O americkom imperializme

Predtým, než si poviete, kremeľská propaganda, skúste sa pozrieť na argumenty a fakty, ktoré sa pokúsim predstaviť. Predmet pozorovania je súčasný svet, čas Studenej vojny a „konca dejín“ a otázka je, či môžeme tak ľahko tvrdiť, že už nežijeme v ére ríší a imperializme.

Odkedy sa začali ľudia spájať do väčších zoskupení ako jedného mesta alebo jedného kmeňa, odkedy sa začali usadzovať a vzniklo súkromné vlastníctvo, vytvárali sa centralizované štátne štruktúry. Ak máme veriť písaným zdrojom, primárnymi cestami, ako sa učíme o udalostiach a vývojoch, ktoré sme sami nezažili či nevieme potvrdiť, dejiny sú viac než čokoľvek iné zbierkou vojen a bojov o materiálne bohatstvo. Odkedy existovali centralizované štátne štruktúry a ríše, čerpali legitimizáciu pre svoju existenciu častokrát pravidivými tvrdeniami o šírení „civilizácie“, infraštruktúry, zvýšenej životnej úrovne, bezpečnosti, vzdelanosti. So šírením civilizácie, alebo tej správnej viery boli založené mnohé z nich, Alexander, Rím, Umajjádovci, križiaci, Briti, všade tieto boje boli vedené jasnou ideologickou naráciou, my, občania, veriaci, civilizácia, a oni, barbari. V tomto kontexte nie je žiadny argument či istota v tvrdení súčasných podporovateľov a centralizovaných štátnych štruktúr súčasnej veľmoci sveta, keď tvrdia, že šíria „slobodu a demokraciu“.

O zabudnutých ríšach vieme dnes, že skutočný cieľ a zmysel ich násilia neležal v šírení „civilizácie“, no v kradnutí bohatstiev, zotročovaní, utláčaní, kolonizácii a vykorisťovaní, skrátka v zväčšovaní materiálneho bohatstva tej skupiny ľudí, ktorá bola v kontrole vtedajších štátnych štruktúr vykorisťovateľskej krajiny. Dnes máme ten luxus, že môžeme preveriť tvrdenia oboch strán v súčasnom spore o statuse globálneho policajta, vlády USA, s ich vlastnou vnútornou komunikáciou, s diplomatickými káblami, ktoré boli uverejnené organizáciou WikiLeaks.

Kto neverí tu prezentovaným tvrdeniam, môže sa sám pozrieť na diplomatické káble tu referované, k nahliadnutiu sa nachádzajú na https://wikileaks.org/plusd/about/ alebo previesť vlastný výskum, alebo prečítať knihu, na základe ktorej je tento článok stavaný: The Wikileaks Files. The World according to US Empire, Verso Books, 2016

Informácie

Ak je nejaká spoločná charakteristika, ktorá spája ríše, ktoré sa rozpínali na území Zeme v posledných tisícročiach, tak je to kontrola komunikácií pre účel kontroly a obchodu. Za všetkými fasádami a puškami častokrát ležali v srdci týchto organizácií obchodné cesty, pošta a iné formy komunikácie. Ako vieme zo „zločinov“ Edwarda Snowdena, dnešný štát USA disponuje najväčšími zdrojmi k sledovaniu a zbieraniu osobných informácií občanov v západnom svete v dejinách.

Ideológia

Diplomatické káble ministerstva zahraničných vecí, podobne ako aj iné oficiálne a neoficiálne formy komunikácie štátnych organizácií USA ukazujú, že zamestnanci v týchto organizáciách ako aj jej autority komunikujú veľmi špecifickým a zvláštnym výberom slov, jazykom, ktorý nie je možné nazvať inak ako ideologickým. Opakujú sa spôsoby, akými rozprávajú o určitých témach, ako popisujú určité veci, kódové označenia a oficiálne dezignácie, ktoré slúžia k tomu, určité osoby, udalosti a veci označiť v takom smere, aby bolo možné a ktorých účelom je, uplatniť špecifické politické akcie k boju proti nim. Prekvapujúce až desivé je pritom to, ako veľmi jednotvárne ideologické tieto káble sú a že im zamestnancom bolo v roku 2011 zakázané čítať uvoľnené káble od Wikileaks. O tých ľuďoch, ktorí sú protivníci jej záujmom, ktoré sú jasne politické a hospodárske, hovoria v negatívnych definíciach, ako o „radikáloch“, „populistoch“, „teroristoch“, a všetky ich činy označujú negatívnom svetle, hovoria o „anti-amerikanizme“, zatiaľ čo o svojich spojencoch hovoria v nebezpečne zafarbených tónoch, ako o „demokratoch“, „občianskej spoločnosti“, „zodpovedných“ a ich činy, keď sa jedná o porušenia princípov, ktoré by mali chrániť alebo aj otvorené porušovania zákonov, ospravedlňujú alebo označujú ako „nátlak“, „varovanie“, „presviedčanie“ .

reunion_pinochet_-_kissinger
Henry Kissinger a Augusto Pinochet

„Ľudské práva“

Štátne štruktúry Spojených štátov pri každej príležitosti vo verejných prejavoch zdôrazňujú svoju benevolentnú úlohu vo svete, svoje vojenské intervencie, zásahy do suverenity a aj horšie zásahy do ľudských práv tým, že v konečnom dôsledku oni sú nenahraditeľným a jediným orgánom vo svete, ktoré ľudské práva v konečnom dôsledku presadí a rozširuje liberálnu demokraciu. Od svojho vzniku táto viera v republikánsky poriadok, v ktorom je ústava, architektonicky vytvorená osvietenými otcami národa, ktorý vtedy nenazývali demokraciou (a ako sa ukázalo aj v minulých voľbách častokrát demokraciou nie je) bola sprevádzaná vierou v „Manifest Destiny“, v to, že úlohou amerického národa v dejinách je šírenie svojich ideálov a že jej osudom je rozšíriť sa na celý americký kontinent. Tak ako bol tento štát a jeho ekonomické štruktúry založené na kolonializme, 19. storočie bolo naplnené túžbou tieto kolónie rozšíriť, čo sa prejavilo už vznikom Monroe doktríny, ktoré považovali zásah európskych veľmocí na americký kontinent ako nepriateľský akt. S rokom 1898 napokon došlo k preloženiu tejto viery do materiálnej reality, po porazení Španielska sa prvými americkými kolóniami stala Kuba a Filipíny. V nasledujúcich desaťročiach sa pod vplyvom amerického kapitálu stali krajiny Latinskej Ameriky čoraz viac závislé a po vzniku populárnych povstaní a demokratických pokusov o narušenie obchodných záujmov a majetku amerických spoločností nasledovala intervencia v Haiti v roku 1915, v Mexiku a v nasledujúcich dvadsiatich rokoch opakované intervencie v Dominikánskej republike, v Hondurase, v Nikaragui a na Paname. V mnohých z týchto krajín zriadili miestne diktatúry, poslušné ich záujmom, ktoré vydržali až do konca Studenej vojny, ako v Nikaragui dynastia Somozu, ktorá vládla od roku 1937 až do roku 1979, v Dominikánskej republike diktatúru Rafaela Trujilla a neskôr Joaquína Balaguera, a na Haiti Francoisa Duvaliera a jeho syna Jean-Claudea, ktorí vládli až do roku 1986. Latinská Amerika sa stala zadným dvorom USA. Ako píše Neil Sheehan, „Američania boli presvedčení, že ich imperiálny systém nerobí z iných národov obete… vnímali svoj poriadok ako benevolentnú formu medzinárodného usmerňovania. Bolo považované nebyť vykorisťovacie, ako kolonializmus európskych veľmocí, ani ničiace osobné slobody… ako totalitarizmus Sovietskej únie a Číny.“ Proti tomuto obrazu sa potom stavajú snímky z Abu Ghraibu. Odpoveď a reakcia mnohých je potom, že to sú len výnimky, činy svojvôle, činy „zlých jabĺk“ a nie dôkaz rozšírených praktík. Keď vyjde správa o rozšírenom používaní mučenia v CIA v roku 2014, používa sa iná narácia, že to boli len kroky Bushovej administrácie, že sa to nestávalo predtým a už je s tým koniec. Dejiny a diplomatické káble Wikileaks ale ukazujú, že mučenie spolu s inými technikami boli rozšírenou a pre ministerstvo zahraničných vecí známou praktikou a že ich používanie sa datuje späť až do 50. rokov 20. storočia a že ku koncu týchto praktík nedošlo s Obamovou administratívou (2). Abu Ghraib viac než hocičo ukazuje kontinuitu v politike a hlboko usadené opovrhnutie ľudskými právami na strane štátnych organizácií USA, ak ide o ľudí, ktorých zadefinuje ako „teroristov“, alebo nebezpečných pre národné záujmy. Uverejnené káble z Kissinger éry ukazujú, že inštitúcie USA boli plne vedomé a priamo sa podieľali na výcviku tzv. „death squads“ v Čile, ktoré boli zodpovedné za úmrtia viac než 30 tisíc aktivistov, ktorí boli kvôli svojim politickým presvedčeniam odsúdení ako nebezpeční pre záujmy amerického kapitálu. Táto kontinuita prechádza do Reaganovej éry a Irán-Contra aféry, kde v občianskej vojne proti komunistickým Sandinistom sa priamo podieľali na zabití ďalších 30 tisíc civilistov a pokračuje až do roku 2003, kde tí istí ľudia, ktorí boli zapojení v týchto genocídach, boli hlavní poradcovia pri boji proti irackým „teroristom“, James Steele a John Negroponte. Dejiny tiež dokazujú, že zriadenie a podpora diktatúr po celom svete a najmä v Latinskej Amerike neboli reakcie na údajnú hrozbu vzniku komunistických diktatúr, ale že tieto hnutia boli reakciou na dlhoročnú kolonializáciu, útlak a vykorisťovanie, ktoré bolo prítomné v krajinách ako Nikaragua, Kuba a Filipíny už pred vznikom stalinizmu, či pred vznikom Sovietskeho zväzu.

„Demokracia“

Studenú vojnu charakterizovala na strane politiky USA jasná a častokrát oficiálna opozícia voči demokratickej vôli občanov a tých inštitúcií, ktoré tvrdili, že ochraňujú a šíria vo svete v mene ochrany pred „komunizmom“. Od roku 1953 v Iráne, ktorý znamenal prvý CIA spustený puč proti demokraticky zvolenej vláde a obnovenie absolutistickej monarchie, kvôli tomu, že vláda mala naplánované znárodniť zdroje ropy patriace dovtedy západným spoločnostiam, rutinnou politikou boli puče, intervencia a podpora diktatúr. 1954 Nikaragua, podpora diktátora Ferdinanda Marcosa na Filipínach a diktatúr v Južnej Kórei, na Taiwane, v Singapure a v Indonézii, podpora fašistických diktatúr v Španielsku, Portugalsku, Grécku, zriadenie fašistických diktatúr v Brazílii v roku 1964, v Argentíne v roku 1965 a v roku 1976, v Čile v roku 1973. Najextrémnejšiu fázu tejto „antikomunistickej“ politiky, ktorá sa začala rokom 1973 v Čile a Operáciou Kondor a neskôr sa rozšírila do občianskych vojen v Nikaragui a El Salvadore, bolo nutné začať opúšťať po preniknutí Irán-Kontra aféry do americkej verejnosti, v ktorej sa odhalilo, že Reagonova administratíva financovala antikomunistických rebelov v Nikaragui predajmi zbraní Iránu, potom čo financovanie Kontry ukončil Demokratmi ovládaný Kongres.

president_ronald_reagan_receives_the_tower_commission_report_with_john_tower_and_edmund_muskie
Prezident Reagan po prijatí správy Tower komisie ohľadom Irán-Kontra aféry.

Nasledovala takmer celosvetová deinštalácia diktatúr, ktorá bola tiež urýchlená koncom Studenej vojny. Junta v Argentíne skončila v roku 1983, v Brazílii v roku 1985, v Čile 1988, na Filipínach 1986, v Južnej Kórei 1987, na Taiwane 1994 a v Indonézii 1998. Človek by si mohol myslieť, že s koncom Studenej vojny sa tiež skončilo zasahovanie do demokratických procesov jednotlivých štátov, ich suverenity a rešpekt pred demokratickými rozhodnutiami jednotlivých národov. Uvoľnené káble od Wikileaksu predstavujú ale iný obraz, ako brutálne metódy nahradili sofistikovanejšie metódy a tie brutálne zostávajú ešte stále ako možnosti, ktoré v prípade nevyhnutnosti smieť použiť a že tieto metódy boli opustené nie pre morálne dôvody, ale pretože už splnili svoj účel tým, že vyhladili komunistické hnutia na jednu generáciu. V roku 1998 došlo prvýkrát v dejinách Kórei k zvoleniu stredoľavého kandidáta do pozície prezidenta, Kim Dae Junga, ktorého nasledoval v roku 2003 Roh Moo-hyun. Obaja predstavovali zlom s konzervatívnou a antikomunistickou politikou diktátorov a prezidentov, ktorí dovtedy prišli a začali proces zmierňovania napätia a zbližovania vzťahov, okrem iného tiež začali vyšetrovať antikomunistickú genocídu v roku 1950, ktorej výsledky štátne inštitúcie USA odmietli komentovať. Bushova administrácia k týmto vládam samozrejme nemala dobré vzťahy a ich jasné ideologické a stranícke postoje sa ukázali v tom, že tieto vlády charakterizovali ako „dramaticky ľavicové“, ktoré „nemôžu ísť viac doľava“ (06TOKYO925). Ešte pred voľbami v roku 2008 hovorili o tom, že ak bude zvolený pravicový kandidát Lee Myung Bak, bude to znamenať „pragmatické vzťahy“ (07SEOUL1670_a). V Japonsku na druhej strane Bushova administratíva tlačila vládnucu pravicovú stranu k tomu, zmeniť svoju pacifistickú ústavu a ísť na cestu k väčšej militarizácii a vojenskej spolupráci. Tieto snahy sa s Obamovu administratívou nezmenili (09TOKYO317), ktoré začali byť ohrozované v roku 2009 hroziacim víťazstvom opozičnej strany vo voľbách, ktoré sa snažili „umierniť“ (09TOKYO1162), mysliac si, že to je možno len rétorika (09TOKYO1373). Keď tá strana vyhrala voľby s programom, ktorý by bol proti militarizácii, proti novej základni na Okinawe a mal prehodnotiť partnerstvo s USA, ministerstvo sa pustilo do práce, nabádať ju k „opatrnosti“ (09TOKYO2269_a), aj sa vyhrážalo (09TOKYO2277) a naťahovalo rokovania (09TOKYO2614) kým dve vlády za sebou nerezignovali a v nových voľbách sa vrátil k moci pravicový Shinzo Abe s jasnou militaristickou politikou. Napriek tomu, že voliči Okinawy odmietli novú základňu a opakovane zvolili takých kandidátov, táto otázka sa ťahá dodnes a padá na hluché uši. Podobne sa ukazuje aj protiústavné nasadenie vojenských síl na Filipínach (06MANILA3401) a úspešné snahy, filipínsku vládu ovplyvniť do žiadanej pozície ohľadom skleníkových emisií (09MANILA2483).

Najlepšie sa však pokračujúce zasahovanie do suverenity a demokratických procesov ukazuje v Latinskej Amerike, kde boli začínajúc v 90. rokoch vyvinuté nové metódy, ktorými USA dosahuje svoje žiadané politické ciele a demokratické rozhodnutia a to najmä tým, že vytvorili cez ambasády a organizácie USAID a NED siete mimovládnych organizácií podporujúce „občiansku spoločnosť“, ktoré presadzujú a podporujú pravicové politické programy a pravicové strany. Začínajúc rokom 1998 však následkom katastrofálnych hospodárskych politík v línii šokového neoliberalizmu začali prichádzať k moci ľavicové vlády a organizácie USA robili všetko preto, proti týmto bojovať alebo ich dostať do žiadanej línie. V El Salvadore sa táto straníckosť ukazovala za Bushovej administratívy aj vo verejnosti, kde sa netajili podporou pre stranu ARENA, pohrobkov predchádzajúcej vojenskej junty, zodpovednej za ďalšiu genocídu, a pre odpor voči strane FMLN, marxistickej strane, proti ktorej bojovali v občianskej vojne.

Army units on the coastal road ( Kilometer 83). Febtuary 8, 1982. © Alain Keler / Corbis
Army units on the coastal road ( Kilometer 83). Febtuary 8, 1982.
© Alain Keler / Corbis

Tak ako sa ukazuje rutinne, pravicu v jednom kábli označujú ako „demokratickú stranu“, zatiaľ čo ľavicu ako „radikalizmus“ (05SANSALVADOR2507). Arene poskytli finančnú podporu a tiež jej vláde vo forme MCC ako prípravu pre voľby. V kábloch veľmi jasne hovoria o stratégiách, ktoré by ARENA mala zvoliť vo volebnej kampani, ako „hrať na strach ekonomickej katastrofy“, ktoré zažili vlády vo Venezueli, Nikaragui, Bolívii (08SANSALVADOR1133). Po zvolení kandidáta FMLN za prezidenta, hovoria o „organizovanej snahe“ ho usmerniť k „zodpovednému stredoľavému“ programu (09SANSALVADOR206), preč od „radikalizmu“ a k „pragmatizmu“, preč od „ideológie“ k „demokratickým hodnotám“ (09SANSALVADOR445).

fmln

V Nikaragui podobne USA dvadsať rokov po občianskej vojne a Kontre ešte stále bojovala proti Sandinistom. Tu sa tiež ukazuje dvojtvárnosť štátnych inštitúcií, ktoré na verejnosti tvrdili, že sa „nesnažíme ovplyvniť názor alebo zaujať pozíciu. Toto sú demokratické voľby. Ak sa pozriete okolo sveta, nezaujímame pozície. Nesnažíme sa ovplyvňovať tieto voľby.“(2), zatiaľ čo v skutočnosti robili niečo celkom iné. Takto sa tiež ukazuje spôsob, akým pristupujú k verejnosti a voličom, čisto z PR hľadiska, ako niečo, čo treba vodiť v správny smer a ak to v správny smer nejde, dokopať ich. V kábloch sa veľmi jasne hovorí o financovaní „demokratických kandidátov“, v týchto voľbách pravicového kandidáta ALN, ktoré si ospravedlňovala tým, že FSLN podporuje Kuba a Venezuela (06MANAGUA1105), o tom „odhaliť skutočný charakter Ortegu“ (06MANAGUA1002), varovať verejnosť, že voľba bude mať negatívny alebo pozitívny dopad na bilaterálne vzťahy (06MANAGUA2116). Po výhre Daniela Ortegu, miestna ambasáda sa rozhodla financovať opozičnú stranu prostredníctvom miestnych mimovládnych organizácií (07MANAGUA493), konkrétne 65 miliónov dolárov za štyri roky (07MANAGUA583) a snažili sa zjednotiť opozíciu (07MANAGUA616).

salvador1
Obete genocídy v Latinskej Amerike.

Podobne sa snažili zastaviť „radikalizmus“ prezidentského kandidáta Rafaela Correu v Ekvádore (06QUITO2150, 07QUITO768), zatiaľ čo podobne prezentovali verejnosti úplne iný obraz (06QUITO2894). Correa napokon vyhral, no vo funkcii sa ukázal byť umiernenejší než v rétorike, no aj napriek tomu ambasáda naňho vyvíjala tlak, aby svoje „antiamerické“ postoje nepremenil do akcií, ale bol „pragmatický“ (09QUITO15). Keď sa verejná mienka obrátila proti nim, označili to za „the public relations dynamic is not working in our favor“ (09QUITO176). Podobne sa správali aj v Bolívii k prezidentovi Evo Moralesovi, keď ho vydierali s finančnou podporou IDB (Medzinárodnej vývojovej banky) vyjadrením „toto nie je vydieranie. Toto je jednoduchá realita” (06LAPAZ6), potom skúšali politiku „carrots and sticks“, kde hrozili zmrazením viac než miliardy finančnej pomoci a pôžičiek a tiež spomenuli programy USAID, ktoré sa stavajú proti vláde Moralesa (06LAPAZ93). Išli aj ďalej a to tým, že podporovali miestne samosprávy miliónami v grantoch (07LAPAZ1167), aby zabránili „antidemokratickým trendom“ (09LAPAZ501), ktoré viedli k násilnej opozícii, ktorá chcela vyhádzať do vzduchu plynové potrubia, ktorých označili ako „radikálov“, ale keby neboli na ich strane, by to boli teroristi, ale ktorých sa vôbec nesnažili presvedčiť o nesprávnosti ich úmyslov (08LAPAZ2004). Tiež nič nerobili proti tomu, keď opozičné skupiny pripravovali puč či pokusy o zabitie prezidenta (08LAPAZ2083), čoho výsledkom bolo, že Morales nakoniec vyhodil veľvyslanca aj USAID z krajiny.

condor
Operácia Kondor

Haiti naopak ukazuje, že ak sú politické podmienky priaznivé, štát USA sa uchýli aj k praktikám Studenej vojny, aby dosiahol svoje politické ciele. To sa ukázalo v puči v roku 2004, ktoré odstránili z postu ľavicového prezidenta Bertranda Aristideho, jedného z prvých po desaťročiach, na čom sa priamo podieľala vojenská misia MINUSTAH. Diplomatické káble ukazujú, že ambasáda sa snažila zabezpečiť, aby misia MINUSTAH v krajine zostala a vysvetľuje, že značka Spojených národov umožňuje iným krajinám „ospravedlniť“ prítomnosť v krajine a že jej úloha je tiež držať v šachu „populistické a protitrhové politické sily“ (08PORTAUPRINCE1381). Tieto politické skupiny potom označuje ako „kriminálne gangy“ (06PORTAUPRINCE29), na ktoré boli silami MINUSTAH útočené, ako tiež na protestujúcich v roku 2005 v Cité Soleil, ktorí boli nimi zabití.

Venezuela však predstavuje najhlasnejší príklad toho, ako sa štátne inštitúcie USA už roky snažia zbaviť demokraticky zvoleného prezidenta a politickej strany a tiež ukazuje, ako sú v tomto úsilí komplicitné médiá a potenciálne odhaľuje omnoho väčšiu štruktúru triednej spoločnosti, ktorá bojuje proti určitým politickým smerom, ktoré ohrozujú jej záujmy. Podobne ako inde, Spojené štáty vyhlasujú, že sa snažia o čo najlepšie vzťahy so zvolenou vládou, no v skutočnosti sa snažia „posilniť demokratické inštitúcie“, „preniknúť Chavezovu politickú bázu“, „rozdeliť Chavismo“, „ochrániť US-americký obchod“ a „izolovať Chaveza medzinárodne“ (06CARACAS3356).

venezuela_comuna_crop
Jeden z príkladov antidemokratickosti Chavizmu: komúny s priamou demokraciou.

V tejto súvislosti ukazujú káble rozsiahlu sieť mimovládnych organizácií, medzi nimi Súmate (06CARACAS339, 06CARACAS2478, 05CARACAS1805), podporovanú NED a iných k stavbe opozičných politických strán (08CARACAS3547) a k výcviku politických lídrov (06CARACAS2374_a). Tiež podporovali hlavného opozičného lídera Manuela Rosalesa (07CARACAS569) a chceli zjednotiť opozíciu (04CARACAS2224) k vytvoreniu „otvorenejšieho demokratického systému“ (09CARACAS404). Jeden kábel priznáva, že USA je najväčším finančným zdrojom „občianskej spoločnosti“ vo Venezuele (06CARACAS2104). Ich metódou k preniknutiu k Chavezovej báze je podporovať „apetít pre korupciu“ (07SANTIAGO983), financovať 9 mimovládok, ktoré budú dokumentovať neúspechy vlády (07CARACAS175). Aby rozdelili Chavismo, treba používať mimovládky, aby sa rozprávali s Chavistami a ich postupne „odtiahli od neho úplne“, kde tvrdia, že oslovili už 238 tisíc ľudí (06CARACAS3356). Káble tiež odhaľujú priame spojenia s hlavnými opozičnými lídermi Mariou Machadovou a Leopoldom Lópezom, ktorí podporovali neúspešný puč v roku 2002 (04CARACAS3219). V roku 2009 káble priznávajú, že organizátori protestov sú ich „grantees“ (09CARACAS1132).

leopoldo_lopez_1
Leopoldo López
maria_corina_machado
Maria Machadová

Tiež podporujú protestujúcich s násilným úmyslom a dejinami, ako jedného, ktorí chcel zlynčovať guvernéra (06CARACAS1627). USA sa tiež snažili Venezuelu izolovať na medzinárodnom poli (07ASUNCION396) a blokovať jeho vstup do Mercosuru (07SANTIAGO983), zastaviť venezuelský projekt Petrocaribe (05KINGSTON2495, 06PORTAUPRINCE692) a súčasne vytvoriť vojenskú alianciu namierenú proti Chavezovi a provokovať ho rutinnými prechodmi lietadlových lodí (06CARACAS776). Tiež sa snažili, aby iné krajiny kritizovali „antidemokratické“ zmeny v ústave (07STATE154674_a) a snažili sa presvedčiť Argentínu (07BUENOSAIRES360) a Brazíliu (05BRASILIA715), aby prerušili svoje priateľské vzťahy. Svoje snahy nelimitovali len na tieto metódy, označovali miestnych ľavicových zvolených lídrov ako Chavezove bábky, Ortegu ako „populistického mafiána“ (06SANSALVADOR963) a robili si starosti o honduraskom prezidentovi Zelayovi, na ktorom území sa nachádza americká vojenská základňa (08TEGUCIGALPA165), ktorý bol napokon odstránený z funkcie v puči v roku 2009 generálom, ktorý bol v jednom kábli označený ako „priateľ vlády Spojených štátov“ (07TEGUCIGALPA1828).

Čo tieto káble najmä ukazujú je, že “US-americká politika Studenej vojny, ktorá vo svojich najtemnejších chvíľach naberala metódy a farby Stalinovho Sovietskeho zväzu, sa nezmenila so zmiznutím tohto nepriateľa a pokračuje v inom prevedení ďalej. Odhaľujú, že mnohé konšpiračné teórie, ktoré väčšina súčasnej „občianskej“ spoločnosti vnímala a naďalej vníma ako šialené, sú pravdivé a vrhajú podozrenie na tie konšpiračné teórie, ktoré sa dodnes nepotvrdili a na politické vývoje vo svete. Vrhá najmä podozrenie na tie časti našej spoločnosti, ktoré sme dodnes považovali ako nevinné, na slovenské mimovládne organizácie a slovenské médiá a stavia väčšiu otázku, dôležitejšiu otázku, ktorá môže skončiť v odpovedi podobnej tým najhorším nočným morám a tým absurdnejším konšpiračným teóriám. Prečo? Prečo sa unúvať nasadzovať všetky tieto metódy proti ľuďom, ktorí zjavne nemajú úmysly postaviť komunistickú diktatúru? Prečo tieto obrovské snahy smerujú a bojujú proti určitému politickému smeru, prečo sú už celé storočie stranícke, vymieňajú „demokratické“ sily s pravicovými silami? Prečo pokračujú tieto programy aj po páde Sovietskeho zväzu, je Rusko naozaj ten nepriateľ, ako sa ho snažia naše médiá vykresliť a najmä čo v skutočnosti tieto organizácie ochraňujú, ak to zjavne nie sú demokratické inštitúcie a občianske slobody a ľudské práva?

Koniec prvej časti, pokračovanie bude publikované o 24 hodín

Zdroje:

The Wikileaks Files. The World according to US Empire, Verso Books, 2016

(1) Rebecca Gordon, „US Torture didn´t end when Bush left Office“ Nation, 15/12/2014

(2) Sean McCormack, Daily Press Briefing, State Department, 2/11/2006

Pridaj komentár

Please log in using one of these methods to post your comment:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s