Anti-intelektualizmus ako triedna nenávisť

Anti-intelektualizmus, alebo nenávisť, opovrhovanie či šovinizmus voči inteligencii je jedným z najrozšírenejších javov v západných kapitalistických spoločnostiach, ktorý prekonáva kultúrne, časové a inštitucionálne hranice.

Podobne ako rasizmus a hnev voči rôznym ostatným skupinám sa vymyká kontrole logiky oficiálnej ideológie, podobne ako rasizmus ju vysvetľuje buď ako prirodzenú reakciu „tých tam dole“, nevzdelaných a iracionálnych, teda klasicky triedne šovinisticky, alebo ho morálne odmieta či afirmuje. Ak chce človek anti-intelektualizmus skutočne pochopiť, musí si uvedomiť, čo v srdci je a to je triedna nenávisť. Podobne ako rasizmus je spôsobený a existuje len v triednej spoločnosti, ale narozdiel od rasizmu je to vzostupná triedna nenávisť, teda nenávisť voči tým vo vyššej triede. Nezvyčajné pri nenávisti voči inteligencii je, že to je jediná prijateľná vzostupná triedna nenávisť. Je ignorovaná či dokonca podporovaná kultúrnymi inštitúciami a represívnym štátnym aparátom, niečo, čo je pri nenávisti proti kapitalistickej triede nemysliteľné a akýkoľvek prejav takého postoja je sledovaný či potrestaný. Ako každá vzostupná triedna nenávisť je ľahko pochopiteľná a oprávnená, je to nenávisť voči ľuďom, ktorých postavenie v spoločnosti je vyššie, ktorých príjmy a životná úroveň sú vyššie, častokrát aj pracovné podmienky lepšie a to len z toho banálneho dôvodu, že mali to privilégium požívať vyššie vzdelanie. Je to nenávisť kvôli materiálnemu a sociálnemu postaveniu, ktoré sa dá závidieť, za zásluhy, ktoré nie sú jasné a činnosti, ktoré sa nezdajú byť natoľko užitočné, aby boli tak ohodnotené.

Prečo existuje a prečo je akceptovaná? Triedna spoločnosť vo svojej podstate vzniká, žije a udržuje sa na mori násilia, je to inherentne násilná spoločnosť, ktorá okráda jedných, druhým tieto majetky dáva a tretích necháva umierať alebo zabíja. Preto je taká spoločnosť prirodzene nabitá agresiou a nenávisťou. Táto energia a nenávisť, produkovaná neustálym konfliktom a násilím triednej spoločnosti, musí byť niekde vypustená. Ak sa toto nemá preferovane diať proti vládnucej triede, musia sa nájsť nové subjekty, proti ktorým sa táto nenávisť manifestuje. Tieto subjekty sú buď skupiny, ktoré sú dole v triednom rebríčku, teda iné etniká, rody a iné skupiny, ktoré sú nadvykorisťované, napríklad na Slovensku Rómovia a moslimovia, alebo sa ojedinele táto nenávisť orientuje proti iným vyšším triedam alebo častiam vládnucej triedy, ak to väčšina vládnucej triedy povoľuje. Inteligencia tvorí jednu takú triedu. Nenávisť voči nej je akceptovaná, lebo tvorí podpornú triedu pre vládnucu triedu a lebo jej nadvláda nad nižšími triedami nevychádza priamo z materiálnej základne a relácie kapitálu, ale z priamo neproduktívnej činnosti, ktorá umožňuje produktivitu v spoločnosti. Buď priamo výskumom umožňujúcim akumuláciu kapitálu a pokračovanie akumulácie, alebo vytváraním spoločenských výhod, reprodukciou výrobných vzťahov alebo ideologickou a kultúrnou výrobou, tvoriac tak veľkú časť nadstavby. Postoj kapitalistickej triedy a triedy rentierov a vlastníkov pôdy voči tejto triednej nenávisti, odhaľuje exemplárne vnútro a medzitriednu dynamiku a je pohľad do ideológie vládnucich a súčasne na slepé miesta vládnucej ideológie.

Pri bezprostrednej otázke „prečo?“ možno uviesť, že túto nenávisť používa ako možnú silovú páku k jej kontrole. Nezvyčajné postavenie inteligencie vrámci štátneho aparátu z nej robí čiastočne materiálne závislú a nezávislú triedu, nevedomú svojej triednej úlohy, no súčasne tvoriacu v súčasnom systéme ideologickej nadvlády kľúčovú rolu pri udržiavaní triednej nadvlády. Zaostávanie represívnych a kontrolných mechanizmov v porovnaní s ľuďmi tvoriacimi represívne štátne aparáty, spolu s jej úlohou v klame a sebaklame spoločnosti, z nej robia triedu, ktorá sa vznáša medzi dvoma a bez základne. Jej relatívna nevedomosť o vlastnej triednej úlohe, teda chýbajúce triedne vedomie z nej robia triedu pripomínajúcu utláčanú, rovnako tak je reálne utláčaná vládnucou triednou nenávisťou, no jej funkcia v triednom systéme z nej robia súčasť vládnucej triedy a základnú jednotku štátneho aparátu. Tieto protirečenia spolu so vzdialenosťou medzi jej funkciou a postavením, a zaostávajúcim vedomím z nej robia triedu, ktorá vie potenciálne zmeniť strany. Zatiaľ čo je anti-intelektualizmus súčasne jedným z kontrolných mechanizmov (čo exemplárne možno vidieť v postoji k niektorým intelektuálom opúšťajúcim schránky vládnucej ideológie, viď Michal Havran a viac Eduard Chmelár), môže byť jedným zo záchytných bodov pre proces odhaľovania rozporov. Sám o sebe je to jeden z rozporov, ktorý môže vládnucu ideológiu odhaľovať ako to, čo je. Paradoxnou úlohou inteligencie je pritom, zahaľovať a vyrábať vládnucu ideológiu, pričom si nie je vedomá podstaty tejto ideológie ani svojej úlohy vo vzťahu s ňou a s triednym poriadkom.

Systém triednej kontroly a nadvlády v minulých rokoch pod ťarchou meniacich sa výrobných vzťahov, vlastného úspechu vo vykorisťovaní a krízy, zažíva trhliny a otvory. V časoch narušenej vlády ideologických štátnych aparátov môže odhalená reakcia tých represívnych slúžiť ako emancipujúci jav. Triedna nenávisť ako kontrolný mechanizmus či trieštenie triedy môže v okamihu chýbajúceho ideologického vysvetlenia slúžiť ako odhalenie triednej spoločnosti a vládnucej ideológie. Súčasne sa môže triedny systéme zamotať do vlastných rozporov, v politickej, v hospodárskej oblasti a v ideologických a represívnych štátnych aparátoch. Tieto rozpory môžu potenciálne prispievať k zväčšovaniu trhlín, k protichodným úlohám a konaní rôznych frakcií a tried až k dočasnému znehybneniu systému triednej nadvlády alebo boju niektorých častí štátneho aparátu proti sebe či proti triednemu systému. V súčasnosti možno pri príležitosti rastu krajnej pravice v západnom svete a rozkladu imperiálneho systému po 89-om vidieť náznaky všetkých týchto javov. Najsilnejšie je možné pozorovať nekontrolovanú politizáciu a deidiotizáciu utlačovanej triedy v niektorých kľúčových západných krajinách a trhliny v politickej triednej nadvláde, teda v politických stranách slúžiacich triednej spoločnosti opúšťajúcich túto úlohu či vo vzniku nových strán implicitne útočiacich na túto spoločnosť. Úlohou ľavice v takýchto chvíľach je tiež viesť ideologickú emancipáciu týchto odtrieštených skupín, ľudí pracujúcich v štátnych aparátoch a tieto rozpory a trhliny prehlbovať a využiť ako otvor a plochu k rozšíreniu priestoru emancipácie a k negácii negácie.

Pridaj komentár

Please log in using one of these methods to post your comment:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s