Postfašizmus, rôzne typy fašizmu a liberálne pokrytectvo

Nová krajná pravica, ktorá dokáže dosiahnuť svoje ciele a dostať sa do vlády bez toho, že by vykrikovala svoje pravé úmysly a ktorá dokáže dekonštruovať základné práva bez toho, že by siahla k dekonštrukcii parlamentarizmu, sa stáva mainstreamom a súčasne sa prepája s povojnovým liberalizmom v strategickom spojenectve proti ľavici.

Napriek tomu, že sa o fašizme napísalo veľa vecí a veľa teórie, podľa mojich znalostí sa ešte neskúsilo rôzne typy fašizmu kategorizovať. Najmä v otázke použitia násilia sa mi zdá, že rôzne fašizmy mali veľmi rôzne prístupy k svojim obetiam, k násiliu a boli rôzne motivované. Najväčší rozdiel sa naskytá medzi nemeckým a japonským fašizmom (otázne je, či to bol fašizmus v pravom zmysle slova a čo vôbec fašizmus) vo formách násilia, ktoré používal na civilné obyvateľstvo. Veľmi špecifickým typom japonského fašistického násilia bol únos žien a ich nútené „používanie“ ako konkubíny a prostitútky. Toto malo verejný a všeobecný charakter v Číne, v Kórei a ostatných obsadených územiach. Niečo podobné by bolo nemysliteľné v nemeckej armáde, najmä preto, že podriadené rasy boli príliš neľudské, aby si vôbec „zaslúžili“ pohlavný akt s plnokrvnými Árijcami. Dôvod k tomuto správaniu japonskej armády bolo využitie príležitosti pre vlastný pôžitok. Bolo to vyjadrenie pohŕdania a zaobchádzania s ľuďmi ako s vecami. Ostatné formy násilia voči civilistom mali v japonskom fašizme charakter pohŕdania a v motivácii kombináciu pôžitku, zábavy a nihilizmu. Tento typ fašizmu by som preto označil ako hedonistický fašizmus, teda taký, ktorý je dominovaný individualistickým „zábavným“ prístupom k násiliu. Ešte pred zabitím teda majú obete slúžiť k pôžitku alebo celý obrad násilia a celá činnosť je vykonaná pre zábavu. V sociálnej a kultúrnej sfére dochádza k sexualizácii násilia a k brutalizácii sexu, ak je tento fenomén rozšírený, vo vedomí a verejný.

Japonský vojak so sexuálnymi otrokyňami.

V kontraste k hedonistickému fašizmu stojí nemecký fašizmus, ktorý je zosobnením racionalistického fašizmu. Tento fašizmus je postavený na racionálnom systéme, ktorý ho ospravedlňuje, má intelektuálne základy a intelektuálny pôvod. Jeho prístup k násiliu je vysoko ambivalentný. V takmer všetkých prípadoch je toto násilie považované ako niečo „dobré“, „služba“, „nevyhnutné“ alebo „práca“. Jeho racionalistický prístup neznamená, že odmieta inštrumentalizáciu emócií a že toto násilie je sprevádzané pohŕdaním. Toto pohŕdanie má ale pôvod v rasovej teórii v prípade nemeckého fašizmu alebo v inej „vedeckom“ či racionálnom systéme v iných fašizmoch. Vykonávanie násilie je pritom videné ako práca, ako povinnosť, ako byrokratická alebo exekutívna činnosť, z ktorej môže človek mať ojedinele pôžitok, ale pôžitok z násilia nie je primárny cieľ, ani primárna a rozšírená vlastnosť tohto fašizmu. Jeho obete sú navyše pre neho čisté terče, teda veci, ktoré majú byť zlikvidované, sú menej ľudia než v hedonistickom fašizme, stávajú sa z nich nízke zvieratá alebo vôbec len vyjadrenia prírody alebo zla. Iné príklady tohto typu fašizmu sú antikomunistické režimy v Indonézii (v prístupe ku genocíde v roku 1965-66 a vo východnom Timore) a v Latinskej Amerike.

Scéna z filmu Act of Killing (2012), v ktorej zabijaci genocídy z roku 1965-66 inscenovali, ako zabíjanie prebiehalo.

Tretí typ fašizmu je benevolentný alebo moralistický fašizmus. Jeho základnou charakteristikou je interpretácia násilia ako „služby“ pre obete samotné, alebo pre skupinu, ku ktorej obete patria. To isté môže platiť aj o ľuďoch, ktorí nepatria k obetiam, ale pre ktorých je toto násilie vykonávané. Ide teda o typ fašizmu, ktorý je spriaznený s racionalistickým, s tým rozdielom, že tento typ málokedy prichádza s nenávisťou alebo esencialistickou nenávisťou voči nepriateľovi, v oficiálnej propagande. Jeho postoj k nepriateľovi je omnoho viac „obranný“ alebo „križiacky“, teda nepriateľ sám je agresor, je „zlý“, je terorista a násilie proti nemu je benevolentné v zmysle, že ochraňuje vlastnú spoločnosť pred týmto zlom a agresiou, alebo jeho vlastnú spoločnosť. Benevolentný fašizmus sa môže a častokrát sa stavia do úlohy ochrancu morálku, ochrancu civilistov, ochrancu civilizácie alebo do ideologickej úlohy boja proti rôznym zlým ideológiám, najmä komunizmu. Tieto vlastnosti sa môžu krížiť s racionalistickým, rozdiel spočíva v tom, že tento typ túto benevolenciu prenáša aj do internej ideológie, do samotného aktu násilia a do charakterizácie nepriateľa. Približné príklady pre benevolentný fašizmus sú Taliansko a Španielsko.

Taliansky propagandistický plagát, ktorý zobrazuje Churchilla a Roosevelta ako pirátov a zabijakov.

Tieto tri typy by pritom nemali byť chápené ako presné a vzájomne vylučujúce, jednotlivé vlastnosti a charakteristiky sa môžu prelínať a rovnako sa môžu tieto vlastnosti, najmä typy násilia objavovať aj v iných než fašistických režimoch. Všetky tri typy sú tiež vo veľkej miere ovplyvnené národnými kultúrami a spoločenskými podmienkami v jednotlivých spomínaných krajinách.

Fašistické v týchto príkladoch znamenajú aj také režimy, ktoré neboli podopreté veľkým masovým hnutím a ktoré sa dostali k moci len prostredníctvom armády a zahraničnej podpory. Základné charakteristiky fašizmu však zostávajú, že to sú reakčné hnutia alebo režimy, ktoré majú polovojenské alebo vojenské organizácie a majú v úmysle vytvoriť autokratický alebo oligarchický režim, teda zrušiť parlamentarizmus.

Typy násilia tu spomínané sa objavujú prominentne v najnovších imperialistických vojnách západu. Ako Vietnam, tak aj Irak, Afganistan a rôzne iné „humanitárne“ intervencie sú príkladom benevolentného násilia. Rovnako sú svojvoľné zabíjania teroristov a podozrivých teroristov.

A U.S. Air Force B-1B Lancer flies over northern Iraq after conducting air strikes in Syria against ISIL targets, Sept. 27, 2014. The strikes were conducted as part of the president’s comprehensive strategy to degrade and ultimately destroy ISIL. (U.S. Air Force photo by Senior Airman Matthew Bruch)

V súčasnosti však dochádza k vzniku iných reakčných hnutí, ktoré nezdieľajú tieto charakteristiky fašizmu. Táto nová krajná pravica vo veľkej miere opúšťa antiparlamentarizmus, ale aktívne sa zúčastňuje na parlamentnej politike a chce dosiahnuť svoje ciele prostredníctvom legálnych ciest. Okrem toho opúšťa vo veľkej, nie úplnej miere polovojenské jednotky, násilnosť a tiež verejné vyjadrenia svojich protiústavných názorov. Takmer úplne sa vykresľuje ako benevolentná a nenásilná sila. Táto taktika sa začala rozširovať v krajnej pravici v povojnovom období pravdepodobne začínajúc v KKK v Severnej Karolíne v 60. rokoch. Postfašizmus je iný názov pre túto subverzívnu krajnú pravicu. Je podstatné mať na pamäti, že vovnútri nezmenila svoje zámery a politiku, ako ukazujú správanie, názory a členské zostavenie Identitäre alebo strán ako je FPÖ. Táto zmena tváre krajnej pravici ponúka mnohé výhody. Ponúka jej bezprostredne únik z marginalizácie a identifikácie s fašizmom. Ponúka jej možnosť nadviazať na liberálne vedomie obyvateľstva, keďže už nie je násilná a antiparlamentaristická. Ponúka jej nebyť identifikovaná ako extrémistická, únik zo štátnej represie a voľný prístup do štátnych štruktúr. Ponúka jej tiež efektívnu propagandu proti krajnej ľavici a prezentáciu samej seba ako obetí a benevolentných, nenásilných, slušných občanov. Naviac jej ponúka oklamať veľkú časť stredu a liberálov, ktorí ju neidentifikujú ako fašizmus. Ponúka jej možnosť koalície s tradičnými pravicovými stranami, ako v Rakúsku a v Dánsku.

Tak sa otvára nebezpečná kompatibilita a susedstvo medzi stredom a touto krajnou pravicou. Benevolentné násilie je jedným z tých susedstiev. V prípade benevolentných intervencií a vojen, rovnako benevolentného mučenia a represie západu sa ukazuje, že stred vcelku toto všetko akceptuje alebo dokonca oslavuje. Ideologická legitmizácia tohto násilia sa indoktrináciou vpálila do myslí ľudí. Proti niektorým je násilie a zabíjanie v poriadku, proti antidemokratickým krajinám a proti násilným ľuďom vovnútri spoločnosti. Medzi islamofóbiou vojny proti terorizmu a novou krajnou pravicou sa rovnako otvára spoločný priestor. Rovnako oboch spája antikomunizmus, rovnaké triedne záujmy. Veľká časť buržoázie a maloburžoázie sa aktívne zapája do politiky pre krajnú pravicu a propaguje ju ako cestu vpred po neoliberalizme. Inteligencia, kádre a vedenie krajnej pravice je rovnako pripravené na spoluprácu. V tejto zmene tváre, spolu s benevolentným násilím a liberálnym pokrytectvom sa teda ukazuje nebezpečná potenciálna kompatibilita medzi liberalizmom, stredom a novou krajnou pravicou. V rámci, v ktorej krajná pravica prijíma parlamentarizmus a (občianske, nie štátne) nenásilie, je možné dosiahnuť rovnaké ciele fašizmu v rámci demokracie (ako v Maďarsku), dokonca v rámci Európskej únie a v koalícii s liberálmi a/alebo s tradičnou pravicou.

ÖVP v Rakúsku pred voľbami plagáty o „nových časoch“. Boh nám pomáhaj, keď prídu.

Pridaj komentár

Please log in using one of these methods to post your comment:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s