Pokračovanie normalizácie a masové sledovanie v digitálnom veku. (E)

Je omylom si predstavovať minulý režim ako monolit a spoločnosť, v ktorej nebol možný akýkoľvek prejav nezhody, kritiky, odporu a v ktorom boli všetky tieto prejavy potrestané.

Aj v časoch 50. rokov represia nemala výlučne exterminačný charakter a nebola úplná a dokonalá. Aj v prípade verejných súdov proti najznámejším odporcom a vnútrostraníckym nespoľahlivým elementom sa musela obmedzovať na ideologické ospravedlnenia. Nie každá represia vyústila v poprave a nie každá v uväznení.

Obdobie po Stalinovej smrti nebolo obdobie destalinizácie, ale obdobie ústupu tejto brutálnej, vnútrostranníckej a „nezmyselnej“ represie, ktorá bola nepopulárna aj v samotnej stalinistickej byrokracii a jej nahradenie inými represívnymi metódami.

august 1968 2

Rozsah takýchto diskusií hovorí o tom, že aj v situácii „plnej totality“ existoval rozsiahly rámec, v ktorom bola povolená sloboda prejavu a tlače. Tento rámec siahal v roku 1963 pri Šíkovej reforme až k návrhom zavedenia trhu.

Ak mal byť tento prechod stranou kontrolovaný, čo v dôsledku vnútrostraníckych bojov nebol, nemohol byť kontrolovaný tak, aby vyústil v situáciu výhodnú pre stalinistickú byrokraciu, ako v Číne. Tento boj bol tiež čiastočne generačný boj medzi novými a starými byrokratmi. Napokon ho bolo nutné zastaviť, aby sa udržala stalinistická byrokratická diktatúra.

Jeden z dôvodov, prečo minulý režim padol, bolo, že táto kontrola nad spoločnosťou bola nedokonalá.

Demontáž reforiem sa konala pôvodne práve pod zámienkou „zmierenia“ a ukľudňovania situácie, čím boli znovuzavedené kontroly tlače. Aj v strane bola demontáž zo začiatku v znamení udržiavania reforiem a vymenovania reformného Husáka ako tajomníka, čo bolo podmienené tým, že reformné krídlo malo dominantné postavenie v spoločnosti a na niektorých úrovniach strany. Pod manipuláciou a postupnou výmenou pozícií demontáž postupovala, až kým nedosiahla v roku 1970 masové vylučovanie zo strany. Aj táto metóda stojí v ostrom kontraste s tradičnými metódami 50. rokov, ktoré boli uväznenie a zabitie. Typické normalizačné metódy represie boli zabránenie k riadiacim pozíciám, do strany, vyhodenie z pozícií a relegácia do podradných prác. Väčšina disidentov si ale zachovala právo na prácu, sociálne zabezpečenie a len malá časť z nich bola uväznená.

Demontáž reforiem sa konala pôvodne práve pod zámienkou „zmierenia“ a ukľudňovania situácie, čím boli znovuzavedené kontroly tlače. Aj v strane bola demontáž zo začiatku v znamení udržiavania reforiem a vymenovania reformného Husáka ako tajomníka, čo bolo podmienené tým, že reformné krídlo malo dominantné postavenie v spoločnosti a na niektorých úrovniach strany. Pod manipuláciou a postupnou výmenou pozícií demontáž postupovala, až kým nedosiahla v roku 1970 masové vylučovanie zo strany. Aj táto metóda stojí v ostrom kontraste s tradičnými metódami 50. rokov, ktoré boli uväznenie a zabitie. Typické normalizačné metódy represie boli zabránenie k riadiacim pozíciám, do strany, vyhodenie z pozícií a relegácia do podradných prác. Väčšina disidentov si ale zachovala právo na prácu, sociálne zabezpečenie a len malá časť z nich bola uväznená.

Podstatné na týchto metódach je, že ako klamanie a manipulácia, boli a sú plne legálne. Čo v podstate len robia je, že ovládajú voľný priestor okolo obetí a upravujú ho tak, aby dosiahli cieľ ovplyvnenia a riadenia činnosti obeti tak, aby už bola neškodná pre zriadenie.

Pred industriálnym kapitalizmom, rovnako ako dodnes, ak je sledovanie vykonávané osobou na osobu, väčšinou viacerými osobami na osobu, je to v podstate remeselná a veľmi neekonomická práca.

Sledovanie tak v predkapitalistických spoločnostiach bolo zabezpečované najmä ideologicky a prostredníctvom sebadisciplíny, teda sebasledovania a internalizácie sledujúcej pozície.

Pre sledovanie sú tiež vôbec nutné všeobecné spoločenské a prírodné podmienky. To znamená, že niečo také, ako súkromie musí existovať, čo vzniká ako spoločenský a právny koncept až vznikom triednej spoločnosti a zadelením spoločnosti do oikosu – domu, súkromnej sféry a polisu – verejnej sféry v gréckych mestských štátoch. Tiež musí existovať možnosť sledovania – prírodná a fyzická, teda aglomerácia väčšieho počtu ľudí so súkromnými sférami na určitom mieste. A v neposlednom rade má sledovanie aj cieľ a to je zisk informácií. Tieto informácie musia byť ale interpretovateľné, teda sledovanie musí existovať v určitom centralizovanom jazykovom systéme, buď to je jazykový systém vnímanej reality, alebo to je verbálny jazyk. Neznáme znaky, ak sú aj „zachytené“, nemajú „cenu“.

S rozvojom kapitalistickej spoločnosti a centralizáciou a monopolizáciou výroby a kapitálu dochádza rovnako k rozvoju masových centralizovaných komunikačných sietí väčšinou v monopolnom vlastníctve koncentrovaných kapitálových skupín. Práve v tzv. imperialistickom štádiu kapitalizmu – v jeho začiatkoch vznikajú a rozširujú sa významné komunikačné siete, ktoré majú všetky vlastnosť zvýšenia ekonomickosti a centralizácie komunikácie. Majú ale aj inú vlastnosť: o rády zľahčujú sledovanie a zachytávanie komunikácií.

Zatiaľ čo je v prípade zachytenia súkromného rozhovoru v 19. storočí nutná fyzická prítomnosť špicľa, v prípade telefónu je nutné len zachytenie tohto signálu na presne určenom kábli. Komunikácia tak nie je len inherentne zaznamenaná tým, že je prenesená, ale je aj centralizovaná. Jeden pracovník dokáže na jednom telefónnom kábli zachytiť toľko informácií ako niekoľko desiatok špicľov alebo otváračov listov.

Každé nové zavedenie technológií, ako tomu bolo aj so zavedením tlače, je spolu so spoločenskými podmienkami, ktoré určujú výrobu týchto technológií súčasne zľahčená komunikácia pre opozičné sily, rovnako ako zľahčené sledovanie pre štátne orgány. Tento boj sa rozhoduje na rovnakých princípoch ako všade inde: na ekonómii, efektívnosti, počtoch a zdrojoch. Základom je ako všade inde pracovná sila a produktivita.

Nové komunikačné technológie 20. storočia ale vo všetkých prípadoch vzhľadom na ich kapitálovú náročnosť vo výrobe prispievajú k čoraz väčšej centralizácii a transparencii komunikácie. Súčasne spôsobujú, že sú tieto komunikačné siete a častokrát aj celé systémy vo vlastníctve a kontrole týchto kapitalistických monopolov. Vlastníci týchto sietí majú nielen neobmedzený prístup k ovplyvňovaniu obsahu spoločenskej komunikácie, ale aj kontrolu nad tokom týchto informácií.

Telegraf, telefón, rádio, televízia, počítače a naposledy internet, všetky tieto cykly splodia na konci nové veľké monopoly. Posledný cyklus prerodu komunikácie na internete má dnes za následok sedem najväčších spoločností sveta (podľa kapitalizácie), ktoré sú súčasne kvázi monopoly vo svojej oblasti: Apple, Google, Microsoft, Amazon, AliBaba, Tencent a Facebook.

Táto totálna transparencia na jednej strane a praktická privatizácia komunikácie a jazyka sa deje spolu s najnovším búraním hraníc medzi súkromím a verejnosťou na strane poddaných.

Súkromný a verejný priestor sa radikálne mení: zo súkromného a verejného priestoru u vládnucich a poddaných sa stáva úplne súkromný priestor vládnucich pre poddaných a úplne verejný priestor poddaných pre vládnucich, zatiaľ čo medzi poddanými vládne úplné súkromie a atomizácia a jediný verejný priestor je kontrolované akvárium vládnucich.

Zničené súkromie a zničená politika je budúcnosťou našej spoločnosti, ak sa dnešný vývoj radikálne nezmení.

Ekonomizácia a centralizácia komunikácie prináša v najnovšom cykle najefektívnejšie masové sledovanie v dejinách. Zatiaľ čo Stasi potrebovala na sledovanie 17 miliónov ľudí minimálne 100 tisíc zamestnancov a 200 tisíc informantov, dnešné NSA, ktoré sleduje väčšinu sveta, pričom sa pokrytie mení od krajine ku krajine, no súčasne má väčšiu penetráciu komunikácií než Stasi, potrebuje len okolo 40 tisíc zamestnancov. Podobne európske tajné služby zameriavajúce sa na zachytávanie digitálnej komunikácie majú od troch až šesťtisíc zamestnancov, v krajinách so 60 až 80 miliónmi obyvateľov. Ak možno konštatovať nejaké zmeny oproti ŠtB a Stasi, tak to je zvýšenie efektivity, penetrácie a ekonomickosti masového sledovania.

Chat, emaily a smsky, ktoré sa dnes už používajú pre veľkú časť dennodennej bežnej komunikácie (pre väčšinu ľudí zaberajú niekoľko hodín denne), spolu s možným odpočúvaním, môže ľahko pokryť to najdôležitejšie, čo človek v ľubovoľnom dni povie.

Už dnes je možné na základe veľmi citlivých meračov a v elektromagneticky čistom priestore merať vlnenie mozgu – teda jeho činnosť. Zatiaľ nie je úplne známa presná „významová hodnota“ týchto vlnení, ale už dnes je jasné, že tieto jednotlivé výboje a vlnenia sú znaky a stoja pre „myšlienky“ a vnímanie človeka. Odhliadnuc od filozofických a etických tém, ktoré tieto poznatky implikujú to znamená, že s dostatočným výskumom bude možné spoznať myšlienky ľudí v našom zdieľanom znakovom systéme, teda v porovnaní s obrazovými a inými vnemami a s určitým výskumom do meračov toto bude potenciálne možné aj bez toho, aby sa museli merače nasadiť priamo na hlavu „subjektu“. Už dnes je minimálne možné spoznávať emócie a reakcie zo sledovania gestiky, mimiky a správania, v budúcnosti bude možné úplne spoznať myšlienky človeka.

eeg.jpg

Doteraz bola pri všetkom industriálnom sledovaní jediné zostávajúce súkromie vlastná myseľ.

Ak aj tento priestor zmizne, znamená to úplné zničenie súkromia. Je to bezprecedentný vývoj v ľudských dejinách.

V triednej spoločnosti to znamená úplné zničenie možnosti odporu a po prvý krát v dejinách skutočnú diktatúru bez akéhokoľvek priestoru slobody – niečo omnoho horšie, než bol stalinizmus a fašizmus.

Pridaj komentár

Please log in using one of these methods to post your comment:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s