateľný stav alebo ako stav spôsobený určitými mechanizmami a spoločenskými vzťahmi v určitom dejinnom období, ale ako osud, Židov ako večný vyvolený národ bojujúci proti celému svetu. Ako každá reakčná ideológia tiež vidí Židovstvo ako definujúcu charakteristiku ľudí, ktorí sú členmi takej spoločenskej skupiny, teda vlastnú kultúrnu identitu, náboženstvo, etnickú príslušnosť ako niečo, čo netreba a nemožno prekonať a čo konštituje človeka ako člena spoločnosti. Základom spoločnosti teda nie je občan a človek a základom právneho poriadku nie sú občianske a ľudské práva.

russian_birth_certificate_of_michael_lucas
Večná nenávisť: Rodný list stalinistickej ZSSR, v ktorom sa ako národnosť uvádza “židovská”. 1972.

Základný ideologický rozpor v sionizme spolu s rozporom s reálnepolitickou situáciou spôsobili, že skoro stratil úplne svoj pôvodný oslobodzovací element, ak vo svojom jadre nejaký mal, a dnes je výlučne pravicový kapitalistický koncept, čoho najlepším dôkazom je, že dnes Izrael, ako triedna spoločnosť s triednymi vlastníckymi vzťahmi, existuje v neprerušenej vojne s arabským obyvateľstvom.

Židia tvrdia, že to je ich zem, Arabi tvrdia, že to je ich zem. Kto má naozaj pravdu? Ani jeden. Jednoducho jedni tam boli skôr a druhí tam boli teraz (čo tiež len potvrdzuje absurditu konceptu súkromného vlastníctva). Vznikom Izraelu 1948 sa potom spustili dve súčasné migračné vlny, ktoré boli nie úplne dobrovoľné a nie výlučne nanútené, no ja by som tvrdil, že to ako vyhnanie alebo nedobrovoľný útek môžeme klasifikovať. 700 tisíc Arabov utieklo z územia Izraela a 800 tisíc Židov utieklo z arabských krajín do Izraela.

yemenite-jews
More násilia: Jemenskí Židia, vyhnaní alebo “utekajúci” z Jemenu do Izraela. 1948.

Proti predstavám ale na tejto „právom prináležiacej“ krajine žili ľudia a k vytvoreniu domoviny museli byť vyhnaní. Tento sionizmus, vedený Davidom Bun-Gurionom, nie je žiadny sekulárny sionizmus, ako aj Izrael nie je sekulárny štát, ale je to reakčný sionizmus, ako Izrael je etnocentrický štát, „štát Židov“ a to aj diaspory, nie je štát občanov Izraela. Vo svojej podstate je tento štát realizáciou krajnepravicového konceptu etnickej segregácie. Ešte pred vznikom tohto štátu bolo sionistické hnutie dominované týmito „neliberálnymi“ silami. A od úplného začiatku až dodnes je tento sionizmus charakterizovaný dvoma šovinistickými presvedčeniami, jednak presvedčením o večnosti nenávisti Gojov proti Židom a inak presvedčením o osudnom, historickom práve židovského národa na Sion, odvedené od biblického práva, a s tým spojené implicitné odobratie práva na zem a život pôvodnému (?) arabskému alebo arabizovanému obyvateľstva na tomto území. Tieto dva presvedčenia sú implicitne zdieľané aj liberálnym sionizmom Weizmanna, aj keď ten v čase druhej svetovej vojny už nebol dominantný prúd sionizmu. Ďalšia ilúzia spájaná s politikou Izraela je postoj voči palestínskemu štátu a postoj PLO k existencii Izraela v hraniciach po roku 1967. Napriek dodnes prevládajúcim predstavám aj v časti liberálnej ľavice na západe a v Izraeli, bola reálna politika Izraela namierená vždy na to, obsadiť celé územie historického Sionu, teda Judeu a Samáriu, čiže aj dnešné územie obývané väčšinovo arabským obyvateľstvom. Toto bola politika počas založenia Izraela, toto bola politika, ktorá motivovala vojnu v roku 1956, toto bola politika počas vlády strany práce a počas vlády Likudu a bola to politika počas Rabinovej vlády a každej vlády odvtedy. Jediný rozdiel, ktorý delil politiku reakčnej ľavice od reakčnej pravice, bolo, že reakčná ľavica, ako ukazuje Allon plán z roku 1967, sa snažila zbaviť „demografického problému“ (čiže vytvorenia väčšinového nežidovského obyvateľstva v židovskom štáte) tým, že zriadi klientské samosprávy pre arabské obyvateľstvo a bude ho zlými životnými podmienkami pre pôvodných obyvateľov a zriadením sídiel presviedčať k tomu, aby samo odišlo. Zatiaľ čo reakčná pravica mala v úmysle priamu anexiu a Arabov vyhnať alebo horšie zničiť (ako niektoré extrémne elementy). Ďalšia ilúzia alebo klamstvo je späté s postojom PLO k Izraelu, ktoré bolo najmenej od roku 1977 prívetivé k tomu uznať existenciu Izraela v hraniciach po roku 1967 (čo je tiež zhľadiska medzinárodného práva neudržateľné, keďže územie po roku 1967 bolo získané vojenským spôsobom).

allon
Pokrytectvo a dôkaz reakčnej ľavice: Allon plán z roku 1967, ktorý mal v úmysle rozdeliť dobité územia, aby sa Izrael vyhol “demografickému problému” a súčasne nemuselo násilne vyhnať arabských obyvateľov dobitých území.

Tento reálne existujúci sionizmus je jediným povojnovým koloniálnym projektom západu. Preto je tiež jediným hnutím a reálnym subjektom, proti ktorému boli spustené antikoloniálne ozbrojené boje, dodnes neukončené.

Reálne prevládajúci sionizmus v Izraeli, minimálne od roku 1977 s prestávkami, je sionizmus, ktorý je vo viacerých vyjadreniach a postojoch verejnosti, politikov a armády otvorene rasistický a ktorý sa napríklad nijako nepozastavil nad udalosťami ako masakri v Šabre a Šatile. „Dobrý Arab je mŕtvy Arab“, alebo vyjadrenia ako „Araboushim“, spolu so zjavne tyranickým a teroristickým zaobchádzaním s civilným obyvateľstvom (ktorý sa dobre ukazuje v spomínanej masakri, o ktorej bola armáda jednoznačne oboznámená a minimálne ju odsúhlasila) sú nie marginálne pozície v Izraeli. V najextrémnejších podobách, v náboženskom fundamentalizme, hlásajúcom vyhnanie či genocídu je naozaj ťažké rozoznať rozdiel medzi židovskými džihádistami, islamskými a miestnymi európskymi a americkými fašistami. Táto rasistická a náboženská nenávisť je denno denne vidno na násilí usadlíkov, ktorému je dovolené takmer beztrestne prebiehať, zatiaľ čo je palestínske obyvateľstvo vystavené kolektívnym trestom len za obyčajné protesty alebo hádzanie kameňov.

Reálne existujúci sionizmus v podobe štátu Izrael je tiež hnutie a ideológia, ktorá je prakticky antisekulárna, utlačuje iné ideologické prúdy vrámci židovského obyvateľstva a podobne ako totalitné ideológie odmieta iné pohľady na základné princípy štátnej a právnej organizácie, identity spoločnosti a snaží sa tieto vylúčiť z politického boja a utlačovať ich štátnou aj inou represiou. Tým, že je sionizmus zakotvený v ústave štátu Izrael, že sú antisionistické politické hnutia protiústavné a vylúčené z politického boja, je vrámci dosahu štátnych aparátov Izraela sionizmus jediná legálna ideológia. V tomto ohľade sa otvárajú možné podobnosti s inými totalitnými ideológiami, ako stalinizmom. Súčasne tým, že reálne existujúci sionizmus tvrdí, že reprezentuje celú komunitu ľudí prináležiacich k židovskému etniku či náboženstvu, že im túto identitu nanucuje, právne ako aj inak, presadzuje, že je jediným reprezentantom tejto komunity, (Izrael je štát Židov, to aj v diaspore ako aj tých, ktorí sú asimilovaní či strácajú svoju kultúrnu identitu), je to jediná reálne vládnuca ideológia, ktorá utlačuje Židov v západných krajinách, vytvára podmienky pre antisemitizmus, ktorá sa k svojmu fungovaniu potrebuje odvolávať na jednotné metafyzické Židovstvo, ktoré je v súčasnej spoločnosti, ako aj vždy bolo, výsledkom sociálnych podmienok a len poletujúcou predstavou, a každého kritika označuje buď za antisemitu, alebo za Žida, ktorý sám seba nenávidí. Tento sionizmus je principiálne nekompatibilný s pokrokovými ideológiami, so sekularizmom a univerzalizmom, a s ľavicou, ktorá chce tieto kultúrne identity prekonávať a namiesto toho vytvárať spoločenské organizácie na inej základni. Tento sionizmus je preto z vlastnej iniciatívy tiež nekompatibilný, až nepriateľský, voči marxizmu a komunistickej ideológii, ktorý má v úmysle zvrhnuť triednu nadvládu a vybudovať beztriednu spoločnosť naprieč všetkými ostatnými identitami, národnými, etnickými, náboženskými atď. Ľavica alebo krajná ľavica je práve preto antirasistická a na strane utlačovaných Židov, proti antisemitizmu, pretože je antisionistická, antiimperialistická a antikapitalistická. Vidieť za týmto zdanlivým rozporom v praxi pozíciu, ktorá dáva zmysel a je to jediná konzekventná antirasistická pozícia, je pre ľudí utopených vo vládnucej ideológii a jej rozporoch, v skutku ťažké. Diskusia o tejto téme v súvislosti s ľavicou a takáto krajneľavicová pozícia je samozrejme ešte viac sťažená existujúcim antisemitizmom, dejinným, ako aj pretrvávajúcim vrámci ľavice, stalinizmu.

soviet_refuseniks_demonstrate_at_mvd
Večná nenávisť: “Sovietski” Židia protestujú za právo emigrovať do Izraela. 1973.

Toto je žijúci dôkaz podstaty útlaku v reálnom svete, v prakticky existujúcich životoch ľudí, v ktorých je možné, aby utlačovaný človek súčasne utlačoval, podporoval, nevidel či advokoval utlačovanie. Je možné byť súčasne antirasista, ale podporovať najväčší systém násilia a útlaku na zemi, kapitalistickú spoločnosť a triedne vzťahy, je možné byť utlačovaný kvôli etnickej príslušnosti, ale súčasne byť antisemita alebo homofób, je možné byť utlačovaný kvôli sexuálnej orientácie, ale súčasne obhajovať útlak práceneschopných ľudí. Je možné byť Žid, utlačovaný a vykorisťovaný židovskou buržoáziou a vystavený antisemitizmu, a súčasne byť rasista a propagovať utlačovanie alebo fyzické zničenie Arabov. Rovnako je možné byť proti akémukoľvek útlaku, najkonzekventnejšie vyjadrené v pozícii v najkrajnejšej ľavici.

buchenwald_survivors_arrive_in_haifa
More násilia: Ľudia, ktorí prežili zabíjanie v Buchenwalde, sa dostávajú do Izraela.

Ako to Marx vyjadril veľmi jednoducho a trefne, keď rozprával o celých dejinách násilia, útlaku a triednej spoločnosti: „Celé tie sračky…“

Samozrejme, dôvod, prečo tento útlak funguje bez zjavného záujmu, zásahu, ale s podporou západu už pol storočie, je jasný: je to pocit viny a vina za Holokaust. K tomu je možné len povedať, že aj v tomto prípade sionizmus predstavuje obrátenú mincu: Izrael hrá úlohu katolíckej cirkvi, ktorá udeľuje odpustenie zaplatením poplatku, ktorým je dodávanie zbraní a podpory. Chcieť obviňovanie úplne obyčajného útlaku a vykorisťovania, veci, ktorá je tak ľudská ako samotné bytie na zemi, vykresliť ako antisemitizmus, je možné buď akceptovaním sionistickej premisy, ktorá celý židovský národ svojvoľne určuje ako podporujúci sionizmus a dáva medzi existenciou židovskej identity a príslušnosti k Izraelu rovná sa, alebo klamstvom. V skutočnej realite, tej, na zemi, je sionizmus v podobe reálnej politiky Izraela pravdepodobne najväčší vinník antisemitizmu a protižidovskej nenávisti a terorizmu v povojnovom svete. Propaganda a kampane spojené s jeho obhajobou len svedčia o tom, že sa táto ideológia stáva takmer totalitnou a v reálnej konzekvencii to je najreakčnejšia, a popri Trumpizmu a iných v budúcnosti, jediná krajnepravicová ideológia vládnuca západnej parlamentárnej spoločnosti. A využívať obete a teror Holokaustu k tomu, nepriamo ospravedlňovať a obhajovať súčasný útlak je absurdné a nanajvýš neúctivé a bez rešpektu k obetiam tejto genocídy. Samozrejme, nikoho nenapadlo, že by Európa mohla za Holokaust platiť v inej mene, ako napríklad rozpustením antisemitizmu alebo garanciou územia pre vlastný štát na európskej pôde.

begin_carter_and_sadat_at_camp_david_1978
Pokrytectvo politiky: Begin, Carter a Sadat sa dohodli na mieri po vojne v Yom Kippuri. 1978.

Netreba ale zabúdať aj na to, že aj v samotnom Izraeli sú organizácie podobné Hamasu, ktorým je bránené vo vykonávaní podobných útokov len vládou zákona a tým, že vojnu vyhrávajú. Dvojitý štandard? Čo sa týka Hamasu a podobných organizácií v arabskom svete, je nutné ich chápať v kontexte, v akom vznikajú a to je v kontexte pokračujúcej kolonializácie, útlaku, západných a východných vojen a arabských diktatúr. Sťažovať sa na antisemitizmus u obyvateľov Libanonu alebo Palestíny je podobné, ako sa sťažovať na rasovú nenávisť u Indiánov v čase kolonializácie alebo na triednu nenávisť v súčasnej triednej spoločnosti. Je stále nespravodlivý, keď je namierený proti ľuďom apriori, no viniť ich za tento reflex a túto znalosť, keďže Izrael jedná vo svojich vojnách ako „židovský štát“ a Američania posielajú svoje bomby s označením „Made In USA“ nie je úplne zmysluplné. Vzťah antisemitizmu a sionizmu je preto podobný ako je vzťah islamistických reakčných prúdov a islamofóbie, alebo anti-amerikanizmu a amerického imperializmu. Jeden z druhého žijú a priamoúmerne sa zväčšujú a obnovujú. Ich symbiotický vzťah, založený na vzájomnej nenávisti a politickej legitimite, sa vyjadruje len niekedy vo verejnosti, no keď k nemu dochádza, je to prejav racionálnej logiky a vnútornej dynamiky, sťažovaný len bigotizmom sociálnej základne týchto hnutí a strán. Možno ho vidieť v najnovšom zblížení európskej krajnej pravice so štátom Izrael, ktorá zrazu vidí, že v reálnej politike je tento štát najbližšie ku krajnepravicovému snu etnocentrického štátu, okorenený útlakom a boju proti necivilizovaným, večným barbarom Arabom a moslimom. Toto spojenectvo je jasným vykrištalizovaným vyjadrením ideologickej rovnakosti súčasného reálneho sionizmu a iných šovinistických a reakčných ideológií. Vo svete bez antisemitizmu a nenávisti medzi národmi, náboženstvami a inými skupinami sionizmus stráca svoj celý základ a opodstatnenie. Za honbou zvrátenia takejto eventuality musí teda zotrvávať na večnosti židovskej identity, nenávisti sveta proti Židom a eventuálne vytvárať takéto vzťahy.

bill_clinton_yitzhak_rabin_yasser_arafat_at_the_white_house_1993-09-13
Pokrytectvo politiky: Rabin, Clinton a Arafat sa dohodli na mieri, ktorý dodnes neprichádza. Rabin je neskôr zabitý židovským krajnepravicovým teroristom. 1993.

Zmena v reálnej politike zo zjavných dôvodov pokračujúcej viny za Holokaust, jeho využívania pre reálnepolitické ciele a súčasného antisemitizmu, leží v nedohľadne. Na nižšej ideologickej úrovni je celá situácia komplikovaná spomínanými rozpormi, na ideologickej úrovni štátnych aparátov je na druhej strane nemožná zmena z jasných dôvodov. Na úrovni triednej a ekonomickej plní štát Izrael úlohu oporného bodu amerického a západoeurópskeho imperializmu a dôležitú vnútropolitickú ako aj geostrategickú a vojenskú úlohu.

Najlepší spôsob, ako zničiť teroristické organizácie ako Hamas je zobrať im oprávnený dôvod k nenávisti a to ukončiť okupáciu. Trvalý mier v regióne je možné ale dosiahnuť len vzdaním sa sionizmu a zriadením spoločného štátu Židov a Arabov, ktorí budú žiť v mieri, priateľstve a v rovných materiálnych vzťahoch. Samozrejme, taká realita je vzdialená desiatky rokov a možno len úplnou fantáziou. Ale inak mier nemôže nastať.

Zdroje:

Chomsky, Noam: Fateful Triangle. The United States, Israel and the Palestinians, Haymarket Books, Chicago, 2015 (Orig. 1983)

Reklamy

Pridaj komentár

Please log in using one of these methods to post your comment:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s