Pokračovanie normalizácie a masové sledovanie v digitálnom veku.

Žijeme ešte stále v normalizácii a čo znamená toto tvrdenie? Čo bolo definujúce pre normalizáciu a ktoré z jej fenoménov prežili dodnes?

Začiatok normalizácie, ak ju možno chápať ako obdobie československého stalinizmu od roku 1968 až do roku 1989, je zasadený do bezprostredných udalostí po auguste 68. Roky a mesiace smerujúce k augustu 68 boli obdobím čoraz väčšieho uvoľňovania kontroly štátu nad spoločnosťou. Postupne sa začala uvoľňovať kontrola nad tlačou a slobodné prejavy názorov a postojov, rovnako ako demonštrácií začali byť normálne. Všetko smerovalo k tvorbe viacstranníckeho systému na vzor „západu“.

Je omylom si predstavovať minulý režim ako monolit a spoločnosť, v ktorej nebol možný akýkoľvek prejav nezhody, kritiky, odporu a v ktorom boli všetky tieto prejavy potrestané. Stalinistická diktatúra sa aj v brutálnych 50. rokoch stavala najmä na osobnej kontrole štátnych aparátov, teda na kontrole armády a polície a nepriamej kontroly ostatných inštitúcií, resp. marginalizácie ostatných než straníckych organizácií. Ostatné priestory boli stále priestory možného odporu, nezhody, nekontrolovaných vývojov a určitej obmedzenej „slobody“. Bez týchto priestorov by ani nikdy nedošlo k vzniku povstaní, ani k vzniku pražskej jari alebo Solidarnosc. Aj v časoch 50. rokov represia nemala výlučne exterminačný charakter a nebola úplná a dokonalá. Aj v prípade verejných súdov proti najznámejším odporcom a vnútrostraníckym nespoľahlivým elementom sa musela obmedzovať na ideologické ospravedlnenia. Nie každá represia vyústila v poprave a nie každá v uväznení.

Obdobie po Stalinovej smrti nebolo obdobie destalinizácie, ale obdobie ústupu tejto brutálnej, vnútrostranníckej a „nezmyselnej“ represie, ktorá bola nepopulárna aj v samotnej stalinistickej byrokracii a jej nahradenie inými represívnymi metódami. Kontrola nad represívnymi aparátmi a hospodárstvom zostala však rovnako v moci tejto kliky, ako predtým a táto kontrola zostala aj v rovnakej osobnej kontinuite v čase normalizácie. Počas 60. rokov však v dôsledku spomaleného hospodárskeho rozvoja, medzinárodne horšej situácie a uvoľnenej represii dochádzalo k posilneniu opozičných hlasov v spoločnosti, v strane, ako aj k návrhom uvoľnenia kontroly nad hospodárstvom až k úplnému znovuzavedeniu trhu. Tieto návrhy prichádzali všetky ešte v čase „tvrdého stalinizmu“ a pochádzali z oficiálnych straníckych a štátnych miest. Rozsah takýchto diskusií hovorí o tom, že aj v situácii „plnej totality“ existoval rozsiahly rámec, v ktorom bola povolená sloboda prejavu a tlače. Tento rámec siahal v roku 1963 pri Šíkovej reforme až k návrhom zavedenia trhu.

Táto nedokonalá kontrola nad spoločnosťou sa začala postupne v dôsledku veľkého reformného hnutia vovnútri strane, ktoré by sa v situácii úplnej diktatúry nikdy nedostalo na svoje miesta, rozkladať. Tento rozklad smeroval napriek snahám reformistov v strane, ktorí určite nemali v úmysle rozpustiť diktatúru strany, ani socializmus, k rozpusteniu diktatúry strany a hospodárskemu prechodu k ešte neznámej alternatíve. Ak nemal byť tento prechod stranou kontrolovaný, čo v dôsledku vnútrostraníckych bojov nebol, nemohol byť kontrolovaný tak, aby vyústil v situáciu výhodnú pre stalinistickú byrokraciu, ako v Číne. Tento boj bol tiež čiastočne generačný boj medzi novými a starými byrokratmi. Napokon ho bolo nutné zastaviť, aby sa udržala stalinistická byrokratická diktatúra.

Jeden z dôvodov, prečo minulý režim padol, bolo, že táto kontrola nad spoločnosťou bola nedokonalá.

Pre nás zaujímavý je ale zmenený charakter represie po 68-om. Bezprostredne po auguste nasledoval a človek by si to inak predstavoval dlhý proces postupnej demontáže reforiem pražskej jari. Invázia bola len začiatkom tohto procesu a viac než čokoľvek to bola symbolická akcia a nahrozenie násilia. Nebola sprevádzaná, ani ju nenasledovala podobnou represiou ako v prípade Maďarského povstania alebo stalinistického teroru 50. rokov. Invázia nemala bezprostredne skoro žiadny vplyv na úroveň zasahovania do občianskych práv, po nej sa konali ešte veľké demonštrácie a takmer úplná sloboda prejavu. Demontáž reforiem sa konala pôvodne práve pod zámienkou „zmierenia“ a ukľudňovania situácie, čím boli znovuzavedené kontroly tlače. Aj v strane bola demontáž zo začiatku v znamení udržiavania reforiem a vymenovania reformného Husáka ako tajomníka, čo bolo podmienené tým, že reformné krídlo malo dominantné postavenie v spoločnosti a na niektorých úrovniach strany. Pod manipuláciou a postupnou výmenou pozícií demontáž postupovala, až kým nedosiahla v roku 1970 masové vylučovanie zo strany. Aj táto metóda stojí v ostrom kontraste s tradičnými metódami 50. rokov, ktoré boli uväznenie a zabitie. Typické normalizačné metódy represie boli zabránenie k riadiacim pozíciám, do strany, vyhodenie z pozícií a relegácia do podradných prác. Väčšina disidentov si ale zachovala právo na prácu, sociálne zabezpečenie a len malá časť z nich bola uväznená.

V tomto čase stalinistické aparáty naplno vyvinuli a uplatnili ako hlavné metódy represie tzv. „Zersetzung“ – subtílna a nestíhateľná represia založená najmä na manipulácii, izolácii a kontrole okolia. Základným cieľom tohto programu je represia, ktorá nezapadá do porušovania ľudských práv, ktorá nie je otvorená a nevytvára medzinárodný negatívny ohlas. Jej základné metódy sú trieštenie a izolácia aktivistických skupín prostredníctvom infiltrácie a manipulácie, rovnako ako znižovanie individuálnej a skupinovej produktivity. Cieľom tejto represie je zlomiť aktivistov, aby upustili od svojej činnosti, alebo ich dostatočne izolovať a spraviť ich prácu neefektívnou. Zatiaľ čo v oblasti zabránenia aktivistickej činnosti neboli tak úspešní, boli úspešní v tom, pripraviť aktivistom psychické zranenia, u niektorých aj permanentné, až k samovražde. Väčšina obetí tejto represie narozdiel od tej klasickej nevedela, že je pod útokom, častokrát sa o nej dozvedeli až po páde a nevedeli ani dokázať, že sú pod útokom, načo Stasi reagovala ďalším ohováraním – rozširovala, že obeť má psychickú poruchu a trpí stihomániou.

Podstatné na týchto metódach je, že ako klamanie a manipulácia, boli a sú plne legálne. Čo v podstate len robia je, že ovládajú voľný priestor okolo obetí a upravujú ho tak, aby dosiahli cieľ ovplyvnenia a riadenia činnosti obeti tak, aby už bola neškodná pre zriadenie.

K použitiu týchto metód je ale nutné zbieranie informácií o a sledovanie komunikácie obeti. Na tomto mieste dochádza k ilegálnemu konaniu, no toto bolo zriedkavo objavené, ak bolo objavené, nebolo nijako stíhané, alebo bolo stíhané podobne ako po páde nacizmu ojedinelými exemplárnymi a veľmi miernymi trestami. Súčasne je takmer isté, že tieto isté metódy sa používajú aj dnes proti novým nepriateľom „demokratického“ poriadku.

Sledovanie bola pred vznikom masových komunikácií činnosť vysoko náročná na pracovnú silu, pomerne neefektívna a nebolo možné, či nebolo nutné ju nasadzovať masovo. Pred industriálnym kapitalizmom, rovnako ako dodnes, ak je sledovanie vykonávané osobou na osobu, väčšinou viacerými osobami na osobu, je to v podstate remeselná a veľmi neekonomická práca. Na druhej strane je sledovanie inštrumentálne pri zabezpečovaní dodržiavania zákona a keďže väčšina doterajších spoločností boli triedne (alebo niekoľko stalinistických) spoločnosti, túto činnosť zabezpečovala zvláštna skupina ľudí – polícia, alebo iné poriadkové zložky.

Sledovanie tak v predkapitalistických spoločnostiach bolo zabezpečované najmä ideologicky a prostredníctvom sebadisciplíny, teda sebasledovania a internalizácie sledujúcej pozície. Náboženstvo tu hralo ústrednú úlohu. Boh ako tvor, ktorý všetko vidí a súčasne trestá všetky porušenia zákona, mal byť vstrebaný do mysle ľudí natoľko, aby si sami dávali pozor nato, čo robia, bez toho, že by sa niekto pozeral, pretože Boh sa vždy pozerá.

V kapitalistickej spoločnosti sa napokon začala spolu s industrializáciou väčšiny výrobných činností aj industrializácia sledovania, so sekularizáciou práva a morálky malo prísť stvorenie Boha v štáte. Prvými pokusmi v ekonomizácii sledovania bol Benthamov Panopticon, väzenie, v ktorom sú všetci väzni sledovaní v kruhu z jedného ústredného bodu, pričom rovnako majú internalizovať perspektívu sledujúceho, keďže nevedia, či sú práve sledovaní, alebo nie.

Pre sledovanie sú tiež vôbec nutné všeobecné spoločenské a prírodné podmienky. To znamená, že niečo také, ako súkromie musí existovať, čo vzniká ako spoločenský a právny koncept až vznikom triednej spoločnosti a zadelením spoločnosti do oikosu – domu, súkromnej sféry a polisu – verejnej sféry v gréckych mestských štátoch. Tiež musí existovať možnosť sledovania – prírodná a fyzická, teda aglomerácia väčšieho počtu ľudí so súkromnými sférami na určitom mieste. A v neposlednom rade má sledovanie aj cieľ a to je zisk informácií. Tieto informácie musia byť ale interpretovateľné, teda sledovanie musí existovať v určitom centralizovanom jazykovom systéme, buď to je jazykový systém vnímanej reality, alebo to je verbálny jazyk. Neznáme znaky, ak sú aj „zachytené“, nemajú „cenu“. Dejiny triednej spoločnosti sú dejinami pokračujúcej centralizácie a privatizácie jazyka.

S rozvojom kapitalistickej spoločnosti a centralizáciou a monopolizáciou výroby a kapitálu dochádza rovnako k rozvoju masových centralizovaných komunikačných sietí väčšinou v monopolnom vlastníctve koncentrovaných kapitálových skupín. Práve v tzv. imperialistickom štádiu kapitalizmu – v jeho začiatkoch vznikajú a rozširujú sa významné komunikačné siete, ktoré majú všetky vlastnosť zvýšenia ekonomickosti a centralizácie komunikácie. Majú ale aj inú vlastnosť: o rády zľahčujú sledovanie a zachytávanie komunikácií. Zatiaľ čo je v prípade zachytenia súkromného rozhovoru v 19. storočí nutná fyzická prítomnosť špicľa, v prípade telefónu je nutné len zachytenie tohto signálu na presne určenom kábli. Komunikácia tak nie je len inherentne zaznamenaná tým, že je prenesená, ale je aj centralizovaná. Jeden pracovník dokáže na jednom telefónnom kábli zachytiť toľko informácií ako niekoľko desiatok špicľov alebo otváračov listov.

Každé nové zavedenie technológií, ako tomu bolo aj so zavedením tlače, je spolu so spoločenskými podmienkami, ktoré určujú výrobu týchto technológií súčasne zľahčená komunikácia pre opozičné sily, rovnako ako zľahčené sledovanie pre štátne orgány. Tento boj sa rozhoduje na rovnakých princípoch ako všade inde: na ekonómii, efektívnosti, počtoch a zdrojoch. Základom je ako všade inde pracovná sila a produktivita.

Nové komunikačné technológie 20. storočia ale vo všetkých prípadoch vzhľadom na ich kapitálovú náročnosť vo výrobe prispievajú k čoraz väčšej centralizácii a transparencii komunikácie. Súčasne spôsobujú, že sú tieto komunikačné siete a častokrát aj celé systémy vo vlastníctve a kontrole týchto kapitalistických monopolov. Vlastníci týchto sietí majú nielen neobmedzený prístup k ovplyvňovaniu obsahu spoločenskej komunikácie, ale aj kontrolu nad tokom týchto informácií.

Telegraf, telefón, rádio, televízia, počítače a naposledy internet, všetky tieto cykly splodia na konci nové veľké monopoly. Posledný cyklus prerodu komunikácie na internete má dnes za následok sedem najväčších spoločností sveta (podľa kapitalizácie), ktoré sú súčasne kvázi monopoly vo svojej oblasti: Apple, Google, Microsoft, Amazon, AliBaba, Tencent a Facebook.

Táto totálna transparencia na jednej strane a praktická privatizácia komunikácie a jazyka sa deje spolu s najnovším búraním hraníc medzi súkromím a verejnosťou na strane poddaných. Súkromie poddaných sa stáva čoraz viac neexistujúcim, ich životy až do najsúkromnejšej informácie, takej, s ktorou sa nezveria ani najbližšiemu priateľovi alebo rodičovi, sa stávajú priehľadné pre vládnuce skupiny a štát, ktoré si zachováva a ešte viac upevňuje svoje súkromie. Súkromný a verejný priestor sa radikálne mení: zo súkromného a verejného priestoru u vládnucich a poddaných sa stáva úplne súkromný priestor vládnucich pre poddaných a úplne verejný priestor poddaných pre vládnucich, zatiaľ čo medzi poddanými vládne úplné súkromie a atomizácia a jediný verejný priestor je kontrolované akvárium vládnucich. Okľukou sa tak dostávame späť do pôvodného gréckeho delenia na oikos a polis, no s technológiami, ktoré rádmi zvyšujú priehľadnosť komunikácie.

Zničené súkromie a zničená politika je budúcnosťou našej spoločnosti, ak sa dnešný vývoj radikálne nezmení.

Ekonomizácia a centralizácia komunikácie prináša v najnovšom cykle najefektívnejšie masové sledovanie v dejinách. Zatiaľ čo Stasi potrebovala na sledovanie 17 miliónov ľudí minimálne 100 tisíc zamestnancov a 200 tisíc informantov, dnešné NSA, ktoré sleduje väčšinu sveta, pričom sa pokrytie mení od krajine ku krajine, no súčasne má väčšiu penetráciu komunikácií než Stasi, potrebuje len okolo 40 tisíc zamestnancov. Podobne európske tajné služby zameriavajúce sa na zachytávanie digitálnej komunikácie majú od troch až šesťtisíc zamestnancov, v krajinách so 60 až 80 miliónmi obyvateľov. Ak možno konštatovať nejaké zmeny oproti ŠtB a Stasi, tak to je zvýšenie efektivity, penetrácie a ekonomickosti masového sledovania.

Benhall Aerial View

GCHQ, britská služba, ktorá zachytáva signál na kábloch vedúcich medzi Európou a Amerikou a je zodpovedná za pravdepodobne viac sledovania, než NSA.

Toto sledovanie je však v mnohých ohľadoch najmä rozšírením používaním týchto komunikačných sietí omnoho hlbšie, než sledovanie špicľami, listov a telefonátov. Dnes je možné digitálnymi technológiami v podstate zachytiť väčšinu komunikácií, ktoré človek cez svoj deň vykoná. Chat, emaily a smsky, ktoré sa dnes už používajú pre veľkú časť dennodennej bežnej komunikácie (pre väčšinu ľudí zaberajú niekoľko hodín denne), spolu s možným odpočúvaním, môže ľahko pokryť to najdôležitejšie, čo človek v ľubovoľnom dni povie.

Štátne agentúry, ktoré toto sledovanie vykonávajú, majú skôr opačný problém, než mali doterajšie informačné agentúry a to je prílišné množstvo informácií. Je ich tak veľa, že ich nedokáže skladovať a efektívne spracovať. Ešte stále je k spracovaniu týchto informácií nutná nejaká časť remeselníckej alebo manufaktúrnej práce. Práve na tomto bode je možné proti týmto agentúram bojovať: jednoducho znemožniť ekonomickosť sledovania a spracovania informácií, resp. využiť vlastné malé počty a z toho vyplývajúcu ekonomickosť.

Nie je však dôvod k radosti, pretože s rozvojom umelej inteligencie a výpočtových technológií bude aj táto diera niekedy zaplnená a masové sledovanie, ktoré bude môcť spracovať dáta pre veľký počet ľudí bude tak ekonomické, že ho bude môcť vykonávať súkromná spoločnosť, alebo stredne veľký štát. Súčasne treba poznamenať, že tých opozičných síl nie je až tak veľa a v relatívnej veľkosti ich možno porovnať s opozíciou v stalinistických krajinách.

Rozvoj iných než komunikačných technológií stupňuje efektívnosť sledovania a tajných služieb a robí ich potenciálne perfektnými – zachytávajúcimi akýkoľvek pokus o porušenie zákona – teda o protiústavnú politickú činnosť a jej okamžité potrestanie, čo by spôsobilo, podobne ako v Aténach, úplnú pasivitu alebo podvolenie režimu.

Nielen rozvoj umelej inteligencie, ktorý pomôže rovnako vo vytváraní bojových stratégií a spracovaniu dát, ale aj rozvoj v medicíne, chémii, transhumanizme, robotike, no najmä v neurobiológii umožní rádové zefektívnenie sledovania a štátnej represie. Už dnešné biochemické technológie umožňujú ovplyvňovanie a do určitej miery riadenie produktivity a činnosti ľudí, no rozvoj neurobiológie to môže dostať do úplnej dystopickej kvality. Už dnes je možné na základe veľmi citlivých meračov a v elektromagneticky čistom priestore merať vlnenie mozgu – teda jeho činnosť. Zatiaľ nie je úplne známa presná „významová hodnota“ týchto vlnení, ale už dnes je jasné, že tieto jednotlivé výboje a vlnenia sú znaky a stoja pre „myšlienky“ a vnímanie človeka. Odhliadnuc od filozofických a etických tém, ktoré tieto poznatky implikujú to znamená, že s dostatočným výskumom bude možné spoznať myšlienky ľudí v našom zdieľanom znakovom systéme, teda v porovnaní s obrazovými a inými vnemami a s určitým výskumom do meračov toto bude potenciálne možné aj bez toho, aby sa museli merače nasadiť priamo na hlavu „subjektu“. Už dnes je minimálne možné spoznávať emócie a reakcie zo sledovania gestiky, mimiky a správania, v budúcnosti bude možné úplne spoznať myšlienky človeka.

EEG mozgu: vlnenia elektrických výbojov v inom znakovom systéme, tu ako dvojdimenzionálna línia.

V inej spoločnosti by takéto správy nemuseli byť apokalyptickým zvestovaním, ale možnosťou vyriešiť mnohé problémy. Pokiaľ by tieto myšlienky bolo možné interpretovať ekonomicky, alebo ich nejako centralizovať, mohli by sme ušetriť mnohé komunikačné problémy, nedorozumenia a pomohli by nám určite v tom sa navzájom pochopiť a mohli by byť najefektívnejšou metódou k ekonomickej a spravodlivej organizácii a umožňovali by skutočnú empatiu – teda vliezť si do kože druhého človeka.

Dnešná spoločnosť ale tieto technológie, ktoré sú súčasne zasadené do určitého výrobného procesu a budú kapitálovo náročné na nasadenie, nepoužije k všeobecného blahu, ale v prvej rade k upevneniu triednej nadvlády a moci vládnucich skupín. Tieto technológie sa pravdepodobne stanú exkluzívnym vlastníctvom, alebo budú dostupné len pre vládnuce skupiny a štátne represívne orgány. V prvom rade budú použité k represii voči ústavným nepriateľom, k získavaniu moci vo vládnucich skupinách a medzi krajinami a k tvorbe bohatstva. Predstavte si, aké možnosti špekulácií a podvodov ponúka niečo také ako čítačka myšlienok.

Zostáva len dúfať, že sú s výskumom v tejto oblasti na začiatku a že ich nasadenie je kapitálovo náročné. Alebo že znakový systém mozgu je pri každom indivídue rozdielny, čo by spôsobovalo nutnosť individuálneho čítania na základe veľkého množstva meraní. Aj tento problém by však bolo možné vyriešiť umelou inteligenciou a uskladnenými dátami.

Doteraz bola pri všetkom industriálnom sledovaní jediné zostávajúce súkromie vlastná myseľ. Ak aj tento priestor zmizne, znamená to úplné zničenie súkromia. Je to bezprecedentný vývoj v ľudských dejinách. V triednej spoločnosti to znamená úplné zničenie možnosti odporu a po prvý krát v dejinách skutočnú diktatúru bez akéhokoľvek priestoru slobody – niečo omnoho horšie, než bol stalinizmus a fašizmus. Úplné zničenie súkromia neznamená len zničenie možnosti odporu, ale aj zničenie individuality, ľudskej slobody a všetkého, čo bolo doteraz v ľudských dejinách a v liberálnej ideológii vyhlasované ako sväté a dobré. Znamená to tiež ľudských dejín a začiatok neľudských dejín alebo dejín pre jedných, bohov a pre druhých, otrokov, dobytka, zvierat.

Pridaj komentár

Please log in using one of these methods to post your comment:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s