Prípad Kambodže a Východného Timoru

Prípady týchto dvoch, jedných z najhorších genocíd od Holokaustu, ukazujú napriek populárnemu chápaniu, ako ďaleko súčasné médiá zachádzajú do hlbín propagandy, porovnateľných k časom stalinistickej cenzúry, aby prezentovali svoj pomýlený obraz na svet do verejnosti a že neoperujú inak než štátna propaganda v časoch totality.

Blog Michala Drotována „O krajine, kde sa najviac priblížili k reálnemu komunizmu“ ma motivoval k tomu, napísať tento článok. Úprimne povedané, vôbec ma nebaví neustále musieť bojovať proti ľudskej hlúposti a ignorancii, no fakt, že tento článok sa dostal na výberovú stránku, že reprezentuje pokračujúcu propagandistickú kampaň pravicových médií a súčasne s tým, že nevenoval ani riadok spomenutím genocíd spáchaných USA a jej klientskými fašistickými diktatúrami, tak ako sa deje už šesťdesiat rokov v našej vraj „nezávislej tlači“, mi nanútil morálnu povinnosť, chyby a dezinformácie v ňom napraviť a súčasne poukázať na iné zločiny, ktoré sa úplne dodnes ignorujú.

Fakt, že sa k tejto téme dodnes mnohí komunisti nevyjadrovali a to aj tí, ktorí sa nepretvarujú za falošný antikomunizmus, hovorí o tom, že je veľmi nebezpečné a nepríjemné, priamo konfrontovať propagandistickú mašinériu kapitalistického systému a vytvára potom dojem vo verejnosti, že existuje mlčanie a tichá ambivalencia či ospravedlňovanie týchto zločinov. Práve naopak, ak by ste našli jediného komunistu, ktorý by ospravedlňoval genocídu v Kambodži, bol by som veľmi prekvapený (tak ako neexistuje viac než malá menšina ospravedlňujúca stalinistické zločiny). Takže od začiatku, na ľudí, čo by mi chceli vyčítať ospravedlňovanie či morálny relativizmus, si vyhradzujem právo nereagovať.

Analýza a reprezentácia Michala Drotována je chybná a falošná na toľkých úrovniach, že neviem kde začať. Začnime preto tam, kde antikomunizmus začína a to je v pojme „komunizmu“. „Komunizmus“ v antikomunistickom slovníku označuje a znamená niečo úplne iné, než čím Marx či väčšina komunistov pod komunizmom myslí. Tu sa začína prvý aspekt manipulácie antikomunistickej propagandy, ktorá zneužíva to, že väčšina ľudí nepozná Marxovu teóriu a nie sú lingvistici či ľudia, ktorí sú dosť privilegovaní, aby mali vysokoškolské vzdelanie. Antikomunistický „komunizmus“ viac než čokoľvek je bezobsahový pojem, fiktívna kategória, ktorého obsah je naplnený tým, že je používaný ako označenie nepriateľov štátnych štruktúr. V tomto ohľade je antikomunistický „komunizmus“ veľmi podobný stalinistickým označeniam „kulak“ či „fašista“ či nacistickým „židovstvo“. Význam aj zmysel (podľa Gottloba Fregeho) v týchto pojmoch je iný než v normálnom užívaní týchto pojmov, no pojem zostáva rovnaký. Tým vzniká zmätenie a môže vzniknúť až obsadenie pojmu určitou skupinou, ktorá toto môže použiť pre vlastné mocenské účely. Najnebezpečnejšie sú také pojmy, ktoré ešte aj v manipulatívnom užívaní nemajú presne definovaný zmysel (Sinn), tvária sa, že majú, no v skutočnosti majú len presne určený význam (Bedeutung), ktorým sú ľudia, ktorých štátne štruktúry potrebujú odstrániť či označiť za nepriateľa. Takto podobne funguje aj antikomunistický pojem „komunizmus“, ak sa pozeráme na jeho používanie u ľudí, ktorí sú vyššie v hierarchii štátnych štruktúr a sú si vedomí (alebo aj nie) jeho fungovaním. V inom používaní pojem „komunizmus“ má tiež posunutý význam, tým, že zahŕňa všetko naľavo od modernej sociálnej demokracie, no tvári sa, že má rovnaký význam aj zmysel, ako marxistický pojem komunizmu (môže ale mať rovnaký zmysel aj význam, tým si nie som istý). Týmto trikom dokážu antikomunisti označiť ako „komunistické“ hnutia aj také hnutia, ktoré podľa pôvodného zmyslu, ktorý pochádza od Marxa, komunistické nie sú.

Jedným z takýchto príkladov je príklad Červených Khmérov po roku 1975 a zločiny proti ľudskosti a genocída spáchaná vládou „Demokratickej Kampučei“. V blogu Michal Drotován označuje ako komunistické po prvé organizáciu Červených Khmérov, po druhé program vlády „Demokratickej Kampučei“ v oficiálnom prevedení a po tretie ich zločiny a iné činy počas obdobia 1975 až 1979. Prvé chybné označenie súvisí s tým, že „komunizmus“ používa ako fiktívnu kategóriu, ako niečo, čo zahŕňa všetko od maoistov, cez eurokomunistov až po reformných socialistov a po prvé vôbec nerozlišuje medzi enormnými ideologickými aj praktickými rozdielmi týchto skupín, ignorujúc, že pri mnohých udalostiach stáli navzájom v smrteľnom nepriateľstve a po druhé vytvára fiktívny význam, fiktívny „komunizmus“, ktorý nikdy neexistoval a ktorý potom používa k tomu, zločiny jednej podľa jeho tvrdení „komunistickej“ organizácie previesť asociáciou na všetky hnutia a organizácie, ktoré ako „komunistické“ označil, aby ich potom štátne štruktúry mohli označiť ako nebezpečné a legitimizovať svoje akcie proti nim. Pri Pol Potovi je dôležité si uvedomiť, že napriek tomu, že bol generálnym tajomníkom Komunistickej strany od roku 1963 a vo Francúzsku navštevoval marxistické kruhy, čím presným označením bol, extrémny maoista. Maoizmus, podobne ako leninizmus je dvojitý odklon od pôvodnej Marxovej myšlienky komunizmu a s jeho významom a zmyslom má spoločné len veľmi málo, čím obe ideológie v praxi boli, sú skôr tým, čo Marx označoval ako Blanquizmus a reakčný socializmus a od ktorého sa okrem iných socializmov dištancoval a definoval svoj pojem komunizmu.

Červení Khméri boli v rokoch 1970-1975 ideologicky aj prakticky iná organizácia ako po roku 1975. K tomu, aby to človek pochopil, musí si pripomenúť sino-sovietske rozdelenie v roku 1960, kedy došlo z iniciatívy Chruščeva v prerušeniu kontaktov a spolupráce medzi leninistickou Sovietskou úniou a maoistickou Čínou, najmä kvôli tomu, že Čína pod vedením Maa priveľmi pripomínala len brutálnejšiu a šibnutejšiu verziu stalinistického Sovietskeho zväzu, s ktorým sa Sovietsky zväz v rokoch 1956 až 1964 pokúsil skončiť, no potom v normalizačnom období nasledoval späť k umiernenému stalinizmu. Toto rozdelenie pokračovalo až do 80. rokoch, v roku 1969 vyústilo skoro k otvorenej vojne a skončilo až po smrti Maa a štátnekapitalistickej ceste Deng Xiaopinga, podobnej tej Gorbačovovej. Preto v kambodžskej občianskej vojne, Červení Khméri boli súčasne podporovaný Severným Vietnamom, ktorý bol zase v leninistickej línii podporovaný Sovietskym zväzom a Čínou, ktorá podporovala iné, maoistické elementy vrámci tohto hnutia. V roku 1975 došlo potom k vnútrostaníckej vojne a zabitiu väčšiny kádrov, ktoré mali niečo spoločné s Vietnamcami či len dopúšťali, že vietnamská podpora bola kľúčová pre úspech strany v 50. a 60. rokoch a v občianskej vojne. Pol Pot ako ostatné zostávajúce kádre v strane počas svojej vlády zdieľal a ku kontrole vojakov, ktorí potom zabíjali v genocíde, používal xenofóbne a ultranacionalistické názory, využil budhistické presvedčenie obyvateľov a vulgárnu triednu nenávisť, aby ich motivoval ku vraždám. Ďalší kľúčový dôvod k nástupu Červených Khmérov k moci bol puč v roku 1970, ktorý odstránil bývalého kambodžského kráľa a vtedajšiu hlavu štátu Sihanouka, ktorý sa potom pridal na stranu Červených Khmérov. Táto udalosť sa ukázala byť možno najdôležitejším faktorom, ktorý doviedol Červených Khmérov k moci, lebo väčšina vojakov, ktorí sa na ich stranu pridali, boli roľníci mysliaci si, že bojujú za reštauráciu a návrat Sihanouka na trón. Táto Sihanoukova podpora, ktorý sa dovtedy snažil lavírovať medzi západom a východom, čo nakoniec pravepodobne bol jedným z dôvodov jeho odstránenia z vlády, dokazuje, že program a politika Červených Khmérov po roku 1975 nevyšla z ich programu a politiky do roku 1975. Väčšina vojakov Červených Khmérov teda neboli vôbec ideologicky vyškolení ani politicky motivovaní, boli to jednoduchí roľníci, ktorých neskôr zmanipulovali do zabíjania (samozrejme to ich neoslobodzuje od viny).

khmer

Ďalší problém Drotovánovho článku je v jeho chybnej interpretácii „beztriednej spoločnosti“ a iných Marxových teórií ku komunizmu. Po prvé, predpokladám z jednoduchej ignorancie alebo aj úmyselnej dezinformácie, prevzal alebo ešte aj modifikoval Pol Potovu ideológiu a jeho praktické používanie triedneho označenia a snaží sa ju označiť ako „komunistickú“. Marx keď hovorí o triedach a to je niečo, čo bolo k iným ale aj materiálnym účelom prekrútené aj v iných nominálne komunistických politických stranách v dejinách, myslí triedy z čisto ekonomickej perspektívy, nie z kultúrnej či sociálnej, ale z perspektívy ich úlohy v kapitalistickom hospodárstve a móde ich výroby a zdroju ich príjmov. Keď je niekto označený ako člen buržoázie, neznamená to, že sa správa nejakým spôsobom, že má určité sociálne normy alebo je člen nejakej príjmovej skupiny, ale že väčšina jeho príjmov pochádza z vlastníckych práv, rovnako tak, ak sa rozprávame o industriálnych pracujúcich a intelektuáloch, ak obaja pracujú za mzdu v súkromnej spoločnosti, patria do tej istej triedy, bez ohľadu na ich príjem, sociálne postavenie či kultúrnu či inú príslušnosť. Ďalšia chyba alebo dezinformácia nastáva v chápaní beztriednej spoločnosti a socializmu, ktoré tiež Pol Pot zjavne falošne ako „komunizmus“ predstavil, keďže ako vzdelaný človek musel chápať marxistickú teóriu a ju použil k realizácii svojej originálnej bláznivej vízii spoločnosti. Beztriedna spoločnosť nie je, ako to Michal Drotován prezentuje, spoločnosť jednej triedy, v prípade Kambodže len triedy roľníkov, pretože taká spoločnosť by nemohla fungovať a ako sa tiež ukazuje pri praktickej analýze, to ani Kambodža nebola, ale je to spoločnosť bez tried. Triedy v tomto zmysle treba znova chápať podľa ich módu výroby a vlastníctva výrobných prostriedkov. Trieda nie je „bohatí“, alebo „intelektuáli“, nie je určená presne nejakou ekonomickou aktivitou, ale je určená módom výroby spolu so spoločenským postavením, ktoré sa realizuje prostredníctvom vlastníctva výrobných prostriedkov. Roľníci ako sociálna skupina a ekonomická aktivita v beztriednej spoločnosti neprestanú existovať, rovnako tak ako všetky triedy nie sú nahradené len jednou triedou, ale ekonomické aktivity a vlastníctvo výrobných prostriedkov už nebudú určovať jednotlivé spoločenské postavenie ani príjmy a deľba práce zmizne, spolu s peniazmi a štátom. Takáto spoločnosť nebude spoločnosť jednej triedy a vôbec nie spoločnosť uniformity, nátlaku, násilia či kultúrnej alebo sociálnej jednotvárnosti, ale spoločnosť nadbytku tovarov a služieb, v ktorej už doterajšie násilné štruktúry a tým pádom ani triedy, nebudú nutné. Tieto triedy zmiznú a musia zmiznúť len prostredníctvom zákona ekonomického vzťahov, nie násilím a zmiznú len ako konštrukty, nie ich členovia. Spoločenský projekt Červených Khmérov po roku 1975, ak sa človek naň pozerá len v teórii a z ekonomického hľadiska, je presne to, čo by Marx označil ako reakčný socializmus, čiže spiatočnícky socializmus, ktorý chce zriadiť agrárnu spoločnosť bez vykorisťovania, no v tomto procese zanechá všetky výdobytky modernej éry a kapitalizmu v nespočetných oblastiach. Taká spoločnosť, ak by aj bolo možné zriadiť, by nebol komunizmus a ani by nemohol viesť ku komunizmu.

Ďalší problém spomínaného článku je jeho idealistická filozofia, presvedčenie, že idey a ideológia je hlavným motorom dejinného vývoja, spoločenskej organizácie a konkrétnych udalostí aj konkrétnych činov konkrétnych ľudí. Preto spolu v kombinácii s fiktívnym „komunizmus“ ten článok dáva neexistujúcej „komunistickej ideológii“ za vinu zločiny, ku ktorým v týchto rokoch došlo. Marxista sa však musí, ak chce ponúknuť skutočnú analýzu nejakého vývoja, pozrieť na konkrétnych ľudí, konkrétne činy a konkrétne spoločenské štruktúry a ponúknuť vysvetlenie, prečo k nim došlo, prečo sa vyvinuli, pričom nepripisovať dôležitosť „ideám“, ale konkrétnej ideológii konkrétnych ľudí, aj to len opatrne. Za zločiny a genocídu v Kambodži možno viniť viaceré udalosti, ktoré v tieto udalosti vyústili, ale najmä za ne musíme viniť konkrétnych ľudí, ktorí ich vykonali, najmä vtedajšie vedenie Komunistickej strany Kambodže a najmä politickú štruktúru tejto strany a armády, ktorá umožnila, že úzka skupina ľudí sa mohla dostať do pozície, kedy mohli vydať povely k týmto činom. Marxovu ideológiu za tento zločin viniť nemožno, pretože ak by sme to spravili, museli by sme viniť všetkých intelektuálov za všetky činy a odobrali by sme ľuďom ich slobodnú vôľu, a najmä by sme potom museli viniť antikomunistickú ideológiu za genocídy, ktoré boli v jej mene spáchané a tým pádom viniť Herberta Hoovera a antikomunistických teoretikov a sympatizantov a ich hádzať do jedného vreca so zločincami, ktorí tie zločiny spáchali.

skulls_from_the_killing_fields

Tu sa dostávame k tretej časti a najčastejšej dezinformácii o marxistickej ideológii a to jej údajná násilnosť. Na príklade genocídy v Kambodži vidno práve, ako ideológia je používaná v hierarchických štruktúrach ako nástroj k dosiahnutiu cieľov, ktoré podobne ako v antikomunizmu, zostávajú skryté. V Kambodži došlo k legitimizácii tejto genocídy k úplne arbitrárnemu použitiu konceptu triedneho boja, ktorý tu bol interpretovaný ako nevyhnutnosť vyhladenia druhej „triedy“. Pol Pot avšak pojem „trieda“ používal podobne ako antikomunisti a stalinisti. Pôvodný význam a zmysel od Marxa bol vyprázdnený a namiesto toho prišiel význam mestského obyvateľstva, premiešaný s príjmovou skupinou a etnicitou. Prvý krok Pol Potovho režimu bolo práveže zavedenie nového triedneho systému s novým pojmom „triedy“. V tomto novom triednom systéme existovali ľudia s plnými právami, kandidáti na plné práva a ľudia bez práv, alebo „noví ľudia“. Títo „noví ľudia“ ale neboli ani rozdelení podľa čisto triednych kategórií, ale zahŕňali aj zaradenie podľa etnika, podľa náboženstva, podľa príjmu a bohatstva, ako je známe, intelektuálov a každého, kto nosil okuliare a všeobecne tiež mestských obyvateľov. Naviac k tomu, tento triedny systém bol v skutočnosti postavený inak a to tak, že vedľa týchto tried existovala ešte vládnuca trieda straníckych kádrov, ktorí boli všeobecne vynechaní zo zákonov a z tohto triedneho systému, užívali vyššie materiálne postavenie a okrem iného medzi nimi tiež boli intelektuáli a ľudia nesúci okuliare. Táto krátka analýza kambodžského režimu od roku 1975 až do roku 1979 ukazuje, že režim, ktorý zabil od 1.8 až do 3 miliónov ľudí, ktorý antikomunisti nazývajú „komunistický“ a pán Drotován „beztriednym“, bol práveže len brutálnym triednym systémom a v praxi niečo, čo by bolo možné nazvať fašistickým feudalizmom s bláznivosťou dovtedy nevídanou na zemi.

Skutočnosť, ktorú spomenul len na okraji, zjavne ako očakávanie ku kritike, že USA tento režim od roku 1979 podporovali a ktorú bez zjavnej hanby ospravedlňuje tým, že to bol „spojenec“ proti Sovietskemu zväzu, ukazuje neuveriteľné pokrytectvo a opovrhovanie etikou, morálkou a akýmikoľvek princípami, ktorú táto propagandistická mašinéria pochádzajúca z USA a jej vládnucej triedy charakterizuje. Niečo tiež zabudol spomenúť a to fakt, že krajina, ktorá tento zločinecký režim ukončila a túto genocídu zastavila, bol Vietnam s podporou Sovietskeho zväzu. Jediné, čo im možno vyčítať, je to, že to nespravili skôr. Pýtam sa, prečo a ako si viete vysvetliť to, že USA proti tomuto režimu a zastaveniu tejto genocídy zjavne nič efektívne nespravila a keď tento režim bol vyhodený z krajiny, USA ju podporila miliónami dolárov? Ako môžete toto preskočiť takou krátkou spomienkou, zatiaľ čo sa pohoršujete troma stranami nad ich zločinami a všetkých komunistov hádžete do jedného vreca spolu s páchateľmi genocíd? Ja si toto viem vysvetliť len tým, že buď musíte byť ale úplne ideologicky zaslepení alebo nemať morálne princípy. Táto skutočnosť hovorí práve o tom, že jediný záujem USA a antikomunistov, ktorých hlavné propagandistické médiá ako New York Times týmito genocídami po rokoch zaplnili noviny, je, že im ponúkal skvelý príklad, na ktorom mohli ukázať a vykrikovať svoje propagandistické nezmysly o komunizme, ospravedlňujúc tým vlastnú represiu a genocídy a nie v tom, toto zabíjanie zastaviť. USA a ich spojenci neboli tí, ktorí toto zabíjanie zastavili.

Noam Chomsky vo svojej knihe Manufacturing Consent: Political economy of the Mass Media popisuje výsledky svojho výskumu, ktoré sa zaoberali mediálnou reprezentáciou genocídy v Kambodži. Zistil, že veľké masové médiá týmito zločinami venovali 1,175 palcov písaného textu. Podobne Jerzymu Popiulskemu, jednému disidentovi vo Východnom bloku, venovali 1,183 palcov písaného textu. V porovnaní, hlavné médiá v USA venovali v tom istom čase prebiehajúcej genocíde vo Východnom Timore, ktorá vyhladila tretinu celkového obyvateľstva krajiny a na ktorej sa USA priamo podieľali pomocou jej klientskej fašistickej diktatúry v Indonézii, jeden článok. Aj ten jeden článok sa dostal do médií až po organizovanom úsilí skupinu výskumníkov a aktivistov a v jasne upravenej a ideologicky zafarbenej forme. Podobne pre zabitie 100 ľudí v Latinskej Amerike v priamom následku a kooperácii s USA tieto médiá venovali 600 palcov textu. Tieto zločiny, genocídy a zvýšené používanie mučenia sa odohrávalo v rovnakom čase, keď médiá nafukovali represiu v Sovietskom zväze, písali len o genocíde v Kambodži, ktorú použili ako ospravedlnenie vlastných zločinov proti komunistom, zatiaľ čo iné zločiny, ktorých oni boli priamymi vinníkmi, ospravedlňovali, označovali ako „nevyhnutné“, ako prinášajúce „poriadok“ a „stabilitu“ a všeobecne ich pripisovali a vykresľovali ako proporčnú reakciu na údajný „ľavicový teror“. Toto všetko sa dialo vrámci Carterovej administratívy, ktorá svoju celú existenciu a politiku vykresľovala ako kampaň „za ľudské práva“, zatiaľ čo otvorene a oficiálne posielala finančnú a vojenskú pomoc a podporu krajinám, ktoré boli v tom čase svetovými strediskami mučenia a politicky motivovaných genocíd. Podporovala Irán, ktorý bol prvou diktatúrou, ktorú USA prostredníctvom platených demonštrácií a vojenskej sily zriadila v roku 1953 a ktorého režim bol zodpovedný pravdepodobne za desaťtisíce politických obetí a politickú represiu horšiu než vo východnom Bloku v post-Stalinovom období. Podporovala Filipíny, kde Ferdinand Marcos nechal zabiť asi tritisíc politických oponentov, tridsaťtisíc mučiť a stotisíc nechal uväzniť. Podporovala Južnú Kóreu, kde došlo k prvej antikomunistickej genocíde počas Kórejskej vojny a bolo zabitých 200 tisíc domnelých komunistov. Podporovala Indonéziu, kde došlo po Kambodžskej genocíde k najväčšej genocíde Studenej vojny, vyhladeniu miestnej Komunistickej strany a zabitiu pol milióna až jedného milióna ľudí a existujú podozrenia, že sa USA na tejto genocíde priamo podieľala cez výcvik a tajnú podporu. Pripravila a zriadila viacero fašistických diktatúr v Latinskej Amerike začínajúc v roku 1954 v Nikaragui, bola priamym zosnovateľom nasledujúcej politickej genocídy a politickej represie po roku 1964 v Brazílii, Argentíne, Čile, Nikaragui a El Salvadore, kde spolu bolo zabitých 80 tisíc ľudí. O týchto zločinoch a genocídach bolo veľmi málo písané, ak bolo, tak boli vždy ospravedlňované alebo zapojenie USA nebolo vôbec spomenuté, podobne ako to robili stalinistické médiá na východe. No čo najviac prekvapuje, je úplné mlčanie o genocíde vo Východnom Timore, štáte, ktorý po rozpade portugalského koloniálneho impéria (po páde ďalšej fašistickej diktatúry, tentokrát v Európe) sa mal stať nezávislým a bol domovom ďalšieho ľavicového hnutia (pretože pravicové populárne antikoloniálne hnutia je v dejinách veľmi ťažko nájsť), obe veci, ktoré mali byť odstránené.

east-timor

Nasledovala v roku 1975 indonézska invázia, pričom zbrane im posielala USA a jej západní spojenci. V tejto genocíde zomrelo 100 až 300 tisíc ľudí z vtedajšej populácie 600 až 800 tisíc. Detaily týchto zločinov Vám nebudem popisovať, lebo Vás nechcem emocionálne manipulovať, no ak naozaj nie ste morálny relativista, pozrite si ich sami. Hlavní páchatelia týchto všetkých zločinov zostali dodnes na slobode, nieže nepotrestaný, ale častokrát odmenený a v najvyšších vládnych pozíciách, ľudia a zločinci ďaleko presahujúce zločiny bývalého režimu dodnes zostávajú členmi najsilnejšej štátnej organizácie na svete, aby chránili „slobodu a demokraciu“. Aby môj článok bol vyrovnaný, po tradícii a etickom kóde kapitalistických médií skončím po jednej strane textu v porovnaní so štyrmi venujúcimi sa Kambodži a ponúknem Vám upokujujúce konečné slovo súčasnej vládnucej triedy, ktoré zazneli vrámci represívnych zákonov proti radikálnym a robotníckym médiám, ktoré vznikli na začiatku 19. storočia: One MP asserted that the working-class newspapers „inflame passions and awaken their selfishness, contrasting their current condition with what they contend to be their future condition-a condition incompatible with human nature, and those immutable laws which Providence has established for the regulation of civil society“. Áno, komunizmus nemožno zriadiť na zemi kvôli ľudskej podstate. Kvôli ľudskej podstate ľudí, ktorí dodnes vládli na zemi, ktorí, akonáhle sa ukáže, že situáciu a spoločnosť už nemožno ďalej udržiavať v pasivite a kontrole a hrozí pád ich vlády, odpovedajú najbrutálnejším spôsobom, ako v krajinách, kde sa najviac priblížili k reálnemu komunizmu, v Parížskej komúne, tridsaťtisíc zabitých, v Taliansku, v Nemecku pred nástupom fašistov k moci, v Španielsku v roku 1936, v Maďarsku v roku 1956, v Československu v roku 1968, v Čile v roku 1973 a v mnohých iných krajinách, a každodenne v hlavách a v rozhodnutiach ľudí, ktorý sa každú hodinu svojho života podriaďujú triednej vláde a akceptujú utlačovanie a vykorisťovanie. Treba ich len dokopať, aby to tak zostalo, však?

Zdroje:

en.wikipedia.org

Chomsky, Noam: The Washington Consensus and Third World Fascism. The Political Economy of Human Rights, Pluto, 2015

Chomsky, Noam: Manufacturing Consent. The Political Economy of Mass Media, Vintage, London, 1994,

Dokument tu:

Pridaj komentár

Please log in using one of these methods to post your comment:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s