Právo na súkromie umiera alebo Boh sa narodil

Podstatou ľudského kontaktu a života je jeho časová a miestna efemeralita, prítomnosť, ktorá nám neustále uteká, neuchopiteľná, a nemožnosť byť všade naraz a tieto kontakty zaznamenávať. Nedávny vývoj v oblasti masového sledovania smeruje ale k vymazaniu tejto základnej charakteristiky ľudského života, k úplnému zrušeniu súkromia, kedy každá komunikácia, každá ľudská udalosť bude zaznamenaná a pod dohľadom “Veľkého Druhého”.

Málokedy sa stáva, že sa na jednom mieste (v zmysle prítomní k zmyslovej registrácii, jeden z nich prostredníctvom živého videorozhovoru) zídu traja tak významní a vzácni ľudia. Traja kritici najsilnejšej sily na svete, sily, ktorú zem dodnes nevidela, jeden z nich za to doma označený za zradcu, iný “najvýznamnejší intelektuál našej doby” a tretí prototyp žurnalistu, ktorého ale možno len ťažko nájsť v realite. Edward Snowden, Noam Chomsky a Glenn Greenwald sa stretli 26. marca 2016 na Univerzite Arizony a rozoberali tému, udalosť a činy ohľadom odhalenia programov NSA, no na rozdiel od najčastejších diskusií o týchto témach nezabudli vždy zájsť k skutočným otázkam, ktoré tieto odhalenia so sebou prinášajú.

800 rokov do minulosti. V latinskom západe sa po prvýkrát dostávajú do kruhov univerzít a klerikov preklady dovtedy neznámych Aristotelových dielov, z arabských prepisov a komentárov. Tieto preklady majú za následok obnovenú snahu tieto “pohanské” korpusy začleniť do kresťanskej doktríny, nasleduje vzostup sekulárneho myslenia, ktorému je udelený koniec represiou z roka 1277. Táto tradícia scholasticizmu je všeobecne považovaná ako predvoj renesancie a osvietenstva, ktoré oslobodilo myslenie a celú spoločnosť z tyranie cirkvi. Pár storočí neskôr sa ľudia rozčuľujú nad tým, ako hrozná táto doba musela byť, že sa mnoho diel od Aristotela a od nespočetných iných autorov stratila. Už nikdy nebudeme vedieť, čo stojí v Komédii, niečo, co je tiež predmetom známeho Ecovho románu. Podobne sa ale tiež ukazuje arbitrárna náhodnosť a krehkosť nášho poznania, fakt, že veľkú časť dejín poznáme častokrát len z mála, niekedy aj len jedného písaného záznamu, čo je vždy spojené s veľkou dávkou záujmov a straníckosti, tých, ktorí mali potrebné prostriedky, tieto záznamy nechať vyrobiť. Nemôžeme si byť istí, čo v nich stojí, ako rovnako vieme dobre, že obrovská časť dejín musela ísť do stratena aj prostredníctvom tých záznamov, ktoré sa nezachovali, neprepísali ich, alebo ich používali ako papier na písanie. Čo ale tieto veci najmä ukazujú, je, že dejiny sú záznamy. Pokiaľ za sebou ľudia nazanechajú iné dôkazy existencie, sú stratené v čase. Tak ako sa hovorí, že na začiatku bolo slovo, tak na začiatku dejín bolo práve písmo a médium, ako toto písmo zachovať pre niekoho v budúcnosti, kto si ho prečíta. Inak nám ukazuje až neuveriteľné porovnanie s dnešnou dobou záznamov, že rozdiel medzi dejinami a “jednoduchými udalosťami” “obyčajných ľudí” neexistuje, je daný len spoločenskou organizáciou a tým čo je v nejakej spoločnosti ako dôležité a súkromné určené. Tak sa ale ukazuje, že dnes sú dejiny písané každodenne, takmer neustále. Ľudský život je zo základov zmenený tým, že si rutinne robíme záznamy tých najbanálnejších udalostí, záznamy, ktoré, ak sú uchované pre niekoho, kto k nim bude mať prístup, budú navždy vpísané do “dejín sveta”.

800 rokov neskôr, v tom, čo by sa dalo nazvať prítomnosťou, chvíľa, v ktorej čítate tieto stránky (preto možno aj nie o 800 rokov neskôr), sa ukazuje, že k takému niečomu, ako zbieraniu týchto záznamov dejín, tých miliárd jednotlivých záznamov ľudskej komunikácie, ktorá dovtedy zostávala inherentne súkromná, bezpredmetná, dochádza centralizovane, štátnou mocou, najväčšou štátnou mocou, ktorú kedy kto v dejinách na zemi videl a utajene, bez vedomia väčšiny obyvateľstva. Keď Snowden hovorí, že heslom vnútri spoločnosti nebolo “collect the important stuff”, ale “collect everything” a ukazuje sa, že toto masové sledovanie nebolo rozhodujúce pri zvrátení jedného jediného teroristického útoku, objavuje sa otázka, čo je potom účel týchto programov, tejto obrovskej mašinérie financovanej ročne desiatkami miliárd dolárov. Klasické vyšetrovacie techniky pritom sú úplne dostatočné pre prevenciu existujúceho terorizmu, pričom väčšina teroristických útokov prítomnosti bola zvrátiteľná, páchatelia týchto útokov a ich úmysly boli častokrát známe bezpečnostným zložkám, pričom úspech týchto útokov hovorí najmä o zlyhaní týchto zložiek. Podobne ako dokumenty, ktoré uvoľnil Wikileaks hovoria o tom, že častejšie než o bezpečnosť vlastných občanov sa State Department staral o svoj mocenský vplyv po svete, o ovplyvňovanie vládnych rozhodnutí po svete, o zásahy do demokratických procesov a o záujmy domáceho kapitálu, rovnako tak dokumenty vypustené rôznymi periodikami, ktoré ich majú od Snowdena, ukazujú, že podobné záujmy tiež riadia masové sledovanie NSA. Snowden, podobne ako Chelsea Manningová a iní boli obvinení z prezradenia štátneho tajomstva a špionáže, zatiaľ čo Hillary Clintonová za podobný čin sa skoro stala prezidentkou a podnikatelia sú odmeňovaní. Jeden milión utajených dokumentov bolo vypustených v prípade Chelsea Manningovej, pričom utajenosť nejakých dokumentov hovorí o hrozbe až vážnej hrozbe pre národnú bezpečnosť, napriek tomu, na súde vláda netvrdila, že jediný človek bol následkom tohto uvoľnenia zabitý. Toto naznačuje, podobne ako v Snowdenovom prípade a v prípade Wikileaks, vážne zneužívanie utajovania informácií.

Cesta späť do minulosti alebo do miesta v dnešnom svete, kde ešte stále vládne totalitná vláda cirkvi nad myslením, životom, sociálnym a politickým, nám ukazuje, akú úlohu častokrát Boh hrá pre človeka a spoločnosť. Okrem jasného upokojenia, riešenia filozofických otázok, strachu pred smrťou a úlohy ideológie, ktorou sa zabezpečuje triedna vláda, čo teraz vynecháme, viera v deitu najmä plní úlohu toho, čo sa v psychoanalýze nazýva Veľké Druhé, “the Big Other”, niečo, čo spĺňa funkciu spoločenskej kontroly, niečoho, čo sa neustále díva a nás pozoruje, pre čo plníme a hráme svoju performatívnu rolu dobrého kresťana, dobrého človeka alebo dobrého občana, plníme pravidlá spoločnosti sebadisciplínou, čo udržuje spoločenský poriadok, bez toho, aby sa rozpadol. Alebo aby sme, ako Dostojevskij hovorí, keď Boh neexistuje, tak je všetko povolené, nezačali sa zrazu navzájom zabíjať. Sto rokov pred našim časom potom nemecký filozof vykrikuje “Boh je mŕtvy!”. Prestávame v neho veriť a tým pádom ako kontrolujúca autorita, ako Ježiško, ktorý určuje správanie našich detí, prestane existovať a s tým tiež pravidlá, ktoré naše správanie, nás, detí určuje a riadi. Čo ho má ale nahradiť? Pýtajú sa niektorí (asi ti, čo veria v pravdivosť Dostojevského slov, aj keď to nikdy nepovedal). Filozofi dvadsiateho storočia sa snažia zodpovedať túto otázku, Foucault hovorí o vzniku disciplinárnej spoločnosti, zriadenej na princípe Benthamového panoptika, v ktorom väzni vo väznici sú neustále v nebezpečenstve, byť sledovaní a dôsledkom toho je, že sa stále správajú, ako keby boli sledovaní.

1984-john-hurtModerné masové sledovanie, prve verejne odhalené v monštróznych aparátoch byrokratických diktatúr ako Štb a Stasi a dnes v omnoho pokročilom stave v podobe sledovania NSA, smeruje práve do tohto ideálu. Na jednej strane je to ideál spoločnosti bez zločinu, v ktorej sa každý nebude odvažovať porušovať zákon, na druhej strane je to ideál totálneho záznamu ľudskej aktivity. Kam dnešné programy sledovania smerujú je, akúkoľvek ľudskú komunikáciu zaznamenať a archivovať, je to program zničenia efemerality ľudského konania, zničenia súkromia, no najmä je to program výroby Boha. Je to Boh narodený z ľudských rúk, entita, ktorá všetko vie, všetko vidí, všetko zaznamená a si pamätá, je to Orwellovský Veľký Brat, “the Big (Br)other”, koniec smrti Boha. Kto alebo čo tento Boh ale je? Je to Boh milosrdnosti, taký, ktorý nás miluje alebo je to Boh malevolentný, Boh zla alebo ľahostajnosti, jediný, ktorý existuje, ktorý nemá padlého anjela ani anjelov, ani nebo alebo peklo? Tento Boh je štát, alebo lepšie povedané, zoskupenie ľudí vo vnútri štruktúry, ktorú štátom nazývame, štát, ktorý po výskume jeho aktivít, ktoré sa vypustením dokumentov Snowdena a Wikileaks ukazujú, zjavne nemá ako konštituentov verejnosť, ale skrytú moc kapitálu. Je to najmä organizácia, ktorej aktivity do veľkej miery, my, verejnosť nepoznáme, tak ako nepoznáme aktivity organizácií nesúcich meno právnická osoba. Naše aktivity sa na druhej strane stávajú čoraz viac priehľadné, transparentné ako sklo, zatiaľ čo nás od ich aktivít delia tlačové konferencie a oddelenia marketingu a “public relations”, ktoré svoje štúdium trávia tým, ako sa naučiť, byť ekonomický s pravdou. Verejné sa stáva súkromným a súkromné verejným.

Táto tendencia sa pritom neukazuje len v spravodajských službách, ale aj vo verejných priestoroch, ktoré čím ďalej tým viac sa stávajú transparentnými pre bezpečnostné zložky, stoja pod neustálou hrozbou sledovania, zatiaľ čo sa ich používanie stáva stále viac a viac obmedzeným, emociálny kontakt odcudzený až napokon vznikajú tzv. súkromné verejné priestory v súkromnom vlastníctve. Osobné údaje sa neustále viac stávajú prípustné pre súkromné spoločnosti, sú súkromným vlastníctvom, ktoré tieto spoločnosti predávajú pre zisk, zatiaľ čo intelektuálne vlastníctvo a informácie o aktivitách súkromných spoločností sú čím ďalej tým viac tajné pre “verejnosť”. Tento vývoj, sa zdá, sa neotáča a verejná reakcia voči viacnásobným odhaleniam tohto molocha, ktorá mala častokrát len formu pokrčenia plecami, nedáva veľa nádeje na zlepšenie. Napriek populárnym predstavám, správam a komentárom v kapitalistických médiách účel týchto programov nie je jednoducho v ochrane verejnosti a ak človek “nemá čo skrývať” (čo je mimochodom argument, ktorý nacisti používali), tak sa nemá čoho báť, ale tieto politiky, programy a rozhodnutia predstavujú existenciálnu hrozbu pre tú zostávajúcu slobodu v spoločnosti, pre demokraciu a pre ľudský život. Ak dôjde k vzniku takého Boha, budeme sa nachádzať nebezpečne blízko pri vzniku nespoznateľnej spoločnosti, spoločnosti možno horšej než tej v 1984, perfektnej diktatúre, deliac nás od nej len rozhodnutie a dobrá vôľa pár ľudí za zatvorenými dverami.

Heslo dnešnej doby by preto malo znieť “Verejnosť štátu a súkromným, súkromie verejnosti”. Obrátiť späť zrkadlo, smer transparencie, nie tak aby verejnosť bola štátu transparentná, ale štát verejnosti, spraviť späť zo súkromného verejné a z verejného súkromné. Nech štátne štruktúry a súkromné spoločnosti, ktoré sú centrom moci v dnešnej triednej spoločnosti sú sledované a priesvitné pre verejnosť a nech ľuďom je obnovené právo na súkromie, a nech oni sú skutoční vládcovia tohto sveta.

 

Zdroj:
A conversation on privacy, University of Arizona
https://m.youtube.com/?#/watch?v=IOksJKfapVM

Pridaj komentár

Please log in using one of these methods to post your comment:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s