Nedorozumenia o a kritika komunizmu

Základné nedorozumenie, ktoré pri diskusii o komunizme vzniká, je, že sa takmer výlučne pod týmto pojmom myslí minulý režim, ktorý nebol ani len vládnucou nomenklatúrou označený za komunistický a inak stalinistické hnutie a jeho strany, najmä ak ide o ZSSR a Čínu. Používa sa teda takmer len ako synonymum pre stalinizmus.

Preto je už takmer storočie verejná diskusia o tejto téme sťažená až nemožná a komunistické hnutie prakticky mŕtve. Pokus, vysvetliť stalinizmus ako reálne hnutie, ktoré reálnepoliticky zničilo všetky ciele a princípy pôvodného komunistického hnutia a teda ako antikomunistické a komunizmus antistalinistický, sa stretáva prinajlepšom so zmätením a pobavením a prinajhoršom s represiou.

AntidemokratickosťKomunizmus sa častejšie ako hocičo používa ako synonymum pre autokraciu, oligarchiu, diktatúru. Opak je pravdou.

Marxistické, teda komunistické hnutie pôvodne a vo svojej slobodnej fáze, teda, až kým nebolo ovládané kremeľskou byrokraciou, práve naopak bojovalo vždy za viac demokracie, viac občianskych a ľudských práv a stálo vždy na strane liberálnej demokracie a buržoáznych revolúcii, ak išlo o zaostalé krajiny. Marxizmus a robotnícke hnutie je paradoxne práve to hnutie, ktoré spravilo liberálnu demokraciu takú, aká je dnes, teda s plným hlasovacím právom, slobodou prejavu, právom na štrajk a koalíciu a takmer vždy stálo na strane ďalšieho pokroku v občianskych a ľudských právach. Na západe vybudovali spravodlivejší a rovnejší kapitalizmus, aký ho dnes poznáme a na východe vo svojom stalinistickom pohrobku dostalo krajiny z agrárnej spoločnosti rýchlejšie než hoci ktorý predošlý systém a dnes je strediskom čistého kapitalizmu s vysokým rastom a vykorisťovaním. Marxizmus od začiatku žiadal práve prehĺbenie parlamentnej demokracie do systému s odvolateľnými zástupcami, priamym rozhodovaním a suverenitou plne prameniacej z miestnych rád pracujúcich. Reálnepolitický vývoj týchto požiadaviek v dvoch ruských revolúciách v roku 1917 (pričom v roku 1906 Fínsko po neúspešnej revolúcii v roku 1905 bola prvá krajina s plným hlasovacím právom) nabral práve takýto smer, aby počas občianskej vojny degeneroval do diktatúry jednej strany. Revolučná diktatúra proletariátu práve to nemala byť, ale otočením diktatúry buržoázie prostredníctvom demokratického viacstranného systému so zvyčajnými právami, len prehĺbenými. Podľa rôznych interpretácií, ktoré možno zhrnúť do dvoch základných, antikomunistickej, podobnej stalinistickej alebo antileninistickej a trockistickej, bola táto degenerácia buď nevyhnutná a žiadaná, vychádzajúca z leninistickej a/alebo marxistickej ideológie, alebo vývoj daný občianskou vojnou a čiastočne leninistickou organizáciou, ktorý bol v stalinizme zvečnený. Stalinizmus napokon definoval celé 20. storočie a pochoval jednak komunistické aj sociálnedemokratické hnutie a dnes je komunizmus uniformne s ním identifikovaný. Podľa správnej interpretácie je ale jednoznačným cieľom marxizmu viac demokracie, keďže parlamentný systém vidí ako metódu triednej nadvlády.

Február 1917. Garantoval všeobecné hlasovacie právo.

Terorizmus – teroristi a komunisti boli nejakí čas používané ako synonymá a tiež jediní politickí nepriatelia štátnych štruktúr v západných krajinách.

Pôvod tohto skreslenia možno sledovať k dvom zdrojom: k anarchistickému a boľševickému teroru/izmu. Následne bol tento terorizmus použitý ako legitimizácia k politickej represii voči všetkým prúdom toho, čo sa nazvalo „komunizmus“. Prejavy tohto terorizmu sa ukazovali naposledy v poslednej vlne komunistického hnutia v 70. rokoch v Taliansku a v Nemecku. Odhliadnuc od toho, že vlny reálneho teroru boli spáchané v časoch občianskej vojny, primárne zo stany boľševikov a anarchistov a neskôr v individuálnej miere ojedinele, je nutné tiež poukázať na disproporčne väčšie množstvo zločinov a terorizmu zo strany fašistov, štátu a kapitalizmu v rôznych situáciách a podobách.

Represiav tejto súvislosti sa častokrát spomínajú údaje z Čiernej knihy komunizmu, ktoré tvrdia, že komunizmus zabil viac ako 100 miliónov ľudí a teda je to zločineckejšia ideológia než nacizmus.

Stalinistické režimy, v ktorých týchto 100 miliónov ľudí zomrelo, ich usmrtili alebo spôsobili ich smrť ako následok individuálnych rozhodnutí vodcov týchto hnutí, nie na základe marxistickej či vôbec stalinistickej ideológie, ak taká vôbec existovala, alebo ako následok zlej politiky a urýchlenej industrializácie. Ak sa teda rozprávame o zabitiach, ktoré sú spôsobené v dôsledku politiky nejakej organizácie či hnutia, musíme spomenúť, že kapitalizmus je zodpovedný za omnoho vyššie množstvo ľudských životov a inak nekvantifikovateľné množstvo ľudského utrpenia. Naviac sa v spojitosti s genocídami v typickej antikomunistickej propagande vôbec nespomínajú politické masové vraždy spáchané fašistickými režimami podporovanými a zriadenými západom, v ktorých tiež bolo zabitých nejaké tie milióny. Porovnateľný je tiež rozsah politickej represie, ak nie väčší, v týchto režimoch so stalinistickými režimami za života Stalina a Maa. Bez ohľadu na politické sympatie je ale možné pozorovať, že v stalinistických krajinách po 60. rokoch bolo možné sledovať ústup politickej represie, zatiaľ čo v spomínaných fašistických sa udial nárast represie.

Neúspešný 1905. Po ňom roky liberáli kolaborovali s monarchiou.

KapitalizmusTu sa kritika marxizmu či „komunizmu“ rozpína od tvrdení, že kapitalizmus je jediná alternatíva, že kapitalizmus neexistuje alebo v ňom nežije až do tvrdení, že marxizmus je len kritika kapitalizmu alebo neponúka žiadne alternatívy.

Kapitalizmus, podľa marxistickej alebo Marxovej teórie je hospodársky systém, v ktorom je dominantnou formou výroby tá kapitalistická. Taká výroba sa odohráva vtedy, keď výmenou za mzdu vlastník pracovnej sily vyrába pre vlastníka výrobných prostriedkov určité tovary, ktoré sú predané na trhu (Rozdiel medzi vyrobeným produktom a mzdou je nadprodukt, neskôr nadhodnota a určuje vykorisťovanie). Tento úkaz možno dnes sledovať a empiricky doložiť na celom svete a je dominatnou formou výroby v takmer každej krajine, prakticky na celom svete. Marxizmus nie je len jednoducho kritika tohto systému, ale etické ako aj politické odmietnutie. Z etického hľadiska možno aj v neskorom Marxovom diele sledovať odsudzovanie odcudzenia pracujúcich od svojej práce, produktu, seba a druhých a vykorisťovanie a z politického ani netreba spomínať. Marx napokon vyhlasuje, že kapitalizmus ako systém je odsúdený k zániku v dôsledku jeho vlastných ekonomických zákonov. Že Marx sám neponúkal dostatočné návrhy na alternatívy, je oprávnená kritika, napokon toto pokračovalo aj do Ruskej revolúcie a ďalej. Tento bod komunisti buď vysvetľovali tým, že nemožno vytvoriť abstraktné predstavy o komunizme v inom než prechodnom štádiu alebo že leží na proletariáte, si do detailov vytvoriť a spravovať nový hospodársky systém.

Triedyčasto sa hovorí, že triedy neexistujú, alebo že trieda ako koncept je zjednodušený a príliš rigidný koncept, že predsa existujú viac než dve triedy, alebo že naopak dnešná spoločnosť nie je nadvláda jednej triedy nad druhou, ale je daná rovnou spoluprácou.

Pre toho, kto tvrdí, či si myslí, že triedy neexistujú, stačí nabádať, aby sa poobzeral. Existencia tried definuje náš každodenný život a naše prostredie. Existujú celé štvrte, celé regióny, ktoré patria jednej či druhej triede, existujú celé odvetvia priemyslu a služieb, ktoré vyrábajú len pre vládnucu triedu, okolo tried sa tiež točí náš celý kultúrny, spoločenský, politický a právny život. Sú len natoľko všadeprítomné, že sa stávajú neviditeľné. Koncept triedy je často nepochopený. Triedny systém nevylučuje to, čo dnes nazývame sociálnu mobilitu, napokon ešte aj v otrokárskej spoločnosti bolo možné byť vykúpený a tiež si nežiada stereotypné rigidné konštrukty násilia a poriadku. Proti politickej korektnosti (intended) nebol ani otrokársky systém zvyčajne taký brutálny, ako ho zobrazujú moderné médiá, bol len relatívne násilnejší, viditeľnejší a prísnejší. Skutočný rozdiel medzi dnešným a vtedajšími triednymi systémami je v iných formách kontroly, ktoré sú dané zvýšenou produktivitou a teda zvýšenými schopnosťami a vzdelaním. Dnes táto kontrola je omnoho uvoľnenejšia a viac závislá na ideológii a nepriamom donútení než jasnom triednom násilí. Trieda ako vec neexistuje, existuje len ako sociálny vzťah a teda môže súčasne označovať dve veci, alebo viesť do paradoxných situácií neurčitosti. Už v Manifeste sú spomínané viac ako dve triedy, ak teda ide o triedy podľa ich ekonomickej činnosti. Ak ide ale o postavenie v triednom systéme, vtedy sa hovorí o dvoch triedach, teda vládnucej a utlačovanej. Niekedy je však ťažké určiť, v ktorej sa človek nachádza. Buržoázia ako pojem sa používa najmä preto, lebo iný neexistuje pre označenie nielen kapitalistickej triedy, ale aj vlastníkov pôdy, budov, priestorov, bytov a iných vlastníkov prenajímaných či inak speňažnených tovarov. Pri vlastníctve ide ale vždy o súkromné v kontraste s osobným vlastníctvom, teda také (súkromné), ktoré neslúži k uspokojovaniu vlastných potrieb. Že dnešná triedna spoločnosť nie je spoločnosť nadvlády jednej nad druhej je jednak semantická hra a inak otázka definície a osobnej filozofie. Zo striktne objektívneho hľadiska doteraz žiadny triedny systém nebola čistá, ostrá a bezprostredná nadvláda jednej triedy nad druhou. Aj tá najbrutálnejšia diktatúra (ako napríklad tá Asadova) si žiada k svojmu prežitiu aspoň pasívny súhlas nejakej relevantnej skupiny utlačovanej triedy. Aj keď je ten súhlas nevedomý, ako dnes, ešte to neznamená, že to nie je systém triednej nadvlády. Skutočná podstata triednych systémov sa skôr ukazuje vtedy, keď je táto tichá triedna nadvláda ohrozená alebo otvorene napadnutá, ako v otrockých povstaniach, roľníckych povstaniach a v pokusoch proletárskych revolúcií. Vtedy dochádza k najčistejšemu triednemu násiliu, ktoré odhaľuje, že existujúci poriadok nie je poriadok rovných s rovnými. Inak povedané, ľudia častejšie sklonia hlavu, než aby riskovali život pre rovný vzťah so svojimi vládcami, čo by viedlo ku koncu tohto vzťahu a teda ku koncu vládcov. Ak chce niekto zostať vládcom, musí byť pripravený, k takému násiliu aspoň poveriť iných. Triedne násilie napokon len málokedy vykonávajú priamo príslušníci vládnucej triedy alebo buržoázie.

Proti ľudskej prírode, utópiaasi najrozšírenejšie presvedčenie a dôkaz ideologickej hegemónie a indoktrinácie obyvateľstva. Komunizmus či hoci čo iné nemôže fungovať, všetko sa rozpadne, ľudia sa premenia na zvieratá, sú hajzli, v extrémnom prípade teda potrebujú niekoho, kto ich krotí (kto krotí ale potom ich?).

Nuž, k tomuto argumentu nemožno veľa povedať, pretože „ľudská príroda“ je jedna z tých magických entít, ktoré nemožno ani dokázať ani vyvrátiť. K nevyhnutnosti dnešného systému, ktoré naberá častokrát absurdné rozmery, treba sa spýtať len jedno a to „A ty si hajzel?“ Ak nie sú opití alebo nechcú silou mocou dokázať svoj bod, či sú naozaj vedomí hajzli, možno očakávať, že tento bod netreba rozoberať, len by sa ľudia mali sami nad svojimi tvrdeniami zamyslieť. A k údajnej všemocnosti súčasného systému a utopickosti iného možno len citovať autorku sci-fi románov Ursulu K. Guinovú:

We live in capitalism. Its power seems inescapable. So did the divine right of kings.“

Pridaj komentár

Please log in using one of these methods to post your comment:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s