Mýty o liberálnej demokracii (1-3)

 

1.

Prvý mýtus o liberálnej demokracii zahŕňa tiež presvedčenie, že liberalizmus bol od počiatku a vždy na strane pokroku dejín, na strane utlačovaných proti rasizmu, proti šovinizmu, antisemitizmu a iným reakčným postojom voči rôznym skupinám podľa ich “zdedenej” a inej identity.

Častým argumentom liberálov proti marxizmu a sociálnej demokracii je, že je exkluzívna a že je tzv. “klasistická” – triedne šovinistická, teda rozširuje predsudky a predstavy o nadradenosti, či podradenosti o nejakej triede, väčšinou meštianskej triede.

Obe predstavy si však protirečia s reálnym liberalizmom 19. storočia a postojom jej predstaviteľov, väčšinou mešťanov, voči “spodným” triedam.

Liberalizmus 19. storočia (v menšej miere 20. a 21. storočia, ovplyvnený inou situáciou) bol prekvapujúco oportunistický voči rasizmu, antisemitizmu a čiastočne ešte viac šovinistickejší, rasistickejší a reakčnejší než hnutia a triedu, ktorú nahradil. To dokazuje napríklad zrušenie a opätovné zavedenie otroctva počas Francúzskej revolúcie (zrušili ho Jakobíni a opäť zaviedli Girondovci), pomalé a častokrát ekonomicky a politicky nevyhnutné rušenie otroctva vo Veľkej Británii a v USA, no najmä extrémy triedny šovinizmus meštianstva najmä vo Veľkej Británii. Tento šovinizmus sa prejavoval najmä voči chudobným a nezamestnaným, ktorých niektorí teoretici ako Malthus navrhovali vyhladovieť, iní navrhovali ich zapriahnúť v pracovných domoch – v podstate pracovných väzeniach pre chudobných (Poor Act Amendment z roku 1834). Štátna podpora tak mala podmienená prácou v týchto domoch, v ktorých vládli pracovné podmienky blízke otroctvu a neskorším pracovným táborom fašistických a stalinistických režimov.

Triedny šovinizmus, teda presvedčenie o nadradenosti vlastnej triedy, je veľmi rozšírený v samotnej meštianskej triede. Bohužiaľ k podloženiu týchto tvrdení neexistujú empirické štúdie (zo samozrejmých dôvodov), ale každý, kto letmo sleduje mediálne správy pochádzajúce z meštianstva a prichádza s touto triedou do kontaktu, vie, že to je rozšírený, ak nie dominantný postoj.

2.

Druhý mýtus o liberálnej demokracii ju zobrazuje ako mierumilovnú spoločnosť, ktorá prišla na svet len rozumom a spravodlivým obchodom, ktorá ako jediná spoločnosť prišla na svet mierumilovne a ktorá aj dnes všade rozširuje len demokraciu, ľudské práva a mier.

Nič nemôže byť ďalej od pravdy. “Liberálna” spoločnosť, alebo lepšie povedané, predstieranie slobody, rovnosti a demokracie pod vedením meštianstva, prišla ako každá spoločnosť pred ňou na svet cez násilie, vykorisťovanie, útlak a podvody, nie voľný a spravodlivý trh.

Ekonomickým základom pre vznik “liberálnej” – tj. meštianskej spoločnosti je kolonializmus a rozsiahla privatizácia predtým spoločného a osobného majetku roľníkov. Obe z týchto pôrodných zločinov, spolu s monopolným obchodom a úžerníctvom, vytvorili potrebný kapitál pre vznik meštianstva ako najdôležitejšej skupiny vo vtedajšej ešte feudálnej spoločnosti.

Ekonomický vývoj ale nestačil k tomu, aby sa z hospodárskeho systému stal spoločenský systém. V rôznych podobách bolo nutné zvrhnutie starých feudálnych štátnych a hospodárskych štruktúr – nielen štát v rukách aristokracie, brániaci pokrok a kontrolu nad ním meštianstvu, ale aj feudálne privilégiá a hospodárenie aristokracie, ktoré uvaľovali prílišné záťaže na spoločnosť, obmedzenie obchodu a cien a najrôznejšie iné prekážky sa v nejakom čase stali zbytočnými a brzdiacimi článkami vtedajšej spoločnosti. V každej krajine bol tento vývoj rozdielny, ale v každej krajine smeroval k rovnakému zrúteniu feudálnych vzťahov a k víťazstvu liberalizmu.

V niektorých krajinách sa pôrod novej spoločnosti konal nielen genocídami, hladomormi a bezohľadným násilím v kolóniách a proti roľníctvu, ale aj násilím proti štátu a vtedajšej vládnucej aristokracii. Tieto príklady boli neúspešné a úspešné Anglické revolúcia, Francúzska a Americká revolúcia. Neboli to žiadne zamatové revolúcie, ale násilné povstania proti vtedajšemu štátu, v dvoch z nich vyústili v poprave dovtedajšej hlavy štátu – kráľa, nesmrteľného suveréna.

V 19. storočí, po úspešnom vybudovaní nového meštianskeho štátu, s mnohými prerušeniami, regresmi a skokmi, došlo potom k vzniku nového štátneho násilia, novej “liberálnej” spoločnosti zameranej najmä proti novým utlačovaným – pracujúcej triede. Toto násilie má od začiatku podobu úplného nepriateľstva zo strany štátnych represívnych aparátov a zákaz odborovej a politickej organizácie. Znamenalo to nasadzovanie polície a armády ako novú verziu feudálnych rytierov proti štrajkom, demonštráciám a povstaniam. Rozsah brutality týchto represívnych akcií bol častokrát porovnateľný alebo horší než stredoveká represia proti roľníkom.

S vývojom “liberálnej” spoločnosti 20. storočia sa podoba tohto násilia zmenila. Až na koloniálne krajiny a fašistické režimy už štát nespĺňal úlohu priameho žoldniera pre meštianstvo. Nahradila ho kontrola, kupovanie a vyjednávania so sociálnodemokratickým a odborovým hnutím a ojedinelé represívne akcie proti nim. Represia sa v prvom rade preorientovala na krajneľavicové organizácie, ktoré boli všeobecne identifikované s represívnymi stalinistickými režimami. Dnes sú štátne represívne aparáty ako v Nemecku politicky zamerané najmä proti “ľavicovým extrémistom”, ako môžeme sledovať v kampani nemeckého štátu po protestoch proti G20. Súčasne s nasadzovaním nových sledovacích, biopolitických a represívnych technológií dochádza tiež k postupnému rozobratiu “liberálnych práv”, najmä práva zhromažďovania, slobody prejavu a tlače. Vracajú sa tiež represívne akcie proti odborovým organizáciám. Spolu so všeobecným úpadkom odborového a sociálnodemokratického hnutia, ktoré sú nahrádzané starými “liberálnymi” meštianskymi hnutiami, sa postupne vraciame do “liberálnej” spoločnosti 19. storočia. Jej podoba nebude rovnaká ako v 19. storočí, rovnako nie rozsah a metódy represie, ale výsledok bude postupná praktická deemancipácia a depolitizácia pracujúcej triedy.

3.

Tretí mýtus o “liberálnej demokracii” vyhlasuje, že jej ústava je vyjadrením vôľe ľudu – populárnej suverenity a že ju preto možno kedykoľvek zmeniť. Myšlienka “vlády ľudu” vyjadrená v republikánskej ústave bola súčasťou prichádzajúcej meštianskej spoločnosti od Anglickej, Francúzskej až po Americkú revolúciu. Zatiaľ čo v Anglicku bol parlament nazývaný ako “House of the Commons”, teda dom poddaných, podobne francúzske a americké republikánske ústavy tvrdili, že hovoria v mene celého ľudu a všetkých poddaných. A to napriek tomu, že volebné právo do týchto parlamentov nemala až do začiatku 20. storočia väčšina obyvateľstva. Podobne to bolo a aj ešte stále je s právom prijímania a tvorby ústavy.

Zatiaľ čo teoretici Americkej a Francúzskej revolúcie a ústavy mysleli populárnu suverenitu v otázke tvorby ústavy absolútne a považovali ústavu len ako vyjadrenie vôľe ľudu, čo znamenalo, že napr. Jefferson zastával nové ústavodarné zhromaždenia každú generáciu a zastávali možnosť zmeny ústavy, s rozšírením volebného práva na celé obyvateľstvo sa premenila republikánska ústava na nemeniteľný a večný dokument v otázke fundamentálnych rozhodnutí. Vedúcim v tejto zmene bol konzervatívny, neskôr nacistický teoretik Carl Schmitt, ktorý hovoril o Weimarskej ústave ako o dvoch protiústavách, o ústave základných práv a slobôd – fundamentálnych rozhodnutí a o procedurálnej, alebo legislatívnej ústave, ktorá sa môže zákonmi meniť.

Po vojne tak došlo v novej nemeckej ústave k ustanoveniu jej “večnosti” v čl. 79, ods. 3, čo sa neskôr rozšírilo do ďalších ústav a dnes je dominantným chápaním podstaty republikánskej ústavy vo svete. “Demokracia” v jej limitovanej podobe vo forme voľby meštianskych politických strán alebo strán pod ich vplyvom a nadvládou je tak vyhodená zo sféry ústavnej zmeny. Vláda ľudu neplatí, ak ide o to, vytvoriť najdôležitejší právny dokument krajiny.

Pridaj komentár

Please log in using one of these methods to post your comment:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s