Slobodná spoločnosť a jej nepriatelia

Liberálna ideológia je v prvom rade charakterizovaná dvoma vlastnosťami: Seba samú nevidí ako ideológiu a každého, kto s jej základnými princípmi, nominálnmi či reálnymi nesúhlasí, vidí ako nepriateľa „slobody a demokracie“.

Liberálna“ v tomto blogu bude znamenať republikánska, ústavný poriadok založený na liberálnych princípoch v kapitalistickej spoločnosti, čoho orientačným dokumentom je najmä nemecká povojnová ústava.

Je ľahké označiť marxistov alebo iných ľudí a smery, ktoré sú všeobecne považované za ideologické, za dogmatikov a ideológov. Ťažšie je už vysvetliť prečo a podať naozajstnú definíciu toho, čo ideológia je. Nie je veľmi príjemné zistiť, že aj ako najnevinnejší liberál máte ideológiu a dogmy. V prípadoch, keď sa toto priznáva, to zostáva pri tom, tieto dogmy a ideológiu ponechať nereflektovanými a neotvoriť ich na diskusiu. Základom celého liberálneho dogmatizmu je jeho úplne arbitrárna (a nesprávna) predstava o tom, že jedine liberálna demokracia je schopná udržať a vôbec vybudovať deliberatívnu alebo konsenzuálnu demokraciu a že demokracia musí prísť s kapitalizmom. Ďalšou železnou dogmou je doktrinálne videnie ústavného poriadku a základných práv. Na rozdiel od pôvodných „liberálov“, republikánov 18. storočia, nevidia ústavný poriadok ako vyjadrenie kolektívneho rozhodnutia ľudu, ale ako večný zákon, ktorý nemožno meniť a ktorý nepodlieha demokratickému procesu. Ústava, napriek tomu, že v konečnom dôsledku ju niekto napísal, rozhodol a že stále niekto rozhoduje o jej presnom význame a výkone, je videná ako dokument, ktorý leží mimo demokratického procesu, alebo ak k jeho zmene dochádza, dotyčná krajina si žiada potrestanie svetovou komunitou demokracií.

Ďalšími dvoma vlastnosťami je videnie samej seba a svojich nepriateľov: doktrinálne čiernobiele videnie sveta a dve sady okuliarov pre seba a svojich nepriateľov. Nereflektovane delí svet na dva typy ľudí: tých, ktorí milujú „slobodu a demokraciu“ a tých, ktorí ju nenávidia. Čo je sloboda a čo demokracia, takmer nikto nevie vysvetliť alebo nie je otvorené na diskusiu.

Najmä v populárnom diskurze ukazuje svoju neuveriteľnú strnulosť a terminológiu, pripomínajúcu stalinistické obrady ústredného výboru. Pri označovaní vecí a ľudí je takmer úplne založená len na konotáciách, nie objektívnych denotáciách. Označenia, ako „Európa“, „populisti“, „extrémisti“, „sloboda“, „demokracia“ sú takmer výlučne afektívne slová, bez racionálneho a objektívneho obsahu, buď nadávky typu „maloburžoázny“ alebo heslá typu „socializmu“. Slúžia v prvom rade k tomu, označiť tých dobrých a tých zlých a učia v ľuďoch reflex a emocionálnu reakciu. Sú to kognitívne alebo prekognitívne pojmy, trigger heslá, nabité energiou a hmlistým obsahom. Ide o to, vytvoriť jednotné asociácie pre všetkých členov spoločnosti a uvrhnúť ich do jednej prijateľnej interpretácie a šablóny myslenia. Podstatou liberálneho diskurzu je táto preafektovanosť a prehnaná normatívnosť s takmer nulovou objektívnou deskripciou.

Inak má liberálna ideológia ružové okuliare pre svojich a čierne pre svojich nepriateľov. Táto duálna morálka sa pravdepodobne najlepšie ukazuje v nespočetných prípadoch v zahraničnej politike. Najmä ak ide o spojenecké krajiny hlavnej imperialistickej mocnosti v dnešnom svete – je zvykom im odpustiť akékoľvek zločiny a porušovania akýchkoľvek pravidiel a zákonov. Liberálne demokracie sa rutinne sami ospravedlňujú z pravidiel, ktoré potom nanucujú druhým krajinám. Stačí spomenúť nespočetné diktatúry v Studenej vojne až dodnes a ich postoj k ochrane ľudských práv, postoj k medzinárodnému právu a k použitiu vojenskej sily, až k pravidlám o vojenskom práve, o odzbrojovaní a jadrovým zbraniam (Izrael a Irán). Spomeňme si len ako liberáli jasali pri invázii Iraku, intervencii v Líbyi a rovnako by jasali o invázii Sýrie. Tento postoj nebol iný ani v minulosti, v prípade Vietnamu, koloniálnych vojen, svetových vojen atď. Základným princípom pohľadu na všetky tieto konflikty je prezumpcia neviny v prípade vlastnej strany a predpokladaná benevolencia, pričom platí prezumpcia viny a predpokladaná malevolencia u nepriateľov slobody. Toto pokrytectvo ide ešte tak ďaleko, že sa rovnaké eufemizmy používajú aj v prípade vraždy, mučení a v prípade všetkých pravidiel, ktoré existujú. Vraždenie nepriateľov slobody nie je takmer nikdy označené ako vražda, nie je to tak ani chápané, rovnako ako mučenie bolo označované eufemizmom „vylepšeného vyšetrovania“. Podobné paralely môžeme vidieť v prípade používania zbraní hromadného ničenia, v prípade okupácie, porušovania ľudských práv až k demokracii (demokraciu možno dočasne pozastaviť alebo zrušiť pre ochranu demokracie, zdanlivo protichodný koncept, ktorý nájdeme v mnohých ústavách vo výnimočnom stave alebo v podpore pravicových diktatúr ako ochranu pred “komunizmom”). Liberálne pokrytectvo je teda principiálne kompatibilné s najväčšou represiou, antidemokraciou a porušovaním liberálnych princípov.

Čo je teda skutočný princíp, na ktorom liberálna demokracia stojí, ak zjavne nestojí na princípoch, ktoré o sebe vyhlasuje? Tu sa dostávame asi k najzaujímavejšiemu bodu liberalizmu, charakteristiky, ktorá je natoľko fascinujúca, pretože je to súčasne najočividnejšia vec v našej spoločenskej skutočnosti a ľuďmi videná ako najväčšia hlúposť a konšpiračná teória. Paradoxom liberalizmu je, že jeho základný princíp nie je nikdy artikulovaný vo verejnosti, ak, tak to je znova v eufemizmoch.

Ten princíp je jedno právo, ktoré nie je ani len úprimne artikulované v jednotlivých republikánskych ústavách. Ľudia, ktorí tieto ústavy písali, ale veľmi dbali na to, aby sa všade objavil, kde dosiahli svoj vplyv. Prirodzené a večné právo, vyhlasujú pôvodná francúzska ústava a dnešná nemecká, je právo na majetok. Natoľko skryté, že ani nie je nazvané pravým menom, ktoré je: právo na súkromný majetok, na majetok kapitálu. Právo na súkromný majetok výrobných prostriedok je skutočný a jediný princíp liberálnej demokracie. Je to dôvod, prečo aj v krajinách, ktoré ani podľa liberálov demokraciami neboli, zostali spojencami slobodného sveta a nadovšetko naďalej ochraňovali toto právo. Napriek typickému liberálnemu predstieraniu sa toto právo v skutočnosti týka a môže sa vždy len týkať menšiny obyvateľstva.

Pokrytectvo a klam, ktorý je srdcom celého republikánskeho poriadku, ktorý sa na jednej strane neodvažuje nikde vyhlasovať svoje meno, ani len v základných dokumentoch nespresňuje triedny charakter svojich práv a ktorý súčasne je o sebe presvedčený, že poskytuje najväčšiu možnú slobodu a bohatstvo pre ľudí, je typickým znakom triedy, ktorá tieto dokumenty písala. Jej presvedčením je jej vlastná nadradenosť, mesiášska úloha v dejinách a vláda, ktorá je najlepším zriadením pre všetkých, aj chudobných členov spoločnosti. Jej meno, ktoré je zakázané vysloviť, či vôbec osloviť ako subjekt a „skupinu“, je vyjadrením charakteru kapitalistickej spoločnosti. V diametrálnom rozdiele voči feudálnym spoločnostiam nikde neukazuje oficiálne svoje triedne postavenie, nikde nevystavuje svoje znaky, svoj status priamej triednej vlády, nežiada od „poddaných“, aby jej slúžili a ospevovali. Špecifikom jej vlády je jej priam elegantná tajnosť, jej preferencia, riadiť čo najviac z úzadia. Jej najväčším úspechom a umeleckým dielom je, že keď vystupuje na verejnosti, ju takmer nikto neidentifikuje ako svojich vládcov. Niektorí z nich sa natoľko opili vlastnou propagandou, že sa ani ako vládcovia necítia. Liberalizmus je v základe toto rituálne, takmer cynicky nádherné popieranie reality. Svoj vrchol nachádza preto v tom, že úspešne presvedčil väčšinu poddaných – veriť, že žijú v slobode, svoju neslobodu nazýva slobodou a jej otroci kričia s ňou „sloboda!“, svoju diktatúru nazýva demokraciou a jej voliči kričia „demokracia!“. Vrcholom jej úspechu je, že tých odporcov neslobody a demokracie označila ako nepriateľov slobody a demokracie a takmer všetci, ktorí pod jej vládou trpia a umierajú a nakoniec pod ňou budú ušliapaní, s ňou kričia a spievajú v harmónii.

Pridaj komentár

Please log in using one of these methods to post your comment:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s