Triedna spoločnosť a liberálne princípy

Proti zvyčajným predstavám, v srdci republikánskeho poriadku, ktorý v posledných dvoch storočiach dosiahol hegemóniu vo svete, existuje vnútorný rozpor a boj medzi jednak ľudskými a občianskymi právami, inak suverenitou a základnými právami, no najmä medzi triednou podstatou spoločnosti v ktorej žijeme a nominálnou rovnosťou právneho poriadku.

Dodnes vládnuca ideológia skoro v každej krajine na svete, udržiavaná a rozširovaná médiami vlastnených kapitalistickou triedou a štátnymi aparátmi, ktoré im slúžia, hrdo o sebe vyhlasuje ako o „slobodnej a demokratickej“ spoločnosti a odvoláva sa pritom na „demokratickú“ tradíciu, ktorá vraj siaha až k vzniku House of Commons v Anglicku a k „demokraciám“ vo Francúzsku, USA, Nemecku, Taliansku atď. Že boli vtedy, až donedávna, pod „Commons“ myslení len muži s dostatočným majetkom, že pod „demokraciou“ teda mysleli vládu menšiny, niečo, čo by antickí filozofi označili ako „oligarchiu“, sa často nespomína. Rovnako tak sa často nespomína, kto naozaj títo „Commons“, „the people“ boli a sú, a komu skutočne prináležia základné práva a práva zúčastňovať sa na politike. Nespomína sa, že sloboda prejavu, sloboda štrajku a koalície, rovnako ako právo zúčastňovať sa na politike, neplatili pre veľkú väčšinu obyvateľstva až do prelomu 19. a 20. storočia a že tieto koncesie boli tejto väčšine uznané až po veľkej sérií bojov a obetí. Samozrejme je rovnako nepovolené hovoriť, kto skutočne stál v srdci tohto poriadku a dodnes v jeho srdci stojí, ak sa nazývajú pravým menom, je to ich privilégium, sa tak sám označovať, alebo to je odhalenie tajomstva medzi zasvätenými. V srdci republikánskeho poriadku perzonifikovaného vo Deklarácii ľudských a občianskych práv je dvojtvárnosť a priepasť medzi nominálnym univerzalizmom a skutočnou triednou platnosťou. Je to Janus tvár buržoázie a podstata buržoázneho štátu a práva. Od začiatku republikánskeho poriadku platili buržoázne práva, ktoré boli s bezhraničným entuziazmom, tak typickým tiež pre ňu, vyhlásené ako univerzálne platné, len pre buržoáziu (a pre predchádzajúcu vládnucu triedu). Všeobecné volebné právo? Volebné právo pre buržoáziu. Práva slobodného jednotlivca? Práva slobodného buržoja. Všeobecné právo na majetok? Právo buržoázie vykorisťovať. V srdci tohto poriadku leží a odhaľuje sa inherentný šovinizmus a triedna nenávisť vládnucej triedy. Presvedčení o svojej nadradenosti a právom získanej a udržiavanej pozície „najlepších“ potrebujú súčasne obmedziť všetkú moc, slobodu a práva len na svojich a na verných posluhov, pretože špinavý, sprostý a neschopný „plebs“ všetko hneď zničí, akonáhle sa mu pripustí len štipka moci, no na druhej strane musia utíšiť svoje svedomie a narcistickú samoľúbosť tým, že vyhlasujú univerzalizmus práv a svoj poriadok ako najlepší pre ľudský dobytok, o ktorý sa tak obozretne a láskyplne starajú. V ironickej úprimnosti teda vyhlasujú, že utlačovaná trieda vôbec nepatrí do kategórie človeka a občana, ak áno, len ako zviera, ktoré poslúcha a preto len im, jediným ľuďom, prináležia práva a slobody „liberálnej demokracie“.

magna_carta_1297_version_with_seal_owned_by_david_m_rubenstein
Bill of Rights z roku 1689, aj všetky ostatné základné právne dokumenty liberálneho poriadku, obsahujú triedne rozpory vo svojich princípoch, ťahajúcich ich do jedného či druhého smeru až dodnes.

Práva a slobody dvoch povojnových poriadkov (všeobecné politické práva a sociálne práva), ktoré si vládnuca trieda dnes privlastňuje ako dar osvietenej vlády a dobrých pánov, vybojované len vďaka pokračujúcim hnutiam miliónov, sú len práva udelené vrámci triednej spoločnosti a triednej nadvlády. Platia univerzálne v tých krajinách len ako ústupok, práve ako metóda stabilizácie a udržiavania triednej nadvlády. Stále to sú buržoázne práva garantované vládnucou triedou utlačovanej triede a preto môžu byť hocikedy anulované. Sami o sebe teda nie sú, po prvé, nezvrátiteľné a výsledok nejakého “dejinného osudu”, a po druhé negarantujú triednu rovnosť či konzekventnú nápravu triednych vzťahov. Musia byť interpretované ako úsek v dejinnom vývoji, rozcestie, z ktorého sa podľa reálneho vývoja môžeme vydať do jedného či druhého smeru. Principiálne je regresia do nerovných triednych práv alebo fašizmu rovnako možná ako pokrok do rovnej a slobodnej spoločnosti.

Rozpor a trenie medzi nominálnym a reálnym stavom práv a slobôd sa ukazuje v ideologickej zaslepenosti väčšiny obyvateľstva, trpiacej falošným triednym vedomím, a môže sa vyvíjať len do jedného zo spomínaných smerov.

Základné tri body, v ktorých je triedna spoločnosť nezlúčiteľná s liberálnymi princípmi (ak sa interpretujú tak, ako sú idealisticky formulované):

1. Právny štát jednak neexistuje, len v predstave, inak je jeho predstava triedna a nedemokratická. Je to nedemokratická tvorba ústavného poriadku, nedemokratické určenie základných princípov a práv, nedemokratická tvorba a výkon zákonov.

2. Rovnosť v každej oblasti života nie je cieľ krajnej ľavice. Po prvé zavádza pojem rovnosti, ktorý nie je jasne definovaný, rovnako tak nie, čo myslí pod každou oblasťou života. Krajná ľavica naopak bojuje za rozšírenie rovného práva a existujúcich práv a realizáciu dnes len nominálnej rovnosti a slobody v základných oblastiach života. Je to jediný smer, ktorý je za čo najväčšiu slobodu a možnosť realizácie jednotlivca, čo zahŕňa tiež slobodu od vykorisťovania, od zvyšovania produktivity, mocenských pomerov a sociálnych noriem.

3. Triedna diskriminácia začína narodením a končí smrťou. Alebo začína pred narodením a končí po smrti, manifestuje sa teda už v životných podmienkach pred narodením a v dedičstve a postavení po smrti. To, pod čím sa tradične chápe liberalizmus, teda kapitalistický (alebo buržoázny), žije z ignorancie triedneho aspektu. Rovnako tak žije z protikladov vo vlastných princípoch. Právo na prácu je jednoducho neplatné právo. Potenciálne právo na bývanie zo Sociálneho dohovoru je neplatné právo. Obe práva dnes nie sú extrémistické či krajneľavicové, aj keď dejinne pri ich vzniku stáli robotnícke, socialistické a komunistické hnutia. Obe sú ale nedosiahnuteľné v kapitalizme a ak by boli dosiahnuteľné v triednej spoločnosti, išli by spolu buď s porušením či zrušením iných práv alebo s vylúčením celých skupín z týchto práv. Rovnako tak súčasný dominantný pracovný pomer, námezdný pracovný pomer, je neslobodný a uzatvára sa skoro výlučne len preto, lebo ľudia predávajúci svoju pracovnú silu nemajú inú možnosť získať obživu či dostať sa k výmenným prostriedkom umožňujúcim aj len samoživenie. V námezdnom pomere dochádza potom k vykorisťovaniu, ktoré nielenže je neslobodné a sofistikovaná forma podvodu, ale aj obnovuje a udržiava nerovné a diktatoriálne triedne vzťahy. Existencia týchto triednych vzťahov stojí v priamom rozpore s nominálne vládnucimi princípmi rovnosti pred zákonom, rovnosti šancí, so slobodou pred neslobodným výkonom práce a pozitívnymi a negatívnymi slobodami a právami. V konkrétnych prípadoch jedna z týchto síl musí získať prednosť, buď sa uprednostnia nerovné triedne vzťahy, alebo ústavné a zákonné princípy. To isté platí tiež pre celú spoločnosť. Dlhodobo sú tieto dva sily nezlúčiteľné. Buď bude naďalej nefunkčnosť práva, teda boj s triednou nerovnosťou ignorovaná, alebo spoločensky uprednostnená, alebo musia byť tieto nerovné triedne vzťahy rozpustené pre prospech rovných práv a to prostredníctvom zrušenia súkromného majetku, čo je jediné dlhodobé a definitívne riešenie tohto konfliktu.

Pridaj komentár

Please log in using one of these methods to post your comment:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s