Demokracia a liberalizmus

Rozšírenou mylnou predstavou je, že liberalizmus bol od začiatku svojej existencie a v dejinách svojej praktickej politiky avantgardou demokracie a presadzoval rozširovanie občianskych práv na každom kroku.

Liberalizmus vo svojej pôvodnej forme, teda forme, v ktorej bol hegemónnou ideológiou v vzostupujúcej triede buržoázie v 18. storočí, bol všetko, len nie podporovateľom demokracie. V dvoch najznámejších realizáciách jeho ideológie v nových republikánskych ústavách veľmi otvorene a cielene vytvoril ústavné poriadky, ktoré nemali byť demokratické a nemali byť založené na čo najširších občianskych právach. Od začiatku bol ale charakterizovaný inherentným pokrytectvom, v ktorom bol nútený pre dosiahnutie svojich cieľov získavať populárnu podporu, súčasne sa ale zo všetkého najviac obával vlády davu, väčšiny obyvateľstva, ktorá nepatrila do jeho triedy. Toto pokrytectvo bolo najlepšie realizované v britskom ústavnom poriadku, kde sa nová trieda obchodníkov a vlastníkov narozdiel od iných krajín nedostala k moci revolúciou, ale akomodáciou s vládnucou aristokraciou a kráľom a to skôr než v ktorejkoľvek inej krajine. Popri snemovne lordov tak vznikla snemovňa „commons“, oficiálne poddaných kráľa a ľudu, v skutočnosti zložená len z príslušníkov buržoázie. Tým, že neskôr aristokracia prešla do hospodárskych aktivít buržoázie a buržoázia nabrala mnohé vlastnosti identity aristokracie, tak táto trieda zostala dodnes skrytá a neodhalená. Tento vývoj, spolu s tým, že sa Veľká Británia v priebehu 18. storočia stala prvou koloniálnou mocnosťou, rozhodli o tom, že bola rodiskom industriálneho kapitalizmu a vládnucou mocnosťou sveta až kým ju nepredbehla jej bývalá kolónia.

Barikáda parížskej komúny, krátko vládnucej sociálnej republiky v marci až v máji 1871.

Všetky liberálne demokracie, nové republiky ako aj monarchie, ktoré pripustili buržoáziu k politickej moci, boli v tomto čase založené na obmedzených občianskych právach, ktoré sa vyjadrovali najmä v triednom volebnom práve. Vo Francúzsku toto v prvej republike znamenalo, že voliť mohli len „aktívni občania“, teda muži s majetkom nad určitú úroveň, ktorí platili určité množstvo daní a tvorili len malú menšinu obyvateľstva. Vo Veľkej Británii toto bolo rovnako určované podľa platiteľov daní, ktorí boli zväčša len buržovia a aristokrati v inej verzii progresívnej dane. Veľké úsilie vtedajších liberálov sa pritom koncentrovalo práve proti tomu, aby široké masy nadobudli rovnaké práva. Celý Thermidor a konečná Bonapartistická diktatúra boli zriadené ako reakcia na predchádzajúce hnutia, ktoré dočasne umožnili roľníkom, chudobe a rannému proletariátu vykonávať rovnakú politickú moc. Podobne sa liberáli tiež správali k otázke ľudských práv. Zatiaľ čo Jakobíni po prvý krát v dejinách v roku 1794 zrušili otroctvo, ho hneď nato liberáli znovu obnovili. 19. storočie sa vyznačovalo vo všetkých európskych krajinách obmedzeným volebným právom, ktoré umožňovalo buržoázii priamo ovládať miestnu ako aj národnú politiku, kde to tak nebolo, bolo toto obdobie o tom, aby to dosiahli.

Zničená Paríž po krvavom potlačení Komúny, v ktorej bolo popravených do 20 tisíc Komunardov.

K rozširovaniu občianskych práv začalo dochádzať v druhej polovici 19. storočia ako reakcia na rôzne robotnícke a masové hnutia. Vo Veľkej Británii, kde bola situácia pracujúcej triedy, vtedy ešte zväčša ženskej, špeciálne hrozná, sa to prejavovalo v prvých odborových hnutiach, Chartistoch a Anti-Corn-Law Lige. Od zlyhanej revolúcie v roku 1848, ale najmä od roku 1870, došlo k veľkému nárastu podpory a členstva v odborovom hnutí a v socialistických politických stranách, ktoré mali byť prejavom jednoty pracujúcej triedy. Na túto situáciu liberáli vo všetkých krajinách nemohli inak reagovať než ústupkami (až na to, kde reagovali hysterickou reakciou) a tie ústupky boli postupné rozširovanie volebného práva a iných práv ako práva na štrajk a koalíciu, spolu s čiastočným presadzovaním socialistických návrhov. Tieto ústupky, kombinované so štátnou represiou, mali zastaviť marš socialistických strán v Európe. Demokratizácia štátu a verejného priestoru napokon dosiahla svoj koniec v rokoch 1905-1918, kedy došlo vo väčšine západných krajín k uzákoneniu všeobecného volebného práva vďaka feministickému a robotníckemu hnutiu. Demokratizácia západu teda bola vždy neoddeliteľne spojená s rastom rôznych hnutí ohrozujúcich triednu spoločnosť, najmä socialistického hnutia. Rôzne reakčné hnutia, ktoré tieto výdobytky chceli a aj uspeli v tom, ich zvrátiť späť, by nemali byť interpretované ako hnutia, ktoré boli antiliberálne, ale ktoré práve chceli v mnohom návrat k zlatému obdobiu liberalizmu.

Tieto dejiny tiež odhaľujú nebezpečnú kompatiblitu liberalizmu s reakčnými ideológiami a pozíciami. Akonáhle fašisti a krajní pravičiari opúšťajú požiadavky proti parlamentarizmu a základným právam a kde tieto základné práva je možné zmeniť ústavnou cestou, prestávajú byť antiliberálni a stávajú sa nenapadnuteľní. V tom sa okrem iného ukazujú deficity konceptu extrémizmu, ktorý nedokáže alebo nechce bojovať proti novej krajnej pravici, ktorá opúšťa fašistické metódy a odpor voči parlamentarizmu, zatiaľ čo ľavicoví extrémisti sú naďalej vylučovaní z dôvodov „pripravenosti k násiliu“, antikomunistickej propagandy a minulosti stalinizmu. V skutočnosti to, čo dnes nazývame ľavicovým extrémizmom nie je kvalitatívne odlišné v metódach od novej krajnej pravice, ktorá ako extrémistická označovaná nie je a je pripustená do kultúrnych inštitúcií a štátnych štruktúr. Práve krajná pravica je vo väčšej miere proti existujúcemu liberálnedemokratickému poriadku, ak k nemu počítame výdobytky posledných dvesto rokov, ktoré ľavicoví extrémisti vo veľkej miere vybojovali.

Ako si vtedajší republikáni a liberáli cenili občiansku neposlušnosť, mierovú revolúciu a ľudské práva. Alebo podpora demokracie. Štyridsať rokov pred hocijakým iným terorom, opakujúc sa mnohokrát v dejinách, republikánsky triedny teror v pôvodnej podobe.

Počas tohto celého času až dodnes bol liberalizmus rovnako charakterizovaný veľmi špecifickým chápaním politiky a verejného priestoru. Narozdiel od antického chápania politiky a verejného priestoru, ktorá zahŕňala všetko okrem domáceho života, moderný liberálny poriadok uvádza nové rozdelenie alebo rozšírenie domáceho priestoru (čo je otázne, keďže pre Rimanov a Grékov domáci priestor nebol vôbec priestor interakcie medzi ľuďmi a občanmi, keďže otroci, ženy a deti boli považované len ako rozšírenie tela a majetku muža), rozdelenie súkromného/pracovného a verejného života. Toto rozdelenie je nevyhnutné pre kapitalistickú spoločnosť, keďže premiestňuje polovicu života, pracovný život z verejného/politického do domáceho/súkromného priestoru. Týmto umožňuje udržiavanie nerovných triednych vzťahov v politickom systéme, ktorý je nominálne založený na rovnosti. Vo väčšine ústavných poriadkov pritom ochrana základných práv nie je aktívna v súkromnej sfére (pasívne môže byť tematizovaná v prípade občianskeho konfliktu a súdneho procesu), ale len vo verejnej sfére, v interakcii so štátom. Marxizmus a robotnícke hnutia pritom dosahujú demokratizáciu nielen vo verejnej sfére, ale politizujú a demokratizujú pracovnú a súkromnú sféru. Cieľom marxizmu je práve demokratizácia celého života a pre všetkých ľudí, bez ohľadu na triedne postavenie. Jedným z hlavných požiadaviek a úspechov marxizmu je práve to, rozšírenie liberálnych princípov a demokracie v kvalitatívnej, ako aj kvantitatívnej miere. Rozpúšťa paradox buržoázneho liberalizmu tým, že ho rozvíja proti jeho triednemu pôvodu, podľa konzekventnej logiky.

Už v súvislosti s porážkou Parížskej komúny Marx veľmi jasne formuluje politické ciele a obsah diktatúry proletariátu, ktorá je demokratizácia štátu a prehĺbenie parlamentarizmu do skutočnej demokracie. Žiada voľbu všetkých zástupcov a verejných zamestnancov spolu s permanentnou možnosťou odvolateľnosti. Narozdiel od dnešného parlamentného systému, ktorý ľuďom ponúka obmedzený výber v periodických intervaloch, strany a zástupcov, ktorí zväčša nie sú príslušníkmi pracujúcej triedy a neslúžia ich záujmom, s voľným mandátom, ktorý to umožňuje, teda systém, ktorý skôr možno nazvať populárnou oligarchiou (na vzor populárnej monarchie Bonaparta), je cieľom marxizmu skutočná reprezentatívna demokracia s čo najväčšou možnou priamou demokraciou. Práve v nepochopení tohto politického obsahu revolúcie a proletárskej emancipácie leží pôvod porážky oboch socializmov“, stalinizmu a proletárskej sociálnej demokracie, z ktorej sa dnes stáva buržoázna sociálna demokracia a nepochopenie charakteru stalinistického režimu.

Zdroje:

Marx, Karl: Občianska vojna vo Francúzsku, 1871

Reklamy

Pridaj komentár

Please log in using one of these methods to post your comment:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s