Samovražda sociálnej demokracie pokračuje alebo je Melenchon šovinista?

Okrem investičného bankára Macrona, kapitalistickými médiami vynášaný do nebies ako záchranca Európy, je ďalšia rastúca hviezda jediný ľavicový kandidát so šancami na úspech, Jean-Luc Melénchon.

Akonáhle sa v prieskumoch po úspešných debatách a vlažnej prezentácii “socialistického” kandidáta Hamona dostal na dosah postupu do druhého kola, sa spustila dobre známa negatívna mediálna kampaň. Tak ako takmer všetky centristické a pravicové (ľavicové neexistujú) nestratili jednu príležitosť k priamemu politickému boju proti ľavicovým kandidátom v amerických, britských, gréckych a španielskych voľbách, tak sa dá aj tentokrát očakávať zbesilá propagandistická kampaň.

Tohtoročné francúzske voľby sú ako všetky voľby v posledných dvoch rokoch plne zemetrasení, prekvapení a hrôzy. Politický poriadok, v mnohých krajinách starý storočie, sa začína rúcať a s ním éra kapitalistického konca dejín. Predzvesti toho bolo cítiť v krizach na prelome milénia, v rakúskych voľbách, vo francúzskych v roku 2002, v úspechu Orbána, ktorý kreatívne pretvoril maďarský štát pomocou princípov liberálnej demokracie. Tohtoročné francúzske voľby sú prvý krát v dejinách piatej republiky, keď hlavnými dvoma kandidátmi nebudú príslušníci gaulistickej pravice a socialistickej strany. Tento fakt sám o sebe prezrádza celé tajomstvo vývoja posledných tridsiatich rokov a krajnej pravice dobýjajúcej západnú spoločnosť.

hat-es-2012-auch-erwischt
V roku 2012 bol Francois Hollande “napadnutý” múkou. Hladkou?

Úspech krajnej pravice nastáva vo všetkých krajinách súbežne s dramatickým až katastrofickým úpadkom sociálnej demokracie. Táto, po dočasne úspešnom pravicovom kurze v 80. a 90. rokoch (ktora bola sama výsledkom zlyhania 68eho a stalinizmu) kulminujúcej v tretej ceste, v militarizme, oportunizme voči rasizmu a súčasnom príklone k sociálnemu liberalizmu, dnes žne svoje úspechy. Projekt sociálnej demokracie, započatý v roku 1914, súbežne so stalinizmom ovládajúcim komunistické hnutie od roku 1923 až do roku 1989, ktorého jadro ležalo v stabilizácii kapitalizmu a oportunizmu, dnes prichádza do terminálnej fázy. Čo pôvodne začalo ako dosiahnutie bezpečnosti a rovnosti bez revolúcie, sa postupne premenilo kvôli tlaku podmienok a vlastnej politiky do čistého konzervatizmu, kariérizmu a vyvrcholilo v pravicových reformách. Hnutie, od začiatku prehnité byrokraciou a klientelizmom, teraz len muselo zmeniť svojich zákazníkov na kapitalistov a buržoáziu, čo bol od začiatku únos robotnickeho hnutia pre záujmy triednej spoločnosti sa len premenilo na otvorenú triednu zradu. Samovražda, znázornená v utopickom socializme, sa len dnes dostáva k svojmu poslednému vydýchu života. Pravica, ktorá sa tvári, že je ľavica ako aj pravica, ktorá sa tvári, že je stred, ukazujú svoju pravú loajalitu v podpore Macrona, druhého Hollandovho funkčného obdobia. Práve toto spojenie pravicovej ekonomickej politiky s lavicovou rétorikou a sociálne liberálnymi reformami je tajomstvo nového centrizmu, tretej cesty bez akéhokoľvek pozostatku sociálnej demokracie, ktoré nemá žiadnu fiskálnu ani ekonomickú budúcnosť, len je dané nutným formálnym kompromisom, ak chce udržať liberálnu ideológiu a jej profesionálnu a politickú triedu ako vládnucu ideológiu a triedu určujúcu politický smer štátu. Vo svojej podstate to je len práva tvár sociálnej demokracie, ako vzišla z krátkeho Mitterandovho intermezza na začiatku 80. rokov, ktoré rýchlo nasledovala korekcia prijateľná svetovému kapitalizmu. Je to ľavica, ktorá sa vzdala triednej pozície svojej voličskej základne a akejkoľvek triednej analýzy a kritiky súčasného hospodárskeho poriadku, teda ľavica, ktorá sa nevyhnutne musí stať pravicou. Väčšina sociálne demokratickej byrokracie a profesionálnej triedy, ako podporuje príslušníka vládnucej triedy na post prezidenta, je najlepším zobrazením tohto bezprecedentného pokrytectva a zrady.

hollande-enfarine
Iný uhol tejto performácie.

V situácii, kedy krajná pravica, umožnená práve touto pravicovou ekonomickou politikou, ovláda verejný diskurz a spôsobuje prudký odklon tradičnej pravice, ktorá preberá jej rasistickú rétoriku a politiku, je nový stred jedinou autentickou pravicou. Autentická ľavica, na druhej strane, nedokáže dosiahnuť kvôli prevládajúcemu antikomunizmu a chýbajúcim zdrojom dostatočnú podporu. V tejto situácii prichádzajú do popredia ľudia a hnutia ako Bernie Sanders, Jeremy Corbyn, Syriza a Podemos ako vyjadrenie dlhodobej nespokojnosti ľavicových voličov. Nie sú krajná ľavica, nemajú revolučnú politiku ani nijakým spôsobom nevyzývajú vládnuci hospodársky poriadok či súkromný majetok, ale sú len klasickou, trochu radikálnejšou sociálnou demokraciou spred jej pravicovému kurzu. Napriek tomu, kvôli jednoduchému faktu, že prezentujú jedinú silu, ktorá nie je kontrolovaná kapitalistickou triedou (narozdiel od krajnej pravice, ktorá je pravým trójskym koňom) a navrhujú znižovanie príjmov a bohatstva kapitalistickej triedy, sa stretávajú s najsilnejšou reakciou a prirovnaniami ku komunistom. Tieto hnutia nie sú krajne ľavicové, nie sú komunistické, pretože keby boli, už by sme sa o tomto nerozprávali a kapitalizmus by sa nemal tešiť len na jednoduché prerozdeľovanie cez dane, ale na tvrdé zúčtovanie s jeho celou existenciou.

holl
Ako to pri sociálnej demokracii býva, je po porážke na seba spokojná a tvári sa, akoby sa nič nestalo.

Rovnako to je aj s najnovším prírastkom do tohto povstania proti elitám, Melénchonovi. Nie je žiadny krajný ľavičiar, skutočnosť, že je unisónne vyhlasovaný za takého všetkými kapitalistickými médiami, je len dôkaz toho, ako ďaleko sme sa dostali od mája 68 a že ešte aj niečo také ako sociálne demokratický program je vnímané vládnucou triedou ako ohrozenie. Jeho program možno skôr hodnotiť ako radikálne ľavicový s niekoľkými krajneľavicovými návrhmi. Je to populistický, nacionalistický, skrz na skrz sociálne demokratický program, s návrhmi demokratickej reformy a inštrumentov priamej demokracie, ktoré by mali schvaľovať vsetci, ak sa za demokratov a liberálov považujú, pričom jediná požiadavka, ktorá z neho vytŕča, je zriadenie rád pracujúcich v súkromných spoločnostiach, jedine, čo možno ako krajne ľavicové označiť. Pravda, v minulosti ho podporovala Francúzska komunistická strana, odjakživa stalinistická, ktorá ale už nejakú tú dobu nemala žiadny revolučný program a navrhuje len veci typické pre sociálnu demokraciu v Druhej svetovej vojne. Jediné krajneľavicové strany, dve trockistické, majú len niečo cez dve percentá podpory.

A video grad made on April 6, 2017 shows French presidential election candidate for the right-wing Les Republicains (LR) party Francois Fillon (C) reacting as a man throw flour at him on April 6, 2017 during a political rally in Strasbourg, northeastern France. / AFP PHOTO / Julien SENGEL / RESTRICTED TO EDITORIAL USE
Fillona Republikánov tento rok tiež posypali múkou.

Teraz k hlavným bodom kritiky, týkajúcej sa Melénchona a to, že je šovinista a proti utečencom. Táto kritika je podobná tým najsprostejším metódam antikomunizmu, krajnej pravice a kritike západu stalinistami. Jej trik leží v tom, že to je správna a oprávnená kritika, no pochádza zo stanoviska a tábora, ktorý nemá principiálne inú politiku a demagogicky tieto charakteristiky spája s krajnou ľavicou. Melénchon naozaj je šovinista a ignoruje rasistickú politiku francúzskeho štátu doma a vo svojich moderných kolóniách, namiesto toho sa snaží osloviť šovinistických a rasistických voličov populizmom, ktorý v žiadnom zmysle slova nie je krajneľavicový, ale. Ale, po prvé francúzsky národ je extrémne nacionalistický a pravdepodobne najviac rasistický národ v západnej Európe a každý politik, ak je správny oportunista, s týmto niečo musí začať. Macron tento fakt rieši tak ako všetci centristi, ignoruje ho, formálne sa stavia proti šovinizmu, hlavne ak je namierený proti USA, Nemecku a iných obchodných partnerov, no reálne politicky by pravdepodobne robil viac rasistickej a šovinistickej a ju podporujúcej politiky než ktorýkoľvek ľavičiar. To je dané tým, že je najmä obchodník, centrista a oportunista. Treba si konečne uvedomiť, ak to niekomu ešte nedošlo, že tzv. Willkommenspolitik, ktorá bola motivovaná ekonomickými kalkuláciami a nie humanitárnym citom, výlučne nemecká iniciatíva, je vďaka celoeurópskemu výbuchu rasizmu a nasledujúcemu oportunizmu všetkých vlád, či ľavicových alebo pravicových, už nejaký ten čas pri konci. Hranice s Tureckom sú zavreté už rok, na mori zomiera viac ľudí než v lete 2015, Európska únia nasadzuje vojenské oddiely proti utečencom, plniac tak vlhké sny celej krajnej pravice a práve sa organizuje masívna vlna deportácie, v ktorej akoby diabolským humorom, Afganistan je vyhlásený ako bezpečná krajina návratu. Práve naopak, silná reakcia je v plnom prúde a zúčastňujú sa jej normálni pravičiari ako aj sociálna demokracia. Najvypätejšie toto možno sledovať v Rakúsku, kde sociálni demokrati schvaľujú jeden rasistický zákon za druhým, ktorý sa stavia proti migrantom, udáva im povinnosť pracovať za sociálne dávky, povinnosť pracovať za jedno euro za hodinu a moslimské ženy vylučuje zo štátnej správy (zákazom zahalenia), a kde Sebastian Kurz z ÖVP prekonáva vo svojej rétorike aj krajnú pravicu. Francúzsko, na druhej strane, počas celého roka 2015 a 2016 prijalo menej utečencov do svojej krajiny ako Rakúsko a Maďarsko v roku 2015. Za Hollanda. Za Macrona by tieto čísla boli pravdepodobne porovnateľné a svojou ekonomickou a zahraničnou politikou by určite prispeli k rasizmu, šovinizmu a utrpeniu utečencov vo vojnových zónach. Melénchonov program, na druhej strane, umožňuje potenciálne zlepšenie pre utečencov, tým, že umožní ľuďom, ktorí majú nejaký rozum a srdce, viac participácie v politickom systéme a v ústavotvornom procese a navrhuje zahraničnú politiku, ktorá utečencov nevyrába.

mac
Macronovi na druhej strane spadlo vajíčko na hlavu.

K jeho šovinizmu len toľko, šovinizmus vadí centristom a pravičiarom len vtedy, ak sa otáča proti USA, ak to je proti iným krajinám, tak nemajú s ním najmenší problém. A okrem toho je anti-amerikanizmus logický výsledok amerického imperializmu a asi najmenej škodlivý šovinizmus na svete. Absurdné sú tieto kritiky ale najmä preto, lebo sú akoby vystrihnuté z komunistických a trockistických časopisov, ktoré ich kritizujú konzekventne a z pozície, ktoré tieto javy nepodporuje, ale naopak snaží sa bojovať proti ich pôvodu. Nálepka krajnej ľavice je práve preto smiešna, pretože to je práve jeho šovinizmus, nacionalizmus a absencia antirasizmu, ktorá z neho nerobí krajnú ľavicu.

Reakcia médií, inteligencie a Socialistickej strany ukazuje, kde leží ich práva loajalita. V skutočnosti im jeho šovinizmus a latentná podpora rasizmu vôbec nevadí, čo im vadí, je jeho sociálne demokratický program, no najmä skutočnosť, že jeho hnutie nekontrolujú a že navrhuje Šiestu republiku. Toto, asi najvýznamnejší a jediný rozumný návrh, ktorý by mali podporovať všetci bez ohľadu na ideológiu, zbaviť sa nedemokratického väčšinového volebného systému a prezidentskej autority, sa skoro nikde nespomína. Tiež preto, lebo im autokratický a nedemokratický systém vyhovuje. Takmer celá Socialistická strana sa vrhá za chrbát kapitalistu, člena triedy, proti ktorej ako strana vôbec vznikla, ako protiváha, ako odpor, ako barikáda. Jej definitívny a jasne viditeľný odklon od zastupovania pracujúcej triedy a socializmu predstavuje jej nevyhnutnú smrť. Čo ju nahradí, je otvorená otázka.

Jasné je, že Melénchon, práve preto, že nie je krajná ľavica, kvôli jeho nacionalizmu, šovinizmu a latentnej podpore rasizmu, nebude môcť ponúknuť trvalé riešenie pre svetovú krízu kapitalizmu a pracujúcej triedy. Jasné je ale tiež, že každý, kto podporuje Macrona, ľavičiar nie je a ak tak tvrdí, je prinajlepšom klamár a prinajhoršom napol dementný. Dnešná situácia sa podobá situácii prvej republiky. Le Penová a FN sú zosobnením reakcie, vtedajších monarchistov, Macron je Gironde a Thermidor a Melénchon Jakobíni, práve kvôli chýbajúcej jasnej triednej a revolučnej politike. Kapitalista za prezidenta. Už jasnejšie to byť nemôže, už hlasnejšie ľuďom nemôže do očí kričať pravda o dnešnom svete. Po pomalej smrti kontrarevolučného stalinizmu prichádza pomalá smrť kontrarevolučnej sociálnej demokracie. Po španielskej pomalej smrti sociálnej demokracie prichádza francúzska a po očakávanej britskej, talianskej, rakúskej, nemeckej a americkej (keď už sa tie ostatné nazývajú sociálne demokratické, tak prečo nie?) prichádza jej pravý nasledovník, strana s kapitalistom ako hlavou, financovaná z vykorisťovania, propagovaná kapitalistickými médiami s úsmevom na tvári a najväčšou lžou storočia, etnickým kapitalizmom. Je to milý priateľ, ktorý Vás v noci znásilní. Je to kolega, ktorý sa za vaším chrbtom z Vás vysmieva. Je to banka, ktorá Vám pomôže tým, že Vás dostane do dlhovej špirály a nakoniec na ulicu. Je to usmievavý kapitalista. A nič nezmení na skutočnosti, že bohatý je z práce a utrpenia druhých. Píšu, že krajná ľavica je rovnako nebezpečná ako krajná pravica. To teda je. Ako je krajná pravica nebezpečná pre pracujúcu triedu, pre všetkých utlačovaných, trpiacich, spravodlivých a svedomitých, tak je krajná ľavica nebezpečná pre vládcov tohto sveta, pre všetkých vykorisťovateľov, podvodníkov, šovinistov, rasistov a ľudí bez svedomia. Píšu, že Melénchon je krajná ľavica. Čo budú písať, keď príde skutočná krajná ľavica?

Pridaj komentár

Please log in using one of these methods to post your comment:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s