Kraj a stred politického spektra

Najrozšírenejšou koncepciou politického spektra v poslednom pol storočí je dobrý a umiernený stred s extrémnymi krajmi.

V radikálnej verzii tento koncept prechádza do teórie podkovy a do radikálneho antikomunizmu, ktorý tvrdí, že kraje majú viac spoločné so sebou než so stredom.

Odkedy sa na označovanie politických pozícií používa špektrum vľavo-vpravo, teda od Francúzskej revolúcie, kedy ľaví boli zástancovia republiky a praví monarchie, sa ukazuje, že tento koncept je viac než deficitný. V prvom rade je tento koncept najmä znázornený ako dvojdimenzionálny a lineárny, ako keby určiť pozície na jeho čiare bolo možné presne a jednoznačne. V skutočnosti presné kritériá pre to, kde na tejto čiare sa nachádzajú rôzne politické pozície, neexistujú.

Veľa sa zmenilo odvtedy, kedy sociálni demokrati vyvesovali takéto plagáty. Vtedy ešte stáli pevne na ľavici, proti stredu, štátu a kapitalizmu. Dnes sa už oficiálne vyhlasujú za stred. Plagát SPD z roku 1919 za ženskú emancipáciu. Hovorí “Ženy! Rovnaké práva. Rovnaké povinnosti. Voľte sociálnedemokraticky!”

Viac než hoci čo je určovanie politických pozícií na tejto čiare závislé na svojvoľnom určovaní aktérov priamo v politickom boji (teda inštrumentálne označovanie seba a druhých). Inak je možné pozorovať, že veľké množstvo rôznych kombinácií politických pozícií robí z určovania celkovej pozície ešte väčší problém než určovať polohu konkrétnych návrhov. Rozpory medzi jednotlivými pozíciami a ich zaradením na horizontálnej línii spôsobujú časté hádky o celkovom zaradení. V neposlednom rade vznikajú problémy z dimenzionálnej a objektívnej povahy tohto konceptu. Politická línia, ktorá má svoj objektívny koniec na oboch stranách, je rovná a má konečný počet bodov, nielenže nie je dvojdimenzionálna s osou y, ale nie je trojdimenzionálna, no najmä má objektívny stred. Čo nás núti, si myslieť, že politické pozície možno popísať na jednej osi, na dvoch osách, či v kocke? Ale najmä, prečo si myslíme, že existuje objektívny stred? V konečnom dôsledku je tento koncept len idealistický a geometrický a nedokáže popísať skutočnosť politického boja a už vôbec nie možnosti politických pozícií. Mal by byť preto považovaný skôr ako pomôcka, ako praktický približný ukazovateľ, ktorý skracuje a zjednodušuje komunikáciu, ale nie ako popis a vôbec nie ako vodítko kategorizácie.

Dnešná sociálna demokracia má v podstate rovnakú politiku ako nový centrizmus, len je zaťažená svojou tradíciou a povinnosťami voči odborom. Tu plagát pravicovo liberálnej FDP “Odťažiť stred.”

Vo verzii, v ktorej by podľa mňa mal byť chápaný, v lineárnej čiare, označuje buď relatívne zostavenie síl v pomere na predstavy o ústavnom zriadení, alebo triedne sily, teda sily vládnucej a utlačovanej triedy, alebo primárne ekonomickú politiku. Chcieť robiť z tejto línie ukazovateľ pokrokových a nepokrokových síl, vôbec normatívny koncept alebo koncept, ktorý primárne nezohľadňuje ekonomickú politiku, je nesprávne a spôsobí len veľa praktických problémov.

SPD bola svojho času na začiatku 20. storočia marxistická a za socializmus, neskôr sa postupne zmenila na nacionalistickú a prokapitalistickú stranu. Tu August Bebel: “Byť socialistom znamená pracovať pre spoločenský poriadok, v ktorom všetky aktívne sily budú harmonicky spojené a pracovať pre úžitok všetkých. Mier má prísť na miesto vojny a solidarita záujmov na miesto egoizmu.”

Najlepšie sa tieto problémy ukazujú v normatívnom koncepte stredu a krajov. V tejto ideologickej predstave stojí stred pre objektívny konečný a stacionárny bod, pre bod liberálnej demokracie a kapitalizmu, zatiaľ čo sa ho kraje populizmu alebo extrémizmu snažia zvrhnúť a nastoliť diktatúru alebo inú zlú formu vlády. Boj stredu je teda boj pokroku proti iracionálnym silám minulosti alebo šialenosti. Teoretický problém s týmto konceptom nie je veľmi jeho zjavná antideliberatívna, antidemokratická a trochu šovinistická povaha, ale jeho rozpory, ktoré sa snaží napravovať kontraproduktívnymi úpravami. Takýto koncept napríklad nevie vysvetliť, prečo sa stred hýbe doprava alebo doľava, prečo dokáže byť stred vpravo alebo vľavo, prečo sa dokáže zväčšovať či zmenšovať, no najmä, prečo je tak veľa podobností medzi jednak stredom a krajmi a krajmi a krajmi. Preto tiež vznikajú teórie ako tá podkovy, ktorá sa nejak snaží tieto rozpory vysvetliť, no sa do nich ešte viac zamotáva. Chcieť pochopiť spoločnosť cez tento koncept je ako chcieť pochopiť hospodárstvo cez reklamy a PR.

“Vpred k boju a víťazstvu sociálnedemokratickej strany väčšiny! Proti reakcii a útlaku. Za slobodu a zaistenie sociálnej republiky.”

Prvá chyba, ktorú tento koncept robí, je, že je normatívny. Koncept politického spektra by v žiadnom prípade nemal byť normatívny, ale čisto deskriptívny. Druhá chyba je, že sa snaží z pôvodného situatívneho označenia ľavice a pravice spraviť objektívny koncept, čiže, že má stacionárny stred a jeho línia ku krajom je jednotná a stupňujúca. V skutočnosti sa stred nejakého spektra orientuje vždy podľa podmienok určitej spoločnosti, jej rozloženia síl, no najmä podľa vládnuceho ústavného poriadku a ideológie. Inak povedané, stred je, to, čo hovorí ústava. Stred dnešnej liberálnej demokracie je preto odlišný od stredu liberálnej demokracie 19. storočia, stredu vo fašistickom Taliansku alebo v stalinistických krajinách, všetky stredy sú ale rovnako objektívne v zmysle že sú relatívne a arbitrárne. Takýto koncept tiež vysvetľuje zjavné divergencie medzi zákonným stredom a spoločenským stredom. Spoločenský stred sa vždy orientuje podľa matematického normálneho rozloženia. Preto je vysoko relatívny a dynamický. Napokon ale existujú ešte tri iné stredy, politický, štátny a ekonomický. Ten politický je reálna legislatíva a z veľkej časti vychádza zo spoločenského a z interakcie s ostatnými stredmi. Štátny stred je stred štátnych štruktúr, teda ich príslušníkov. Do týchto štruktúr patria tiež kultúrne inštitúcie ako médiá, školy a mimovládne organizácie. Ekonomický stred je stred určený objektívnymi ekonomickými podmienkami, zákonmi a vývojom, dnes kapitalistickou spoločnosťou v určitých štádiách a krajinách. To, čo dnes nazývame politikou, je vyjednávanie týchto rôznych stredov medzi sebou a ich dynamická zmena. Nemožno ich chápať ako línie alebo kocky, ale skôr ako nerovnomerné sféry. Nachádzajú sa v sfére možných politických pozícií, ktorá stredom dáva obsah. Táto sféra sama o sebe nemá stred, ale stredy sa v nej určujú, tak či tak je ale závislá od spoločenských podmienok, kde vôbec niečo také ako politické pozície vznikajú a neustále sa mení.

“1. máj. Socializmus, sloboda, mier.”

Vzťah medzi jednotlivými stredmi a krajmi je úplne iný ako v „stredovom“ koncepte o strede, kraj je všetko to, čo nie je stred a je určovaný negáciami rôznych politických pozícií. Neexistuje teda žiadna kontinuita alebo linearita, ale prinajlepšom šedé zóny. Takmer všetky nedorozumenia a konflikty o tejto téme sú spôsobené týmito viacerými stredmi a ich existenciou v sfére možných pozícií. Preto sa tiež zdá, prečo si sú kraje v mnohom podobné. Najužitočnejší koncept stredu je kombinácia ústavného a ekonomického stredu. Ekonomický stred tu určuje, či sa kraje nachádzajú vpravo alebo vľavo a ústavný stred tu tvorí stred. V skutočnosti by kraje neexistovali na stranách, ale nachádzali sa vo sfére mimo ústavného stredu. Tento koncept sa neorientuje podľa spoločenského stredu, lebo ten divoko kolíše podľa času a miesta. V dnešnej konštelácii liberálnej demokracie v západnej Európe začiatku 21. storočia možno povedať, že spoločenský stred približne korešponduje s ústavným stredom, je ale vľavo od politického a ešte viac od štátneho stredu, pričom je napravo od ekonomického stredu.

1. ústavný stred, 2. politický stred, 3. štátny stred, 4. anarchizmus, 5. marxizmus, 6. stalinizmus, 7. anarchokapitalizmus, libertarianizmus a národný socializmus Strassera, 8. dnešná krajná pravica, 9. fašizmus. Ide o veľmi zjednodušené grafické znázornenie. Rôzne sféry si treba predstaviť trojdimenzionálne a nerovnomerne, prekrývajúc sa a pri krajoch treba mať na vedomí duplikáciu rôznych pozícií stredu.

V ústavno-ekonomickom koncepte možno určiť, že dnešný ústavný stred sa nachádza spoločensky vo veľkej menšine najmä oproti pravému kraju (spoločenský stred je teda v mnohých, najmä kultúrnych a sociálnych otázkach vpravo, v iných, ekonomických, vľavo od neho). Ľavý kraj je pritom všetko, čo nesúhlasí s najdôležitejším ústavným princípom, súkromným majetkom. Pravý kraj je všetko, čo s týmto súhlasí, ale s inými pozíciami nesúhlasí. Najdôležitejší rozdiel so „stredovým“ konceptom stredu je, že v tomto kraje vo veľkej miere duplikujú pozície stredu. To znamená, že jednoduchá divergencia v jednej politickej pozícii s ústavným stredom, ktorý tvorí jeho jadro, ho vylučuje zo stredu. Ostatné politické pozície môže mať ale najedno s ústavným stredom. V ľavom kraji sa preto nachádzajú vo veľkej miere tzv. „dvojičky“ stredu a tiež pravého kraja. Preto možno v ľavom kraji sledovať tri základné prúdy: anarchizmus, marxizmus a stalinizmus. Anarchizmus sa nachádza naľavo od marxizmu a stalinizmu, pretože vo veľkej miere je divergentný aj s inými politickými pozíciami stredu. Toto sa týka najmä národa, rodiny, štátu a iných otázok. Marxizmus vo veľkej miere prekladá ústavný stred do súladu s ekonomickým stredom, alebo svojou koncepciou ekonomického stredu. Je tak stredom ľavého kraja. Stalinizmus na druhej strane je oportunistický voči politickému, štátnemu stredu a pravému kraju a s mnohými otázkami pravého kraja súhlasí. Preto ukazuje podobnosti s ľavicou pravého kraja. V tejto súvislosti je ťažké určiť, či sa Strasserov národný socializmus nachádza v pravom či v ľavom kraji, na určito je ale blízko k stalinizmu. V pravom kraji možno sledovať podobné veci. Ľavica pravého kraja, anarchokapitalizmus a libertarianizmus ukazuje mnohé podobnosti s ľavým krajom. Na druhej strane má stred pravého kraja mnoho podobností s ústavným, politickým a štátnym stredom, čiastočne sa s ním prekrýva a pravica pravého kraja má najmenej podobností s ľavicou ľavého kraja.

Takýto koncept tiež vysvetľuje politickú represiu v súvislosti s extrémami. V tomto koncepte môže štátna represia vychádzať vždy len od stredu a teda môže byť len stred extrémny. Kraje sú potenciálne extrémne, ak sa stanú stredom s potrebnou štátnou násilnou rezervou.

Hlavná výhoda takéhoto konceptu je, že dokáže vysvetliť kraj inak ako iracionálny mystický úkaz, ale práve naopak ako racionálny a nevyhnutný úkaz vo svete, v ktorom je sféra možných politických pozícií väčšia než sféra ústavného stredu. Jeho nenormativita a koncept duplikácie dokáže ponúknuť riešenia pri komunikácii s krajom, no najmä by mala mať za následok väčšiu otvorenosť stredu najmä k ľavému kraju, narozdiel od dnešného militantného stredu, ktorý je oportunistický a prekrýva sa s pravým krajom. Tiež vysvetľuje, prečo je tak veľa konfliktov v strede, no najmä by mal mať za následok opustenie diskurzu o strede ako o bode najväčšieho dobra. Pochopenie dynamickosti a relativity politických pozícií je nevyhnutné pre objektívny v zmysle neklamlivého obraz spoločnosti a politiky. Bohužiaľ sú ale dnešní politickí aktéri spoločnosti, teda verejnosť, štátne štruktúry a ekonomickí aktéri takmer výlučne zameraní na presadzovanie svojich politických záujmov vrámci stredu a svojej interpretácie stredu. Tým, že sa ním orientujú, ho vytvárajú a sú v ňom uväznení. Tento koncept tiež ukazuje, akú malú časť možných kombinácií politických pozícií a celkovej sféry stred obsahuje a dovoľuje.

Pridaj komentár

Please log in using one of these methods to post your comment:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s