Keď sa ľudia stávajú Bohovia, a ľudia zvieratá

Existencia vládnucej triedy bola doteraz založená najmä na dvoch výhodách a skutočnostiach: na dedičstve a na násilí.

Dedičstvo zabezpečovalo najdôležitejšie a to prevod majetku bez toho, že by sa trieštil, no súčasne zabezpečovalo potrebnú triedny výchovu, v ktorej je člen vládnucej triedy oboznámený so všetkým, čo vedieť a ovládať musí a sociálne prostredie, ktoré je nevyhnutné pre udržanie triednej pozície. Rodina tak bola základňou pre udržanie a rozšírenie triednej moci, v poslednom rade aj pre tvorbu kontaktov a sociálnej siete, ktorá prináša podobne výhody ako ostatné body. Násilie, či už fyzické alebo iného charakteru slúžilo k disciplinovaniu utlačovanej triedy.

Triedna spoločnosť by sa ale nikdy neudržala, keby bola založená len na týchto dvoch výhodách. Musí byť tiež založená na nerovnosti v schopnostiach. Na začiatku to boli veľmi špecifické schopnosti, ktoré sa udržali dodnes a ktoré si vládnuca trieda pestuje a stráži. Boli to schopnosti užitočné najmä v obchode, v centralizovanej komunikácii – v štáte a v boji. Tieto zahŕňajú najmä schopnosť presviedčať, rozprávať pre veľký počet ľudí, podvádzať, klamať a robiť “intrigy”. Pre toto je potrebná vyššia než priemerná inteligencia, pamäť, no najmä vôľa a odhodlanosť použiť akékoľvek prostriedky pre vlastné ciele. Morálka ich nezaujímala už pred tromi tisícmi rokmi. Postupom času tieto schopnosti, ktoré sa ukazujú a vyvíjajú prirodzene u rôznych individuí, začali upevňovať exkluzívne vo vládnucej triede. Začala prax tvorby monopolu na tieto schopnosti. Hlavné tri metódy k tomuto cieľu sú adoptácia schopných osôb do svojich radov, zabraňovanie tvorby týchto schopností a ich aplikácie v utlačovanej triede a tvorba vlastných štruktúr pre exkluzívny rozvoj týchto schopností. Prvá metóda, asi najjednoduchšia jednoducho získava zaujímavé osoby vidinou zisku a podplácaním. Druhá metóda sprvu len bojuje proti tým, ktorí spoluprácu odmietajú a neskôr vytvára štruktúry pre systematický boj s takýmito osobami. Tretia sprvu vytvára dôraz vo vlastnej triede na rozvoj týchto schopností, neskôr vytvára systematické štruktúry pre ich tvorbu vo vlastných radoch a zabraňuje ich tvorbu v radoch utlačovaných. Tretia metóda má svoje plné vyvinutie v triednom vzdelaní a celých paralelných štruktúrach života a praxe. Táto metóda nás bude v tomto článku najviac zaujímať.

Základom vojenského umenia, ktoré je možné a je aplikované aj v triednom boji, sú viaceré elementy: po prvé počty, po druhé ich sila, po tretie ich manipulácia a koncentrácia na rozhodujúcich miestach, po štvrté informácie potrebné k ich úspešnému nasadeniu, po štvrté komunikácia k ich úspešnému nasadeniu. V posledných dvoch bodoch prichádza do hry zabrániť nepriateľovi dostať sa k informáciám a zabrániť mu komunikáciu. Obe tieto body majú ekonomický aspekt a to je získať čo najviac informácií a odkomunikovať čo najviac informácií v určitom čase, súčasne zabrániť čo najviac informáciám a komunikácii nepriateľovi v určitom čase. K zisku informácií a komunikácii je potrebný jazyk. Aj jazyk samotný má ekonomickú kvalitu vyjadrujúcu sa v tom koľko znakov dokáže poňať a komunikovať v určitom čase. Hovorený jazyk je sám o sebe pokrok v obsahu a počte znakov a v ekonómii, ešte väčší pokrok je ale písmo. Vznik písma možno časovo aj priestorovo lokalizovať do vzniku triednej spoločnosti. Až donedávna bolo písmo exkluzívnym jazykom vládnucej triedy práve pre jeho ekonomickosť. Táto sa vzťahuje nielen na intenzitu a hĺbku komunikácie, ale najmä na počet adresovaných osôb a prekonanie časopriestorových hraníc. Písmo je inherentne centralizované, má byť čítané mnohými a písané jedným. Súčasne je ako skoro v každom jazyku šifrovanie znakov (z myšlienok) náročnejšie ako ich dešifrovať (do myšlienok). Rovnako bolo písmo závislé od média, čo ovplyvňovalo jeho ekonomickosť. Výmysel tlače radikálne zekonomizoval písmo, pretože žiadal menší pracovný čas k tvorbe jedného písomného dokumentu. Dnes je písmo na hranici svojej ekonomickosti s perfektným, takmer stopercentne efektívnym médiom a začína byť nahrádzané inými formami komunikácie. Najvyššia forma komunikácie by musela eliminovať médium a medzijazyk a zabezpečiť komunikáciu priamo myšlienkami, otázkou jedine zostáva, či by boli zrozumiteľné, či každý rozpráva rovnakým jazykom v hlave.

Komunikácia a jazyk, spolu s neobyčajného neekonomickosťou hovoreného jazyka – môže rozprávať len jeden, ak má byť vypočutý, na jednom mieste a čase a väčšinou sa odohráva len v dialógu medzi dvoma ľuďmi, je tiež základom vývoja triednej spoločnosti. Vývoj výrobných sil za určitú hranicu si žiadal vývoj centralizovanej komunikácie. Komunikácia tu hrá úlohu organizácie pracovnej sily, napríklad pre stavbu zavlažovacích zariadení. Táto úloha pripadla pôvodne ľuďom s najväčšou prírodnou vlohou pre tieto činnosti, pôvodne však nepripadla nejakej skupine, ale vybraným osobám. Neskôr sa začala upevňovať tvrdá pracovná deľba a skupina, ktorá vykonávala tieto činnosti. Niekedy spolu s iným vývojom, zameraným na tvorbu písma, centralizovanej obrany sa vytvorila dedičná skupina, ktorá vykonávala tieto činnosti. S dedičnosťou sa rozvinula kontrola nad informáciami a komunikáciou, rovnako ako kontrola nad týmto “štátnym” majetkom. Táto kontrola a dedičnosť začala postupne vytvárať akoby “vrodené” a špecializované schopnosti, ktoré od určitého času pripadli len im. S rozvojom týchto schopností vznikla možnosť obmedziť podmienky pre tvorbu týchto schopností len alebo najmä na svojich. Niekedy v tomto procese vznikla napokon rigidná štruktúra kontroly nad spoločnosťou a súkromný majetok, ktorý pripadol len týmto ľuďom. V tomto vzájomnom procese napokon vznikla reálna genetická a dedičná triedna výhoda, perverzná forma evolúcie. Tak sa stalo, že v stredoveku boli viditeľné znaky šľachticov, že sú vyšší, inteligentnejší, vzdelanejší a krajší než roľníci. Jedným problémom bola neschopnosť aplikovať prvú metódu vo feudalizme, obnovovanie genetického materiálu a poruchy vyplývajúce z exkluzívneho rozmnožovania v tejto triede. Túto poruchu feudálnej štruktúry triednej eugeniky napravila buržoázna prax otvorenosti k prvej metóde.

Základné podmienky, ktoré viedli k exkluzívnej tvorbe týchto schopností vo vládnucej triede boli: prístup k lepšej potrave, k lepšej zdravotnej starostlivosti, sloboda od tvrdej práce, exkluzívny prístup k vzdelaniu a rozsiahlu štruktúru rôznych iných podmienok a zvykov. Rozhodujúci bol a zostáva prístup k iným informáciám a iným komunikačným metódam.

Základom darwinizmu bolo zistenie, že bytie, substancia a teda genetika vzniká praxou a aktívne. Tritisíc rokov triednej činnosti vytvorilo už dnes triedne rozdiely v génoch. Toto sa týka najmä inteligencie, teda schopnosti poňať, dešifrovať a šifrovať znaky.

Tri metódy k udržaniu triednych výhod v schopnostiach zostávajú dodnes, nemiznú. Práve naopak, v čase industrializácie a prichádzajúceho transhumanizmu prichádza do novej, terminálnej fázy. Pred a v rannej industrializácii utlačovaná trieda nemala žiadny prístup k písmu a schopnosť ho čítať a písať, vzdelaniu a tým pádom celému svetu myšlienok. Vládnuca trieda mohla bez obáv používať svoje písmo a logos ku komunikácii a organizácii otvorenej vlády. Akonáhle utlačovaná trieda získava prístup k písmu, tomuto logosu a svetu myšlienok, musí sa komunikácia odložiť aspoň na iné kanály, alebo vymyslieť novú komunikačnú metódu a chrániť svoje informácie pred dešifrovaním utlačovanej triedy, teda od verejne prístupného písma. Tento vývoj bohužiaľ nepredpokladali všetci členovia vládnucej triedy a tak máme písomné dokumenty, ktoré plne vyjadrujú ich myšlienky a úmysly, ako Federalist Papers k americkej ústave. Tiež tak vzniká nutnosť exkluzívneho jazyka pre komunikáciu s utlačovanou triedou, s ktorou predtým komunikovala len násilím, alebo náboženstvom.

Tento jazyk je písomný jazyk vládnucej ideológie, ktorý vytvára obmedzený svet myšlienok a vedomostí. Myslenie má podobne ako telo vychodené chodníky, vytvárajúce sa v procese zistenia štruktúry sveta a autoritatívnom „učení“ sveta rodičom. Vládnuci jazyk má za účel vytvoriť takéto chodníčky, po ktorých chodia členovia utlačovanej triedy a nesmú zísť z cesty pod hrozbou tentokrát sekulárneho náboženstva a imperatív „nesmieš“. Tento systém je uzatvorený a jeho cesty sú predurčené. Tieto chodníčky sú podobne ako pred tromi tisícmi rokov normy, morálne predstavy a hodnoty spojené s klamstvami, falošnou predstavou a svete a o význame slov. „Boh, kráľ a dobro“ tak nahrádzajú „sloboda, demokracia a mier“. Tieto slová ležia na rázcestí medzi dvoma jazykami a majú význam oboch svetov. „Sloboda“ v jazyku pre utlačovaných znamená jednoducho slobodu vrámci vymedzeného priestoru vychodených chodníkov a možností, „sloboda“ pre vládnucich znamená slobodu robiť takmer všetko až nato, čo by mohlo ohrozovať ich vládu prílišným zneužitím vlastných možností. „Demokracia“ v jazyku utlačovaných znamená krúžok z výberu rôznych tovarov a farieb na palete parlamentných volieb, v jazyku vládnucich znamená spôsob voľby, v ktorej môžu utlačovaní rozhodovať, pokiaľ nerozhodnú úplne proti záujmom vládnucich. „Mier“ má podobne ironický význam a to voľbu pokojného spolužitia a podvolenia v okamihu rozhodnutia o triednom boji. Mier je voľba triedneho mieru.

Akonáhle trieda s malým t získava prístup k písmu a tým pádom svetu myšlienok, získava súčasne prístup k potrebnej strave a „rovnakému vzdelaniu“, vzniká potreba vytvoriť nové podmienky a štruktúry pre ďalší rozvoj triednych rozdielov v inteligencii a v schopnostiach. Elimináciou exkluzivity písma a vzdelania sa však nestráca celá základňa pre triedne rozdiely v schopnostiach. Základná deľba práce, učinená na začiatku vývoja triednej spoločnosti, teda deľba duševnej a materiálnej práce, deľba komunikácie od výkonu určitých činností a deľba výroby od spotreby, ktorá v dnešnej spoločnosti dochádza k svojmu naplneniu vzniku „konzumnej spoločnosti“ – situácie, v ktorej je aktívna a kognitívna stránka pracujúcich zameraná na spotrebu, zostáva a tvorí naďalej základňu pre tvorbu triednych rozdielov v schopnostiach, vrátane inteligencie a komunikačných schopností. Táto deľba práce je čiastočne narušovaná nutnosťou kapitálovej akumulácie a nedostatku nápadov vo vládnucej triede. Potreba pre ďalší rozvoj triednych rozdielov v schopnostiach sa odohráva v tých istých oblastiach, v ktorých sa odohrával predtým, no je podporený novou úrovňou produktivity a vedeckého pokroku. Odohráva sa teda najmä v komunikácii potrebnej pre organizáciu práce, v informáciách exkluzívnych a potrebných pre vládu a v tvorbe nových podmienok pre podporu inteligencie a zdravia v T a znižovaniu inteligencie a zdravia v t.

Na predstavu takejto budúcnosti alebo prítomnosti musíme vstúpiť na pole špekulácií a sci-fi, ktoré väčšina ľudí bude považovať ako šialenstvo. Už dnešná úroveň medicíny a vedy dokáže radikálne zlepšiť alebo zhoršiť jednak kognitívne vlastnosti človeka, inak jeho zdravie a manipulovať jeho potrebami, nutnosťami a „vychodenými chodníkmi“. Začnime u najšialenejšej, ale predsa oficiálnej predstave budúceho vývoja človeka a to prekonaním starnutia. Prekonaním starnutia sa zmení úplne štruktúra spoločnosti, hospodárstva, praxe a života. Určitým spôsobom je naplnením mýtov o nesmrteľných bohov. Človek sa síce nestane nezraniteľným a nesmrteľným v tvári chorôb, ale minimálne úplná väčšina smrteľných dôvodov bude ostránená. S odstránením starnutia sa tiež otvorí priestor pre principiálne „nekonečný“ (až na iné hranice) vývoj kognitívnych vlastností. Primitívne povedané, človek sa naučí viac za dvesto rokov, než za sto a bude vedieť viac, ak opomenieme (alebo prekonáme?) zabúdanie. Na druhej strane je možné dnes nepriamymi cestami ľudí „oblbovať“ a znižovať zdravie, než pred sto rokmi. Vtedy bola aspoň nutnosť väčšiny obyvateľstva pracovať pre vlastné prežitie určitou zárukou pre udržanie aspoň praktickej inteligencie. Dnes je minimálne voľný čas t ovládaný takmer úplne činnosťami, ktoré nerozvíjajú inteligenciu ani potrebné schopnosti pre organizáciu práce a spoločnosti. Biopolitika tak prichádza do ďalšej fázy a to je možnosť kontrolovaného, presného a účinného manažmentu času, činností, informácií a komunikácie, ktorá sa odohráva v t. Najmä v kyberpriestore dosahuje táto kontrola takmer stopercentnú účinnosť, sledovanie akejkoľvek komunikácie a manažment informácií a priestoru pre centralizovanú komunikáciu. Biopolitika sa rozširuje aj do „reálneho priestoru“ a do ďalších oblastí, psychológie a neurológie, ktorá môže potenciálne umožniť kognitívnu manipuláciu. Možnosti pre vývoj a nasadenie nových technológií zostávajú stále z veľkej časti v rukách T.

Biopolitika nachádza tiež svoje prirodzené použitie v druhej metóde – v boji proti neposlušnými utlačovanými, alebo proti takým, ktorí nechcú byť adoptovaný vládnucimi. Tu dochádza opätovne k plnému využitiu metód vojny – počtov, nasadeniu týchto počtov, ich sile, k obmedzeniu informácií a exkluzívnych informáciách, v obmedzení komunikácie a exkluzívnych komunikáciách. Príklad pre úspešné a známe využitie týchto metód je možno proces byrokratizácie a stalinizácie v „Sovietskej únii“. Tam hrali tieto metódy primárnu úlohu, využitie čistých počtov a prevahy, zabráneniu a odobratiu priestoru a komunikácie, tvorby vlastnej komunikácie, zabráneniu informácií a tvorbe výhody v informovanosti, v izolácii a atomizácii protivníkov a napokon k manipulácii, klamstvám a neúprimnosti.

Deľba práce triednej spoločnosti udáva presné roly t a T, rola t je vykonávať činnosti a príkazy, ktoré T nemôže sám vykonať, potom je rola t rola spotrebiteľa, kde nachádza svoje jediné aktívne a samostatné bytie. V samotnej produktívnej činnosti má t rolu skôr pozorovateľa, alebo pasívneho výrobcu, je tak rozšíreným „telom“ T – hlavy. Podobne ako je človek „rozdelený“ na hlavu, ktorá rozkazuje a telo, ktoré vykonáva a poslúcha, tu plnú úlohu hlavy T a úlohu tela t. Skutočnosť, že avšak ešte stále zostávajú ľudia s „rovnakými“ biologickými a kognitívnymi schopnosťami z nich oboch robí „ťažkými“ na jednom konci, T sú „ťažkí“ na konci hlavy, majú preto pocit, byť anjeli, teda bytosti bez tela, ale len s „hlavou“ resp. ich život a pocit zodpovedá rozšírenému telu, ich „telo“ odumiera v pomere k hlave. t sú „ťažkí“ na konci tela, majú preto pocit „zombíkov“, tela niekoho iného, resp. nie úplne pod ich kontrolou, s tým prichádza tiež zvyk a „odumieranie“ hlavy. Táto konštelácia sa mení podľa činnosti a je kombinovaná v činnostiach ako v duševnej práci alebo maloburžoázii, kde sa obe roly prelínajú. Ideálnym budúcim pracujúcim a spotrebiteľom je niekto, kto nemyslí, nič nevie a nehovorí, jedine ovláda jazyk a svet do tej miery, do ktorej má plniť svoju úlohu „tela“. Vo voľnom čase môže plniť úlohu perfektného spotrebiteľa, bez myslenia, naveky uspokojujúceho svoje potreby.

Predstava dokonalého t v mysli T – perfektne poslušného, schopného, nemého a neúnavného „tela“ získava svoju realizovanú podobu v stroji. Stroj je týmto perfektným „telom“ pod príkazom „hlavy“ – tu T, nie človeka. Vzniká ale paradox, že objektívne kognitívne schopnosti strojov ďaleko prevyšujú kognitívne schopnosti človeka, zatiaľ čo jeho schopnosti ako „telo“ ešte nie sú plne vyvinuté pre ľudské potreby. Stroj je tak skôr na ceste zaujať miesto najvyššieho a najschopnejšieho kapitalistu-anjela, ktorý rozkazuje svojmu „telu“ – je to teda realizácia Boha. Jediná záchrana T tkvie v tom, buď vytvoriť perfektného pomocníka s prevyšujúcimi schopnosťami, alebo perfektnou poslušnosťou, alebo sa pokúsiť spojiť so strojom.

V neskorom štádiu triednej spoločnosti, v ktorom získava duševná práca stále väčšiu úlohu, resp. získava väčšiu úlohu v privlastňovaní nadhodnoty, sa stáva paradigma „kognitívna práca podľa výkonu zodpovedá odmene“ konečne „pravdivou“. Odmena vyplývajúca z organizácie práce, ktorú T považuje za spravodlivú a z ktorej si vysvetľuje svoje postavenie, tu dostáva reálne kvantitatívne vyjadrenie a dokáže sa realizovať v intelektuálnej rente. Kvantitatívne vyjadrenie týchto kognitívnych schopností sú už spomínané schopnosti komunikácie, poznania štruktúry a jej aplikácie na „telo“ – v čase.

Otázkou stále zostáva, aký je zmysel tohto projektu a celej tejto námahy. Ak je jeho zmysel zvyšovanie pôžitku pre určitú vyvolenú časť „tela“ a „hlavy“, potom sa treba pýtať prečo, načo a ako sa toto má zmeniť s príchodom „Stroja“. Nie je pôžitok niečo inherentne anti-inteligenčné, resp. determinizované? Nie sú potreby antitézou slobody a ak áno, čo je potom ich alternatívou? Buď bude nutné v tvorbe nového kapitalistu vytvoriť aj takého, ktorý dokáže využiť omnoho viac z materiálu, ktorý si privlastňuje a vyťažiť z neho pôžitok, alebo je cieľom tejto námahy a projektu skôr pocit moci a kontroly. Potom to je práve rola prikazujúceho, „hlavy“ oproti „telu“, ktorá má byť cieľom a zmyslom celého delenia človeka. Ak to je pôžitok alebo pôžitok z vlády a nadradenosti, potom vidím jediné indície v puritánskom opovrhovaní sexom a tradíciou kolektívneho smiechu, resp. výsmechu.

Pridaj komentár

Please log in using one of these methods to post your comment:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s