168 rokov po Komunistickom manifeste

Dejiny sa zdajú byť ako fantázie a rozprávky. Fotografie spred 50 rokoch, spred 100 rokov sú avšak viac než maľby len zachytenia úsekov v živote ľudí, ktorí sú dnes mŕtvi. Omnoho zmysluplnejšie je pri čítaní a študovaní dejín si ich predstaviť ako neprirodzene zachytené momenty v čase života, predstaviť si pohyb a aktualitu, ktorá tam vtedy bola.

Červená vlajka symbolizuje krv pracujúcich, ktorá bola preliata rukami polície, armády a vrahov kapitalistov a krv preliata v štrajkoch, vojnách a vykorisťovaní.

Keď si človek, ktorý nemá zahmlenú myseľ fanatizmom, číta Manifest der kommunistischen Partei z februára 1848, zdá sa mu, akoby bol napísaný včera. Pravda, na Zemi máme 7,4 miliárd ľudí namiesto 1,2 miliardy, presúvame sa z miesta na miesto v automobiloch a lietadlách, avšak základné zloženie ľudského života, času a ako prežívame každý deň, sa nezmenili. Čo je omnoho prekvapujúcejšie, základné argumenty pre a proti kapitalizmu sa vôbec nezmenili. Vedieme tie isté diskusie, tie isté boje a prežívame tie isté porážky. Kapitalizmus rovnako ako pred 168 rokmi stále vládne na celej Zemi, povedal by som, ešte silnejšie než vládol vtedy a ešte stále vykorisťuje v niektorých častiach sveta ľudí tak, že im platí len 2  percentá z odvedenej práce.

“Dejiny všetkých doposiaľ existujúcich spoločností sú dejinami triednych bojov”. Prečítať túto vetu bez toho, aby ľudia dostali trigger reakciu, je dnes na Slovensku pravdepodobne nemožné. Avšak pokiaľ sa človek pozrie na dejiny, čiže na zapísané udalosti, zistí, že boli vo väčšine prípadov zapísané štátom a vo väčšine prípadov to boli udalosti násilia medzi rôznymi vládnucimi triedami rôznych miest, etnických skupín, neskôr národov. Prečo vojny? Nie, nie je to ľudskou podstatou, ale materiálnou motiváciou. Dobýjaním území si štát a jeho príslušníci, ktorí v celých doterajších dejinách boli vládnuce triedy, našiel nový zdroj otrokov a daní, čiže práce. Cieľom čoho bolo seba spraviť ešte bohatším. Rím, patricijovia, Atény a Sparta, občania, neskôr vlastníci pôdy a dnes vlastníci kapitálu. V prvých stranách manifestu je toto tak stručne a jasne vysvetlené, ako je to len možné. To, čo celé dejiny až dodnes spája, sú prirodzené základy ľudského života a to je nájdenie potravy a ochrany pred prírodou. So vznikom súkromného vlastníctva, ktoré bolo od začiatku spojené s násilím, čiže otroctvom a feudalizmom, vzniklo aj vykorisťovanie, čo je donútené branie cudzej práce za výmenu poskytnutia udržania života, či je to vo forme otroctva alebo peňazí. Len prostredníctvom vykorisťovania a dedičstva bolo možné, aby sa vôbec vytvorili “bohatí ľudia”, bohatstvo v relatívnom pomere nie je možné vytvoriť prácou. Šikovnosť v tomto prípade je len eufemizmus pre násilie a dedičstvo. Štáty od začiatku fungovali ako mechanizmy systematického násilia, ako utlačované triedy udržiavať vo vzťahu vykorisťovania.

paths-of-glory-9
V prvej svetovej vojne niekedy pušky smerovali na “dezertérov” Zdroj: Paths of Glory, 1957

Kapitalizmus, násilím inštitucionalizovaný vo francúzskej revolúcii a potom v priebehu 200 rokov v ostatných zemiach, avšak na rozdiel od feudalizmu a otroctva vzťah vykorisťovania úplne zjednodušil. V tradícii osvietenstva, ktoré bolo jasne zostavené z občanov a novej obchodníckej triedy, všetko zracionalizovali a vynechali emocionálne ospravedlnenie “prirodzených pánov” alebo “božej vôle”. Namiesto toho odvtedy prezentujú pomery medzi vlastníkom a pracujúcim ako dobrovoľnú výmenu. Práca za mzdu, keď nechceš, choď do džungle.

Nenávisť kapitalizmu a osvietenstva voči náboženstvu sa ukazuje aj v tom, ako neradi vedú teologické debaty a debaty o morálke, lebo každý vie, čo Ježiš bohatým nariadil, koho vyhodil z chrámu. Sedliacky rozum každému hovorí, že vykorisťovanie je nemorálne a v podstate krádež. Všetko sa stáva komoditou, lekár ponúka len službu, vzdelanie, komodita, viera, komodita. Z toho vyplýva aj dnešný ateizmus kapitalizmu a generácie mileniálov, ktorí majú nové ópium – sociálne médiá, módu, reklamy, cestovanie a životné štýly.

“Buržoázia strhla z rodinných vzťahov ich dojímavo sentimentálny závoj a premenila ich na čisto peňažné vzťahy.” V posledných rokoch sa tento trend jasne ukazuje v tom, ako sa zmenili sexuálne vzťahy. Sú skôr videné ako výmena alebo individuálny a sociálny úspech, len ďalší normálny ekonomický vzťah. Manželstvá sa stávajú v praxi len podniky k výrobe detí a k prevedeniu vlastníctva na novú generáciu a indoktrináciu do kapitalistickej ideológie. Detstvo je v podstate dlh a investícia. Láska v kapitalizme nemá miesto a sex je nový tovar, ktorý je skoro jasne vymieňaný za iné tovary.

Nové pyramídy kapitalizmu sú vyššie než tie postavené z otroctva. Nové katedrály novej viery sú vyššie než tie v Rennes, Augsburgu, Kölne či Ulme.

world-trade-center-1
Najvyššie budovy sveta slúžia obchodu s peniazmi ako s tovarom, ako kostoly nového boha sa vznášajú nad svetom.

Kapitalizmus neustále búra a stavia, neustále inovuje pre čo najväčšiu návratnosť kapitálu, pre čo najväčší zisk. Neustále pretvára spoločenské vzťahy, neustále nanucuje nové formy, totalitne pretvára ľudský život.

“Potreba stále rozširovať odbyt svojich výrobkov štve buržoáziu po celej zemeguli.” Búra tradičné priemyselné odvetvia aj v prvom aj v treťom svete, búra národné vedomie, národné kultúry, čo spôsobuje reakcionárske politické hnutia všade vo svete. Vzniká svetová literatúra, svetový film, svetová kultúra, svetový jazyk.

Kapitalizmus sa stáva medzinárodným a pretvára kolónie a “barbarské národy” na územia svojej vlády rýchlejšie než by dokázali pušky. “Nízke ceny jej tovarov sú ťažkým delostrelectvom, ktorým do základov búra všetky čínske múry a núti ku kapitulácii najzarytejšiu nenávisť barbarov k cudzincom.” To, čo sa deje dnes v Afrike tzv. “humanitárnou pomocou” a MMF a Svetovou bankou a devastovalo ju v 80. rokoch v Structural adjustment programs. Tak pretvára aj dnešné výrobne šiat, tenisiek, a počítačov a vysávačov a pračiek v Číne, Bangladéži, Indii a Indonézii.

Kapitalizmus ničí dedinu a koncentruje masy miliónov do miest. Centralizovaním ekonomickej sily prišlo aj centralizovanie politickej moci. Malé kniežatstvá sa spájali do väčších až do národných štátov a v minulých rokoch do nadnárodných štátov až kým nevznikne jeden svetový štát pod už aj tak svetovým kapitalizmom.

Potom prichádzajú krízy vznikom bublín, nasýtením trhov. “Čím prekonáva buržoázia krízy? Jednak násilným ničením veľkého množstva produktívnych síl, jednak dobývaním nových trhov a dôkladnejším vykorisťovaním starých trhov.” Pri prekonávaní týchto kríz slúžia k záchrane kapitalizmu dva javy, oboje od štátu. Kolektívne splácanie na dlhy vlastníckej triedy, nová forma vykorisťovania ešte zväčšená existenciou úrokov a vojnami, ktorými je načas vyriešené mnoho problémov kríz.

Utlačovaná trieda počas celého tohto procesu obrovského množenia bohatstva, drancovania prírodných zdrojov a zvyšovania produktivity dostáva len omrvinky. Prácu má, len pokiaľ jej práca slúži návratnosti a rozmnožovaniu kapitálu, s nestabilitou trhu je sama vyhodená na smetisko dejín. Namiesto od kapitalistov ale nemá pomoc od štátu a rezervy, aby mohla desať rokov prežiť krízu na trhu a bez mzdy. Jej práca, životy a osudy sú tovarom ako každý iný.

“Práca proletárov rozšírením strojov a deľbou práce úplne stratila samostatný ráz a preto prestala poskytovať robotníkovi akýkoľvek pôžitok. Robotník sa stáva iba príslušenstvom stroja, žiadajú sa od neho len najjednoduchšie, najjednotvárnejšie pohyby, ktoré sa možno veľmi ľahko naučiť.” V tomto citáte leží odpoveď na mnoho dnešných argumentov na “lenivosť ľudí”. Lenivosť je spôsobená práve tým, že pracujúci sa stáva strojom, ktorý nemyslí a nemá nič iné robiť, len čo mu je nariadené a tým, že jeho mzda a produktivita je v úplnej moci svojvôle vlastníka. Čím jednoduchšia práca, tým nižšia mzda. Čím viac strojov, tým viac práce. Čím viac práce, tým viac tovarov. Mzda slúži len ako náklad k udržaniu pracovného nástroja pri živote – pracujúceho. ” Keď sa napokon vykorisťovanie robotníka továrnikom končí tým, že mu vyplatia mzdu v hotovosti, vrhajú sa naň iné časti buržoázie – majiteľ domu, kramár, úžerník” a štát a všetky tovary, ktoré sa mu ponúkajú.

factory_workers
Neznáma továreň

Každé víťazstvo pre “demokraciu” a vývin sveta je víťazstvom pre vládnucu triedu. Rovnako tak víťazstvá z minulého storočia v oboch vojnách, víťazstvá vo forme sociálneho štátu, v občianskych právach, pre “negroes”, pre “homošov”, pre “cripples”. Všetky len posilňujú a stabilizujú ekonomický systém a poskytujú prostriedok k navyšovaniu zisku a navyšovaniu kapitálu.

Odpor voči tomuto systému je kvôli podstate systému od začiatku neorganizovaný a nejednotný. Úplná nejednotnosť pracujúcich je spôsobená nerovnomernosťou miezd a vykorisťovania v rôznych oblastiach a konkurenciou na pracovnou trhu. Zatiaľ čo kapitalistická trieda bojuje jednotne, cez svoje banky, nadnárodné podniky, akciový trh a svojich strážnych psov – parlament, súdy, políciu a armádu. Jednota pracujúcej triedy je len nevyhnutným predpokladom k úspešnému boju proti vykorisťovaniu. Všetok tento boj je boj násilný, pretože aj kapitalizmus funguje násilne. Štrajky sa stretávajú s puškami štátu: s puškami zaplatených vrahov a s perami právnikov, ktorí žalujú pracujúcich za poškodenie spoločností.

Kapitalistická trieda medzitým bojuje aj sama medzi sebou, jednak na trhu a inak ideologicky, niektorí sa aj pridajú na stranu pracujúcich.

Stredné stavy a Lumpenproletariát oproti tomu vidia východisko v reakčných ponukách, usilujú sa “obrátiť koleso dejín”. Proletári nemajú vlastníctvo, ktoré by mohli rozmnožovať a stať sa členmi vládnucej triedy. Čo len môžu spraviť, aby sa oslobodili z väzenia mzdovej práce, je: odstrániť princíp privlastňovania si majetku, ktoré tieto dejiny spôsobili.

“Všetky predošlé triedy, ktoré dobyli moc, usilovali sa zaistiť si už nadobudnuté životné postavenie tým, že podrobili celú spoločnosť podmienkam zabezpečujúcim spôsob získavania živobytia. Proletári môžu dobyť spoločenské produktívne sily len tak, že odstránia svoj vlastný doterajší spôsob privlastňovania, a tým všetok doterajší spôsob privlastňovania vôbec. Proletári si nemajú zo svojho čo zabezpečovať, ich úlohou je zničiť všetko, čo dosiaľ ochraňovalo a zachraňovalo súkromné vlastníctvo.”

“Všetky doterajšie hnutia boli hnutiami menšín alebo v záujme menšín. Proletárske hnutie je samostatným hnutím obrovskej väčšiny v záujme obrovskej väčšiny.” LGBT hnutia, hnutia za rasovú spravodlivosť, všetko sú to hnutia za menšiny, za zrovnoprávnenie v rámci nespravodlivosti kapitalizmu. Francúzska revolúcia, hnutia za demokraciu, boli hnutia za výmenu vládnucej triedy aristokracie za kapitalistov.

“Komunizmus sa nevyznačuje odstránením vlastníctva vôbec, ale odstránením buržoázneho vlastníctva. Ale novodobé buržoázne súkromné vlastníctvo je posledným a najúplnejším výrazom výroby a privlastňovania výrobkov, ktoré sú založené na triednych protikladoch, na vykorisťovaní človeka človekom.[a11]” V tejto časti prichádza konfrontácia s argumentom, ktorý dodnes tvorí jeden z hlavných argumentov proti socializmu a dodnes propaganda vládnucej triedy nepočula vysvetlenie.

“Nám komunistom sa vyčítalo, že vraj chceme odstrániť osobne nadobudnuté, vlastnou prácou získané vlastníctvo; vlastníctvo, ktoré je základom všetkej osobnej slobody, činnosti a samostatnosti (…) Tvorí ale námezdná práca pre pracujúceho vlastníctvo? Nie. Tvorí kapitál pre vlastníka. Tvorí vlastníctvo, ktoré námezdnú prácu vykorisťuje, ktoré sa môže len v tej podmienke rozmnožovať, že vytvorí novú námezdnú prácu, ktoré odznova vykorisťuje.” V tomto leží základ kapitalistického vykorisťovania, ktoré dodnes nikto z kapitalistickej triedy riadne nezodpovedal ani nespomenul, lebo by ju ani nemohol morálne ospravedlniť. Práca, ktorá vytvára vlastníctvo kapitalistov, nie je práca kapitalistov, ale je práca pracujúcich. Ako odmenu za toto vlastníctvo potom kapitalista poskytuje pracujúcemu časť toho vlastníctva vo forme peňazí, mzdy. Podmienky tohto procesu sú avšak čisto založené na svojvôli kapitalistu a ochraňované štátom. Odmietnuť tento pomer nemožno, pretože potom nedostanete nikde prácu. Označiť niečo takéto ako slobodu je pre mňa komické.

oldlabour2
Symbol Labouristickej strany až do roku 1986, pracujúci, intelektuál, oheň a sloboda.

“V buržoáznej spoločnosti je kapitál samostatný a osobný, kým pracujúci jednotlivec je nesamostatný a neosobný. A zrušenie tohto pomeru nazýva buržoázia zrušením osobnosti a slobody! A oprávnene. Pravda, ide o zrušenie buržoáznej osobnosti, buržoáznej samostatnosti a buržoáznej slobody (…) Zhrozujete sa nad tým, že chceme zrušiť súkromné vlastníctvo. Ale vo vašej spoločnosti je súkromné vlastníctvo pre deväť desatín obyvateľstva zrušené, existuje práve preto, že pre deväť desatín ani neexistuje. Vyčítate nám jedným slovom, že chceme zrušiť vaše vlastníctvo. Áno, to chceme. Pred okamihom, keď nebude možné premeniť prácu na kapitál, na peniaze a pozemkovú rentu, slovom, na spoločenskú moc ktorá sa dá mobilizovať, t. j. od chvíle, keď sa osobné vlastníctvo nebude môcť meniť na vlastníctvo buržoázne, vyhlasujete, že osobnosť je zrušená. Priznávate teda, že osobnosťou nerozumiete nikoho iného ako buržoázneho vlastníka. A túto osobnosť treba naozaj zrušiť.” Na tento argument bolo podobne ako vtedy – dodnes neodpovedané. Opakované boli len stále tie isté dookola omieľané tvrdenia, ktoré ani nie sú vedecky dokázané a opakované boli dovtedy všetkými kapitalistickými médiami, kým ich ľudia neinternalizovali a ako Goebbels poznamenal, “nestali sa pravdou”. Že vraj majetok je prirodzený, súkromný majetok je prirodzený, spoločný majetok je utopistický, nemožný, vedie k násiliu, k lenivosti, ľudská prirodzenosť je byť “hajzel”  (tvrdí ten, kto si myslí, že sám je hajzel alebo to len nechce priznať?) a pri poslednom tvrdení sa poloignorantní a pseudovzdelaní antikomunisti odvolávajú skoro vždy na Hobbesa. Celý ten argument upadne, keď si človek naozaj vezme do rúk Hobbesovu teóriu a zistí, ktoré elementy vedú k tomu svojvoľnému násiliu. Nedostatok tovarov. Konkurencia. Túžba po sláve. Komunizmus je práve na tom založený, že spoločným majetkom, zmiznutím tried a materiálnym nadbytkom zmiznú dôvody k zločinom, čiže ešte aj Hobbes nie je argument, ale len vtedy, ak ho človek nečítal.

“Namietalo sa, že po zrušení súkromného vlastníctva prestane všetka činnosť a všeobecne zavládne povaľačstvo. Podľa toho by bola musela buržoázna spoločnosť dávno zahynúť na lenivosť; veď , čo v nej pracujú, nič nenadobúdajú, a tí, čo v nej nadobúdajú, nepracujú. Všetky tieto obavy vyúsťujú v tautológiu, že nebude námezdnej práce, keď už nebude kapitálu.” Tento argument bol a je dodnes s obľubou používaný, bez akýchkoľvek dôkazov a opodstatnenia. Pravda, ak sa odstráni diktatúra v práci a nanútený námezdný vzťah, ľudia budú pracovať menej, ale s takou argumentáciou je najlepší systém otroctvo. Tu sa argument pretvára skôr na šovinistické presvedčenie a nadávanie na otroka: “Čo nepracuješ? Načo ťa živím! Lenivý tchor! Pracuj! Nespi! Neoddychuj! Čo osem hodín denne, načo si?!” Tento argument okrem iného má veľmi dlhé dejiny späté s rasizmom, používal sa pri zrušení otroctva, pri vytvorení pracovných zákonov v 20. storočí, častokrát v presne tej istej vetnej skladbe ako ho dnes používajú sociálni šovinisti na cudzincov, “Cigáňov”, “moslimskú háveď” a mnoho iných nepriateľov, ktorých si kapitalisti aj reakcionári stihli nájsť. Okrem iného je často tento argument spojený s klamstvom, že v socializme sa stráca sebecká motivácia a princípy výkonu. Práve kapitalizmus je menej založený na výkone, lebo tí, čo výkon poskytujú, dostávajú len časť z neho a kapitalisti si ten výkon privlastňujú. Potom už len zachádzame do ešte absurdnejších končín, keď sa pod výkonom myslí aj vykorisťovanie a zločiny, niečo na podobu argumentácie pre fašizmus.

Landscape
Detská práca, USA, 1908, Zdroj: latinamericanstudies.org

“Ako vidí príslušník buržoázie v zániku triedneho vlastníctva zánik samej výroby, rovnako je podľa neho zánik triedneho vzdelania totožný so zánikom vzdelania vôbec.” Tento argument je dnes spolu aj s argumentmi proti sociálnemu štátu a sociálnemu zdravotníctvu skoro všade v praxi porazený a vidno v ňom aj chybu celej logiky občianskeho kapitalizmu, ktorý vidí len svoju liberálnu zastupiteľskú demokraciu ako jedinú demokraciu, len svoje hodnoty ako jedinú morálku a len svoju ústavu ako dobro.

“Zrušenie rodiny! Aj najkrajnejší radikáli sa pohoršujú nad týmto hanebným úmyslom komunistov. Na čom je založená terajšia buržoázna rodina? Na kapitáli, na súkromnom zisku. Úplne rozvinutá jestvuje len pre buržoáziu, jej doplnkom je však vynútený bezrodinný život proletárov a verejná prostitúcia.” Tu vidno už zárodky moderného feminizmu, boja neheteronormatívnych skupín proti tradičnej rodine a sexuálnej revolúcie a netreba zabúdať, že marxizmus bol jedným z prvých, ktorý tieto utlačované skupiny obraňoval. Kritiku sexuálneho života v kapitalizme tu možno tiež pozorovať, niečo, čo pokiaľ viem, len málo dnešných známych marxistov (napadá mi len Žižek) a skupiny a strany kritizujú, ale naopak praktizujú.

“Vyčítate nám, že chceme zrušiť vykorisťovanie detí ich rodičmi? Priznávame sa k tomuto zločinu.” Napísané v dobe, kedy detská práca bola normálna a obraňovaná kapitalistickou triedou.

“Komunisti si nevymýšľajú vplyv spoločnosti na výchovu; menia iba ráz výchovy, vymaňujú výchovu spod vplyvu panujúcej triedy. Buržoázne povedačky o rodine a výchove, o nežnom vzťahu medzi rodičmi a deťmi sú tým odpornejšie, čím väčšmi sa rozvojom veľkopriemyslu trhajú všetky rodinné zväzky proletárov a čím väčšmi sa deti menia na obyčajné obchodné články a pracovné nástroje.” Návrat kapitalistického chápania a prisvojenia detstva vidno nielen v šialenej reklame s tovarmi zameranými na deti, ale aj v útokoch na stredné a vysoké školstvo. Smeruje to k tomu, že detstvo bude videné ako dlh a rodič ako poskytovateľ služby, ktorému bude nutné potom dlh splatiť.

“Ale vy, komunisti, chcete zaviesť taký poriadok, že ženy budú spoločné, zborove kričí na nás celá buržoázia. Buržuj vidí vo svojej žene iba výrobný nástroj. Počuje, že výrobné nástroje sa majú používať spoločne, a nevie si, pravdaže, predstaviť nič iné len to, že rovnaký údel postihne aj ženy. Netuší, že ide práve o zrušenie postavenia ženy iba ako výrobného nástroja (…) Naši buržuovia, ktorým nestačí, že majú k dispozícii ženy a dcéry svojich proletárov o oficiálnej prostitúcii ani nehovoriac, s najväčším potešením si navzájom zvádzajú manželky.” Pomery sexuálneho trhu v kapitalizme a realita sexuálnych vzťahov napriek manželstvám predstavujú vec, ktorá napriek neoliberálnemu osvojeniu feminizmu a sexuálnej revolúcie ešte stále nie je vyriešená a je len hnaná do absurdnejších rozmerov. Jedným z týchto prejavov je dnešná seriózne rozšírená ekonomická prostitúcia v mladej generácii, t.j. sexuálny vzťah za ubytovanie a finančnú podporu a neúrekom nahromadených manželstiev založených čisto z ekonomických dôvodov prežitia v kapitalistickom systéme alebo výmeny za bohatstvo.

Suffragette March, London 1911
Socialistické sufražetky, Veľká Británia

“Komunistom sa ďalej vyčíta, že vraj chcú odstrániť vlasť a národnosť. Robotníci nemajú vlasť. Nemožno im vziať, čo nemajú. Keďže proletariát musí najprv dobyť politické panstvo, pozdvihnúť sa na národnú triedu, konštituovať sa ako národ je sám ešte národný, čo aj naskrze nie v zmysle buržoáznom. Izolovanie národov a protiklady medzi nimi miznú ‘čoraz viac už s rozvojom buržoázie, slobodným obchodom, svetovým trhom rovnorodosťou priemyselnej výroby a životných podmienok, ktoré jej zodpovedajú (…) Rovnakou mierou, ako sa bude odstraňovať vykorisťovanie človeka človekom, bude sa odstraňovať aj vykorisťovanie národa národom. S protikladom tried vnútri národa padne aj vzájomné nepriateľstvo medzi národmi.”

“Komunistická revolúcia je najradikálnejším zúčtovaním so zachovanými vlastníckymi vzťahmi; nie div, že sa v priebehu jej rozvoja najradikálnejšie zúčtuje so zachovanými ideami. Ale dosť už o námietkach buržoázie proti komunizmu. Videli sme už vyššie, že prvým krokom v robotníckej revolúcii je pozdvihnutie proletariátu na panujúcu triedu, vydobytie demokracie. Proletariát využije svoje politické panstvo na to, aby postupne vyrval buržoázii všetok kapitál, aby sústredil všetky výrobné nástroje v rukách štátu, t. j. proletariátu zorganizovaného ako panujúca trieda, a aby čo najrýchlejšie zväčšil množstvo produktívnych síl. Pravda, to sa môže spočiatku stať iba despotickými zásahmi do vlastníckeho práva a do buržoáznych výrobných vzťahov, teda opatreniami, ktoré sa zdajú hospodársky nedostatočnými a neudržateľnými, ktoré však v priebehu hnutia prerastajú samy seba[a13] a sú nevyhnutné ako prostriedok na dosiahnutie prevratu v celom spôsobe výroby.” Tu sa už ukazujú nedostatky marxistickej teórie, ktoré v retrospektíve možno pozorovať, a to ako ten štát proletariátu bude politicky organizovaný, tu nie je vysvetlené ani v jednoduchej zmienke. Skutočnosť, že marxizmus sa tak málo venoval politickej filozofii a tomu, ako by mali štátne inštitúcie a tá demokracia po revolúcii vyzerať, možno označiť za jeden z dôvodov, prečo potom tie pokusy tak dopadli ako dopadli. Lebo filozofia nového politického systému bola nedostatočne domyslená alebo príliš podobná “demokracii” v kapitalistickom systéme, postupom času sa degenerovala do rovnako nefungujúcej alebo demokracie v ešte menšej miere, než v 19. storočí alebo dnes.

“No v najvyspelejších krajinách bude možné takmer všeobecne použiť tieto opatrenia: 1. Vyvlastnenie pozemkového vlastníctva a použitie pozemkovej renty na štátne výdavky. 2. Vysoká progresívna daň. 3. Zrušenie dedičského práva. 4. Konfiškácia majetku všetkých emigrantov a rebelov. 5. Sústredenie úveru v rukách štátu prostredníctvom národnej banky so štátnym kapitálom a výhradným monopolom. 6. Sústredenie všetkej dopravy v rukách štátu. 7. Zvýšenie počtu národných tovární, výrobných nástrojov, zúrodňovanie a skvalitňovanie pôdy podľa spoločného plánu. 8. Rovnaká pracovná povinnosť pre všetkých, zriadenie priemyselných armád, najmä pre poľnohospodárstvo. 9. Spojenie výroby poľnohospodárskej a priemyselnej, úsilie o postupné odstránenie rozdielu[a14] medzi mestom a dedinou. 10. Verejná a bezplatná výchova všetkých detí. Odstránenie továrenskej práce detí v jej terajšej podobe. Spojenie výchovy s materiálnou výrobou atď.”

Zdroje:

Marx, Karl: Manifest der Kommunistischen Partei, Miesto nájdenia: Gutenberg Projekt, Prístup: 10.09.2016

Marx, Karl: Manifest komunistickej strany, Nakladateľstvo Pravda, Praha, 1972 (orig. 1848, preložil Július Šefránek)

Verejný prístup (v spoločnom intelektuálnom vlastníctve): https://www.marxists.org/slovak/marx-engels/1848/manifest/index.htm

Pridaj komentár

Please log in using one of these methods to post your comment:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s