Predpoveď pre Progresívne Slovensko

Ako už aj pravicoví komentátori upozornili, slová „progresívne“ a „progresivizmus“ sú jednými z tých lepkavých, hmlistých pojmov, pri ktorých sa má v človeku vytvoriť taký dobrý pocit v bruchu a srdci, bez toho, aby vedel prečo a o čom je vlastne reč, hlavne, že to má pozitívnu konotáciu. Vo svojej podstate to nie je o nič viac ako afektívny a estetický argument bez racionálneho opodstatnenia. Progresivizmus hlavne ako ideologický smer vôbec neexistuje a viac ako niečo iné to je len slovo, ktoré si jednotlivé ideologické smery pre seba privlastnili, aby sami seba označili za “pokrokových“, za tých, ktorým „patrí budúcnosť“, pričom tí iní sú tí „z minulosti“ a z „iného storočia“.

(Veľa špekulácií v tomto článku)

Ak hovoria o progresivizme, treba sa pýtať aký progresivizmus myslia, lebo keď sa už aj Hillary Clintonová nazvali progresívnou, ten pojem môže naozaj znamenať hocičo. V najčastejšom používaní existujú dva progresivizmy, ktoré existovali v dejinách USA a ktoré oba mali ideologické orientácie. Buď ide o progresívnu éru 1890-1912/20, alebo myslia progresívnych po roku 1945, kedy tento pojem bol používaný len ako eufemizmus pre socialistov a komunistov, ak sa chceli ochrániť od verejnej nenávisti, násilia a štátnej represie. Progresívna éra bola dosť ideologicky heterogénnou dobou, ktorej spoločným menovateľom boli ale reformy, ktoré vtedy boli označené za pokrokové. Vo svojej dobe to bolo ale najmä hnutie vedené Republikánskou stranou, vo vtedajšom spektre na ľavej strane, ktorá chcela podľa podoby socialistických a komunistických hnutí v Európe zavádzať sociálne, ekonomické a fiškálne opatrenia, ktoré by pomohli vyrovnávať nespravodlivé a neudržateľné dopady kapitalizmu na pracujúcich ľudí, ako zavedenie progresívnej dane ako hlavného zdroja štátnych príjmov (predtým to boli tarify), boja proti trustom, zavedenie penzie, zákonov obmedzujúcich vykorisťovanie, nebezpečné pracovné podmienky atď. Progresívna éra priniesla so sebou ale aj hnutia a veci, ktoré by sme dnes označili ako opak sociálneho liberalizmu, ako prohibíciu, eugenické zákony a najväčší rozmach KKK. Zatiaľ čo by sa opatrenia tejto éry dali najlepšie označiť ako stredové, od začiatku Studenej vojny až dodnes progresivizmus znamenal skôr príklon k jasne ľavicovým až krajneľavicovým myšlienkam, ako výsledok politiky Studenej vojny, ktorá tieto smery vylúčila z oboch strán a verejnej diskusie.

Ivan Štefunko, ak niečo je, je hlavne prototypom toho, prečo ľavica v posledných desaťročiach smeruje k nevyhnutnej pomalej smrti utopením vo vlastnom pokrytectve a najmä symbolom pre tie chyby, ktoré ju k dnešnej situácii dostali. Ako nespočetní iní, aj on sám začínal ako aktivista a člen tej typickej ľavice, blogerov, ľudí, ktorí sa snažia udržať pri živote svoje noviny a plátky, snažiace sa vytvoriť alternatívu pre vlastníkmi ovládanú mediálnu a ideologickú krajinu. A ako celá ľavica minimálne od 70. rokov (USA), 80. rokov (Veľká Británia, Rakúsko), 90. rokov (Francúzsko), ako Kreisky, Rocard, Mitterand spravili osudovú chybu v tom, že si mysleli, že môžu nejakú zmenu a zmeny lepšie dosiahnuť cez systém, že môžu dosiahnuť zvyšovanie životnej úrovne pre všetkých tým, že to prenechajú trhu a dobrej vôli vlastníkov. A tak sa rozhodol aktivizovať tam, kde ako si správne myslel, môže spraviť skutočné zmeny, ako podnikateľ, tam, kde sa skutočne rozhoduje o osude ľudí a o pohybe nášho hospodárstva.

Možno si ale neuvedomuje, že práve to je problém dnešného sveta. Práve to je dôvod skoro všetkých súčasných spoločenských problémov, práve to je dôvod nefungujúcej demokracie, korupcie, rastu krajnej pravice. Že len ako podnikateľ, len ako vlastník, dostanete priestor v médiách, keď zakladáte stranu, že len ako podnikateľ dostanete priestor a možnosť túto stranu propagovať vo verejnosti, že len ako podnikateľ máte nutné finančné prostriedky, vôbec politickú stranu viesť v životaschopnej parlamentnej kampani a že len ako podnikateľ ste slobodný od kritiky, neoznačujú vás za boľševika a vypustia na vás všetku nenávisť a zlosť sveta, ale ste za „progresívneho“ a za miláčika médií.

Ako všetky tieto ľavicové strany, aj on tým, že otvoril srdce skutočnému srdcu a rozumu sveta, svetu kapitalistickej triedy, sa ňou postupne stal, tak ako keď tieto ľavicové strany otvorili dvere „podnikateľom“, sa postupne premenili na ich stranu, prestali byť tou stranou, ktorou bývali, stranou pracujúcich a nevlastníkov a stali sa stranou vlastníkov a nepracujúcich. Že vraj ideologické nálepky už nepatria do prítomnosti? To je ako povedať, že jazyk dokáže existovať bez semantického trojuholníka. To, čo nazývate „ideologické nálepky“ je jednoducho znak, slovo označujúce obsah a program nejakého politického hnutia a subjektu. Chcieť myslieť „nadideologicky“ alebo „nadstranícky“, cez „hranice ľavice a pravice“ je len ukážkou toho, že niekto nežije v každodennej realite ťuťmákov na Slovensku. Viete, tých bežných ľudí, tých debilov, viete, tých, ktorí Vám vytvárajú zisky. Dnešný svet je jednoducho rozdelený na dva svety. Každý, kto túto realitu nevie pochopiť, nevidí, má nasadené ružové okuliare, žije v ilúziách, žil a je izolovaný od skutočného sveta, príliš dlho žil vo svete PR kecov a bludov, vo svete manažérskych článkov a časopisov, vo svete powerpoint prezentácií, excel tabuliek, wellness pobytov. Taký človek príliš často išiel na obedy so svojimi, na steaky a rozhovory o podnikaní a nešiel na obedy do jedální a do IKEI, do krčiem k tým šovinistom a rasistom, taký človek netrávil dosť času v hladových dolinách, v miestach s 30 percentnou nezamestnanosťou a vo vojnových oblastiach spôsobených politikou, ktorá má otvoriť trhy pre veľkokapitál, čiže šíriť „demokraciu“.

Ale ja im to v podstate nezazlievam, je nevyhnutné, že človek nemá kontakt so všetkými časťami obyvateľstva a sociálnymi skupinami, že nepozná krivdy a osudy každého, len jednoducho sa príliš zahĺbili do vlastných myšlienok, príliš sa socializovali vo svete podnikateľského jazyka, kde sa myslí len pozitívne, kde sa hovorí len o úspechoch a raste a efektivite, nemôžu predsa poznať svet tam vonku. Ale práve preto je tiež tento systém neschopný vyriešiť problémy sveta, lebo človeka robí nesamostatným, lebo je to systém autorít, menšiny, lebo všetci ostatní sú spotrebitelia, ktorí majú vždy strach a ktorým treba vedieť produkty predať a námezdní pracujúci, ktorým treba prikazovať, čo majú robiť. Ale inak ten systém ani nevie fungovať. Je to práve základný zákon kapitalizmu, zákon akumulácie kapitálu, ktorý tento svet ovláda a spôsobuje, že každý rok musí hospodárstvo rásť, zvyšovať sa spotreba a ktorý tiež spôsobuje, že pracujúci ľudia žijú v chudobe, že na svete je hlad a utrpenie a že tento vývoj nemožno spraviť udržateľným.

Že 21. storočie je iné, než to 20. storočie? A čo sa svet úplne zmenil z 31.12.1999 na 1.1.2000? Zrazu prestali existovať sweatshopy, globálne otepľovanie a hlad? Svet je v podstate a vo svojich základných ekonomických zákonoch a politike rovnaký ako pred 168 rokmi. Forma kapitálu sa zmenila, no kapitál nezmizol, forma vykorisťovania sa zmenila, no vykorisťovanie nezmizlo. Zmenili sa možno oblečenia, počet ľudí na Zemi, formy dopravy, slová a heslá, ktorými sa hlása demokracia, no súčasne udržiava vláda vládcov, zmenili sa možno formy toho, ako sa utlačuje sloboda slova, ako sa utlačuje právo organizácie pracujúcich a ich možná emancipácia, už sa možno nestrieľa do štrajkujúcich puškami, ale úplatkami a právnikmi, možno sa zmenilo to, koľko človek sa hodinu zarába, no čo sa nezmenilo, je, že ešte stále pracujúci nevlastní produkt vlastnej práce, že jediné, čo vlastní, je vlastné telo, vlastný rozum, že je nútený tieto predávať, aby prežil, nič sa na tom nezmenilo, že ešte stále a to záleží od politickej situácie a sily protiváhy, ktorá je kladená násiliu vládcov, pracujúci dostáva v podobe mzdy buď desatinu alebo dve tretiny svojej práce. Nič sa nezmenilo na tom, že skutoční zákonodarcovia a skutoční diktátori tohto sveta, nie sú väčšinou, nie sú ľudia, ktorí žijú z jedného eura na deň či z 500 eur na mesiac, ale sú menšinou, ktorá tam nie je vlastnou šikovnosťou, vlastnou prácou, vlastnou snahou, ale ktorých bohatstvo netvorí nič iné ako pred dvesto rokmi renta, právo vlastníka, vyhradený kus zeme, z ktorého poberajú príjem tým, že ho vlastnia. Vo svojej podstate pôvod ich bohatstva a povaha ich vlády nie je rozdielna než pôvod bohatstva aristokracie, pôvod bohatstva otrokárov a ich vláda sa stala len pokrokovejšia, milšia, menej brutálna, ale rovnako ochotná siahnuť k tomu najextrémnejšiemu násiliu, ak táto vláda bude ohrozená.

Keď je škandálom to, že premiér býva v byte podnikateľa, čo je potom to, že premiérom má byť podnikateľ? Tá skutočnosť sama o sebe hovorí o stave demokracie u nás aj na západe, keď podnikateľ je videný ako zástupca väčšiny, keď podnikateľ je vítaný ako šéf strany a ako potenciálny vedúci vlády, ukazuje to len to, ako súčasne úprimní aj neopatrní sú, keď nám hovoria, kto v skutočnosti v triednej spoločnosti vládne. Strana, ktorá chce osloviť pracujúcich ľudí a ktorá sa chce nazývať stranou pracujúcich, nemôže vzniknúť a mať za zakladateľov členov triedy, ktorá pracujúcich utlačuje a vykorisťuje. To je ako chcieť mať stranu otrokov, no budú ju viesť otrokári, alebo republikánsku stranu, ktorú založila aristokracia.

Z tých kryptických politických správ, ktoré boli spojené s vyjadreniami zakladateľov doteraz, mi vyplýva, že táto strana bude vo svojej ideológii podobná dnešnému centrizmu typu Trudeaua, Renziho a Riveru, alebo to dokonca bude nová sociálna demokracia od podnikateľov, prerozdeľovanie bohatstva z čistej milosrdnosti, na vzor aristokratickej veľkosrdečnosti, možno aj progresívnych daní, čiže sociálnej demokracie, ale bez triedneho vedomia a skutočne úprimnej štrukturálnej analýzy dnešného hospodárstva. Jej stredový populizmus a skutočnosť, že jej zakladatelia sú podnikatelia, ktorí túžia po tom, vyhostiť z vlády oligarchiu pohrobkov bývalej vládnucej triedy byrokracie a nomenklatúry, tomu napovedá. Ich doterajšie vystupovanie presne zrkadlí myšlienky a ideológiu, ktorú členovia vlastníckej triedy majú, čistý formalizmus a takmer úplná bezobsahovosť. Primkýnajú sa k ideálom, k snom, ktoré niekde v oblakoch pobehujú, v snahe oslobodiť sa alebo úplne si zahmliť poznatky o svojej skutočnej úlohe v hospodárstve. Sami veľmi dobre vedia, kde leží zdroj tržieb ich firiem, kde leží zdroj všetkých na trhu predávaných tovarov a služieb a skadiaľ platia mzdy svojim „zamestnancom“. Snaha ich osloviť hovorí preto o ich vnútornom morálnom súboji, o ich snahe, skutočnosť neustále popierať, o ich pokrytectve a súčasne o protikladoch v ich presvedčení a ideológii, ktoré možno prekonať len tým, že určité časti a na určité veci zabudnú a si nevšímajú. Toľko, koľko ich ideológia hovorí o výkone, o zlepšovaní životných podmienok, o demokracii a slobode, spolu tiež s utopickou predstavou spoločnosti, kam sa podľa nich uberáme, kde každý bude súčasne vlastník aj pracujúci, alebo kde ľudia budú oslobodení od práce, si musia niekde vnútri, hlboko, uvedomovať, aká je realita tých ideálov. Tam leží aj jediná šanca toho, že by strana ako Progresívne Slovensko bola ľavicová, že by si ich zakladatelia uvedomili svoju úlohu v systéme, ktorá je byť utlačovateľom a súčasne ju neakceptovali. Ale keďže taký vývoj je nepravdepodobný, že by sa z nich zrazu vykľuli komunisti, je podľa mňa rozumné predpokladať, že táto strana bude nanajvýš stredoľavým subjektom, odpojeným od akejkoľvek štrukturálnej analýzy kapitalizmu, a že ako taký nebude schopný osloviť väčšinu pracujúcej triedy a ani vyriešiť neschopnosť kapitalizmu, vytvoriť udržateľný rast pre všetky vrstvy obyvateľstva, so súčasnou úlohou, Slovensko spolu so svetom nasmerovať na takú cestu, v ktorej by bolo možné vyriešiť súčasne hlad, ekologickú krízu aj ukončiť vojny. Úloha Progresívneho Slovenska v horšom prípade je ochrániť vládnucu ideológiu pred potenciálnymi prienikmi, ktoré by rýchlo mohli viesť k zosypaniu ilúzií, ochrániť novovzniknutú liberálnu tzv. „kaviarensku ľavicu“ od marxizmu, udržať ich v rámci myšlienok konformných hospodárskemu systému útlaku, a ochrániť triednu vládu tým, že jediný stredový liberálny subjekt bude ovládaný kapitalistickou triedou a súčasne si tým kapitalistické médiá odčiarknu povinnosť dať priestor aj ľavici, lebo tento subjekt ako ľavicu arbitrárne definovali.

Ak sa ľavica naozaj chce znova dostať na slovenskú politickú scénu, zastaviť svoj úpadok, či vôbec zvrátiť jasnú smrť, musí sa práveže vrátiť späť k tomu, čím bola, než sa premenila na ideológiu kompromisov, pravicových riešení a stredového či šovinistického oportunizmu. Je to práve to prijatie neoliberalizmu a s tým spojená tridsaťročná stagnácia reálnych miezd na západe, ktoré spôsobili jej úpadok. Chyba leží v tretej ceste a riešenie nie je viac tretej cesty, ale žiadna. Ľavica sa musí vrátiť k svojim koreňom, k svojim začiatkom, spomenúť si, prečo tu vôbec je. Ona tu nie je pre podnikateľov, nie je tu pre udržanie tohto systému, od začiatku tu bola a to jej úloha, byť pre a byť stranou pracujúcich, byť stranou širokého sociálneho hnutia, byť tou stranou, ktorá radšej nepôjde do vlády, než aby podpísala vyhlásenie vojny či ďalšie ochudobňovanie ľudí, byť stranou, ktorá bojuje proti akémukoľvek útlaku, či je to kvôli sexuálnemu správaniu, presvedčeniu, náboženstvu, farby pleti, alebo triednej príslušnosti a uvedomiť si, že jej úlohou a jediným dôvodom k existencii, je systém, ktorý je pôvodom tohto útlaku a vykorisťovania, je tento systém prekonať a vybudovať systém pre všetkých, demokratický, slobodný, bez hladu, vojen a ničenia prírody, systém, kde každý bude môcť raz žiť v nadbytku, slobodný a emancipovaný od trhu a zákonov, na ceste k beztriednej spoločnosti.

Pridaj komentár

Please log in using one of these methods to post your comment:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s