Psychológia a interná ideológia buržoázie

Verejnú diskusiu a „trh myšlienok“ v súčasnosti dominujú osobné myšlienky a postoje buržoázie. Napriek tomu, že ich postoje sú legitímne, ako každého iného človeka, ich životná skúsenosť a poznanie je veľmi odlišné od skúsenosti a poznania „normálnych“ ľudí. Ich životné prostredie je častokrát na svety ďaleko od prostredia, v ktorom žijú tí druhí. Preto je nutné vytvoriť proporcionálnu rovnosť medzi myšlienkami pracujúcich a buržoázie, no najmä poukázať na to, že niečo také ako myšlienky buržoázie existujú a že svet sa nekončí na hranici ich vily.

Dnešný svet je rozdelený na dva svety. Nepomôže neustále tliachanie o tom, že niečo také ako „triedy“ v zmysle jasne vyhranených kultúrnych a sociálnych zoskupení neexistuje, stačí sa pozrieť von oknom alebo trochu zamyslieť nad vlastnými skúsenosťami a myšlienkami a zistíte, že život bezdomovca alebo človeka žijúceho v chudobe je odlišný od života človeka, ktorý nemusí v živote pracovať alebo mať strach o nejakú materiálnu otázku.

Je preto prirodzené, že ľudia žijúci v tak diametrálne odlišných skutočnostiach vyvinú diametrálne odlišné postoje a myšlienky. Napriek tomu je ale prekvapivé, keď sa trochu pozriete na kultúru, sociálne normy a ideológiu „úspešných“ a „kreatívnych“, nakoľko špecifické a odlišné sú.

Základom internej ideológie a psychológie buržoázie je jej silné psychické zameranie na svoj materiálny úspech, na rozširovanie svojho majetku a na činnosti, ktoré ich sprevádzajú. Ich život sa točí okolo majetku a úspechu a to nielen materiálne, ale aj psychicky a emocionálne. Primárnu úlohu v ich živote pre nich hrá úspech, jednak ako dôkaz pre konkurujúcich a pre seba a zvyšovanie a kompenzácia ega a inak ako intrizný účel, ako niečo, čo pripravuje pôžitok alebo len zmysel. Tento úspech vystupuje vo forme úspechu ich kapitálu na trhu, ktorý potom ukazujú svetu zvýšenou osobnou spotrebou. Kapitálový úspech je pre nich stredobodom života a pohlcuje ich životnú energiu, čas, emócie, čo sa potom ukazuje aj v ich sociálnych normách a kultúre. Táto vlastnosť sa ukazuje v tom, že majú osobný pôžitok z vykonávania dôležitých úkonov a činností, aj keď to sú činnosti, ktoré by nemuseli vykonávať. Ich vzťah k práci je teda diametrálne odlišný od vzťahu aristokracie k práci.

Ďalšou dôležitou časťou ich psychiky a ideológie je, že súčasne žijú v spoločnosti, v ktorej je také bohatstvo netypické. Potrebujú si teda permanentne tento majetok a svoje úspechy obraňovať a to aj ideologicky a pre vlastné svedomie. Buržoázia je takmer bez výnimky presvedčená o oprávnenosti a legitimite svojho postavenia a svojho majetku. Nielenže že si myslia, že si svoje bohatstvo zaslúžia, ale súčasne z tohto osobného zaslúženého výkonu vyvodzujú hlbokú pýchu a pohŕdanie každým, kto tento výkon neodvádza. Základom ich ideológie je teda presvedčenie o tom, že sú lepší než ostatní, pracovitejší, šikovnejší a teda prirodzení vládcovia a ľudia s majetkom. Ich ideológia je teda prirodzene stavaná pre legitimizáciu triedneho útlaku, násilia a otvorene hierarchických systémov ako je fašizmus.

Súčasne ale majú rovnako hlboké presvedčenie o svojej benevolencii a o prospešnosti svojej vlády a svojho systému pre každého ostatného. Či to je dané zlým svedomím alebo je len eskaláciou sebavedomia a ega, je otázne. Podstatné je, že si myslia, že ich systém a ich činnosť je súčasne služba pre spoločnosť a pre chudobných a najlepší systém pre túto skupinu a pre pracujúcich. Toto presvedčenie sa stáva rozhodujúcim, ak je spojené s politickým systémom a politickou ideológiou, ktorá je ich dieťaťom a zosobnením týchto ideálov. Toto sa prakticky prejavuje tiež v starom zvyku vládnucich a to je skúšanie skúsenosti spodných tried. Toto im umožňuje stíšenie svedomia, lebo si dokážu povedať, že až tak zlé to nemajú a súčasne zisťujú, akí sú bezstarostní, lebo sa nemusia trápiť so všetkými ťažkosti a zodpovednosťou, ktorú vládnuci nesú.

Tieto tri základné body, najmä tretí potom vytvárajú politickú ideológiu, ktorú v zmenenej forme prezentujú vo verejnosti. Ich politické presvedčenia sú ale neoddeliteľné od ich osobných a od ich postavenia a činnosti v spoločnosti. Napriek zvyčajným predstavám má buržoázna politická ideológia priam náboženskú vieru vo vlastné úspechy, osudnú úlohu a konečný cieľ. Ako nijaká ideológia je presvedčená o tom, že je poslednou a konečnou stanicou dejín a že jej úlohou je ovládnuť svet. Toto sa prejavuje v častom nerealistickom a hysterickom optimizme v liberálnu demokraciu a kapitalizmus. Základom tejto ideológie je, ako už spomínané, náboženská eschatológia o tom, že oni majú svet previesť do slobody. Súčasne ale buržoázia kvôli dejinným skúsenostiam nemá vôbec v láske náboženstvo, najmä také, ktoré má negatívny postoj voči chamtivosti, úrokom a zisku.

Pri prezentovaní tejto ideológie vo verejnosti si je ale veľmi dobre vedomá, kto sú jej poslucháči. Tu teda prichádza do roly ďalšia základná vlastnosť psychológie buržoázie a to je jej dvojitá tvár a nutnosť pretvárky. Nemôže svojim poddaným na rovinu hovoriť, že sú poddaní, lebo práve kvôli tomu, že sa jej také niečo nepáčilo, prišla k moci a na nominálnej rovnosti založila svoj politický systém. Nemôže svojich sluhov nazývať sluhami a nemôže svojim pracujúcim úprimne hovoriť, čo si o nich myslí, že to sú lenivé, nenásytné a sprosté tvory (aj keď niektorí jednotliví to robia). Do každej maličkosti teda musí vytvárať alternatívne ideologické interpretácie, obrazy a vysvetlenia. Toto sa netýka len ideológie, ale prenáša sa aj do správania a dennodennej kultúry. Do najmenšieho detailu je teda buržoázna ideológia, kultúra a socialita pokrytecká. Toto neustále napätie a nutnosť pretvárky ju robia pomaly reflexne pokryteckou a majú za následok, že externú ideológiu internalizuje a začína byť o vlastných klamstvách presvedčená, že sú pravdivé.

Pre praktické udržanie triednej nadvlády potrebuje tiež profesionálov, ktorí tieto nutné činnosti vykonávajú. K týmto má podobný vzťah ako k sluhom, teda priateľský a podobný žoldnierskemu. Tieto profesie zahŕňajú väčšinu verejných predstaviteľov, ako najmä politikov, políciu, armádu alebo profesie a výrobné oblasti, ktoré sú väčšinou namierené pre ich osobnú spotrebu, ako právnikov. Vzťah k týmto zamestnancom a organizáciám je iný než vzťah k zamestnancom vo vlastnej firme alebo k obyčajným pracujúcim a k verejnosti.

Podobný rozporuplný vzťah majú tiež k násiliu, k zákonom a k svojim triednym nepriateľom. Zatiaľ čo odmietajú niektoré formy násilia, ktoré označujú za necivilizované, nemajú principiálne negatívny postoj k násiliu. Ich postoj k nemu je podobne pragmatický a morálne ambivalentný ako v iných otázkach, triedne násilie presadzujú bez najmenších výčitiek svedomia ako niečo nevyhnutné. Triedne násilie z opačného konca tradične popisujú ako útok, krutosť a brutalitu. Napriek ich racionálnemu prístupu k životu sa premieňajú na veľmi iracionálne tvory, ak ide o ochranu ich majetku. Zrazu sa stáva hysterická zúrivosť a represia normalitou. Zákony chápu veľmi podobne ako niečo, čo slúži v prvom rade im. Zákony, ktoré sú nasmerované proti nim, sú neligitímne a zlé, tie, ktoré slúžia ich záujmom, sú ideálom právneho štátu. Postoj voči ich triednym nepriateľom najviac odhaľuje ich hlbokú primitivitu, súčasné bezhraničné sebavedomie a inklináciu k mocenským prejavom. Ich nepriatelia sú buď diablom na zemi, neschopnými intelektuálmi a umelcami, čo v živote nič nedokázali alebo závistlivými nevzdelancami, ktorí len chcú ich majetok.

Ich odmietanie emócií, súcitu, slabošskej dispozície k ľuďom a svetu, rovnako ako špecifická sexuálna morálka a ekonomický postoj k rodine je kombinovaný nezvyčajnou impulzívnosťou, ak ide o veci mimo praktických otázok riadenia a vládnutia.

Základom ich vlády nie je v prvom rade formálna hierarchia a triedna nadvláda, ako to bolo s kastovným a feudálnym systémom, ale v prvom rade neformálne narábanie s príležitosťami, vyjednávaním a s nadhodnotou. V posledných desaťročiach sa začínajú čoraz viac uťahovať do tejto sféry „bez zákona“, „anómie“, kde vymýšľajú nové metódy získavania nezaslúženej nadhodnoty. Tieto metódy už nie sú klasické metódy úprimného vykorisťovania, ale vytvárania eufemistických formátov „platov“, „poplatkov“ a rôznych iných nepeňažných transakcií, ktoré sa neskôr premenia na reálne hodnoty. Pre tieto účely sa skvelo hodí ich schopnosť pokryteckej komunikácie, presviedčania a iných manipulačných metód, ktoré používajú k dosiahnutiu svojich záujmov a cieľov vo vyjednávaní.

Triedna nadvláda sa dostáva ešte aj do takých detailov, ako je sťažovanie sa a hnev. V situácii, v ktorej je vládnuca trieda zodpovedná za násilie, hlad, vojnu a všetko utrpenie na tejto zemi, nie je ani dovolené za to byť rozzúrený. Zúrivosť je len právom buržoázie. Rovnako je najvyšším zločinom vzostupná triedna nenávisť. Triedna nenávisť je len právom buržoázie. Aj triedny šovinizmus je len právom buržoázie. Kapitalisti samozrejme nie sú hajzli, sú to najlepší a najpracovitejší ľudia a ešte k tomu kvôli svojej obete trpia. Chudobní a pracujúci sú oproti tomu sprostí, nevzdelaní, leniví, chamtiví, závistliví a v skutočnosti majú úplne bezstarostný a šťastný život. Keď sa na nich sťažujete, tak sa vy sťažujete za niečo, za čo ste samozrejme sám zodpovedný. Keď ste rozzúrený, ste rozzúrený na svojich osvietených vládcov, na svojich dobrých pánov. Ste nevďačný otrok. Keď chcete len to, čo vám právom patrí a len koniec utrpenia, hladu a vojen, chcete im v skutočnosti niečo zobrať a chcete násilie. Nie oni, ale vy ste vinníkmi za zlo vo svete. Vy ste vinníkmi za to, že vás vykorisťujú a ešte ste aj nevďační. Vykorisťovanie je vašim šťastím a máte sa zato modliť pre ich zdravie a čisté svedomie.

Napriek tomu, že sú presvedčení o svojej bezhraničnej kreativite, neboli schopní za dvesto rokov nájsť iné argumenty pre kapitalizmus než „nie je perfektný, ale…“, „kapitalizmus ti priniesol mobily a internet“ alebo opakovať aristokratov a fašistov.

Napriek zvyčajným predstavám, osobnej konkurencii a konkurencii na trhu buržoázia funguje a pôsobí ako trieda „pre seba“, teda v porovnaní s proletariátom majú vysoké triedne vedomie a triednu solidaritu. Ich ideológia sa vyznačuje veľmi vysokou mierou uniformity a konzistencie. Každý buržuj viac či menej používa tie isté argumenty a má tie isté presvedčenia, tie, ktoré tu boli načrtnuté. Kultúrne a sociálne pôsobí buržoázia ako skutočná trieda v prísnom slova zmysle. Táto kultúra a sociálne normy sa stávajú potom všeobecnou kultúrou a normami v spoločnosti.

Ich extrémny individualizmus je založený na radosti a pôžitku z nadvlády nad druhými. Je to individualizmus založený na kolektivizme zločinu a výsmechu a na podriadení tých druhých. Je to individualizmus len pre nich, najväčšia osobná sloboda pre nich na úkor veľkej väčšiny obyvateľstva.

Ich interná ideológia, ako aj časti tej externej je takmer identická s ideológiou ostatných triednych spoločností. Až na pretvárky o demokracii je identická s ideológiou aristokracie a feudalizmu. Až na nejaký ten humanizmus je identická s ideológiou otrokárskych spoločností a až na kombináciu týchto je identická s fašistickou ideológiou. Ich presvedčením je prirodzenosť a večnosť triednej spoločnosti, prirodzenosť hierarchie, útlaku, nadvlády a vykorisťovania. Ich presvedčením je ich dedičné, genetické, osudné postavenie v triednej spoločnosti. Narušiť toto je zločinom proti prírode, proti prirodzenej rase – triede, prirodzenej nadvláde jednej triedy nad druhou. Ich krv je rozhodujúca pri tejto triednej čistote a pri ich nadvláde. 

Ich ideológia je do najtvrdšej kosti ideológia spiatočníctva a nadradenosti. Nie je to ideológia pokroku. Prinajlepšom to je ideológia apologétov zbytočných smrtí a nešťastia. Ich systém je systém neuveriteľnej neefektivity, nespravodlivosti a násilia. Nič nie je jasnejšie, než to, že ich čas je časom minulosti. Ich vízia budúcnosti je večná diktatúra, večné vojny a zničenie všetkého ľudského a hodnotného v živote a na svete. Ich vízia nie je víziou pre nás, ani pre nijakého človeka so svedomím a len trochou citu. Kým nás potrebujú, zostaneme tu, ale možno nie dlho. My ich už dávno nepotrebujeme a cesta slobody a demokracie nie je cesta reformy a spolupráce s nimi. Je to cesta radikálneho zlomu a sebavedomého rozhodnutia, samostatného vývoja. Nič v našom čase nie je dôležitejšie.

Pridaj komentár

Please log in using one of these methods to post your comment:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s