Kto môže za návrat fašistov a víťazstvo populistov v Česku?

Výsledky parlamentných volieb v Česku sú súčasne vyjadrením principiálne jazykovej podstaty politického boja a falošného, reformistického triedneho vedomia, ktoré v časoch krízy kapitálovej akumulácie nachádza populistické a reakčné vyjadrenia.

Tradičný model volebnej kampane ako znakový systém, ktorý má sprostredkovať vedomé rozhodnutie u „voličov“ pre jeden z viacerých znakov a ktoré napokon slúži ako oprávnenie v nasledujúcom určenom čase rozhodovať v inom znakovom systéme, štáte, si ju predstavuje ako čisto racionálne v interpretácii a rozhodovaní, a obmedzené na znakový systém „programu“. V tejto predstave si „volič“ interpretuje znakový systém programu a jednoducho nachádza korešpondenciu so znakovým systémom „moja ideológia“. Ďalej potom po racionálnom porovnaní sa rozhoduje podľa percentuálnej korešpondencie týchto systémov. Takáto procedúra sa v skutočnosti redukuje na znakový systém Facebook, resp. na iný proces „komunikácie“.

Volebná kampaň dneška (a je otázne, či to niekedy bolo aj inak v dejinách systému so všeobecným hlasovacím právom) v skutočnosti malý, ak vôbec nejaký dôraz na interpretáciu znakového systému „program“ a jeho porovnanie so znakovým systémom „moja ideológia“. Proces volebnej kampane, ktorý trvá prakticky počas celého funkčného obdobia, aj keď s rôznou intenzitou, má hlavný dôraz na interpretáciu znakového systému „verbálne výroky politika“ a jeho porovnanie so znakovým systémom „moja ideológia“. Obe znakové systémy sú pritom zasadené a môžu byť pochopené len v procese komunikácie s ostatnými znakovými systémami „verbálne výroky iných politikov“ „jej/jeho ideológia“ a vôbec s materiálnou, sociálnou, kultúrnou a prírodnou realitou, ktoré možno tiež preložiť ako znakové systémy. Proces porovnávania pritom nie je len jednostranný a nie je to len porovnávanie. Tento proces je nutne centralizovaný, keďže počet systémov politikov je omnoho menší než počet systémov ideológií voličov.

Táto fotografia zájde do análov dejín ako ten výplod, ktorý si budú ľudia o šéfovi marketingu pamätať.

Keďže sa tento proces odohráva v čase a priestore, má nutne ekonomický princíp. V tejto ekonómii ide o to, koľko znakov je schopný na jednej strane politik vyrobiť a doručiť v určitom čase, na druhej koľko znakov je volič schopný interpretovať a porovnať v určitom čase a napokon koľko znakov politik dokáže vyrobiť, ktoré budú úspešne interpretované a úspešne pozitívne porovnané v určitom čase. Úspech nejakého znakového systému, politickej strany, keďže vyplýva z vedomého rozhodnutia voliča, je daný úspešným pozitivným porovnaním doručených znakov od politika. Úspech politikov, ako Babiša je preto daný ekonomickosťou ich činnosti, ktorá je vo veľkej miere naplnená výrobou znakov pre ich interpretáciu a porovnanie. Čím je nejaká správa, teda usporiadanie jednotlivých znakov kratšia a jednoduchšia, tým je ekonomickejšia a môže byť úspešne doručená, interpretovaná a porovnaná. „Populizmus“ v tomto prípade znamená jednoducho výrobu a doručovanie takých správ, ktoré majú najväčšiu pravdepodobosť byť úspešne interpretované a pozitívne porovnané. Je to tiež spôsob politickej komunikácie, ktorý z tohto robí samoúčelnú činnosť a neberie ohľad na vlastné skutočné úmysly a znakový systém „program“ alebo iné relevantné znakové systémy. Je teda jedno, či tieto správy a znakové systémy korešpondujú s „realitou“ alebo „programom“, podstatné je, aby boli doručené, interpretované a pozitívne porovnané. Jednoducho povedané, populizmus tu znamená hovoriť to, čo voliči chcú počuť. Ak sa voliči riadia najmä tým, čo niekto „hovorí“, pričom môže ísť o také všeobecné vyhlásenia ako „ponovembrová politika je špina“, vyústi to v úspechu v politickom boji. Tieto vyhlásenia pritom môžu byť falošné, častokrát operujú s veľmi hmlistými konceptami ako „demokrati“ a s normatívnymi konceptami. Podstatné nie je, či niekto hovorí pravdu, niečo je relevantné alebo zmysluplné, ale či to je interpretované ako niečo pravdivé, relevantné a zmysluplné tým, ktorý nakoniec rozhodujú o vybratí zo znakového systému „volebný lístok“.

Babiš vyhráva cenu sebareflexívnej irónie, ktorú si cieľová skupina nevšíma. Metametavtip.

Ľavica sa túto ekonomickosť komunikácie už nejaký ten čas odučila. Odhliadnuc od toho, že nemá rovnaký začiatočný priestor a zdroje na doručovanie správ, väčšina jej správ nie je správne interpretovaná a pozitívne porovnaná. Toto možno vysvetliť okrem toho tým, že častokrát používa znakové systémy určitých menšinových sociálnych skupín (ako akademikov) aj tým, že jej znakový systém je v spoločnosti považovaný ako „totalitný“ a je odmietané ho vôbec doručovať a interpretovať. Jej celková ekonomickosť výroby, doručovania, úspešnej interpretácie a porovnania znakov je veľmi zlá a blíži sa nule. Pritom sa nejedná v prvom rade o reformistickú ľavicu, ale aj o krajnú ľavicu, pri reformistickej ľavici, ČSSD a KSČM to je najmä dôsledkom súťažiacich znakových systémov ako „Babiš“ a v neúspechu nemusí byť rozhodujúci znakový systém „volebná kampaň“ ale nejaký systém, ktorý s ním súvisí.

Napriek tomu, že v iných krajinách, ako v Rakúsku a v Nemecku boli výsledky volieb rozhodujúco poznačené utečeneckou krízou a víťazstvom krajnepravicových síl, v Česku miestna postfašistická strana SPD (eufemisticky priama demokracia) síce stihla získať hlasy, avšak s jej predchodkyňou, Úsvitom, to boli „len“ tri percentá. Oportunizmus „ľavicových“ síl, dvoch socdemákov voči rasizmu v spoločnosti, očividne nestál za ich úspechom, ale skôr neúspechom. Veľká väčšina voličov, ktorých stratili, prešli k Ano a k Pirátom. Tieto výsledky boli motivované najmä spomínaným populizmom, liberalizmom Pirátov a boli poznačené rozhodnutím ukončiť ponovembrový poriadok ODS a ČSSD a „tradičné“ strany vymeniť novými. To sa ukazuje v tom, že „nové“ strany získali viac než 50 percent celkových hlasov.

Najväčšia porážka „ľavice“ v Čechách v existencii parlamentu a najväčšia porážka „komunistov“ od ich založenia nám nanucuje otázku, ktorá bola už položená pred 150 rokmi a mala najväčšiu váhu v čase nástupu fašizmu: ako je možné, že ľudia volia proti svojim ekonomickým záujmom? Táto otázka, aj keď nie je tak aktuálna ako vtedy, keď milióny ľudí hlasovali za svoju skorú smrť v Druhej svetovej vojne, sa nám v podobnej konotácii naskytá v prípade rakúskych, nemeckých a francúzskych volieb. Podstatným bodom pre vysvetlenie tohto „zdanlivého“ paradoxu je, že volebná kampaň je v prvom rade znakový systém, vzťah medzi politikmi a voličmi v prvom rade komunikácia a podstatné nie je, či znakové systémy korešpondujú s realitou, ale či sú považované ako korešpondujúce s realitou. Paralelne nie je podstatné, či strany naozaj zastupujú ekonomické záujmy svojich voličov, ale či sú vnímané tak, že ich zastupujú. No najmä je nutné pochopiť, že ekonomické záujmy nie sú monolit, ale podobne ako znakové systémy sa skladajú z rôznych, častokrát protichodných častí, identít a systémov, založené na komplikovaných ekonomických vzťahoch.

Ako je možné, že strany tak podobné stalinistickým, nikto ako “totalitné” nenazýva?

Zdanie, že niektoré strany zastupujú ekonomické záujmy pracujúcich a/alebo voličov, či daňových poplatníkov, okrem toho, že toto zdanie naberá reálnu silu, keď v neho vládne sociálna viera, prevláda nad tým, či tieto strany „naozaj“ zastupujú tieto záujmy a je reálnejšie než pravda, čím sa stáva dôvodom pre voľbu. Tieto strany môžu v skutočnosti aj zastupovať deklarované ekonomické záujmy a stále nezastupovať vo veľkom obraze ekonomické záujmy svojich voličov, keďže každé indivíduum, pokiaľ je člen súčasnej komplexnej spoločnosti, prichádza do rôznych sociálnych a ekonomických vzťahoch s rôznymi identitami. Reakčné strany tak skutočne zastupujú ekonomické záujmy svojich voličov v tom ohľade, že to sú záujmy „Rakúšanov“ proti „cudzincom“, „kresťanov“ voči „moslimom“, „mužov“ voči „ženám“ alebo „pracujúcim“ voči „študentom“ a „sociálnym parazitom“. Súčasne je táto situácia skomplikovaná tým, že žijeme v triednej spoločnosti, v ktorom je zdanie toho, že v nej nežijeme a zdanie neexistujúcich triednych záujmov „reálnejšie“ než tieto záujmy a realita tejto spoločnosti. To znamená, že zdanie zastupovaných záujmov, realita zastupovaných záujmov pracujúcich v tom ohľade, že to sú Rakúšania, kresťania a daňoví poplatníci a zdanie rovnej spoločnosti v reformistickom vedomí prevláda nad triednymi záujmami voličov. Keďže tieto nie sú vôbec spomenuté a sú popierané, reakčné a buržoázne strany súčasne zastupujú ekonomické záujmy svojich voličov, pokiaľ sú Česi a daňoví poplatníci, ale zastupujú triedne záujmy buržoázie, ktoré stoja v priamom rozpore so záujmami väčšiny ich voličov.

Ak sa máme spýtať, prečo ľudia volia proti svojim ekonomickým záujmom je odpoveď nevolia a súčasne volia a práve preto to robia, resp. pretože sa im zdá, že len volia za svoje záujmy. Ekonomické záujmy tak hrajú základnú úlohu aj vtedy, keď sa zdá, že nehrajú a keď nie sú v špecifickom ohľade, ako v triednych záujmoch, témou vo volebnej kampani. Súčasne stoja za voľbou reakčných síl aj skutočné ekonomické záujmy pracujúcich, ktorí nerozhodujú podľa svojich triednych záujmov. Ich cieľom sa stáva boj proti konkurencii na pracovnom trhu a proti „sociálnemu parazitovi“. Túto situáciu využívajú práve buržoázne sily, aby súčasne presadzovali, alebo tvrdili, že presadzujú časť ekonomických záujmov voličov, inštrumentalizujú populizmus a rasizmus, aby nakoniec presadzovali svoje triedne záujmy, ktoré zostávajú „zahalené“. Toto robia v situácii, v ktorej je kapitálová akumulácia v kríze a miera zisku je na nízkej úrovni. Reformistické vedomie u pracujúcich sa tak v kríze stáva nevyhnutne reakčným. Po voľbách potom nasleduje „odčarovanie“, „sklamanie“ zo zdania, keď prichádza ofenzíva kapitálu proti právam pracujúcich, proti sociálnemu štátu a proti hodnote pracovnej sily a súčasne dochádza k presadeniu ekonomických práv pracujúcich v tom ohľade, že nie sú cudzinci a „sociálni paraziti“. Ako v Rakúsku, keď sa môže pracujúca trieda tešiť na ofenzívu proti storočnému poriadku sociálneho partnerstva, útoku na Arbeiterkammer a systém kolektívnych zmlúv a na sociálny štát, buržoázia z týchto súbojov vychádza ako víťazná trieda. Jej výhodou je okrem toho, že je vládnuca trieda to, že je zahalená vládnuca trieda v spoločnosti, v ktorej zdanie prevláda nad pravdou a to, že je ochotná použiť aj rasizmus a populizmus k presadeniu svojich triednych záujmov.

Pridaj komentár

Please log in using one of these methods to post your comment:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s