Kto môže za návrat fašistov do Nemecka?

Alice Weidel (vpravo) a Alexander Gauland (vľavo). Foto: Michael Kappeler/dpa +++(c) dpa – Bildfunk+++

Po zdrvujúcom výsledku nemeckých volieb, v ktorých prvýkrát po druhej svetovej vojne vstupuje do parlamentu strana s jasnými spojeniami s členmi fašistických organizácií a propagáciou fašistickej ideológie, prinajlepšom subverzívne krajnepravicová strana, sa začína (väčšinou už ukončil) hon na vinníkov.

Zatiaľ čo väčšina pravice aj ľavice nachádza vinníkov v komunizme a pokračujú vo svojom symetrickom prirovnávaní extrému k extrému (to, čo tak označia), „realisti“ ju nachádzajú v azylovej politike a „marxisti“ sa snažia všetko vysvetliť ekonomickým determinizmom.

Správna odpoveď, prinajlepšom správnejšia leží však v pochopení komplikovanosti tejto situácie a v zohľadnení všetkých faktorov, v ktorých hrá úlohu aj stalinizmus (nie tak, ako si myslia), nezamestnanosť, azyl, ale aj štát. Dlhšie sa budem venovať najmä tým, ktoré nenašli vo verejnej diskusii toľko pozornosti.

Na začiatok však otázka: Čo je AfD? Je to rasistická a reakčná strana? Je to fašistická strana? Či len nevinní demokrati alebo populisti?

Vľavo Frauke Petry, v strede Beatrix von Storch.

AfD od svojho vzniku prešla mnohými fázami, stále sa však pohybovala doprava. Najprv pod vplyvom Pegida, potom pod vplyvom utečeneckej krízy v roku 2015 a najnovšie pod vplyvom vnútrostraníckého boja. Pôvodne liberálna strana proti euru sa v roku 2013-2015 začínala jasne kryštalizovať ako útočisko pre islamofóbov a rasistov, ktorí podľa vlastných eufemizmov majú „obavy z islamizácie“. Utečenecká kríza poskytla ventil pre ďalší vývoj doprava, v ktorej padla v Erfurtskom programe známa veta „islam nepatrí do Nemecka.“ Od vtedy je tiež vítaným útočiskom pre nacistov a fašistov, ktorí trpeli pod jej úspechom vo vlastnej nacistickej strane NPD. Stále však toto krídlo bolo malé a menšinové. AfD už vtedy ale žiarila svojim subverzívnym a implicitným používaním rasizmu a využívania rasistickej reakcie proti utečencom, keď si osvojila typické „alt-right“ manévre typu „ekonomickí migranti“, „teroristi“, „kriminálnici“ a „znásilňovači“.

Weidel a Gauland, za nimi “Kriminalita imigráciou. Utečenecká vlna zanecháva stopy!”

V tejto fáze by sa dala označiť ako veľmi reakčná strana s postfašistickými tendenciami. V rámci vnútrostraníckeho boja medzi „ľavým“ (ktoré je zostavené z reakčných „liberálov“) a „pravým krídlom“ (ktoré v podstate tvoria fašistami a kryptofašistami) a predvolebnej kampane došlo ale k obratu doteraz nevídanej v nemeckých dejinách. Po prvý krát po možno 50 rokoch bol explicitný rasizmus akceptovaný, explicitné a veľmi vedomé referencie na nacistickú ideológiu popredným kandidátom Alexandrom Gaulandom, rovnako ako všeobecný vulgarizmus a násilie výrokov kandidátov (vyzývanie k násiliu, vyhrážky o prevrate) boli nielen tolerované, ale úspešné. Pre mnohých táto skúsenosť bola „oslobodením“ po 50 rokoch hanby za vlastný ľud, za vlastnú armádu a dejiny, ako to popísali. Niet divu, pretože ich hrdosť leží v ich Volku, v úspechoch Wehrmachtu a v úspechoch v technike genocídy. Pravé krídlo AfD, ktoré, ako sa ukazuje po odstupe Frauky Petryovej zo strany, vyhralo tento boj, má otvorené a jasné spojenia s nacistami. V podstate je z veľkej časti tvorené nacistami. Petryová tento boj v podstate už prehrala v konferencii vo februári o udelení špičkovej kandidatúry a o zlyhanie pridania vyhlásenia v Brandenburgu, že „rasizmus, antisemitizmus, volkizmus a nacionalizmus“ do strany nepatrí.

Hore AfD “Berlín potrebuje jasné pravidlá. Azylový chaos zastaviť!” Dole plagát NPD “Konzekventne deportovať.”
Zo stránky AfD “Bol “útek” do Nemecka namáhavý? Si vyčerpaný, unanvený a traumatizovaný? Sprav si útekovú dovolenku v domácej krajine!”

Alice Weidel, bývalá neoliberálka (v ekonomike ešte stále), ktorá sa okrem iného preslávila v kampani svojim vulgárnym rasizmom, a ktorej zjavne nevadí asociácia s fašistami, v leaknutom emaili používala stereotypy typické pre nacistov, o vláde Angely Merkelovej ako o „nepriateľoch ústavy“ „marionety víťazných mocností Druhej svetovej vojny“ a „prasatá“. Alexander Gauland pritom, okrem zjavných implicitných spomenutí typických pre nacistickú ideológiu, expliticného užívania „völkischer Ideologie“, má úzke kontaky s viacerými nacistami v strane (kontakty s nacistami siahajú aj do jeho minulosti), okrem iného jeho protekcia a nasledovník vo vedení Landtagu, Alexander Kalbitz, alebo Andreas Iloff a ďalší. Minimálne siedmi ďalší zvolení poslanci AfD v Bundestagu mali výroky naznačujúce buď nacistickú ideológiu, násilné úmysly, antisemitizmus a „bežný“ rasizmus. Jens Maier hovoril o „miešaneckom ľude“, Petr Byostron bol člen skupiny Identitárov. Gauland bol tiež v spoločnej frakcii s vylúčeným Höckem, ktorý sa v implicitne nacistickej reči sťažoval, že nemecký ľud si do hlavného mesta vložil pomník hanby (pomník Shoah).

Nacisti radia voliť AfD.

AfD je preto najlepšie označiť ako postfašistickú stranu ovládanú ľuďmi, ktorí majú úzke kontaky s nacistami a v ktorej existuje veľké fašistické krídlo, ktoré je vo víťaznej frakcii. Postfašistická strana znamená, že opúšťa klasický fašistický program, antiparlamentarizmus a militanciu, no stále si ponecháva veľkú časť ostatného programu a/alebo má vážne kontakty s fašistami, alebo vytvorila postfašistický režim, ktorý má fasádu liberálnej demokracie, no veľa z nej skutočne nezostáva. V tom, koľko fašistov u seba ukrývajú, je na tom pravdepodobne najhoršie v porovnaní so všetkými väčšími postfašistickými a krajnepravicovými stranami. Je pravdepodobné, že sa v budúcnosti z nej stane akceptovateľnejšia verzia NPD, ak ňou už teraz nie je – útočisko pre nacistov, keď si dávajú pauzu zo zabíjania, zločinov a volania po genocíde.

Známe je tiež používanie tých istých motívov, rétoriky, argumentov AfD ako nacistickej NPD. Odľava doprava: 1. AfD “Imigrácia potrebuje jasné pravidlá!”, 1. NPD “Čln je plný.”, 2. (nepodobajú sa) NPD “Peniaze pre babičku, namiesto pre Rómov.” 3. AfD “Bezpečná mena namiesto časových bomb!” NPD “Zachráňte nás pred EU bankrotom”, 4. AfD “Švajčiarsko je za referendá. My tiež.” NPD “Vzor Švajčiarsko. Zastaviť masové prisťahovalectvo. Ľudové hlasovanie teraz!”
NPD a AfD takmer v identickom slovnom výbere píšu “My nie sme svetový sociálny úrad!”

Utečenecká kríza hrala očividne rozhodujúcu úlohu v náraste podpory pre AfD. Jej pretvorenie na postfašistickú stranu má však aj iné dôvody, najmä predpokladá existenciu organizovaných fašistických organizácií. Utečenecká kríza sama o sebe nemôže byť vinná za toto zvýšenie podpory, vyžaduje si tiež štrukturálnu a úrodnú pôdu pre rasistickú politiku, ktorú AfD propaguje a ako bolo zistené, ukazuje silné regionálne rozdiely medzi východom a západom, kde je v bývalej stalinistickej DDR v určitých miestach, ako v Sasku, najsilnejšou parlamentnou stranou, alebo druhou či treťou najväčšou silou. Súčasne sa ukazujú na niektorých miestach korelácie s ekonomickými ukazovateľmi, v regionálnej nezamestnanosti a sociálnom zložení voličov AfD, ktoré je koncentrované najmä v nižšie platených a stagnujúcich sektoroch.

Všetky faktory však ukazujú a musia vedieť vysvetliť jednu vec: Prečo by sa vyjadrili v podpore pre rasistickú a kryptofašistickú rétoriku a program? Zjednodušujúce vysvetlenia, ako „boľševizmus“ alebo „chudoba“ tu nepomáhajú. Bývalé východné Nemecko zjavne má niečo spoločné s týmto výsledkom. Snažiť sa ale vysvetliť tento výsledok ako sklon k „totalitarizmu“ a „extrémizmu“ je buď len úmyselná politická taktika zameraná na ľavicu a prinajlepšom kontraproduktívna, alebo to je len nezmyselný blábol. Čo to znamená, že ľudia majú extrémistické sklony? Sú nejakým spôsobom vychovaní k extrémizmu? Ako ich vychovával minulý režim k fašizmu? Je to v ich esencii, je ľudský genóm východného Nemca iný než ten západného? A čo vlastne majú tie dva extrémy spoločné? Čo má na individuálne psychologickej úrovni spoločný fašizmus a stalinizmus?

AfD “Burkas? Nám sa páčia bikini.” (AP Photo/Markus Schreiber)
NPD “Turisti vítaní! Azylových podvodníkov a islamistov deportovať!”
NPD “minisukňu namiesto minaretu.”

K podpore AfD treba poukázať na to, že je zavádzajúce tvrdiť, že voliči Die Linke neproporčne prešli k AfD. Skutočný dôvod úspechu AfD bolo oslovenie nevoličov. AfD bola jediná strana, ktorej najväčšia skupina v porovnaní s poslednými voľbami boli nevoliči a proporcionálne najviac nevoličov volilo teraz AfD. Toto zvýšenie účasti bolo najmä silné na východe. Podpora AfD je v priemere dvakrát vyššia na východe než na západe. Proporcionálne stratila Die Linke rovnako veľa voličov pre AfD ako stratilo CDU a SPD, avšak kvôli tomu, že Die Linke je v priemere trikrát silnejšia na východe než na západe, bola disproporcionálne „postihnutá“ víťazstvom AfD, absolútne ale menej než vládne strany. Nič z toho nie je dôkaz pre teóriu podkovy. (pozri http://wahlatlas.net/btw/17/#!afd17z,equaldisthttps://www.welt.de/politik/deutschland/article169010727/Die-Waehlerwanderung-in-Bildern.html)

Výsledok AfD v roku 2017. Na východe má všade nad 15 percent, v Sasku skoro všade nad 25 percent.

Stalinistický režim za tento výsledok nesie „vinu“, no len kauzálne, nie vinu, ako by sa myslelo. Každému je dobre známa antifašistická orientácia minulého režimu. Toto nebola len „nejaká totalitná“ politika. Bola to jedna z tých vecí, ktorá bola možno a v základe správna. Postoj k fašizmu bol však takmer len represívny a propagandisticky sa redukoval na výroky a poučky z jedného centra moci, ktoré bolo napokon nenávidené a dnes je druhou propagandou doňho kopané všade, kde sa dá. Po 89-om prišla, ako hovoria demokrati, sloboda. Túto slobodu zo všetkých najviac vnímali fašisti, sympatizanti a tí, ktorí boli potenciálne tendenčne naklonení takým myšlienkam. Explózia fašizmu a rasizmu vo Východnom Nemecku po zjednotení dodnes prekvapuje a neexistuje pre ňu dostatočné vysvetlenie. Moje vysvetlenie je jednoducho fakt, že štátna represia nespravila veľa, aby fašizmus a rasizmus skutočne psychologicky a ideologicky zničila a znovuvybojovaná sloboda znamenala tiež slobodu pre takéto názory. Na západe mal antifašizmus úplne iný charakter a pôvod. Bol to v podstate „populárny“ antifašizmus a postupná inštitucionalizácia určitej sociálnej disciplíny, ktorá z fašizmu a rasizmu spravila niečo, čo nemá šancu vyjsť von bez potrestania. Minimálne na verejnosti boli a sú podobné vyjadrenia až doteraz potrestané sociálne neakceptované. Na východe však tento antifašizmus bol spojovaný s totalitou a indoktrinácia obyvateľstva, resp. tvorba tejto disciplíny bola menej efektívna. Tento fenomén možno sledovať v každej poststalinistickej krajine. Tiež je nutné sa pozrieť na rasizmus a reakčné ideológie, ako každé ideológie, ako na generačné fenomény, ktoré sú vo veľkej miere ovplyvnené rodinnou socializáciou a indoktrináciou. Rovnako možno sledovať všeobecne vysoké stupne reakčnej ideológie v krajinách s nižšou produktivitou a nižším všeobecným spoločenským rozvojom. To je tiež jeden z dôvodov, prečo všetky stalinistické krajiny boli antidemokratické, pretože fungovali v krajinách s väčšinovo reakčným vedomím a zaostalosťou, ktorá „predurčovala“ k rozšírenému rasizmu. Dodnes možno sledovať určitú kontinuitu medzi dnešným rozšíreným slovenským rasizmom a inými reakčnými presvedčeniami a jeho rozšírenosťou pred rokom 1948, resp. pred rokom 1938. Najmä v Chemnitze a v oblastiach, ktoré boli vysídlené možno sledovať kontinuitu silnej podpory pre nacizmus a reakčné ideológie až dodnes.

Vľavo “Noví Nemci? Tých spravíme sami.”, v strede “Burka? Mne sa páči Burgundské!”, vpravo “Islam? Nepasuje do našej kuchyne.”

Ideológia ako úkaz, no najmä ako činnosť, ako niečo, čo je prenášané a vytvárané v živom jazyku, je v prvej miere sociálny úkaz. Preto tiež podlieha najmä sociálnym zákonom a korešpondencii. Ideológia je závislá od používania, od individuálnej psychológie a od interakcie s druhými. V situácii, keď vznikajú dominantné, typické sociálne normy, vznikajú tiež ekvivalentné dominantné ideológie. To isté sa stáva s rasistickou a inou reakčnou ideológiou. V určitom bode majú „zotrvačný“ charakter, teda existujú len preto, lebo existujú a svojou sociálnou silou sa stávajú reálne, efektívne a „pravdivé“. Keď si väčšina myslí, že to je pravda, je to pravda. Podobne možno konštatovať, že v poststalinistických krajinách majú reakčné ideológie najmä tento sociálny charakter, existujú zo svojej sily, z veľkej časti nekorešpondujú s existujúcou materiálnou situáciou, ktorá umožňuje jej falzifikáciu pre každého. V určitých oblastiach v Nemecku preto rasizmus a reakčné ideológie naberajú túto sociálnu silu, najmä v Sasku a v iných častiach východu.

Súčasne je jasné, že rasizmus existuje len na nejakej ekonomickej základni v tom zmysle, že existuje ako efektívna ideológia s funkciou tvorby ekonomickej výhody pre určitú skupinu, teda v konečnom dôsledku to je triedna ideológia, väčšinou triedneho šovinizmu. Reakcia na utečeneckú krízu má explicitne, aj implicitne ekonomické motivácie. „Nemôžu sem prísť všetci“. „Prišli len nepracovať a zneužívať sociálny systém“. Materiálny záujem ľudí, teda ich príjmy, pracovné podmienky a celkový rámec ekonomických aktivít a pravidiel tvoria základňu pre rasizmus, ktorý slúži ako boj na pracovnom trhu a boj o ekonomické zdroje (aj štátne zdroje). Preto možno sledovať koreláciu s individuálnym ekonomickým postavením a tendenciou k rasizmu, pretože sa mení pomer a veľkosť voľného príjmu, ktorý by si niekto „mohol dovoliť“ k financovaniu utečencov. Rozhodujúci tu nie je faktický stav, že tento vývoj neovplyvní vážne jeho ekonomickú situáciu, ale vnímanie tohto vývoja. Ekonomické vysvetlenie teda nie je také jednoduché ako chudoba rovná sa rasizmus, aj keď ekonomické podmienky tvoria základný faktor a materiálne záujmy sú prvé a najpodstatnejšie záujmy, ale má charakter prvého dôvodu, spúšťacieho a konečného dôvodu. Korelácií medzi ekonomickou situáciou a podporou pre reakčné hnutia je určite dosť a rozhodne sú jedným z hlavných dôvodov, najmä v prípade západných krajín, ktoré zažívajú všeobecnú stagnáciu alebo zvýšené miery vykorisťovania. Ale nie sú to deterministické vzťahy jedna k jednej.

“Prinesieme ti tvoju zem späť!” Gauland po víťazstve tiež povedal, že “Budeme ich loviť. Budeme pani Merkelovú alebo hoci koho iného loviť a vezmeme si svoju zem a svoj ľud späť!”.

Súčasne je treba poukázať na jeden faktor, ktorý je rovnako rozhodujúci ako ostatné a ktorý nebol doteraz, pokiaľ viem, spomenutý médiami a to je postoj nemeckého štátu k fašistom a fašistickým organizáciám. Tento postoj je proti predstavám, ktoré by ľudia mohli mať, prekvapujúco mierny až pozitívny. Je jednak definovaný konceptom extrémizmu, ktorý vytvára virtuálne a fabrikované štatistiky o nebezpečnosti krajnej ľavice a porovnáva ju k nacistom a inak je ešte stále definovaný antikomunistickou orientáciou Studenej vojny. To znamená, že nemecký štát systematicky zaobchádza s fašistami lepšie než s krajnou ľavicou, resp. zaobchádza s nimi lepšie vzhľadom na zákon a zločiny, ktoré nacisti páchajú. Na rozdiel od krajnej ľavice sú nacisti podľa oficiálnych štatistík recidivisti a chronickí zločinci. Zatiaľ čo pri krajnej ľavice zaznamenané zločiny, ktoré sú kvantitatívne omnoho nižšie, sú takmer bezvýhradne všeobecné zločiny typu „porušenia mieru“, „poškodzovania majetku“, „napádania polície“ a zločiny, ktoré sú nespravodlivo udelené, u nacistov sú to takmer len tri typy: ozbrojené prepadnutia, poškodenia na zdraví a pokusy o vraždy a zabitia, pričom veľká časť až väčšina nie je zaznamenaná. Veľká časť týchto zločinov nie je vyriešená, stíhaná alebo dostatočne trestaná, pretože by si žiadala všetkých poslať do väzenia. Nacisti podobne sú aktívni v organizovaní a pripravovaní ozbrojených akcií proti verejnosti a štátu, je úplne normálne nachádzať sklady strelných zbraní, munície a výbušnín (čo sa nedeje v krajnej ľavici, pri príležitosti G20 najviac, čo našli, boli „zbrane“ typu spreje a tyče). Na demonštráciách a pri stretoch s políciou štát zaobchádza veľmi jemne s nacistami, väčšinou ich chráni, no proti krajnej ľavici pravidelne nasadzuje chemické zbrane a násilie, proti ktorým sú v Nemecku demonštranti zakázaní sa brániť (zahalenie je zakázané, rovnako napadnutie policajta vyústi do povinného väzenského trestu, čo v tomto prípade znamená obrana v prípade policajného násilia). Dejiny vzťahov štátnych represívnych aparátov a nacistov sú veľmi nepekné a hovoria o skrytej až otvorenej spolupráci. Všetky veľké represívne orgány, ako Bundesverfassungsschutz (BfV), Bundeskriminalamt a Bundesnachrichtendienst boli založené, až do 70. rokov vedené a tvorené bývalými nacistami. Ak sa vás niekto spýta na terorizmus v Nemecku a Taliansku, odpovie vám RAF a Červené Brigády, málokto vám ale vie povedať, že najkrvavejšie teroristické útoky v oboch krajinách boli vykonané fašistami. V Taliansku, kde to bol útok v Boloni v roku 1980, ktorý zabil 85 ľudí, boli fašisti, podobne ako v Nemecku v rámci operácie Gladio, ktorá cez štruktúry NATO ozbrojovala a trénovala fašistov k partizánskej vojne v prípade invázie Varšavského paktu, v priamej spolupráci so štátnymi štruktúrami. V 80. rokoch odhalili vyšetrovania v Taliansku, že v čase pôsobenia Červených Brigád vykonali fašisti so zapojením štátu teroristické útoky, ktoré boli následne podsunuté ako útoky Brigád.

Útok v Boloni v roku 1980, ktorý si vyžiadal 85 obetí.

V roku 1980 došlo v Nemecku k najkrvavejšiemu teroristickému útoku, podľa oficiálnej správy vyšetrovania jedným nacistom, ktorý bol členom organizácie, ktorá bola pár rokov predtým vládou označená ako „ľudia, čo sa hrajú so zbraňami“. Podmienky vyšetrovania, rovnako ako zmiznuté dôležité dôkazy, nevyšetrovanie spojení, ktoré nasvedčovali tomu, že útok vykonali viacerí ľudia, rovnako ako spojenia niektorých nacistov so štátnymi štruktúrami nasvedčujú minimálne zabraňovaniu správneho vyšetrenia. Podobne prípad NSU, teroristickej organizácie, ktorá zabila 10 ľudí v priebehu rokov 2000-2007, prípad, v ktorom došlo k očividnému a systematickému ničeniu dôkazov a materiálu, v ktorom sa okolo tejto bunky hemžilo príliš veľa agentov BfV, okrem toho jeden, ktorý bol prítomný pri jednej vražde, aby sa o nej nedozvedeli, rovnako ako viaceré nezmyselné a nelogické oficiálne verzie o vraždách, nasvedčujú podobne minimálne vedomosti štátu o týchto vraždách, ak nie spoluúčasti na nich. Tieto skutočnosti, aj keby neboli také špektakulárne, ako môžu byť, by minimálne hovorili o tom, že nemecký štát neúmyselne, antikomunizmom, sympatiou určitých častí aparátu napomáha krajnej pravici, aby sa udržala pri živote. Pôsobenie BfV v krajnepravicovej scéne minimálne ukazuje, že pomáhajú a nepriamo financujú budovanie fašistických organizácií, že zabraňujú ich ilegalizácii, ako ukazujú minimálne dva pokusy o zákaz NPD a v najhoršom prípade ochraňujú zločincov a vrahov a napomáhajú v trestných činoch. NPD je podobne ako mnohé iné fašistické organizácie závislá na financovaní zo štátnych zdrojov.

Atentát na Oktoberfeste v roku 1980, ktorý si vyžiadal 13 obetí.

Nemecký štát, aj ak nie je vôbec spoluzodpovedný za nárast fašistických organizácií v posledných dvadsiatich rokoch, je určite spoluzodpovedný za to, že nacisti mohli slobodne infiltrovať parlamentné hnutie a teraz poputujú do nemeckého Bundestagu, že ak sa ich ideológia nepriamo nedostala už do mainstreamu a normalizovala sa natoľko, aby dostala priestor v médiách, tak sa tak určite v najbližšej dobe stane. Nie je to jediný faktor pre víťazstvo minimálne fašistickej frakcie AfD v parlamentných voľbách, ale je to faktor, ktorý je úplne neznámy pre verejnosť a ktorý sa samozrejme žiadne kapitalistické médiá neunúvajú spomínať a preto si myslím, že si zaslúži spomenutie v tomto kontexte.

Víťazstvo AfD v týchto voľbách, lebo buďme úprimní, ak niekto zvíťazil boli to oni, nám hovorí v základe tri veci.

Po prvé nám hovorí niečo o historickom zlome v povojnových dejinách. Rast postfašistických a krajnepravicových hnutí už zasiahol aj krajinu, ktorá je zo všetkých najviac „antifašistickou“ krajinou. Aj keď tieto hnutia nie sú klasicky fašistické, netreba si robiť ilúzie o ich spojeniach a úmysloch. Ak sa pýtate, či by sme mali panikáriť, áno, mali by sme. Naozaj si myslím, že to je celosvetová reakčná vlna a najväčšie ohrozenie liberálnej demokracie (aj keď nie všetko sa mi na nej páči, fašizmus je horší) od Druhej svetovej vojny.

Páchatelia NSU (Nationalsozialistischer Untergrund), ktorí zabili 10 ľudí.

Po druhé nám niečo hovorí o úspešnej taktike krajnej pravice a jej snahe. Ak sa niečo od nich máme učiť, tak toto. Úspešne využívajú najmä moderné komunikačné technológie, sociálnu silu ideológií, manipulačné metódy a reflexy a afekty ľudí. Najmä na týchto frontoch treba proti nim bojovať. Ustupovať v otázkach konkrétnej politiky, odhliadnuc od morálnosti, nebude mať úspechy. Ich politikou je eskalácia a ustupovanie povedie napokon k dekonštrukcii celého povojnového poriadku. Netreba zabúdať, že nemecký a rakúsky štát už do veľkej miery ustúpil krajnej pravici, zastavil chod utečencov a snaží sa všetko spraviť pre ich úplný stop, sprísnil azylové práva, zriadil zákonné vykorisťovanie, deportuje veľkú časť späť, vyhlasuje vojnové zóny ako bezpečné krajiny. Aj otvorene rasistické zákony sú prijímané a výsledok? Nedochádza k žiadnemu zastaveniu ich podpory, práve naopak, k rozšíreniu ich postojov a normalizácii ich ideológie. Ustupovanie v takejto situácii by si vyžadovalo ustúpenie k otvorenej diskriminácii, segregácii a rasistickej rétorike, čo by ich len posilnilo. Rozhodujúce je, používať v etických hraniciach ich metódy, alebo proti nim bojovať a nazývať ich podľa ich mena (demagógia a manipulácia), neignorovať ich voličov a viesť diskusiu bez toho, aby sa ustupovalo rasizmu a rasistickým požiadavkám, no najmä je potrebné zaviesť reformy, ktoré obnovia dôveru v inštitúcie a v ekonomickú situáciu. Demokratizácia politického systému a štátu môže len pomôcť a väčší dôraz na materiálne záujmy pracujúcich tiež. Antirasizmus sa musí, ak niečo rozšíriť a byť základnou súčasťou štátneho aparátu, rovnako ako antifašizmus. Sympatie pre obe ideológie v štátnom aparáte musia skončiť a rovnako je potrebné zmeniť boj proti „extrémizmu“, ak nie koncept extrémizmu zavrhnúť a systém BfV zrušiť a nahradiť iným, ktorý bude inými spôsobmi (transparentnejšími) zabezpečovať informácie, možno obmedzením súkromia, ktoré je aj tak prakticky obmedzené.

V treťom bode je AfD najmä prejavom pokračujúceho triedneho boja zhora a využívanie rasizmu a reakčných ideológií k triešteniu pracujúcej triedy. Jej neoliberálny ekonomický program, podobne ako v každej inej postfašistickej a podobne reakčnej strane dokazuje, že jej hlavným cieľom je presadiť záujmy buržoázie reakčnou cestou. Práve v tom leží tiež jeden dôvod ich úspechu, v bezpečnom zdroji peňazí. Aj keď nikde nenahrádzajú klasické buržoázne strany, rovnako nie sú tabu pre ňu a určite nie rovnako neprívetivé ako krajneľavicové strany. Odrezanie od týchto zdrojov je možno najľahší spôsob, ako zamedziť ich rastu a existencii.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

|

Po zdrvujúcom výsledku nemeckých volieb, v ktorých prvýkrát po druhej svetovej vojne vstupuje do parlamentu strana s jasnými spojeniami s členmi fašistických organizácií a propagáciou fašistickej ideológie, prinajlepšom subverzívne krajnepravicová strana, sa začína (väčšinou už ukončil) hon na vinníkov.

 

Zatiaľ čo väčšina pravice aj ľavice nachádza vinníkov v komunizme a pokračujú vo svojom symetrickom prirovnávaní extrému k extrému (to, čo tak označia), „realisti“ ju nachádzajú v azylovej politike a „marxisti“ sa snažia všetko vysvetliť ekonomickým determinizmom.

Správna odpoveď, prinajlepšom správnejšia leží však v pochopení komplikovanosti tejto situácie a v zohľadnení všetkých faktorov, v ktorých hrá úlohu aj stalinizmus (nie tak, ako si myslia), nezamestnanosť, azyl, ale aj štát. Dlhšie sa budem venovať najmä tým, ktoré nenašli vo verejnej diskusii toľko pozornosti.

Na začiatok však otázka: Čo je AfD? Je to rasistická a reakčná strana? Je to fašistická strana? Či len nevinní demokrati alebo populisti?

Vľavo Frauke Petry, v strede Beatrix von Storch.

AfD od svojho vzniku prešla mnohými fázami, stále sa však pohybovala doprava. Najprv pod vplyvom Pegida, potom pod vplyvom utečeneckej krízy v roku 2015 a najnovšie pod vplyvom vnútrostraníckého boja. Pôvodne liberálna strana proti euru sa v roku 2013-2015 začínala jasne kryštalizovať ako útočisko pre islamofóbov a rasistov, ktorí podľa vlastných eufemizmov majú „obavy z islamizácie“. Utečenecká kríza poskytla ventil pre ďalší vývoj doprava, v ktorej padla v Erfurtskom programe známa veta „islam nepatrí do Nemecka.“ Od vtedy je tiež vítaným útočiskom pre nacistov a fašistov, ktorí trpeli pod jej úspechom vo vlastnej nacistickej strane NPD. Stále však toto krídlo bolo malé a menšinové. AfD už vtedy ale žiarila svojim subverzívnym a implicitným používaním rasizmu a využívania rasistickej reakcie proti utečencom, keď si osvojila typické „alt-right“ manévre typu „ekonomickí migranti“, „teroristi“, „kriminálnici“ a „znásilňovači“.

Weidel a Gauland, za nimi “Kriminalita imigráciou. Utečenecká vlna zanecháva stopy!”

V tejto fáze by sa dala označiť ako veľmi reakčná strana s postfašistickými tendenciami. V rámci vnútrostraníckeho boja medzi „ľavým“ (ktoré je zostavené z reakčných „liberálov“) a „pravým krídlom“ (ktoré v podstate tvoria fašistami a kryptofašistami) a predvolebnej kampane došlo ale k obratu doteraz nevídanej v nemeckých dejinách. Po prvý krát po možno 50 rokoch bol explicitný rasizmus akceptovaný, explicitné a veľmi vedomé referencie na nacistickú ideológiu popredným kandidátom Alexandrom Gaulandom, rovnako ako všeobecný vulgarizmus a násilie výrokov kandidátov (vyzývanie k násiliu, vyhrážky o prevrate) boli nielen tolerované, ale úspešné. Pre mnohých táto skúsenosť bola „oslobodením“ po 50 rokoch hanby za vlastný ľud, za vlastnú armádu a dejiny, ako to popísali. Niet divu, pretože ich hrdosť leží v ich Volku, v úspechoch Wehrmachtu a v úspechoch v technike genocídy. Pravé krídlo AfD, ktoré, ako sa ukazuje po odstupe Frauky Petryovej zo strany, vyhralo tento boj, má otvorené a jasné spojenia s nacistami. V podstate je z veľkej časti tvorené nacistami. Petryová tento boj v podstate už prehrala v konferencii vo februári o udelení špičkovej kandidatúry a o zlyhanie pridania vyhlásenia v Brandenburgu, že „rasizmus, antisemitizmus, volkizmus a nacionalizmus“ do strany nepatrí.

Hore AfD “Berlín potrebuje jasné pravidlá. Azylový chaos zastaviť!” Dole plagát NPD “Konzekventne deportovať.”
Zo stránky AfD “Bol “útek” do Nemecka namáhavý? Si vyčerpaný, unanvený a traumatizovaný? Sprav si útekovú dovolenku v domácej krajine!”

Alice Weidel, bývalá neoliberálka (v ekonomike ešte stále), ktorá sa okrem iného preslávila v kampani svojim vulgárnym rasizmom, a ktorej zjavne nevadí asociácia s fašistami, v leaknutom emaili používala stereotypy typické pre nacistov, o vláde Angely Merkelovej ako o „nepriateľoch ústavy“ „marionety víťazných mocností Druhej svetovej vojny“ a „prasatá“. Alexander Gauland pritom, okrem zjavných implicitných spomenutí typických pre nacistickú ideológiu, expliticného užívania „völkischer Ideologie“, má úzke kontaky s viacerými nacistami v strane (kontakty s nacistami siahajú aj do jeho minulosti), okrem iného jeho protekcia a nasledovník vo vedení Landtagu, Alexander Kalbitz, alebo Andreas Iloff a ďalší. Minimálne siedmi ďalší zvolení poslanci AfD v Bundestagu mali výroky naznačujúce buď nacistickú ideológiu, násilné úmysly, antisemitizmus a „bežný“ rasizmus. Jens Maier hovoril o „miešaneckom ľude“, Petr Byostron bol člen skupiny Identitárov. Gauland bol tiež v spoločnej frakcii s vylúčeným Höckem, ktorý sa v implicitne nacistickej reči sťažoval, že nemecký ľud si do hlavného mesta vložil pomník hanby (pomník Shoah).

Nacisti radia voliť AfD.

AfD je preto najlepšie označiť ako postfašistickú stranu ovládanú ľuďmi, ktorí majú úzke kontaky s nacistami a v ktorej existuje veľké fašistické krídlo, ktoré je vo víťaznej frakcii. Postfašistická strana znamená, že opúšťa klasický fašistický program, antiparlamentarizmus a militanciu, no stále si ponecháva veľkú časť ostatného programu a/alebo má vážne kontakty s fašistami, alebo vytvorila postfašistický režim, ktorý má fasádu liberálnej demokracie, no veľa z nej skutočne nezostáva. V tom, koľko fašistov u seba ukrývajú, je na tom pravdepodobne najhoršie v porovnaní so všetkými väčšími postfašistickými a krajnepravicovými stranami. Je pravdepodobné, že sa v budúcnosti z nej stane akceptovateľnejšia verzia NPD, ak ňou už teraz nie je – útočisko pre nacistov, keď si dávajú pauzu zo zabíjania, zločinov a volania po genocíde.

Známe je tiež používanie tých istých motívov, rétoriky, argumentov AfD ako nacistickej NPD. Odľava doprava: 1. AfD “Imigrácia potrebuje jasné pravidlá!”, 1. NPD “Čln je plný.”, 2. (nepodobajú sa) NPD “Peniaze pre babičku, namiesto pre Rómov.” 3. AfD “Bezpečná mena namiesto časových bomb!” NPD “Zachráňte nás pred EU bankrotom”, 4. AfD “Švajčiarsko je za referendá. My tiež.” NPD “Vzor Švajčiarsko. Zastaviť masové prisťahovalectvo. Ľudové hlasovanie teraz!”
NPD a AfD takmer v identickom slovnom výbere píšu “My nie sme svetový sociálny úrad!”

Utečenecká kríza hrala očividne rozhodujúcu úlohu v náraste podpory pre AfD. Jej pretvorenie na postfašistickú stranu má však aj iné dôvody, najmä predpokladá existenciu organizovaných fašistických organizácií. Utečenecká kríza sama o sebe nemôže byť vinná za toto zvýšenie podpory, vyžaduje si tiež štrukturálnu a úrodnú pôdu pre rasistickú politiku, ktorú AfD propaguje a ako bolo zistené, ukazuje silné regionálne rozdiely medzi východom a západom, kde je v bývalej stalinistickej DDR v určitých miestach, ako v Sasku, najsilnejšou parlamentnou stranou, alebo druhou či treťou najväčšou silou. Súčasne sa ukazujú na niektorých miestach korelácie s ekonomickými ukazovateľmi, v regionálnej nezamestnanosti a sociálnom zložení voličov AfD, ktoré je koncentrované najmä v nižšie platených a stagnujúcich sektoroch.

Všetky faktory však ukazujú a musia vedieť vysvetliť jednu vec: Prečo by sa vyjadrili v podpore pre rasistickú a kryptofašistickú rétoriku a program? Zjednodušujúce vysvetlenia, ako „boľševizmus“ alebo „chudoba“ tu nepomáhajú. Bývalé východné Nemecko zjavne má niečo spoločné s týmto výsledkom. Snažiť sa ale vysvetliť tento výsledok ako sklon k „totalitarizmu“ a „extrémizmu“ je buď len úmyselná politická taktika zameraná na ľavicu a prinajlepšom kontraproduktívna, alebo to je len nezmyselný blábol. Čo to znamená, že ľudia majú extrémistické sklony? Sú nejakým spôsobom vychovaní k extrémizmu? Ako ich vychovával minulý režim k fašizmu? Je to v ich esencii, je ľudský genóm východného Nemca iný než ten západného? A čo vlastne majú tie dva extrémy spoločné? Čo má na individuálne psychologickej úrovni spoločný fašizmus a stalinizmus?

AfD “Burkas? Nám sa páčia bikini.” (AP Photo/Markus Schreiber)
NPD “Turisti vítaní! Azylových podvodníkov a islamistov deportovať!”
NPD “minisukňu namiesto minaretu.”

K podpore AfD treba poukázať na to, že je zavádzajúce tvrdiť, že voliči Die Linke neproporčne prešli k AfD. Skutočný dôvod úspechu AfD bolo oslovenie nevoličov. AfD bola jediná strana, ktorej najväčšia skupina v porovnaní s poslednými voľbami boli nevoliči a proporcionálne najviac nevoličov volilo teraz AfD. Toto zvýšenie účasti bolo najmä silné na východe. Podpora AfD je v priemere dvakrát vyššia na východe než na západe. Proporcionálne stratila Die Linke rovnako veľa voličov pre AfD ako stratilo CDU a SPD, avšak kvôli tomu, že Die Linke je v priemere trikrát silnejšia na východe než na západe, bola disproporcionálne „postihnutá“ víťazstvom AfD, absolútne ale menej než vládne strany. Nič z toho nie je dôkaz pre teóriu podkovy. (pozri http://wahlatlas.net/btw/17/#!afd17z,equaldisthttps://www.welt.de/politik/deutschland/article169010727/Die-Waehlerwanderung-in-Bildern.html)

Výsledok AfD v roku 2017. Na východe má všade nad 15 percent, v Sasku skoro všade nad 25 percent.

Stalinistický režim za tento výsledok nesie „vinu“, no len kauzálne, nie vinu, ako by sa myslelo. Každému je dobre známa antifašistická orientácia minulého režimu. Toto nebola len „nejaká totalitná“ politika. Bola to jedna z tých vecí, ktorá bola možno a v základe správna. Postoj k fašizmu bol však takmer len represívny a propagandisticky sa redukoval na výroky a poučky z jedného centra moci, ktoré bolo napokon nenávidené a dnes je druhou propagandou doňho kopané všade, kde sa dá. Po 89-om prišla, ako hovoria demokrati, sloboda. Túto slobodu zo všetkých najviac vnímali fašisti, sympatizanti a tí, ktorí boli potenciálne tendenčne naklonení takým myšlienkam. Explózia fašizmu a rasizmu vo Východnom Nemecku po zjednotení dodnes prekvapuje a neexistuje pre ňu dostatočné vysvetlenie. Moje vysvetlenie je jednoducho fakt, že štátna represia nespravila veľa, aby fašizmus a rasizmus skutočne psychologicky a ideologicky zničila a znovuvybojovaná sloboda znamenala tiež slobodu pre takéto názory. Na západe mal antifašizmus úplne iný charakter a pôvod. Bol to v podstate „populárny“ antifašizmus a postupná inštitucionalizácia určitej sociálnej disciplíny, ktorá z fašizmu a rasizmu spravila niečo, čo nemá šancu vyjsť von bez potrestania. Minimálne na verejnosti boli a sú podobné vyjadrenia až doteraz potrestané sociálne neakceptované. Na východe však tento antifašizmus bol spojovaný s totalitou a indoktrinácia obyvateľstva, resp. tvorba tejto disciplíny bola menej efektívna. Tento fenomén možno sledovať v každej poststalinistickej krajine. Tiež je nutné sa pozrieť na rasizmus a reakčné ideológie, ako každé ideológie, ako na generačné fenomény, ktoré sú vo veľkej miere ovplyvnené rodinnou socializáciou a indoktrináciou. Rovnako možno sledovať všeobecne vysoké stupne reakčnej ideológie v krajinách s nižšou produktivitou a nižším všeobecným spoločenským rozvojom. To je tiež jeden z dôvodov, prečo všetky stalinistické krajiny boli antidemokratické, pretože fungovali v krajinách s väčšinovo reakčným vedomím a zaostalosťou, ktorá „predurčovala“ k rozšírenému rasizmu. Dodnes možno sledovať určitú kontinuitu medzi dnešným rozšíreným slovenským rasizmom a inými reakčnými presvedčeniami a jeho rozšírenosťou pred rokom 1948, resp. pred rokom 1938. Najmä v Chemnitze a v oblastiach, ktoré boli vysídlené možno sledovať kontinuitu silnej podpory pre nacizmus a reakčné ideológie až dodnes.

Vľavo “Noví Nemci? Tých spravíme sami.”, v strede “Burka? Mne sa páči Burgundské!”, vpravo “Islam? Nepasuje do našej kuchyne.”

Ideológia ako úkaz, no najmä ako činnosť, ako niečo, čo je prenášané a vytvárané v živom jazyku, je v prvej miere sociálny úkaz. Preto tiež podlieha najmä sociálnym zákonom a korešpondencii. Ideológia je závislá od používania, od individuálnej psychológie a od interakcie s druhými. V situácii, keď vznikajú dominantné, typické sociálne normy, vznikajú tiež ekvivalentné dominantné ideológie. To isté sa stáva s rasistickou a inou reakčnou ideológiou. V určitom bode majú „zotrvačný“ charakter, teda existujú len preto, lebo existujú a svojou sociálnou silou sa stávajú reálne, efektívne a „pravdivé“. Keď si väčšina myslí, že to je pravda, je to pravda. Podobne možno konštatovať, že v poststalinistických krajinách majú reakčné ideológie najmä tento sociálny charakter, existujú zo svojej sily, z veľkej časti nekorešpondujú s existujúcou materiálnou situáciou, ktorá umožňuje jej falzifikáciu pre každého. V určitých oblastiach v Nemecku preto rasizmus a reakčné ideológie naberajú túto sociálnu silu, najmä v Sasku a v iných častiach východu.

Súčasne je jasné, že rasizmus existuje len na nejakej ekonomickej základni v tom zmysle, že existuje ako efektívna ideológia s funkciou tvorby ekonomickej výhody pre určitú skupinu, teda v konečnom dôsledku to je triedna ideológia, väčšinou triedneho šovinizmu. Reakcia na utečeneckú krízu má explicitne, aj implicitne ekonomické motivácie. „Nemôžu sem prísť všetci“. „Prišli len nepracovať a zneužívať sociálny systém“. Materiálny záujem ľudí, teda ich príjmy, pracovné podmienky a celkový rámec ekonomických aktivít a pravidiel tvoria základňu pre rasizmus, ktorý slúži ako boj na pracovnom trhu a boj o ekonomické zdroje (aj štátne zdroje). Preto možno sledovať koreláciu s individuálnym ekonomickým postavením a tendenciou k rasizmu, pretože sa mení pomer a veľkosť voľného príjmu, ktorý by si niekto „mohol dovoliť“ k financovaniu utečencov. Rozhodujúci tu nie je faktický stav, že tento vývoj neovplyvní vážne jeho ekonomickú situáciu, ale vnímanie tohto vývoja. Ekonomické vysvetlenie teda nie je také jednoduché ako chudoba rovná sa rasizmus, aj keď ekonomické podmienky tvoria základný faktor a materiálne záujmy sú prvé a najpodstatnejšie záujmy, ale má charakter prvého dôvodu, spúšťacieho a konečného dôvodu. Korelácií medzi ekonomickou situáciou a podporou pre reakčné hnutia je určite dosť a rozhodne sú jedným z hlavných dôvodov, najmä v prípade západných krajín, ktoré zažívajú všeobecnú stagnáciu alebo zvýšené miery vykorisťovania. Ale nie sú to deterministické vzťahy jedna k jednej.

“Prinesieme ti tvoju zem späť!” Gauland po víťazstve tiež povedal, že “Budeme ich loviť. Budeme pani Merkelovú alebo hoci koho iného loviť a vezmeme si svoju zem a svoj ľud späť!”.

Súčasne je treba poukázať na jeden faktor, ktorý je rovnako rozhodujúci ako ostatné a ktorý nebol doteraz, pokiaľ viem, spomenutý médiami a to je postoj nemeckého štátu k fašistom a fašistickým organizáciám. Tento postoj je proti predstavám, ktoré by ľudia mohli mať, prekvapujúco mierny až pozitívny. Je jednak definovaný konceptom extrémizmu, ktorý vytvára virtuálne a fabrikované štatistiky o nebezpečnosti krajnej ľavice a porovnáva ju k nacistom a inak je ešte stále definovaný antikomunistickou orientáciou Studenej vojny. To znamená, že nemecký štát systematicky zaobchádza s fašistami lepšie než s krajnou ľavicou, resp. zaobchádza s nimi lepšie vzhľadom na zákon a zločiny, ktoré nacisti páchajú. Na rozdiel od krajnej ľavice sú nacisti podľa oficiálnych štatistík recidivisti a chronickí zločinci. Zatiaľ čo pri krajnej ľavice zaznamenané zločiny, ktoré sú kvantitatívne omnoho nižšie, sú takmer bezvýhradne všeobecné zločiny typu „porušenia mieru“, „poškodzovania majetku“, „napádania polície“ a zločiny, ktoré sú nespravodlivo udelené, u nacistov sú to takmer len tri typy: ozbrojené prepadnutia, poškodenia na zdraví a pokusy o vraždy a zabitia, pričom veľká časť až väčšina nie je zaznamenaná. Veľká časť týchto zločinov nie je vyriešená, stíhaná alebo dostatočne trestaná, pretože by si žiadala všetkých poslať do väzenia. Nacisti podobne sú aktívni v organizovaní a pripravovaní ozbrojených akcií proti verejnosti a štátu, je úplne normálne nachádzať sklady strelných zbraní, munície a výbušnín (čo sa nedeje v krajnej ľavici, pri príležitosti G20 najviac, čo našli, boli „zbrane“ typu spreje a tyče). Na demonštráciách a pri stretoch s políciou štát zaobchádza veľmi jemne s nacistami, väčšinou ich chráni, no proti krajnej ľavici pravidelne nasadzuje chemické zbrane a násilie, proti ktorým sú v Nemecku demonštranti zakázaní sa brániť (zahalenie je zakázané, rovnako napadnutie policajta vyústi do povinného väzenského trestu, čo v tomto prípade znamená obrana v prípade policajného násilia). Dejiny vzťahov štátnych represívnych aparátov a nacistov sú veľmi nepekné a hovoria o skrytej až otvorenej spolupráci. Všetky veľké represívne orgány, ako Bundesverfassungsschutz (BfV), Bundeskriminalamt a Bundesnachrichtendienst boli založené, až do 70. rokov vedené a tvorené bývalými nacistami. Ak sa vás niekto spýta na terorizmus v Nemecku a Taliansku, odpovie vám RAF a Červené Brigády, málokto vám ale vie povedať, že najkrvavejšie teroristické útoky v oboch krajinách boli vykonané fašistami. V Taliansku, kde to bol útok v Boloni v roku 1980, ktorý zabil 85 ľudí, boli fašisti, podobne ako v Nemecku v rámci operácie Gladio, ktorá cez štruktúry NATO ozbrojovala a trénovala fašistov k partizánskej vojne v prípade invázie Varšavského paktu, v priamej spolupráci so štátnymi štruktúrami. V 80. rokoch odhalili vyšetrovania v Taliansku, že v čase pôsobenia Červených Brigád vykonali fašisti so zapojením štátu teroristické útoky, ktoré boli následne podsunuté ako útoky Brigád.

Útok v Boloni v roku 1980, ktorý si vyžiadal 85 obetí.

V roku 1980 došlo v Nemecku k najkrvavejšiemu teroristickému útoku, podľa oficiálnej správy vyšetrovania jedným nacistom, ktorý bol členom organizácie, ktorá bola pár rokov predtým vládou označená ako „ľudia, čo sa hrajú so zbraňami“. Podmienky vyšetrovania, rovnako ako zmiznuté dôležité dôkazy, nevyšetrovanie spojení, ktoré nasvedčovali tomu, že útok vykonali viacerí ľudia, rovnako ako spojenia niektorých nacistov so štátnymi štruktúrami nasvedčujú minimálne zabraňovaniu správneho vyšetrenia. Podobne prípad NSU, teroristickej organizácie, ktorá zabila 10 ľudí v priebehu rokov 2000-2007, prípad, v ktorom došlo k očividnému a systematickému ničeniu dôkazov a materiálu, v ktorom sa okolo tejto bunky hemžilo príliš veľa agentov BfV, okrem toho jeden, ktorý bol prítomný pri jednej vražde, aby sa o nej nedozvedeli, rovnako ako viaceré nezmyselné a nelogické oficiálne verzie o vraždách, nasvedčujú podobne minimálne vedomosti štátu o týchto vraždách, ak nie spoluúčasti na nich. Tieto skutočnosti, aj keby neboli také špektakulárne, ako môžu byť, by minimálne hovorili o tom, že nemecký štát neúmyselne, antikomunizmom, sympatiou určitých častí aparátu napomáha krajnej pravici, aby sa udržala pri živote. Pôsobenie BfV v krajnepravicovej scéne minimálne ukazuje, že pomáhajú a nepriamo financujú budovanie fašistických organizácií, že zabraňujú ich ilegalizácii, ako ukazujú minimálne dva pokusy o zákaz NPD a v najhoršom prípade ochraňujú zločincov a vrahov a napomáhajú v trestných činoch. NPD je podobne ako mnohé iné fašistické organizácie závislá na financovaní zo štátnych zdrojov.

Atentát na Oktoberfeste v roku 1980, ktorý si vyžiadal 13 obetí.

Nemecký štát, aj ak nie je vôbec spoluzodpovedný za nárast fašistických organizácií v posledných dvadsiatich rokoch, je určite spoluzodpovedný za to, že nacisti mohli slobodne infiltrovať parlamentné hnutie a teraz poputujú do nemeckého Bundestagu, že ak sa ich ideológia nepriamo nedostala už do mainstreamu a normalizovala sa natoľko, aby dostala priestor v médiách, tak sa tak určite v najbližšej dobe stane. Nie je to jediný faktor pre víťazstvo minimálne fašistickej frakcie AfD v parlamentných voľbách, ale je to faktor, ktorý je úplne neznámy pre verejnosť a ktorý sa samozrejme žiadne kapitalistické médiá neunúvajú spomínať a preto si myslím, že si zaslúži spomenutie v tomto kontexte.

Víťazstvo AfD v týchto voľbách, lebo buďme úprimní, ak niekto zvíťazil boli to oni, nám hovorí v základe tri veci.

Po prvé nám hovorí niečo o historickom zlome v povojnových dejinách. Rast postfašistických a krajnepravicových hnutí už zasiahol aj krajinu, ktorá je zo všetkých najviac „antifašistickou“ krajinou. Aj keď tieto hnutia nie sú klasicky fašistické, netreba si robiť ilúzie o ich spojeniach a úmysloch. Ak sa pýtate, či by sme mali panikáriť, áno, mali by sme. Naozaj si myslím, že to je celosvetová reakčná vlna a najväčšie ohrozenie liberálnej demokracie (aj keď nie všetko sa mi na nej páči, fašizmus je horší) od Druhej svetovej vojny.

Páchatelia NSU (Nationalsozialistischer Untergrund), ktorí zabili 10 ľudí.

Po druhé nám niečo hovorí o úspešnej taktike krajnej pravice a jej snahe. Ak sa niečo od nich máme učiť, tak toto. Úspešne využívajú najmä moderné komunikačné technológie, sociálnu silu ideológií, manipulačné metódy a reflexy a afekty ľudí. Najmä na týchto frontoch treba proti nim bojovať. Ustupovať v otázkach konkrétnej politiky, odhliadnuc od morálnosti, nebude mať úspechy. Ich politikou je eskalácia a ustupovanie povedie napokon k dekonštrukcii celého povojnového poriadku. Netreba zabúdať, že nemecký a rakúsky štát už do veľkej miery ustúpil krajnej pravici, zastavil chod utečencov a snaží sa všetko spraviť pre ich úplný stop, sprísnil azylové práva, zriadil zákonné vykorisťovanie, deportuje veľkú časť späť, vyhlasuje vojnové zóny ako bezpečné krajiny. Aj otvorene rasistické zákony sú prijímané a výsledok? Nedochádza k žiadnemu zastaveniu ich podpory, práve naopak, k rozšíreniu ich postojov a normalizácii ich ideológie. Ustupovanie v takejto situácii by si vyžadovalo ustúpenie k otvorenej diskriminácii, segregácii a rasistickej rétorike, čo by ich len posilnilo. Rozhodujúce je, používať v etických hraniciach ich metódy, alebo proti nim bojovať a nazývať ich podľa ich mena (demagógia a manipulácia), neignorovať ich voličov a viesť diskusiu bez toho, aby sa ustupovalo rasizmu a rasistickým požiadavkám, no najmä je potrebné zaviesť reformy, ktoré obnovia dôveru v inštitúcie a v ekonomickú situáciu. Demokratizácia politického systému a štátu môže len pomôcť a väčší dôraz na materiálne záujmy pracujúcich tiež. Antirasizmus sa musí, ak niečo rozšíriť a byť základnou súčasťou štátneho aparátu, rovnako ako antifašizmus. Sympatie pre obe ideológie v štátnom aparáte musia skončiť a rovnako je potrebné zmeniť boj proti „extrémizmu“, ak nie koncept extrémizmu zavrhnúť a systém BfV zrušiť a nahradiť iným, ktorý bude inými spôsobmi (transparentnejšími) zabezpečovať informácie, možno obmedzením súkromia, ktoré je aj tak prakticky obmedzené.

V treťom bode je AfD najmä prejavom pokračujúceho triedneho boja zhora a využívanie rasizmu a reakčných ideológií k triešteniu pracujúcej triedy. Jej neoliberálny ekonomický program, podobne ako v každej inej postfašistickej a podobne reakčnej strane dokazuje, že jej hlavným cieľom je presadiť záujmy buržoázie reakčnou cestou. Práve v tom leží tiež jeden dôvod ich úspechu, v bezpečnom zdroji peňazí. Aj keď nikde nenahrádzajú klasické buržoázne strany, rovnako nie sú tabu pre ňu a určite nie rovnako neprívetivé ako krajneľavicové strany. Odrezanie od týchto zdrojov je možno najľahší spôsob, ako zamedziť ich rastu a existencii.

Pridaj komentár

Please log in using one of these methods to post your comment:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s