Štyri budúcnosti

Svet stojí na rozhraní, naskytajú sa štyri cesty, ktorými sa môže vydať. Tento článok je zhrnutím a súčasne komentárom knihy od Petera Frasea, Four Futures.

Ľudská spoločnosť a jej členovia budú v najbližších rokoch stáť na rozhraní medzi štyrmi cestami, na rozhraní rozhodnutia, ktoré určí potom smerovanie a osud miliárd jednotlivcov, ich životnej úrovne, slobody, samostatnosti a vôbec či prežijú a spolu s nimi veľká časť života a biodiverzity na Zemi. Tieto štyri budúcnosti sú určené dvomi osami: osou nedostatku alebo prebytku prírodných zdrojov a tovarov, a osou vlastníctva výrobných prostriedkov, ekonomickej rovnosti a tým pádom aj spoločenskej a politickej štruktúry. Tieto predpoklady potom rozhodnú o to, či v jednej či druhej budúcnosti budú ľudia na Zemi buď hladovať alebo byť nasýtenými, či to budú všetci alebo niektorí alebo či prežijú len niektorí z nich prichádzajúcu ekologickú katastrofu alebo väčšina, keďže je už neskoro dúfať v úplné zastavenie klimatickej zmeny, a ako budú v týchto budúcnostiach vyzerať politické štruktúry a rozdelenie práv a slobôd.

Prvá budúcnosť, v ktorej existuje prebytok tovarov, zdrojov a súčasne sú tieto tovary a zdroje dostupné pre všetkých a výrobné prostriedky sú v spoločnom vlastníctve, je komunizmus. Skúste sa preniesť cez apatiu a pokračovať, ak vo vás toto slovo vyvoláva nevoľnosť. V komunistickej spoločnosti je vďaka stále väčšej automatizácii a priamej distribúcii základných tovarov raz nepotrebná deľba práce a výmena produktov práce podľa rovného práva, podľa výkonu, čiže prostredníctvom nejakého výmenného prostriedku, peňazí či pracovných kupónov. Práca sa stane „prvou potrebou života“, namiesto toho byť nevyhnutosťou k udržaniu života a človek bude robiť to, čo chce a brať si čo chce. V mediálnych zobrazeniach by tento svet vyzeral ako Star Trek, kde tiež v mnohých epizódach popisujú hospodárstvo ako jedno bez peňazí a bez súkromného majetku. Napriek populárne rozšírenej falošnej interpretácii takáto spoločnosť nie je riešením všetkých problémov a tiež by to nebolo všeobecné povaľovačstvo. Nie je to raj na zemi v zmysle všetko je fajn a nikdy sa nič zlé nestane a tiež je otázne, či hierarchie alebo zákony úplne zmiznú, ale je to najmenej vyriešenie dnešného stavu všeobecného donútenia k práci a veľkých materiálnych problémov ako sú hlad a vojny. Tiež existujú aj v súčasnosti oblasti života, kde možno nájsť aspekty komunizmu, ktoré fungujú aj dnes. Napríklad manželstvá a partnerstvá sú z legálneho hľadiska spojenia ľudí, ktorých majetok nad určitú čiastku je spoločný. Rovnako tak osobné vzťahy medzi známymi, priateľmi a blížnymi ukazujú aspekty komunistickej výmeny. Tiež celá dnešná sharing economy v určitých ohľadoch je komodifikovaná forma komunizmu, alebo tieto blogové priestory, na ktorých píšeme, alebo moderi, alebo všeobecne dobrovoľnícka práca je komunizmus, ktorý je potom buď vyvlastnený poskytovateľmi a vlastníkmi, alebo práca bez toho, aby ľudia už nemuseli pracovať pre prežitie v námezdnom pomere. Tiež napríklad súčasné rozšírenie pirátovania filmov, hudby a iných médií je v podstate komunistická distribúcia bez komunistickej výroby. Wikipedia, open source, creative common, či časti akadémií alebo kultúry funguje na komunistickom základe. Tieto príklady sú len pár ilustrácií slúžiacich k tomu ukázať, že komunistická ekonomika by nebol úplný chaos či peklo ako to „kritici“ chcú zobraziť alebo by mala za následok úplnú lenivosť a nedostatok. Napokon najlepší dôkaz pre funkčnosť komunistického systému je kapitalistická trieda, ktorá efektívne žije v komunizme, žijú v nadbytku, tovary sú pre nich v podstate zadarmo, v ich príjmoch vôbec nefunguje princíp výkonu a napriek tomu neprepadli všeobecnému povaľačstvu a dekadencii, len troche šovinizmu tiež vďaka tomu, že sú jediní, ktorí žijú v tomto stave. Po prekonaní ekologickej krízy a vytvorení úplného nadbytku energie by bolo možné kolonizovať iné planéty a objavovať vesmír. Ako to Corey Robin popisuje: „premeniť hysterickú mizériu na obyčajné nešťastie.“

Druhou budúcnosťou je tá budúcnosť, ktorá nás čaká v najbližších desaťročiach, ak sa rozhodneme ísť cestou vymazať chudobu a hlad zo zeme a súčasne zastaviť globálne otepľovanie na predkatastrofálnu úroveň a tak zabrániť vyhynutiu veľkej časti ľudstva a života na zemi. Socializmus, alebo prvá fáza komunistickej spoločnosti, vychádza z tej kapitalistickej a preto tiež vychádza a až ona plne realizuje princíp výkonu. Namiesto toho, aby ľudia v hospodárstve pracovali za mzdu a v oblastiach a činnostiach, ktoré zväčšujú podľa „zákonov trhu“ kapitál, pracujú tam, kde je potreba spoločnosti a kde sú súčasne prírodné zdroje, ktoré možno využívať. Dostávajú teda, odpočítané od nutných fondov k obnove výrobných prostriedkov, financovania štátu a financovaniu výchovy a iných služieb, svoj celý produkt práce, bez toho, aby boli vykorisťovaní. Namiesto nadvýroby kapitalizmu a súčasného hladu tu možno očakávať nadbytok v základných tovaroch a relatívny nedostatok v iných. Ľudia v ňom demokraticky rozhodujú o svojej spotrebe a výrobe, súčasne na štátnej úrovni a na výrobnej úrovni, prostredníctvom priamych zhromaždení a zástupcov so záväzným mandátom (tu sa samozrejme rôzne politické modely rozchádzajú). Socializmus je sám o sebe prechodný systém, ako je ešte pred ním aj prechodný systém k socializmu, v ktorom by mohol existovať obmedzený malokapitalizmus a trh. V tomto prechode bude súčasne nutné prispôsobiť spotrebu a výrobu k prírodným zdrojom a potrebám k udržaniu biodiverzity, atmosféry a ekosystému, vytvoriť neskôr priestor pre nadvýrobu, postupne automatizovať a znižovať pracovný čas a súčasne postupne redukovať úlohu peňazí priamym rozdávaním tovarov. Najväčšou výhodou a súčasne výzvou tohto veku bude zabezpečiť prechod celého hospodárstva na čiste energie a súčasne sa vysporiadať s následkami globálneho otepľovania s čo najväčším súcitom pre všetkých ľudí a život, niečo, čo v kapitalizme pravdepodobne nebude možné zastaviť a nikdy dosiahnúť.

Tretia budúcnosť predstavuje úzku pravdepodobnosť, kedy bude v kapitalizme možné zastaviť katastrofické globálne otepľovanie, alebo tú budúcnosť, ako bude vyzerať spoločnosť po neúspešnom pokuse toto otepľovanie zastaviť, ale súčasne nedôjde k štvrtej budúcnosti. Túto alternatívu Peter Frase nazýva rentizmus, čiže spoločnosť založenú skoro výlučne na licenciách a intelektuálnom vlastníctve. V spoločnosti, v ktorej bude existovať nadbytok a ľudská práca bude skoro úplne automatizovaná, no súčasne budú prevládať ešte stále klasické triedne výrobné vzťahy a majetkové rozdelenie. Takáto spoločnosť by vyzerala podobne ako fiktívne svety v Westworlde, Hunger Games či Divergente.city_circle_parade

Technologický pokrok by bol tak vyvinutý, že človek by bol z veľkej časti oslobodený z povinnosti pracovať, no súčasne by existoval hospodársky systém, ktorý by tento nadbytok nevedel poskytnúť všetkým rovnako. V iných slovách, ten kto vlastní roboty a roboty, ktoré vyrábajú tieto roboty, má všetku moc. V takomto systéme by existovali veľká nestabilita a nezamestnanosť z tohto odporu, ktoré by bolo možné vyriešiť buď vytvorením mechanizmov, ktoré by zvyšovali kúpyschopnosť, ako zavedením základného príjmu, alebo tým, že by nejakým spôsobom všetci či väčšina ľudí stúpli do novej vlastníckej triedy. Narozdiel od Westworldu, ktorý je v podstate metafora na dnešnú triednu spoločnosť a na prichádzajúcu proletársku revolúciu, by takýto systém nemohol skončiť povstaním utlačovaných, lebo títo noví pracujúci by boli úplne závislí, neschopní pochopiť svoju pozíciu a neschopní uvedomiť si svoju silu. Kapitalizmus ako taký, a v tom leží aj jediná nádej na jeho zvrhnutie, je založený na vzájomnej závislosti pracujúcej a kapitalistickej triedy. Pracujúca trieda je závislá na kapitalistickej, lebo tá im poskytuje obživu tým, že si privlastňuje ich produkt práce a vracia im časť z neho vo forme mzdy. Kapitalistická trieda je na druhej strane závislá na tej pracujúcej, lebo len oni sú tí, ktorí pre ňu vytvárajú všetko bohatstvo a teda umožňujú kapitalistickej triedy vôbec rozširovať a vôbec mať nejaký kapitál. V tejto závislosti leží aj jediná cesta pracujúcich sa oslobodiť z tohto vykorisťovacieho pomeru, že odmietnu pracovať a odmietu ďalej tak žiť. Ak však pracujúci zmiznú a nahradia ich poslušné roboty, tento systém bude vedieť vydržať večne.

elysiu

Tá štvrtá budúcnosť je tá, ktorá sa ukazuje ako najpravdepodobnejšia, ako pokračovanie súčasnej nočnej mory a ako logická konzekvencia, podľa toho, aký ma človek názor na súčasnú „ľudskú prírodu“, ktorá nie je nič viac ako správanie kapitalistickej triedy prenesené na celú spoločnosť. Prvá fáza tejto štvrtej budúcnosti je zobrazená vo filme Elysium a druhú fázu sa ešte nikto neodvážil ani prepísať do fiktívnej formy. Motivácia k tejto štvrtej budúcnosti je konzekventné dokončenie poslednej úvahy. Hrozba revolúcie, je, ako mnohí kapitalisti už priznali, to, čo ich v noci udržiava bez spánku, oni sami sú vďaka priemyslu vedomia asi najväčšia skupina obyvateľstva, ktorá si je vedomá, ako dnešný svet funguje, oni vedia, že ich bohatstvo je založené na vykorisťovaní a udržiavaní násilného pomeru a nič, nič na svete im nenaháňa väčší strach, než spoznanie tejto skutočnosti ľuďmi, ktorým tento svet skutočne patrí, udalosť, ktorú si predstavujú v najhroznejších farbách, ako vo Westworlde. Ak ale všetku alebo väčšinu práce nahradia automaty a stroje a pracujúci prestanú mať skutočnú moc v hospodárstve, stanú sa zbytočnými a kapitalisti prestanú byť od nich závislí, aký má zmysel, tento stav udržiavať? Skôr či neskôr ich napadne, že by bolo lepšie sa ich všetkých zbaviť. Globálne otepľovanie sa im naskytá skoro ako dar z nebies. Kapitalistická trieda sa počas tohto obdobia hladu, vojen a všeobecného chaosu bude môcť uzavrieť do svojich uzavretých komunít, v ktorých aj dnes sčasti žijú a prečkať búrku. Ostávajúce miliardy po tejto katastrofe by potom mohli preniesť do tretej budúcnosti, alebo eventuálne tiež zabiť. Náznaky k tomuto správaniu vidno aj dnes, vo vytváraní zatvorených miest na štýl Elysia alebo opačného Escape from New York, k militarizácii polície, väzenského systému a vojenským zásahom, kde sa všade ukazujú triedne aspekty. Čo v podstate len musia pre takéto konečné riešenie spraviť, je tváriť sa, že ako sa veľmi snažia globálne otepľovanie vyriešiť, zatiaľ čo budú pokroky všade za zatvorenými dverami brzdiť. Ľudí určite prekvapuje takáto alternatíva a zmýšľanie o povahe týchto ľudí, no netreba zabudnúť, že ničenie výrobných síl a nezáujem o život tých „druhých“ bolo súčasťou kapitalizmu od jeho vzniku. Tiež netreba zabúdať na príklady priamej účasti členov a veľkých častí kapitalistickej triedy na politicky motivovaných genocídach, na genocíde v Kórei, Indonézii a v Latinskej Amerike, ktorých cieľom bolo vyhladiť miestne komunistické hnutia. Táto štvrtá budúcnosť, exterminizmus, by nebol nič viac než skutočná úprimná, extrémna realizácia podstaty kapitalistického systému, ktorý spočíva v tom, že jeden človek je bez žiadneho špecifického dôvodu, len kvôli príslušnosti k jednej triede, schopný žiť v tisíc krát lepších životných podmienkach, zatiaľ čo druhý nie je schopný si ani zaplatiť životné náklady, a ktorý svoju celú energiu púšťa do toho, tento stav udržať a ospravedlniť. V konečnom dôsledku leží rozhodnutie k tomu, ktorou cestou sa vydáme, nielen na všetkých členoch pracujúcej, ale aj kapitalistickej triedy, ktorých najlepšou cestou, ak chcú zastaviť umieranie vo svete a umieranie v tomto storočí, je sa sami vzdať svojho majetku a vydať spolu s ostatnými na cestu k lepšej spoločnosti.

Frase, Peter: Four Futures. Verso Books, 2016

Pridaj komentár

Please log in using one of these methods to post your comment:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s