Vývoj feudalizmu a jeho význam pre kapitalizmus

Európsky feudalizmus bol unikátny v tom, že na rozdiel od iných feudálnych a triednych spoločností dokázal vytvoriť podmienky pre rozvoj kapitalizmu a pre prechod do kapitalistickej spoločnosti. Súčasne bola feudálna spoločnosť dynamickejšia a pokrokovejšia než sa o nej klasicky myslí a píše, určite v porovnaní s predchádzajúcou otrokárskou spoločnosťou.

V diskusii o feudalizme sa objavia hneď dve veci, ktoré treba od začiatku objasniť.

Prvá je, že feudalizmus nebol proti predstavám obdobím temnoty a väčšina tradičných motívov spájaná so stredovekom, ako inkvizícia, štátna represia proti sexualite, potratom, protitúcii, upaľovanie čarodejníc atď zapadajú skôr do neskorého stredoveku a ranného novoveku než do väčšiny doby stredoveku. Počas väčšiny stredoveku a feudalizmu neexistovali spomínané strašiaky, upaľovanie čarodejníc sa dialo v 15. až 17. storočí, iné ako celibát bol zavedený až v 11. storočí a aj prenasledovanie cirkvou a obmedzenie slobody prejavu možno zasadiť až do obdobia od 12. storočí a bolo “milšie” než neskoršie prenasledovanie španielskou inkvizíciou a počas protireformácie.

Druhý bod je vôbec pojem a koncept feudalizmu. Feudalizmus ako pojem a koncept je rozhodne najhmlistejší a najnejasnejší zo všetkých označení triednych spoločností, pretože neexistuje naň objektívna a jednotne používaná definícia. Niektoré publikácie nazývajú ako feudálne spoločnosti také, ktoré iné zas z tejto kategórie vylučujú. Tá definícia, o ktorej by človek myslel, že by mala platiť vo väčšine prípadov, že feudalizmus bola spoločnosť nevoľníkov, neplatí vôbec, pretože nevoľníctvo bol relatívne krátky fenomén a dominantný len v niektorých normálne označovaných feudálnych krajinách len počas 10. až 13. a potom počas 16. až 19. storočia. Aj tá najlepšia definícia, marxistická, nie je ideálna a existujú prípady, na ktoré ju rôzni vedci používajú alebo naopak používajú iné výrazy. Feudalizmus tu je triedna spoločnosť, ktorej dominantný výrobný spôsob je agrárna výroba spolu s feudálnou rentou, pričom táto renta nie je výsledkom slobodného zmluvného záväzku. Tu sa hovorí o tzv. mimoekonomických donucovacích faktoroch. Zaujímavé pritom je, že v rannom feudalizme bol záväzok medzi pánom a roľníkom považovaný za a prezentovaný ako slobodné rozhodnutie a existovali možnosti určitý záväzok ukončiť a nájsť iného pána.

Preto existujú spoločnosti, ktoré tu označíme ako feudálne, ktoré niektoré publikácie vôbec ako feudálne neoznačujú a to sú Byzantská ríša, arabské štáty, India, Čína a Japonsko. Tieto štáty spája jedna vec a to je, že neprešli ako západné spoločnosti otrokárskou spoločnosťou (vo východnej časti Ríma sa stále udržali ako dominantí slobodní roľníci) a niektoré dokonca prešli k feudalizmu rovno z beztriednej spoločnosti. Ďalšia spoločnosť, ktorá bude spomenutá, je mongolská, o ktorej sa ešte viac diskutuje, či bola feudálna.

Vývoj feudalizmu sa preto odohrával v každej oblasti a krajine inak a vyvíjal sa z inej predchádzajúcej spoločnosti. Typický vývoj toho “pravého” feudalizmu, vo Franskej ríši, sa dial ako syntéza medzi prechodnou spoločnosťou Frankov a odumierajúcou otrokárskou spoločnosťou západného Ríma. Tento typ vývoja feudalizmu bol však skôr výnimkou a väčšina sa vyvíjala z predchádzajúcej orientálnej triednej spoločnosti, ako India a Čína, v Japonsku a v arabských štátoch z prechodnej spoločnosti, v Byzancii zo štátnej triednej spoločnosti, v Škandinávii z beztriednej spoločnosti a v Anglicku z otrokárskej spoločnosti.

Hlavná os, podľa ktorej sa rôzne feudalizmy vyvíjali rôzne a podľa čoho sa v nich aj kapitalizmus vyvíjal rôzne a podľa čoho sa určovala tiež úroveň výrobných síl a nasledujúci osud krajín, je os centralizácie štátnej štruktúry a centralizácie na jednu monarchiu, resp. republiku, rovnako ako teritoriálnu centralizáciu a styk s ostatnými spoločnosťami. Od začiatku silne centralizované štáty v prvom zmysle, že mali centralizované štruktúry na lokálnej úrovni boli tie, ktoré vyšli z orientálnej triednej spoločnosti, teda Čína a India.

Najmä Čína bola silne centralizovaná v každom ohľade, čo bolo súčasne jej výhodou, ako aj dôvodom, prečo sa nevyvíjala dopredu a v 19. storočí bola už silne zaostalá. Čína mala jednotnú monarchiu, ktorá sa rozpadala len v časoch krízy a počas svojej feudálnej existencie sa snažila, aby štát zostal dominantným vlastníkom pôdy, čo sa v určitých obdobiach aj podarilo. Vznik feudálnej aristokracie, ktorý sa dial hlavne diferenciáciou u roľníkov, na ňu pôsobil podobne ako v Byzancii silne destabilizujúco, pretože táto odobierala štátu hlavný zdroj príjmu, dane od slobodných roľníkov, keďže aristokracia sa vyhýbala plateniu daní, aj keď formálne nemala v tomto ohľade žiadne privilégiá (výnimkou boli úradníci, ktorí nemuseli platiť dane). Vývoj Číny počas tohto obdobia bol daný narúšaním tejto štátnej základne, rozpadmi jednotnej ríše a opakovanými zjednoteniami. Z tohto cyklu rozpadu a zjednotenia Čína zapadla až dovtedy, kým neprišiel kolonializmus a v podstate možno povedať, že zostala feudálnou krajinou až do nástupu Komunistickej strany.

India bola naproti tomu decentralizovaná v tom, že nikdy nebola zjednotená pod jednou monarchiou, no jednotlivé monarchie mali centralizované štátne štruktúry. Vývoj feudalizmu tu preto tiež prebiehal hlavne zhora, tým, že štát začínal prenajímať a dávať zem do vlastníctva. Udeľovanie zeme sa dialo najmä cez brahmanov, ktorí na nich potom stavali kláštory a chrámy. Neskôr sa dialo tiež kolonizáciou ďalšej zeme a napokon v neskorom feudalizme vyústilo vo vznik hinduizmu a kastovného systému. Decentralizácia týchto monarchií, podobne ako geografická poloha a nadradené vojenské technológie európskych mocností napokon spôsobili ranný úpadok indickej triednej spoločnosti do stavu kolónie.

V Japonsku bol vývoj veľmi unikátny a zaujímavý, pretože tu asi najviac došlo k úplnému rozpadu centrálnej monarchie a k permanentnému vojnovému stavu medzi šľachtickými rodinami. Tieto rodiny sa na rozdiel od Číny a Indie vyvinuli z prechodnej, predtým beztriednej spoločnosti najprv cez klany a boj medzi klanmi a neskôr cez osamostatnenie rodín od týchto klanov. Centrálna monarchia v Japonsku na vzor Číny mala len krátke trvanie od 7. do 11. storočia. Počas tohto obdobia však existovali na rozdiel od Európy pravidelné štátne dane a štátne vykorisťovanie, no štát nebol taký silný a centralizovaný ako v Byzancii, Indii a Číne. Počas tohto obdobia cisárskeho štátu bola väčšina zeme pridelená a v štátnom vlastníctve, no počas získavania novej zeme sa rozšíril najmä majetok šľachty a mníšstva. Už počas tohto obdobia boli preto v štáte dominantné rôzne vojenské rodiny, vtedy Fujiwara klan. Počas 12. storočia došlo k boju o centrálnu moc medzi týmito rodinami a ku konečnému vzniku šogunátu, kde bol vodca najsilnejšieho klanu v podstate vládca krajiny, s formálnym, ale skutočne bezmocným cisárom. Nasledujúce storočia bol šogunom vždy vodca práve najsilnejšej rodiny. Vďaka tejto ojedinelej triednej spoločnosti bol možný relatívne samostatný vývoj vlastného meštianstva, izolácia od európskeho kolonializmu a napokon veľmi ojedinelé štátne vybudovanie kapitalizmu, ktoré sa zväčša zaobišlo bez imperialistického kapitálu.

Škandinávia, podobne ako Japonsko, zažila preskočený vývoj, kde sa z beztriednej spoločnosti vyvinula priamo do feudalizmu, v jej prípade však vplyvom feudálnej Európy. Tento vplyv bol daný najmä jej ozbrojenými vpádmi do feudálnej Európy a intenzívnym obchodom s feudálnou Európou a Orientom, obe z týchto vývojov priniesli po prvé veľké množstvá otrokov, ktoré slúžili ako prechod do feudálnej a diferenciáciu v rámci roľníckeho obyvateľstva, čoho výsledkom bol vznik šľachtických rodín. Fakt, že sa vyvinula priamo do feudalizmu z beztriednej spoločnosti spôsobil tiež spomalený vývoj tohto feudalizmu a to, že nevoľníctvo nebolo v Škandinávii nikdy dominantné, ale naopak väčšina roľníkov bola formálne slobodná.

Arabské štáty podobne zažili preskočený vývoj, v prípade arabského polostrova vývoj z beztriednej spoločnosti, v prípade Levantu vývoj z predchádzajúcej triednej spoločnosti. Arabský vývoj v tomto období asi najviac zo všetkých prípadov feudalizmu rozhodol o osude tohto regiónu a jeho osud sa ťahá až dodnes v koloniálnej závislosti tohto regiónu od európskeho (čítaj aj USA) kapitalizmu. Vývoj feudalizmu sa tu dial podobne ako v Indii a Číne zapojením štátu a cirkvi a kombinovaným štátnym a šľachtickým vykorisťovaním. V období stredoveku bol tento región ovplyvnený najmä bohatým obchodom s Orientom a Európou a bol strediskom stredovekej kultúry a v mnohom prispel k prežitiu antickej kultúry a vedy (napríklad Aristoteles, fyzika, matematika). V období novoveku však vďaka nájdeniu iných obchodných ciest po mori a koloniálnym ríšam, ako aj kvôli nerozvíjajúcej sa Osmanskej ríši tento región zaostal a bol neskôr obeťou koloniálneho rozmachu. Vďaka tomu, že bol takmer vždy centralizovaný pod jednou ríšou, ktoré sa nevedeli vyvíjať smerom ku kapitalizmu, ako v prípade Číny, nemohol byť miestom pre vznik kapitalizmu.

Byzancia bola podobne ako Čína definovaná veľkou štátnou byrokraciou, v prvom rade štátnym vykorisťovaním a jej osud spečatil rozvoj feudálnej aristokracie, ktorá zúžila štátne príjmy z daní. Niektorí ju nekategorizujú ako feudálnu monarchiu, pretože z väčšej časti triedna štruktúra prežila ešte z čias Alexandra Veľkého, kde veľká vrstva slobodných roľníkov bola vykorisťovaná najmä štátom. Zaostalosť tejto štruktúry definovala tento región a rozhodla tiež o jeho osude a dnešnej ekonomickej úrovni tohto regiónu. Napriek tejto zaostalosti a intenzívnom tlaku iných triednych spoločností, ako arabských štátov, Bulharska, Srbska a Benátok, sa Byzancia dokázala udržať tak dlho kvôli svojej efektívnej štátnej byrokracii a silnému centralizovanému štátu zdedenom po Ríme. Byzancia sa až do svojho konca videla ako priamy nasledovník Rímskej ríše a podľa toho bola artefaktom a prežitkom zaostalej doby. Napriek tomu, že bola strediskom obchodu a kultúrnej výmeny, kvôli svojej zaostalej triednej štruktúre a centralizovanom štáte nemohla byť strediskom vývoja kapitalizmu.

Mongolská ríša bola podobne ako tá rímska založená v prvom rade na vojenskom vykorisťovaní – na plienení a jej pôvod v nomádskej spoločnosti a výstavba z jednej osoby (podobne ako pri Alexandrovi) ju robili odsúdenú na rozpad. Mongolská spoločnosť bola možno feudálna v tom zmysle, že najbohatšie rodiny mali najviac pôdy, ktorá však bola používaná pre pasbu, nie orbu. Toto, spolu s tým, že v Číne vytvorila regresívnejší systém než ten, ktorý nahradila, s vstavanou rasovou diskrimináciou, ju robila úplne nevhodnú pre vývoj kapitalizmu.

Prečo sa mestá, obchod a kapitalizmus najviac vyvinuli v európskych krajinách? Prečo sa vyvinuli najviac v Taliansku, prečo bolo Anglicko vedúcou kapitalistickou krajinou až do nástupu USA ako vedúcej imperialistickej mocnosti? Odpoveď leží práve v centralizácii/decentralizácii a čiastočne v geografických podmienkach, rovnako ako v tom, že tieto štáty boli dedičmi Rímskej ríše.

Všetky štáty, v ktorých sa kapitalizmus nevyvinul, sa vyznačovali buď tým, že neprivilegovali vývoj miest, že obchod bol pod kontrolou štátu, že štát bol príliš centralizovaný, alebo tým, že boli príliš decentralizované.

Prílišná decentralizácia bol prípad Talianska, kde boli kapitalistické spôsoby výmeny, výroby ako aj politická nadstavba najviac vyvinuté, kvôli roztrieštenosti mestských štátov sa však nemohol vyvinúť silný meštiansky štát. Spoločným znakom feudálnych západoeurópskych mocností, v ktorých bol obchod a (pred)kapitalistická výroba najviac vyvinutá, boli absencia silného centralizovaného štátu na spôsob Číny, Indie a Byzancie, rovnako ako absencia kontroly nad obchodom a mestské privilégiá. Feudálne štáty tu podporovali vývoj kapitalizmu, nebrzdili ho. K brzdeniu dochádzalo až vtedy, keď začal ohrozovať feudálnu politickú nadstavbu a brzdené boli ešte cechmi.

Prípad Talianska je zaujímavý, pretože Benátky priniesli prvú meštiansku republiku v dejinách a vôbec tu bol vývoj kapitalizmu na najvyššej úrovni, napriek tomu sa Taliansko nestalo vedúcou kapitalistickou krajinou, práve naopak, dodnes patrí skôr k európskej periférii než k jadru trojice Nemecka, Francúzska a Anglicka. Meštianstvo tu bolo plne vyvinuté už v rannom stredoveku, v 9. a 10. storočí napríklad v Benátkach a vo Florencii. Vývoj vo Florencii a v ostatných mestách bol daný bojom medzi meštianstvom, mestskou šľachtou a ostatným mestským obyvateľstvom. Postupný vývoj smeroval k čoraz väčšej samospráve miest a zapojenia meštianstva do riadenia mesta, najprv cez konzulát, potom cez funkciu podestu a ako všade inde, aj tu meštianstvo stálo väčšinou v spojenectve so šľachtou. Benátky boli počas tohto obdobia vedúcou kupeckou mocou v Európe, ktorá mala obchodné stanoviská po celom stredomorí a bola dominantná aj v obchode s látkami vo Flandroch a aj v Anglicku. Moc Benátok dosahovala neskôr také rozmery, že Byzancia bola prakticky v koloniálnom pomere voči Benátkam. Situácia na vidieku v Taliansku pritom bola spočiatku na zlej ceste, v 10. storočí bolo nevoľníctvo na vzostupe, neskôr však ustúpilo do pozadia a vplyvom miest sa stal prenájom dominantnou formou vykorisťovania. Vidiek sa čoraz viac stával teritóriom miest, podradený mu a meštianstvo sa stávalo aj vlastníkom pôdy, začínala sa rozširovať u roľníkov výroba tovarov pre trh. Zatiaľ čo sa na začiatku obchod odohrával podľa osôb a podľa obchodnej cesty, postupne sa vytvárali trvalé väzby, spoločnosti, neskôr úverové spoločnosti, ktoré operovali medzinárodne a požičiavali veľké sumy aj anglickému kráľovi. Vo Florencii tiež došlo k tvorbe ranných kapitalistických výrobných vzťahov, k predproletariátu, vrstve remeselníkov, ktorí nemali výrobné prostriedky vo vlastnom vlastníctve.

Rozhodujúci faktor pre vývoj kapitalizmu, pôvodná akumulácia, bola ale nemožná v Taliansku. Neexistovali tu takmer žiadne rezervy na akumuláciu pôdy a chýbala jednotná štátna moc, ktorá by bola schopná sa zapojiť do koloniálneho procesu.

Francúzsko je zaujímavý prípad, pretože napriek tomu, že sa v ňom odohrala najznámejšia meštianska revolúcia, vývoj kapitalizmu, ako aj zapojenie do koloniálneho procesu bol oneskorený a mierny. Napriek tomu, že Francúzsko bolo počtom obyvateľov až do 19. storočia najväčšou krajinou Európy a malo preto omnoho väčší ekonomický potenciál než Anglicko, Taliansko alebo Nemecko. Jeho dnešná pozícia je daná tiež veľmi slabým demografickým vývojom v 19. storočí a v prvej polovici 20. storočia. Túto miernosť vývoja kapitalizmu je ťažké vysvetliť aj kvôli tomu, že v stredoveku pod francúzsku korunu patrili Flandre, ktoré boli centrom stredovekej remeselníckej výroby látok. Možno ju vysvetliť najmä dvoma okolnosťami: tým, že Francúzsko nikdy nebolo centrom obchodu a nemalo nikdy dominanciu v moreplavbe, ako aj tým, že malo stabilnú centralizovanú feudálnu monarchiu. Práve nestabilita monarchie a boj so šľachtou sa stal rozhodujúci vo vývoji kapitalizmu v Anglicku. Ako v Taliansku, tak aj vo Francúzsku došlo v 11. storočí k zhoršeniu situácie roľníkov zavedením dane na hlavu a rozširovaniu nevoľníctva, neskôr však prichádza oslabnutie role nevoľníctva a to najmä kolonizáciou novej pôdy a cieleným štátnym “oslobodením”. V 14. storočí tak nevoľníctvo skoro úplne zmizlo a aj pred Francúzskou revolúciou je väčšina roľníkov slobodná.

Na začiatku vývoja feudalizmu, ešte v 5. až 9. storočí je štátna moc takmer neexistujúca, rovnako aj kráľovská moc je postavená na vode. Štátne dane neexistujú a moc kráľa sa vyvíja len z jeho vlastného feudálneho panstva. Feudálny systém si tak namiesto na štátnej byrokracii zakladá na osobných väzbách medzi vykorisťovateľmi, na lénnom systéme. Až do 11. storočia sú feudálne panstvá veľmi roztrieštené a aj na regionálnej úrovni decentralizované. Toto sa postupne mení a dochádza aj k štátnej centralizácii. Tá sa dosahuje najmä rozširovaním kráľovskej domény, začínajúc v roku 982 alebo 1077 a končiac 1229, keď je polovica Francúzska panstvom kráľa. Slabosť monarchie v tomto období sa ukazuje aj v tom, že v investičnom konflikte v roku 1095 musí ustúpiť cirkvi a dedičnou sa stáva až v roku 1223. Súboj s Anglickom charakterizuje francúzsky vývoj celé nasledujúce tri storočia, Akvitánsko je od roku 1137 v rukách anglického kráľa a je spúšťačom Storočnej vojny. Prvé centrálne dane si dovoľuje kráľ vyberať až na začiatku 14. storočia, aj to len nepravidelne a neúspešne. V 14. storočí je už francúzska monarchia natoľko silná a cirkev natoľko slabá, že si môže dovoliť zobrať pápeža ako rukojemníka do Avignonu. Francúzska monarchia je až do zázraku Jany z Arku prekvapivo neschopná v boji s Anglickom, napriek tomu, že má omnoho väčšie finančné a ľudské zdroje. Práve Jana z Arku je jedna z tých ojedinelých dejinných momentov, keď konania jedincov majú ďalekosiahle dopady na celosvetový vývoj dejín. Nebolo by jej, možno by sme dnes mali spoločnú anglicko-francúzsku krajinu, alebo by Francúzsko nevyzeralo tak, ako vyzerá. Centralizovaná francúzska monarchia ďalej zaostáva vo vývoji kapitalizmu a v koloniálnom súboji, čo z nej robí nie prvú, ale štvrtú mocnosť Európy a štvrtú najsilnejšiu kapitalistickú krajinu pred príchodom Japonska a bývalých kolónií. Napriek tomu, že Francúzsko je rodiskom feudalizmu, nie je to dnes stredisko sveta a najsilnejšia imperialistickou krajinou.

Rodiskom kapitalizmu ako plne vyvinutej triednej spoločnosti sa malo stať Anglicko a to z niekoľkých dôvodov. Zatiaľ čo doterajšie príklady sa vyznačovali buď prílišnou decentralizáciou, centralizáciou alebo zlou geografickou polohou, Anglicko tvorilo inštitucionalizovaný príklad stavovského štátu, kompromisu medzi centralizovanou monarchiou a šľachtickým štátom ako v prípade Poľska a Japonska. Toto bol výsledok súčasne anglosaskej, vikingskej a normanskej invázie, nedostatku pôdy a snahy o centralizáciu. Monarchia tu nebola dostatočne silná, aby si podriadila šľachtu, ale dostatočne silná, aby sa nerozpadla ako v prípade Japonska. Súčasne Anglicko malo vhodnú geografickú polohu na vývoj obchodu s Holandskom a kontinentálnou Európou a na rozvoj koloniálneho impéria. Tým, že to je ostrov, bolo nútené vydržiavať loďstvo a špecializovať sa v moreplavbe. Blízkosť k Flandrám spôsobilo jej ranný vývoj kapitalistickej výroby na vidieku a toto zasa spôsobilo ranný prechod ku kapitalistickému poľnohospodárstvu. Nedostatok pôdy nútil šľachtu prve k technickému zlepšovaniu výroby, ku konkurencii, expanzii do Francúzska a neskôr tento nedostatok bol spoluzodpovedný za občiansku vojnu, vzostup novej kapitalistickej šľachty a za pôvodnú akumuláciu a enclosures. Európsky feudalizmus bol nevyhnutný pre vývoj kapitalizmu hlavne z toho dôvodu, že spôsoboval konkurenciu medzi feudálnymi štátmi, čo zasa spôsobilo ich výhru v koloniálnom súboji a vybudovanie koloniálneho impéria.

Ako všade, aj tu bolo nevoľníctvo v 12. storočí na vzostupe. Povinné práce, renta a dane ťažili miestnych roľníkov. Na rozdiel od Francúzska však neexistovali veľké rezervy pôdy. Dôraz preto bol kladený na inakšie zvyšovanie príjmov. V 12. storočí sa anglickí králi usilovali o vybudovanie silnej centralizovanej monarchie ako vo Francúzsku, baróni – teda vysoká, aj rytieri – nízka šľachta sa však proti týmto snahám spojili proti kráľovi a v rokoch 1215 si vynútili Magnu Cartu a v roku 1259 provízie Westminsteru, neskoršie povstanie pod vedením Simona Montforta v roku 1264 malo za následok vznik parlamentu, ktorý sa neskôr stal trvalou súčasťou monarchie. Od roku 1297 mohla byť daňová politika určovaná len so súhlasom parlamentu. Baróni boli však jednotní, len ak išlo o reakciu na kráľa, neboli dosť jednotní, aby tento boj viedli ďalej. Ako reakcia na výrobu látok vo Flandrách vznikla postupne na vidieku výroba látok, ktoré neskôr dobyli trh s látkami, rovnako obchod s vlnou viedol k tvorbe predkapitalistického sektoru vo vnútri feudalizmu. Počas 14. storočia sa vykorisťovanie a nevoľníctvo len zhoršovalo, čo viedlo k najväčšiemu antifeudálnemu povstaniu stredoveku v roku 1381, v ktorom rôzne frakcie žiadali zrušenie najnovších daní až zrušenie nevoľníctva. Napriek tomu, že povstanie bolo potlačené, nevoľníctvo bolo na ústupe a o storočie neskôr bolo už dejinami.

Zapojenie v Storočnej vojne napriek úspechom prinášalo čoraz väčšiu záťaž pre monarchiu a pre roľníctvo. Mnoho žoldnierov sa prostredníctvom ťažení dostalo do šľachty. Vďaka kapitalistickému vývoju na vidieku vznikali tiež bohatí roľníci na vidieku. Z týchto nových šľachticov sa napokon stala masa ľudí, ktorá po prehre s Francúzskom nemala dosť miesta a musela konkurovať o prežitie v Anglicku. Konkurencia medzi šľachtickými rodinami napokon viedla po porážke 1453 k občianskej vojne, vojne ruží. Táto vojna priniesla k moci novú kapitalistickú šľachtu a Tudorovcov, počas ktorej vlády sa stalo Anglicko vedúcou krajinou v kapitalistickom vývoji, prvou krajinou s meštianskou revolúciou v roku 1649 a neskôr vedúcou koloniálnou mocnosťou. Porážka vo vojne s Francúzskom tak bola paradoxne spoluzodpovedná za urýchlený nástup kapitalizmu v Anglicku.

Pridaj komentár

Please log in using one of these methods to post your comment:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s