Štátna represia a ochrana demokracie

Raz za čas sa ukazuje postoj príslušníkov represívneho aparátu k zákonu. Narozdiel od predstáv sú asi jediní, ktorí nemajú pred ním žiadny rešpekt, lebo ho považujú ako svoj majetok a jedni z mála vedia, že zákon bez výkonu nemá žiadnu hodnotu a je len kus papiera.

Človek by si myslel, keď je vykŕmený americkými kriminálnymi seriálmi, že represívne aparáty sú plné idealistov, ktoré ústavu a zákony vidia ako bohov a piliere spoločnosti a svoju úlohu ako úlohu ochrancov týchto ideálov. Nie je pochýb o tom, že takíto ľudia tam sú, ale častejšie sa stáva, že príslušníci týchto aparátov majú veľmi pragmatický prístup k zákonu, aby som to povedal slušne, zákon vidia tak, ako naozaj vyzerá, ako papier, pravidlá, ktoré musia byť násilím umocňované. Vedia, že toto umocňovanie leží v ich rukách a teda vedia, že zákon je len to, čo je umocnené, teda, čo oni dokážu presadiť. V týchto ľuďoch sa ukazuje len cynický prístup k zákonom a v najhoršom jeho pohŕdanie, zneužívanie a radosť zo zneužívania. Vedia totiž, že ho zneužívať smú, do určitej miery. Kto už len obviní a obžaluje policajta? Alebo politika? Alebo agenta?

Tento prístup sa dobre ukazuje v tých častiach štátneho aparátu, ktoré bojujú proti extrémizmu. Najmä v týchto veciach je zákon častokrát tak nepresný, že ho je možné interpretovať rôznymi smermi a uplatniť na veľmi rôzne situácie. Vo vzťahu medzi „extrémistami“ a políciou máme vzťah, ktorý najlepšie (v zmysle najjasnejšie) ukazuje triedny vzťah a zákon ako niečo závislé na sociálnych silách a skupinovom konaní. Na jednej strane máme skupinu, ktorá je spolu s moslimami asi tou paradigmatickou skupinou „barbarov“ a zločincov. Sú to ľudia podozriví z trestných činov, predtým, než nejaké spáchajú. Proti nim je teda namierené zvýšené sledovanie a zvýšená intolerancia pri priestupkoch a zločinoch. Výsledkom toho je, že ako v prípade moslimov, majú štatisticky vyššiu mieru kriminality. Zločinom v ich prípade ale môže byť niečo také nevinné ako miniatúrny prejav agresivity, alebo sú stíhaní za veci, za ktoré ostatní nie sú vôbec. Každý vieme, že existuje dosť zákonov, ktorých porušovanie sa všeobecne toleruje. Nie pri týchto skupinách. Na druhej strane máme ale skupinu ľudí, ktorá môže konať takmer beztrestne. Dokonca brániť sa proti ich násiliu je nedovolené, ale si vyžiada ešte väčšie násilie. V Nemecku je napríklad akékoľvek napadnutie policajta, čo je dobre možné v prípade sebaobrany násilia inicovanej políciou, trestané dvoma rokmi vo väzení. Jediné skutočné obmedzenie pre ich konanie je hierarchická disciplína, teda hrozba trestov z vyšších pozícií alebo iných častí štátneho aparátu alebo verejný flak a kritika. Kto sa ale už bude rozčuľovať nad tým, že sa nejaké „práva“ porušujú nejakým fašistom a komunistom? Zostáva nám teda v podstate len osobná zodpovednosť týchto ľudí a hierarchická disciplína. Vo vyšších stupňoch týchto aparátov je motivácia skôr podobná tej idealistickej zo seriálov, alebo minimálne existuje pokrytecká ideológia, v ktorej má byť benevolencia aspoň prezentovaná a predstieraná.

Polícia a iné represívne aparáty sú zatiaľ úplne infikované a nakazené ideológiou krajnej pravice. Ako je tradíciou represívnych orgánov, sympatizujú viac s pravicou než s ľavicou a ich osobné politické pozície sú častokrát otvorene rasistické, šovinistické a sociálnodarwinistické. Ako všetci ľudia pri moci sa cítia byť nadradení voči ostatným, ich postavenie pre nich logicky vyplýva z ich lepších schopností a vlastností. Ľavica pre nich predstavuje všetko, čo je zdegenerované a slabé na modernej spoločnosti. Pre nich sú ľavicoví extrémisti len bohaté decká, smiešne, namyslené, rozmaznané, ktoré nikdy nič v živote nedokázali a nezažili a len hystericky vykrikujú a stále niečo od spoločnosti chcú. S pravicovými extrémistami a pravicou vedia sympatizovať, lebo to nie sú slabosi a vedia, čo je násilie. Práve toto dokazuje nezmyselnosť konceptu extrémizmu. Ľavicoví extrémisti sú naozaj len deti, ktoré nikdy nezažili a nespáchali skutočné násilie, sú to len deti, ktoré zistili, že svet nie je taký, aký im ho opisovali dospelí, so všetkými ilúziami a klamstvami. Svet je plný zla, utrpenia a násilia, svet je pravý opak detských snov, všetko len nie najlepší možný svet. Tieto deti sú len ľudia, ktorí sa toto zúfalo snažia zmeniť. Tí pravicoví hovoria: uvítajme tento svet! Ako Nietzsche „slabí majú ísť ku dnu. A aj im máme pomôcť“ To je skutočná ideológia kapitalizmu ako aj fašizmu. A polícia s nimi len súhlasí. Toto sa ukazuje všade, kam sa človek len stihne pozrieť. Volebná podpora pre krajnepravicové strany je vo všetkých mne známych krajinách neproporčne silná pre krajnepravicové strany. V Rakúsku sa pohybuje podpora FPÖ v polícii na úrovni 50 percent. Toto sa tiež prejavuje v ich správaní ku krajnej pravici a pravicovým extrémistom. S fašistami väčšinou zachádzajú s rukavičkami, ochraňujú ich, alebo s nimi budujú organizácie alebo sa fraternalizujú, zatiaľ čo proti otravným komunistom je normálne si sem tam kopnúť a použiť viac násilia, než je potrebné.

Typické pre postmodernú epochu je toto násilie sprevádzané pohŕdaním a výsmechom. Máme tu kombináciu znecitlivenia s hedonistickým alebo benevolentným násilím a výsmech. Obete, smiešne vykrikovanie, hysterické ženy, „aké právo?“ Je to prenesenie šikany na školskom dvore do srdca politiky.

Široká verejnosť si to všetko nevšíma, ani ju to nezaujíma. Ak ju niečo zaujíma, tak to sú moslimovia, ktorí ohrozujú „ich zem“ a ďalší model iPhonov. Liberáli, deti, ktoré si nevšimli, že tento svet nie je taký, aký nám ho dospelí opisovali alebo nejakými spôsobmi ďalej udržiavajú tento sebaklam, implicitne súhlasia, že treba niečo s tými chudobnými a extrémistami spraviť. Kapitalizmus nie je až taký zlý, však štatistiky sa zlepšujú a každý rok máme nové technológie a trh aj tak všetko vyrieši. Oni s políciou nebudú mať problémy, alebo keď, tak aby ju zavolali, keď ich obťažuje ich ex.

Disclaimer: ďalšie obrovské porušenie tabu a svätej liberálnej ideológie. Represia v „slobodných“ krajinách je relatívne porovnateľná s represiou v tých neslobodných. Je to represia s inými metódami, nepošlú ako v stalinizme rovno všetkých do väzenia, rovnako proti ústavným nepriateľom, len s veľkým rozdielom, že dnes je tých ústavných nepriateľov menej ako v stalinizme. Skutočný rozdiel a dôvod pre iné metódy nie je v tom, že žijeme v demokracii a v právnom štáte, ale je to rozdielna ideológia štátu. Zatiaľ čo leninizmus mal ideologicky afirmatívny postoj k násiliu, úprimne a hlasno vyhlasoval, že štát je nástroj násilia jednej triedy nad druhou, nemal žiadny problém s ním, práveže vyhľadával násilie. Poslať všetkých politických oponentov do väzenia bolo vyjadrením tejto ideológie, ktorá sa začala mierne meniť v 60. až 70. rokoch, keď nabral kroky smerom k tej liberálnej. Liberálna ideológia, teda republikánska, má apologetický a eufemistický prístup k násiliu, keď k násiliu dochádza, sa zaň hanbí alebo ho nazýva peknými menami, alebo ho zamlčiava. Preferuje nenásilné, alebo minimálne násilné metódy represie. Rovnako má racionálny prístup k násiliu, má byť použité v prípade, keď je potrebné, lebo vie, že násilie tiež vyvoláva reakciu. Jedným z dôsledkov takého prístupu k násiliu je paradoxne efektívnejšia represia. Republikánsky štát nepotrebuje svojich nepriateľov poslať do väzenia, sleduje ich, infiltruje ich organizácie a znemožňuje politický úspech. Dnešné technologické možnosti ho pritom robia omnoho efektívnejším než akou bola Stasi. Nepotrebujú státisíce špicľov, stačia im smartfóny, ktoré má každý vo vačku.

To neznamená, že žijeme v stalinizme alebo diktatúre. Teda aspoň nie v liberálnom zmysle. Represia voči ústavným nepriateľom je rozhodne kompatibilná s udržaním parlamentnej demokracie. Nie je ale kompatibilná s myšlienkou, že ústava samotná je vyjadrením demokratickej vôle národa a obyvateľstva. Ak budú všetky protiústavné názory zakázané, rovnako sa zmena ústavy stáva zakázanou.

Základným problémom pri fungovaní polície je okrem ich zákonnej úlohe ochrany vládnucej triedy tiež jej funkcia špecializovanej pracovnej sily a zamestnancov, ktorí nepodliehajú verejnej kontrole. Reforma polície by si jednak vyžadovala ideologickú kontrolu jej príslušníkov tak, aby vo svojich radoch nemala žiadnych sympatizantov extrémistov alebo krajných síl, alebo rovnomerné rozdelenie ideológií a žiadala by si jednak odťaženie týchto síl, väčší dôraz na rozdelenie tejto práce do obyvateľstva, komunitné stráženie a demokratizáciu polície prostredníctvom voľby a zamestnania na určité obdobia.

Reklamy

Pridaj komentár

Please log in using one of these methods to post your comment:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s