Včera sa poslanci Cortes Generales v klube Španielskej socialistickej strany pracujúcich zdržali hlasovania pri investitúre novej vlády a tým v podstate umožnili Rajoyovi ďalšie štyri roky kradnutia, regresívneho prerozdeľovania bohatstva a austerity. Na tejto udalosti možno sledovať zavŕšenie ságy a tragédie, ktorá je symbolická pre politický a hospodársky vývoj posledných štyridsiatich rokov.
Keď pred štyridsiatimi rokmi zomrel vtedajší španielsky diktátor Francisco Franco, ktorý bol, podobne ako mnohí iní, roky podporovaný “demokratickým” západom, vtedajšie opozičné strany, z ktorých mnohé dovtedy existovali v podsvätí, sa vrhli na projekt znovuvybudovania nového štátneho poriadku. Vtedajšie socialistické strany, z ktorých neskôr vo volebnom boji vyšla PSOE Felipeho Gonzáleza ako najsilnejšia, vyjadrovali obavy nad tým, že francoistické sily si udržia vplyv a boli za radikálne demokratickú zmenu a proti malým a postupným reformám, ktoré by umožnili vtedajšim fašistom premeniť kabáty a usadiť sa v novom systéme. Mnohé požiadavky, ako uznanie mnohonárodnosti Španielska a možnosti priamej demokracie v častej praxi, sa do ústavy nedostali. Okrem iného, väčšina ľavice zdôrazňovala, že demokracia je len jeden krok v ceste k vytvoreniu spravodlivej spoločnosti bez vykorisťovania a že nemožno socializmus stratiť z orientácie a skutočného zmyslu a cieľu politickej práce. Už tu ale existovali u samotných “socialistov” niektorí, ktorí s týmto veľmi nesúhlasili a ktorí napokon v priebehu svojho života pretvorili, podobne ako všade na svete, tieto strany do strán podporujúcich liberálny, humánnejší kapitalizmus, ak niečo také je možné. Takzvaní “socialistickí” podnikatelia a iné oxymorony.
V rokoch 1977-1982 Španielsku vládla centristická strana, ktorú neskôr v podpore nahradila dnešná PP, Ľudová strana a jej predchodca. Už v týchto rokoch sa začala politika centrizmu v ľavicových stranách, skoro vždy z iniciatívy straníckeho vedenia a bez populárnej podpory, ako opustenie marxizmu v PSOE v roku 1979 a opustenie revolučného marxizmu v Komunistickej strane v roku 1985. Argumentácia za týmito rozhodnutiami bol oportunizmus, získanie si “voliča”, ktorý vraj vždy bol stredový. PSOE v kampani pre voľby v roku 1982 bola pre výstup Španielska z NATO, ktoré bolo rozhodnuté vládou v tom istom roku, avšak počas svojho vládnutia túto pozíciu zmenila. Oportunizmus sa neskôr stal značkou originality pre celú európsku ľavicu.
V 80. rokoch tiež obe socialistické vlády v Európe prijali militaristický postoj voči terorizmu a zločinu, niečo, čo je, podobne ako iné pozície, nezlúčiteľné s princípami a hodnotami socializmu od jej vzniku. V Španielsku González zriadil ilegálne eskadry smrti, ktoré na príklad CIA bojovali proti ETA “nekonvenčnými” prostriedkami a Mitterand bol zodpovedný za potopenie lode Greenpeacu Rainbow Warrior a zabitie jedného člena organizácie.
V nasledujúcich rokoch sa európska ľavica predbiehala v pravicovej politike niekedy aj s pravicou samotnou, ako to bolo v prípade vstupu do Iraku s Tony Blairom. Tento projekt praktického zničenia ľavicovej politiky zvnútra, ktoré bolo, ako sa ukazuje dnes, skoro úplne len výsledkom rozhodovania vedenia a nie členstva alebo voličov, bol najnovšie ukončený vo Francúzsku, kde francúzski “socialisti” kapitulovali a prijali pravicové reformy pracovného trhu, ktoré od nich trh žiadal. A ktoré sú odmietané veľkou väčšinou voličov a v priamom rozpore s mandátom, s ktorým bola vláda zvolená. Čo len zostávalo, bola oficiálna samovražda. A tohto sme sa dočkali v Španielsku, v krajine, kde pred osemdesiatmi rokmi ľudia bojovali, zabíjali a umierali, aby mohli uskutočniť svoj sen slobodnej socialistickej spoločnosti (a napokon boli zabití fašistami a stalinistami, kým sa svet prizeral a iní svoj život strávili v exile). Posledný rok bol v Španielsku situáciou politického patu, kedy žiadna strana nebola schopná alebo ochotná vytvoriť vládu. Ako chcú kapitalistické médiá vykresliť, to bolo výsledkom úspechu novej strany Podemos, ktorá svojim “šialeným” a “neodborným” programom ohrozovala rozbiť doterajšiu svätú vedu neoliberalizmu a oportunizmu v ľavici. Čo v skutočnosti táto porovnateľne veľmi mierna politická strana je, je len produkt a reakcia na tento ľavicový oportunizmus posledných štyriadsatich rokov. Vo svojom programe nie je ani zďaleka návrat k marxizmu, len k veľmi tradičnému modernému liberalizmu a sociálnej demokracie. Ale aj takéto niečo je pre dnešnú vládnucu triedu príliš a preto žiadna z troch veľkých strán nemala v úmysle s ňou sa pokúsiť vytvoriť koalíciu. Ani PSOE nemala v úmysle s Podemos vytvoriť koalíciu, naproti tomu chcela ísť do vlády s centristickou a hospodársky pravicovou Ciudadanos. Za pokračovanie politiky, ktorá ma na svedomí najväčšiu krízu v južnej Európe od 30. rokov, kedy nezamestnanosť sa blíži k 30 percentám a narozdiel od 30. rokov nie je žiadny koniec na obzore. S Podemos bolo naproti tomu v parlamente a v médiách zaobchádzané ako s nacistami, označovaná bola ako “krajne ľavicová” strana, zatiaľ čo politici, ktorý kričia o tom, vyhostiť všetkých moslimov z Európy sú afektívne nazvaní “pravicoví populisti”. Ak chcete k tomu nájsť dôvod, spýtajte sa tých, čo hovoria o ruskej kampani vyvrátiť demokraciu a navrhnite im podobnú konšpiračnú teóriu, len menej bláznivú. Dôvod k správaniu PSOE je avšak jasný a ten je, že poslanecký klub tejto strany sa medzitým stal takmer otvorene pravicový. Podobne ako v iných krajinách, najmä vo Veľkej Británii, je to ukážkou dlhotrvajúceho zväčšovania priepasti medzi voličmi a zástupcami. PSOE včera prekonala ale tento projekt, pretože hlasovala otvorene za pravicovú politiku. Počas posledných týždňov, kedy udalosti smerovali k tomuto rozhodnutiu, zažila v prieskumoch najväčší prepad voličškej podpory vo svojej existencii, od 22 na 14 percent. Tento vývoj smeruje predpokladane len jedným smerom a to do zabudnutia. Včera tak bola zavŕšená storočná tradícia a storočný projekt sociálnej demokracie: Samovražda ľavice.
Vysvetlenie k tomuto nepochopiteľnému správaniu je mnoho, ja sa však prikláňam k tomu a nevidím dôvod to vidieť inak, že poslanci týchto strán sa stali bábkami vládnucej triedy a s dobrým vedomím odklonili svoje strany od boja proti súčasnej triednej spoločnosti. Inak to nedáva vôbec žiadny zmysel, pretože tento ich oportunizmus sa ukázal byť nefungujúci, keďže rok za rokom strácali voličskú podporu touto politikou. Včerajšie hlasovanie sa zdá byť úplne nepochopiteľné, keďže funkcionári a poslanci hlasovali s plným vedomím tak, ako najlepšie stratia svoje kreslo v ďalších voľbách. Naproti tomu hlasovali aj proti svojmu mandátu, princípom svojej strany, záujmom svojich voličov a záujmom krajiny. A držali tak stranu pracujúcich v zajatí, tak ako bola unesená pred našou generáciou, až do konca.
Nech je všetkým pracujúcim ľuďom, všetkým funkcionárom a politikom, všetkým členom vládnucej triedy jasný a známy príklad PSOE, príklad, ktorý budú nasledovať ostatné strany jej typu, nesúce názov “socialistické” a “sociálnedemokratické” ako urážku a výsmech všetkému utrpeniu a generáciám posledných dvoch storočí, ktorí museli žiť pod železnou rukou kapitalistického systému, že zradcov spravodlivosti a demokracie čaká antická spravodlivosť. Zabudnutie a nenávisť tých, ktorých ste mali zastupovať. VIP miesto na smetisku dejín.
Úryvok z dokumentu z roku 1976 s Felipom Gonzálezom v rozhovore s dvomi inými socialistickými predsedami Názov dokumentárneho filmu: Informe general sobre unas cuestiones de interés para una proyección pública
ASĽ 