Antidemokratický liberalizmus

Súčasný ústavný poriadok vznikol s jednoznačným úmyslom, aby bol obnovovaný a mohol byť zmenený, a prezentovaný bol ako vyjadrenie vôle ľudu, na druhej strane bol v detailoch postavený tak, aby explicitne obhajoval určité triedne záujmy a zabraňoval demokracii.

Tento základný rozpor, ktorý je súčasne rozpor politickej sféry kapitalistickej spoločnosti, sa ťahá celými poslednými dvoma storočiami a je zodpovedný za väčšinu veľkých politických zmien. Rozpor medzi tým, že sa súčasná triedna spoločnosť neprezentuje ako triedna spoločnosť, všetky jej znaky sú s veľkou námahou ukrývané, zatiaľ čo to ešte stále je triedna spoločnosť, vytvára takmer všetky ideologické zmätky medzi ľuďmi. Liberáli, ktorí sú ponorení vo svojej ilúzii, si nevedia vysvetliť, prečo na nich z dvoch strán útočia fašisti a komunisti, čo si vysvetľujú tým, že musia byť rovnakí, fašisti si vysvetľujú dekadenciu kultúry zo strany kapitalistov ako aj komunistov židoboľševickou konšpiráciou a potom existujú rôzne kombinácie marginálnych prúdov, ktoré sú ešte viac zmätené. Rozpor medzi obálkou a obsahom dnešnej spoločnosti je tiež zodpovedný za nepochopenie oboch „totalitných“ fenoménov minulého storočia, fašizmu a stalinizmu a rovnako je zodpovedný za všeobecné nepochopenie cyklických kríz a vývoja kapitalizmu.

Tento rozpor nie je len ideologický, ale je aj právny. Je to základný rozpor republikánskej ústavy, čo je rozpor medzi populárnou suverenitou, myšlienky, že ústava je vyjadrením vôle ľudu, ktorá sa ukazuje najmä v legislatíve a medzi základnými právami a slobodami, ktoré majú byť a sú čím ďalej tým viac chránené štátnou suverenitou, ktorej moc leží v exekutíve a súdnictvu. Tento rozpor má ekonomický pôvod a základ. Úlohou štátnej suverenity je ochrana triednej spoločnosti a nadvlády menšiny, zatiaľ čo úlohou legislatívy je dodanie demokratickej obálky. Úlohou celého ústavného poriadku je ochrana súkromného majetku kapitalistickej triedy.

Táto úloha je pritom veľmi jasne formulovaná samotnými zakladateľmi americkej a francúzskej ústavy. Napríklad James Madison vo Federalist Papers č. 10 popisuje rozdiel medzi republikou a demokraciou, pričom úlohou republiky je ochrana majetku vyššej triedy, teda ochrana pre „mob rule“ a „tyraniou chudobných“, ako to popisuje Aristoteles. Francúzska revolúcia podobne bola revolúciou, v ktorej teror a početné kontrarevolúcie slúžili k tomu, udržať republiku majetku. Robespierre a Roux varovali pred “revolúciou chudobných” a “prázdnou rovnosťou a slobodou”

Dejiny posledných dvoch storočí sú dejinami pokusu udržania demokracie a populárnej suverenity v rámci štátnej suverenity, ktorá ochraňuje súkromný majetok. Od pôvodnej situácie v 19. storočí, v ktorom mali volebné právo len aktívni občania alebo občania, ktorí vlastnili majetok nad určitú úroveň, teda členovia vládnucej triedy, boli nútení postupne rozširovať volebné právo, aby udržali rastúce robotnícke a iné hnutia v rámcoch systému. Dané boli tiež rôzne práva, ako právo na štrajk a koalíciu a vytvorené prvé časti sociálneho štátu, zatiaľ čo boli socialistické strany potlačované. Tento proces ústupu dosiahol svoj vrchol v rokoch 1917-1918, keď bolo vo väčšine západných krajín vytvorené všeobecné volebné právo a došlo k prvej, aj keď neúspešnej revolúcii. Najmä ako reakcia na Ruskú revolúciu došlo k náhlemu ofenzívnemu útoku vo forme fašizmu, prve v Taliansku a neskôr v celej Európe. Fašizmus bol práve vyjadrením tohto vnútorného rozporu republikánskej ústavy, ktorá bola súčasne demokratická, ale len do tej miery, že demokracia neumožňovala vyvlastniť kapitalistov. V prípade, že ohrozovala ich majetok, došlo k ráznemu posilneniu štátnej suverenity a oslabeniu populárnej suverenity za účelom ochrany práva na majetok.

Právny teoretik Carl Schmitt je rovnakým, či podobne úprimným ideológom ako James Madison, Gladstone a Girondisti. Ako jeden z mála antimarxistických teoretikov spoznal alebo artikuloval práve tento rozpor v republikánskej ústave, no došiel k opačnému záveru. V súboji medzi demokraciou a republikou, medzi dvoma protiústavami, ako to on nazýva, ústavou ľudovej suverenity a ústavou ľudských práv, má vyhrať republika, ústava ľudských práv. Rozhodnutie o vytvorení základných práv nie je suverénne rozhodnutie, ktoré je predmetom zmeny, ale je to uznanie objektívnej skutočnosti, teda rozhodnutie, ktoré nemožno vziať späť. Čo sa ukazuje liberálom ako obrovský paradox, je fakt, že táto argumentácia sa stala základom povojnovej nemeckej ústavy, v ktorej sa základný zákon stáva večným, nemenným zákonom krajiny a ktorého chápanie ústavného práva sa stalo dominantným chápaním v európskom povojnovom priestore.

V skutočnosti je však jeho argumentácia, ktorá podobne legitimizuje výnimočný stav a diktatúru, skutočným úprimným vyjadrením fašizmu. Presne jeho teoretické práce sa stali základom pre argumentáciu výnimočného stavu z roku 1933, ktoré boli cestou a umožňujúcim prostriedkom k vzniku nacistickej diktatúry. Pre Schmitta je práve diktatúra a výnimočný stav vyjadrením republiky, vyjadrením ústavy ľudských práv, teda štátu, ktorý chráni tieto práva aj proti demokratickej vôli, proti populárnej suverenite. Štátna suverenita, exekutíva a súdnictvo tvoria tak rozhodujúci element v ochrane ľudských práv. Štát musí teda nevyhnutne, ak koná v ochrane ľudských práv proti legislatíve, konať diktatoriálne. Pre Schmitta je všetko okrem demokracie, populárnej suverenity, dikatúra. Výnimočný stav je práve dočasným suspendovaním základných práv, teda dočasným suspendovaním zákona a otvorením zákonnej sily, štátnej suverenity voľnému priestoru a zákrokom, za účelom ochrany základných práv, za účelom udržania ústavy práv.

Hitler sa stal kanclérom 30. januára 1933, keď ho vymenoval prezident Hindenburg.

Proti všeobecne rozšírenému vnímaniu nedošlo ani v jednej krajine k nástupu fašizmu k moci demokratickým zvolením vlády alebo získaním absolútnej väčšiny. Demokracia nebola príčina a cesta fašizmu k moci nikde. Aj v Nemecku nacisti nedosiahli ani v najbrutálnejších voľbách, v ktorých ich vojenské jednotky mohli beztrestne donucovať ľudí k určitej voľbe, väčšinu v parlamente či v hlasoch. V Taliansku a v ostatných krajinách už vôbec nie. Fašizmus neprišiel k moci vďaka populárnej suverenity, ale práve vďaka štátnej suverenite. Nebola to legislatíva, ktorá mu dláždila vzostup, ale najmä exekutíva, represívne zložky. V Nemecku to bol prezident, ktorý umožnil Hitlerovi zostavenie vlády a bol to práve výnimočný stav, ktorý umožnil zákaz Komunistickej strany, oklieštenie práv a zrušenie reálne fungujúcej legislatívy. Je to práve tá časť štátu, ktorá bola po vojne opäť umocnená a z ktorej sa stalo skutočné jadro ústavného poriadku, ktorá je zodpovedná za fašizmus.

NSDAP dosiahli väčšinu v parlamente až po požiari Reichstagu, keď zatkli poslancov Komunistickej strany, zakázali ju a neskôr väčšinu ich členov poslali do koncentrákov a pozabíjali. Na fotke Reichstag v roku 1931.

Fašizmus teda ukazuje svoj jasný pôvod v rozpore republikánskej ústavy a v protiústave práv, nie v protiústave ľudovej suverenity. Ukazuje jasnú kontinuitu medzi pôvodnou republikánskou ústavou a Weimarskou ústavou. Okrem toho ukazuje dnešná nemecká ústava jasnú kontinuitu s fašizmom, práve posilnenie jeho logiky, ktorá je logika víťazstva štátnej suverenity, protiústavy práv nad populárnou suverenitou, protiústavou demokracie. Keď sa človek pozrie na dôsledky fašizmu, nielen právne, ale aj ekonomické a politické, ktoré boli: Zničenie komunistického a socialistického hnutia v Nemecku, Taliansku a v ostatku Európy, takmer zničenie stalinizmu a povojnové upevnenie republiky nad demokraciou, ktorá sa ukázala v pokračujúcej represii proti komunistom a zvečnením práva na súkromný majetok, ukazuje sa, že fašizmus bol práve úprimný a skutočný výnimočný stav. Splnil svoju úlohu, ktorá bola ochrana základných práv, najmä ochrana práva na majetok kapitalistickej triedy dočasným suspendovaním práv, ochránil republiku dočasnou diktatúrou. Vo svojej najčistejšej forme je vyjadrením reálneho srdca republikánskeho poriadku a liberálnej republiky, teda ochrany súkromného majetku aj za cenu plnej politickej diktatúry.

Tento rozpor je neviditeľný v čase stabilnej triednej nadvlády, v akej žijeme. V časoch relatívnej pasivity pracujúcej triedy a relatívneho bezpečia kapitálu nemá liberálna republika potrebu svoju ilúziu narušiť, odložiť svoju obálku a ukázať svoj obsah. Akonáhle k takej situácii ale dôjde, bude vládnuca trieda ochotná siahnuť znovu k dikatúre a násilí, aby udržala svoje kopce majetkov.

Tento rozpor nie je možné dlhodobo udržať. Skôr či neskôr sa musí vyjadriť v jednej či druhej forme, buď sa musí ukázať a aktivizovať štátna suverenita a diktatúra, alebo musí prevládnuť demokracia, ľudová suverenita a ukončiť triednu nadvládu a kapitalizmus. Ku ktorej z týchto dvoch možností dôjde, je otvorené. Isté je len to, že donekonečna nie je možné klamať ľudí a donekonečna nie je možné ich utlačovať čistým násilím. Čaká nás buď budúcnosť slobody pre všetkých, ale budúcnosť nových strážnych psov kapitalizmu, ktorí tentokrát neprídu s hákovými krížmi a ani nebudú musieť aplikovať také drastické metódy a úplne rozpustiť legislatívu.

Zdroje:

Schmitt, Carl: Die Diktatur, 1921

Pridaj komentár

Please log in using one of these methods to post your comment:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s