Politická korektnosť na príklade sionizmu a „nového antisemitizmu“

Koncept nového antisemitizmu napriek tomu, že má kus pravdy, je používaný k umlčaniu legitímnej kritiky Izraelu a opozícii voči existencii Izraela a je to príklad politickej korektnosti, v ktorom dochádza antirasistickými argumentami k nepotrebnej tvorbe neslobodnej atmosféry pre diskusiu.

Stena ukazuje vždy na dve strany.

Pod pojmom politickej korektnosti sa myslia mnohé veci, no v tomto článku pôjde len o aspekt politickej korektnosti ako antirasistického diskurzu, ktorý sám diskriminuje a stáva sa podporujúcou štruktúrou pre rasizmus alebo antirasizmus, ktorý znemožňuje racionálnu diskusiu prostredníctvom prehnaných obvinení z rasizmu.

Základný problém pri diskusii o sionizme je jeho rozporuplné miesto vo svete. Žijeme ešte stále vo svete, ktorý je plný antisemitizmu a ktorý je plný antisemitských stereotypov, ale súčasne vo svete, v ktorom je tento istý národ vo vyjadrení jeho súčasného štátu, utláčaný ako aj utlačujúci. Je to rozporuplná situácia, v ktorej je súčasne pravdivé, že existujú stereotypy a protižidovská nenávisť, ale aj kde sú tieto stereotypy v určitých situáciách pravdivé a existuje rasizmus na strane určitej časti Židov a židovského štátu.

Základný problém sionizmu je problém židovského „osudu“, osudu najstaršieho utlačovaného národa, národa vyhnaného zo svojej zeme, ktorý chcel zrealizovať svoje právo na sebaurčenie v čase, keď neexistovalo žiadne územie, kde by tvoril väčšinu obyvateľstva a vrátil sa do svojej zemi cestou vyhnania „pôvodného“ obyvateľstva. Je to teda zosobnenie diabolského cyklu útlaku a násilia, útlak, z ktorého akoby nie je možné sa oslobodiť a násilie, proti ktorému prichádza protinásilie, proti ktorému prichádza protinásilie. Štát Izrael je vyjadrením tragédie židovského národa a tragédie sveta.

Tragédia vyjadrená v piesni o mieri, ktorú spieval Yitzhak Rabin vo chvíli, keď bol zavraždený. Nezabudnime samozrejme, že revizionizmus “ľavice” zabúda, že postupné zaberanie územia Judei a Samárie bolo politikou Izraela od začiatku jeho existencie.

V srdci vnímania a diskusie o antisemitizme a jeho nepochopení leží nepochopenie rasizmu. Rasizmus nie je len alebo nie je presvedčenie o podradenosti, pripisovanie exkluzívnych negatívnych vlastností, ale je aj presvedčenie o nadradenosti a pripisovanie exkluzívnych pozitívnych vlastností. Správny antirasistický postoj nie je, že Židia sú neschopní, ako všetci ľudia a každý človek, robiť chyby, vykonať zločiny, klamať, ale že toto nie sú ich základné vlastnosti, tak ako každého človeka. Ako každý iný človek ale sú schopní spraviť chyby, klamať a vykonávať zločiny. To je rovnako definícia ľudskosti, ako je láska, porozumenie, pravda, spravodlivosť a milosrdenstvo. Nie je rasistické priznať, že aj Židia dokážu byť rasisti, že aj oni dokážu byť nenávistní, utlačovať a zabíjať. Rasistické je tvrdiť, že Židia nikdy neklamú, že nie sú schopní klamať, nie sú schopní cítiť nenávisť, nie sú schopní byť rasisti a zločinci. Tak ako v každom inom národe, je medzi nimi dosť fašistov a rasistov a ako v mnohých západných a arabských krajinách sú tiež vo vláde a určujú politiku.

Diskusia o sionizme preto veľmi rýchlo zdegeneruje do obviňovania z rasizmu zo strany ľudí, ktorí chcú za každú cenu obhajovať politiku štátu Izrael. Veľmi rýchlo tiež takáto diskusia zdegeneruje do pozície, v ktorej antisionisti vyzerajú ako antisemiti, pretože mnohé veci, ktoré dnes robí štát Izrael a jeho obhajcovia, presne napĺňa antisemitské stereotypy. Sila stereotypov ale nedokáže nanútiť svetu iné logické pravidlá a nedokáže spôsobiť, že tieto stereotypné vlastnosti a činnosti sú stopercentne neprítomné v realite.

Základné taktiky ľudí, ktorí chcú vykresliť antisionizmus ako antisemitizmus v diskusii sú: Izrael identifikovať so Židmi, teda vyhlásiť sionizmus ako jediný platný ideologický prúd v židovskom národe a následne akceptovať, že Izrael je reprezentantom všetkých Židov. Následne všetku kritiku Izraela vykresliť ako protižidovskú. Cyklicky tento argument naberá svoju genialitu, keď obviníte oponenta z klamstva, zapletiete sa sám do antisemitského stereotypu.

Na začiatok treba jasne povedať, že aj 70 rokov po vzniku Izraela nie je sionizmus reprezentantom všetkých Židov a Izrael nie je akceptovaný všetkými Židmi ako židovský štát. Sionizmus nie je alebo by nemala byť totalitná ideológia, ktorá vytvorí uniformitu názorov medzi Židmi. Po druhé. Sionizmus, minimálne ten dnešný, sa nerovná právu na sebaurčenie židovského národa.

Tu sa dostávame k prvému obvineniu z rasizmu, ktorý prichádza od antiantisionistov: Antisionizmus sa rovná tomu odobrať Židom právo na sebaurčenie, niečo, čo prináleží všetkým národom, tým pádom je to rasistická pozícia. Ľudia, ktorí toto tvrdia, buď nepoznajú dejiny sionizmu, alebo klamú (znova, ale je to možné a fakt). Špecifický problém židovského národa v 19. storočí bolo, že nemal teritórium, kde by mohol postaviť svoj štát. Tak sa sionisti (v tom čase nijak netvorili väčšinu židovského národa) rozhodli toto teritórium vytvoriť a to v biblickej zemi Sionu (proti čomu v jednom bode bol aj Herzl). Celý problém je len ten, že na tomto území v tom čase žili Arabi a proces tvorby Izraela je len proces zabratia tohto územia a vyhnania týchto ľudí z tejto oblasti. Sionizmus pritom na začiatku nebolo hnutie, ktoré malo v úmysle zriadiť židovský štát, ale zriadiť „domov“, v ktorom by mohli Židia žiť v mieri a slobodní od útlaku. Paradoxne tento druhý cieľ dnešný židovský štát nedosiahol. Ak sionizmus znamená vytvoriť pre Židov domov a priestor, kde budú slobodní od strachu, vojny a útlaku, sú dnešní antisionisti najkonzekventnejší sionisti. Iný prístup, ktorý je ignorovaný, je, že bezpečný domov nemusí byť na území historického Sionu a ochranu pred antisemitizmom môžu zabezpečiť aj antirasistické komunity a štáty v západnom svete.

Antisionizmus, ktorý bojuje proti súčasnému židovskému štátu Izrael, ktorý bol vytvorený na základe vyhnania arabského obyvateľstva, je udržiavaný pri živote len vojenskou mašinériou a útlakom a môže prežiť, len ak bude násilie proti nežidovským obyvateľom Sionu stupňovať, až kým ich všetkých nevyhná, sa nerovná tomu, odobrať Židom právo na sebaurčenie. A určite sa tomu nerovná, nechcieť pre Židov bezpečný domov, slobodu a mier.

Inú vec, ktorú antiantisionisti zabúdajú, je, že právo na sebaurčenie a národné štáty nemusia byť akceptované alebo pokrokové koncepty pre všetkých ľudí, alebo že prichádzajú časy, keď neustále zlievanie nacionalít, kultúr spôsobuje rozplývanie konceptu národného štátu a žiada si nový, kozmopolitný koncept štátu, ktorý možno nebude ani založený na exkluzívnom občianstve. Židia by mohli byť prvý národ, ktorý postaví taký postnárodný, alebo kozmopolitný štát, ku ktorému svet tak či tak speje.

Smiešne je, keď tieto argumenty prichádzajú od tzv. antinacionalistov, ktorí si buď sami protirečia, alebo vytvárajú výnimku pre Židov, alebo ktorí sú menší sionisti než antisionisti, lebo by mali byť proti vytvoreniu Izraela po Holokauste v roku 1945. Keď prichádza od ľudí, ktorí tvrdia, že sú komunisti, ako Antinemci, musíme sa pýtať, prečo podporujú kapitalistický štát.

Ďalší argument, ktorý prichádza, je argument nadmernej kritiky, ktorý sa má vysvetliť antisemitizmom. Nie je pochýb o tom, že antisemitizmus sa prekrýva s antisionizmom a veľká časť kritiky Izraelu je antisemitsky motivovaná. Nie je to tak ale v každom prípade. A faktom zostáva, že z pozície arabského sveta je Izrael pokračovanie západnej koloniálnej politiky a že Izrael je prvý povojnový koloniálny projekt. Útlak Arabov na území kontrolovanom Izraelom má iný charakter než útlak Kurdov alebo iných národností v dnešnom svete a to, že to je nový útlak. Súčasne je tento štát zodpovedný za veľkú časť destabilizácie a pokračujúceho imperializmu v regióne, ktorý má za účel, ho udržať pri živote, teda udržať znepriatelené obyvateľstvá pod nadvládou západne orientovaných diktatúr alebo znepriatelené štáty ako Irán udržať ako relatívne zvládnuteľnú hrozbu.

Tu prechádzame k tretiemu argumentu: Viniť Židov za problémy sveta a regiónu. Tu sme v srdci problému stereotypov. Rasistické, sexistické a iné stereotypy rozširujú útlak tým, že ponúkajú zjednodušený pohľad na určité skupiny, ktorý je spájaný najmä s nejakými negatívnymi a pozitívnymi vlastnosťami alebo objektifikuje príslušníkov týchto skupín. Sexistické stereotypy teda pripisujú ženám určité vlastnosti, ako senzibilitu, emocionálnosť, hysterickosť alebo objektifikujú telá týchto ľudí, napríklad ako sexuálne objekty alebo vystavujú určité časti tela. Stereotypy ale nemajú takú silu nad realitou, že znemožňujú prípad, keď tieto vlastnosti títo ľudia naozaj majú. Stereotypy sú práve stereotypy, pretože realizujú svojou sociálnou silou aj v ľuďoch, o ktorých rozprávajú, svoje predstavy. Existencia stereotypov neznamená, že nejaká žena alebo väčšina žien nie je senzibilná, emocionálna a hysterická. Poukazovať na stereotypy znamená práve poukazovať aj nato, že ženy by mali mať väčšiu slobodu v správaní a oslobodiť ich, aby mohli byť aj niečo iné než hysterické. Neznamená to ale im zakazovať, aby boli hysterické a zakazovať im, byť sexuálny „objekt“, ak ním „naozaj“ chcú byť. Rovnaké platí o rasizme. Protižidovské stereotypy nespôsobujú a boj proti nim neznamená, že človek, ktorý je židovského pôvodu, nesmie klamať alebo už nikdy nebude klamať. Rovnako to neznamená, že „Židia“ v zmysle ľudia, ktorí sú tiež Židia, nie sú za nič zodpovední. Hlavne ide znova o argument, ktorý počíta s tým, že každý Žid súhlasí s politikou a existenciou Izraela a že Izrael je reprezentant židovského národa. Izrael, ktorý seba vytvoril s cieľom a vyhlasuje o sebe, že je židovský štát, je zodpovedný za tieto problémy. Nie je moja vina, že Izrael je židovský štát, že sionizmus o sebe vyhlasuje, že reprezentuje všetkých Židov. Rovnako to neplatí, že žiadnu vinu nenesú arabské štáty a arabské obyvateľstvo. Ale oslobodiť sa z diktatúr skúšali už mnohokrát, takže aspoň snahu im uznať možno.

Štvrtý argument znie asi takto: Palestínci a ich hlavné organizácie sú fašistické a antisemitské. Podporovať Palestínu znamená teda podporovať fašistov a antisemitov. Na začiatok treba len podotknúť, že antirasistickí antisionisti, teda tí, o ktorých rozprávam, nie sú za vytvorenie palestínskeho štátu. Sú za vytvorenie spoločného štátu Židov a Arabov. K podpore fašistov treba len toľko: Hamas je reakčná, klérofašistická organizácia a jej podpora nemá zmysel ani z antiimperialistického hľadiska. PLO nie je fašistická, ani antisemitská organizácia. Je klamstvo (znova), že niekedy bola antisemitská vo svojom programe a že odmietala existenciu Izraela od roku 1977. Čo odmietala, bola existencia Izraela v hraniciach po roku 1967, hranice, ktoré boli nadobudnuté vojenskými prostriedkami a sú tak z medzinárodného práva nelegitímne. Minimálne od roku 1977 súhlasila s tým, uznať Izrael v hraniciach po roku 1967 (podložené tvrdenie Chomského: Fateful Triangle, pravdepodobne ďalšieho Žida, ktorý sám seba nenávidí). Čo za to dostala? Prázdne sľuby a pokračujúcu kolonializáciu. To len dokazuje úmysel Izraela, ktorý bol od začiatku zabrať celé územie historického Sionu bez toho, aby toto územie bolo v obyvateľstve väčšinovo nežidovské. K fašistom treba len ukázať do izraelskej vlády a na krajnepravicovú stranu, založenej na náboženskom fundamentalizme, rasizme a otvorenej politike vyhnania spolu s beztrestne operujúcimi usadlíkmi, rovnako založenými na náboženskej vojne a rasizme.

Súčasný štát Izrael je štát, teda inštitucionálny komplex a štruktúra, ktorý je etnocentrický štát založený na biblickom práve určitého národa na určitý kus zeme. Je to štát, ktorý je založený a je schopný prežiť len vďaka čistej vojenskej sile. Je to štát, ktorý bol založený s cieľom vytvoriť bezpečný domov pre jeden národ, ale vytvoril peklo pre dve národy. Ak byť antisionistom znamená byť proti takémuto štátu, tak antisionizmus je jediná správna politika a antisionistom som. Ak sionizmus ale znamená niečo iné než bezpodmienečnú podporu etnocentrického náboženského štátu, ale znamená tvorbu bezpečného domova pre židovský národ, mier, slobodu a rovnosť pre Židov ako aj pre všetky ostatné národy, tak sionistom som a najlepšou cestou pre dosiahnutie tohto cieľa je opustenie dogmy nutnosti národného štátu pre vlastné bezpečie na území, ktoré bolo udelené osudom pred troma tisícmi rokov knihou, ktorá pritom zakazuje návrat silou a stenou (Izrael je doslova obohnaný stenou) a pred príchodom mesiáša.

Diskusia o Izraeli, ktorá akúkoľvek opozíciu a kritiku označí za rasizmus je jediný skutočný príklad politickej korektnosti, ktorá utlačuje slobodu prejavu napriek tomu, že ide o diskusiu, ktorá nie je principiálne rasistická a ktorá je nanajvýš potrebná, diskusia, ktorá je v záujme ako židovského, tak aj arabského alebo palestínskeho (keď chcete) národa. Mojim presvedčením je, že opustenie Izraela ako štátu Židov je v najlepšom záujme bezpečnosti a mierovej budúcnosti Židov a mohol by to byť historicky pokrokový krok, ak by smeroval k vytvoreniu kozmopolitného, možno aj socialistického štátu.

Pridaj komentár

Please log in using one of these methods to post your comment:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s