Klamstvo o rovnosti slobody prejavu

Jedna z hlavných hrdostí liberálnej demokracie, ktoré vystavuje a vykrikuje, keď je konfrontovaná s diktatúrami, je sloboda prejavu. Ako to je ale s tým, kto smie hovoriť, kto dostane priestor a čo sa povie?

predošlý diel o “novej sociálnej demokracii”: Klamstvo o rovnosti šancí vo voľbách

Prešlo takmer jeden a pol storočia, odkedy vzniklo sociálnodemokratické hnutie. Jeho príbeh je príbeh úspechu a príbeh tragického úpadku. Uspelo v tom, radikálne transformovať kapitalistickú spoločnosť, spraviť ju vôbec demokratickou, vytvorilo dnešnú liberálnu demokraciu, ako ju poznáme so všeobecným volebným právom a všetkými sociálnymi a inými právami, ktoré platia pre všetkých. Jej úpadok ale začal tam, kde nebola ochotná zájsť ďalej a pokračovať vo svojom projekte tvorby rovnosti v nerovnej spoločnosti. Jej hranice sa ukázali tam, kde išlo o to, vytvoriť slobodnú a rovnú spoločnosť proti záujmom triedy, s ktorou čoraz viac splývala, nie tej pracujúcej, ale tej vlastníckej.

Ak má sociálna demokracia prežiť, musí ísť ďalej, nesmie zostať v defenzíve, ale prejsť do ofenzívy a uplatniť rovnaké programy vyrovnávania nerovností v tých oblastiach verejného a súkromného života, kde neexistujú. Jej program nie je ukončený a vo chvíli, keď sa uspokojí s tým, čo je, je odsúdená na zánik.

Hlavnými štyrmi oblasťami, v ktorých musí rozšíriť rovnosť a obmedziť nerovnosť sú: volebný systém, možnosť, sa úspešne aktívne zúčastniť politického procesu, mediálny systém, možnosť, byť počutý a vyjadriť svoje politické pozície, súdny systém, možnosť, sa úspešne obhájiť v súdnom procese a v občianskych vzťahoch, možnosť žiadať o ochranu svojich práv v súkromnej sfére.

Všetky tieto štyri požiadavky si priamo protirečia s existenciou triednej spoločnosti a triednych nerovností. Udržanie nerovností v týchto oblastí je principiálne potrebné pre udržanie politickej nadvlády jednej triedy nad druhou. Jej eliminácia môže byť, ako boli myslené aj pôvodné reformy kapitalizmu, cestou k vzniku inej spoločnosti, ktorá nebude založená na extrémnej a absurdnej nerovnosti a neslobode, ale ktorá realizuje ideály osvietenstva v skutočnom svete.

Médiá sa niekedy nazývajú štvrtou mocou štátu. Ich úlohou vo vyvinutej spoločnosti je, informovať verejnosť do tej miery, aby sa mohla zúčastňovať na politickom živote a obhajovať svoje záujmy. Sloboda prejavu a sloboda tlače je jednou z hlavných pilierov, ktoré podľa „liberálov“ odlišujú demokraciu od totality. Ako to je typické s republikanizmom, vidí ale možné koncentrácie moci len v štáte, nie v súkromnej sfére. Neprichádza preňho do úvahy, že by existujúce nerovnosti v spoločnosti spôsobili, že sa reálne dostanú k slovu v tlači len určití ľudia a určité názory.

Empirická štúdia činnosti médií v kapitalistickej spoločnosti dokazuje ale práve toto. Či ide o postoj médií k oficiálnej vládnej politike, k rôznym vojenským intervenciám, politickým názorom, subjektom alebo kandidátom, sa ukazuje jasná uniformita postojov a stranícka politika. Ako ukazujú viaceré štúdie od Chomského a ako sa ukazuje len pri zbežnom zhodnotení pôsobenia médií v posledných 50 rokoch, stáli konkrétne v USA vždy na strane oficiálnej štátnej politiky a štátnej propagandy vo veciach zahraničnej politiky. V prípade domácej politiky sa ukazuje všeobecná zaujatosť médií voči ľavici a ľavicovým subjektom a kandidátom. Toto sa jasne ukazuje v zobrazení a písaní o kandidátoch Bernieho Sandersa a Jeremyho Corbyna a ostatných umiernene ľavicových subjektoch, o ktorých rutinne klamú, démonizujú ich a zavádzajú. Príkladov pre takúto straníckosť a zaujatosť, ktorá nie je ojedinelá a nevzťahuje sa na niektoré mediálne spoločnosti, ale takmer všetky, je až príliš, aby tu boli rozoberané.

Vysvetlenie pre túto zaujatosť a straníckosť je jasné. Sú to najmä záujmy vlastníkov týchto spoločností a ideologické presvedčenia týchto vlastníkov, ako aj štátneho aparátu a zamestnancov týchto spoločností, ktoré vytvárajú túto nerovnosť v názoroch a prejavoch. Táto nerovnosť v prezentovaných názoroch je nerovnosť v slobode prejavu, v tom, ktoré myšlienky sa dostanú do verejnosti, ktoré nie, kto rozpráva, kto nie a je to nerovnosť identická s triednou nerovnosťou. K realizácii tejto situácie nie sú potrebné žiadne rozsiahle konšpirácie. Táto názorová nerovnosť je jednoducho už vytvorená tým, kto tieto spoločnosti vlastní a kto má teda veľký vplyv na obsah ich tovarov a na výber zamestnancov. Ďalej je neúmyselne vytvorená tým, že sú tieto spoločnosti častokrát závislé na inzerciách a reklamách, ktoré sa prirodzene orientujú na skupiny s vyššími príjmami. Rovnako sú to skôr skupiny s vyššími príjmami, ktoré tieto tovary spotrebujú. Triedne nerovnosti spoločnosti sa jednoducho prenášajú do obsahu týchto tovarov tým, že sú predávané na trhu. Nevedome sa tieto nerovnosti prenášajú cez individuálne ideologické presvedčenia zamestnancov a spotrebiteľov týchto tovarov. Celé to potom funguje ako samoobňovací mechanizmus, ako sociálny systém a feedback loop, kde sú hegemoniálne názory a ideológie upevňované len tým, že existujú.

Vyrovnávanie nerovnosti v tejto oblasti sa musí koncentrovať na zdroje tejto nerovnosti a jej praktické body rozširovania. Prechodné riešenie by sa pritom malo koncentrovať na najmenšie metódy zásahu a na maximalizáciu slobody a rovnosti prejavu. Zoštátnenie nie je žiadne riešenie a situáciu by len zhoršilo (aj v triednej úrovni).

Umiernené riešenie by preto, podobne ako vo volebnom systéme, malo decentralizovať kontrolu týchto spoločností a odpútať ich od kontroly jednotlivcov a príslušníkov kapitalistickej triedy v miere, v akej to je v tejto spoločnosti možné. Zaviesť by sa mohli obmedzenia na vlastníctvo pre jednotlivé súkromné a právnické osoby na sumu, ktorá zodpovedá mediánnym voľným príjmom, ktoré by obyvateľ s týmito príjmami mohol do vlastníctva týchto spoločností investovať. Fungovanie týchto spoločností by sa následne mohlo demokratizovať jednak na strane výroby a inak na strane spotreby. Výrobcovia, vlastníci ako aj spotrebitelia by mohli mať právo spoluvytvárať obsah a spôsob vedenia týchto tovarov a spoločností a vedenie samotné by mohlo byť volené. Tieto opatrenia by mohli obmedzovať nerovnosť na strane vlastníkov a spotrebiteľov. Aby sa vyrovnávala nerovnosť na strane príjmov týchto spoločností, by mohli byť dotované z verejného fondu, ktorý by bol rovnako demokratizovaný alebo nezávislý a bol by financovaný z príspevkov alebo z daní.

K vytváraniu rovnosti na strane nových výrobcov by mohol byť zriadený zvláštny verejný fond pre tvorbu ďalších spoločností a výrobných centier, ktoré by podliehali rovnakej alebo podobnej demokratickej kontrole. Vytvorené by mohli byť aj voľné kvóty na názorovú pluralitu v niektorých centrálnych, alebo všetkých spoločnostiach.

Neziskové spoločnosti alebo občianske združenia by mohli byť zvýhodnené voči súkromným, aby sa naďalej podporovala rovnosť. Nové pravidlá transparencie a kontroly pre tieto združenia a spoločnosti by mohli byť vytvorené, aby sa zamedzilo zneužitiu a zvyšovaniu nerovnosti.

Radikálnejšie riešenia by mohol byť zákaz ziskových spoločností, ktoré vyrábajú politické správy a názory pre verejnú spotrebu a koncentrácia na neziskové, nevládne organizácie. Rovnako ako v prípade volebného systému, by mohla byť vytvorená hranica financií a priestoru pre jednotlivé spoločnosti a organizácie, alebo striktné udelenie rovných dotácií pre jednotlivé spoločnosti a organizácie, ktoré budú tieto názory a správy vyrábať.

Okrem toho by verejnoprávne médiá mohli hrať rolu spoločností a organizácií, kde bude každej názorovej skupine udelený rovnaký prístup a priestor pre verejnú diskusiu a v ktorej by rovnako mohol byť vytvorený priestor, kde sa bude môcť každý občan podieľať na verejnej diskusii a realizovať svoju slobodu prejavu. Rovnaké opatrenia by sa mali koncentrovať na tvorbu zdrojových organizácií, nielen organizácií, ktoré vyrábajú konečné správy a názory k spotrebe.

Tieto návrhy by mohli a mali byť súčasťou pokračujúcej sociálnodemokratickej snahy tvorby slobody a rovnosti. Nemajú byť chápané ako pokus o obmedzenie slobody prejavu, ale o jej rozšírenie na väčšiu časť obyvateľstva. Verejný priestor by mal byť chápaný ako skutočne spoločný, dostupný každému členovi spoločnosti a v rovnej miere.

Skutočnú rovnosť nemožno dosiahnuť v triednej spoločnosti, keďže len skutočnosť zdrojov kapitalistickej triedy a jej vplyvu bude vždy znamenať relatívnu výhodu pre túto triedu. Rovnosť a slobodu možno dosiahnuť až prekonaním triednej spoločnosti, ale tieto návrhy môžu byť cestou k tejto konečnej realizácii slobody a rovnosti.

Zdroje:

https://www.lse.ac.uk/media@lse/research/pdf/JeremyCorbyn/Cobyn-Report-FINAL.pdf

https://www.boston.com/news/politics/2016/06/14/harvard-study-confirms-refutes-bernie-sanderss-complaints-media

Chomsky, Noam: Manufacturing Consent. The Political Economy of Mass Media, 1988

Pridaj komentár

Please log in using one of these methods to post your comment:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s