Štyria jazdci apokalypsy

Človek je výnimočný v tom, že vymyslel veľa rôznych spôsobov, ako zabiť všetky ostatné zvieratá na svete, veľa rôznych spôsobov, ako zabiť druhých ľudí a ako priviesť zánik ľudstvu samotnému.

Štyri hlavné existenčné hrozby pre ľudstvo, civilizáciu a zem dnes sú jadrové zbrane, niečo, čo nás môže zabiť už dnes za pár minút, globálne otepľovanie, niečo, čo nás bude zabíjať pomaly celé storočie a umelá inteligencia, ktorá nás zabije možno omylom, v budúcnosti okamžite a kapitalistická spoločnosť, ktorá spôsobí, že nás títo traja jazdci určite zabijú.

Eschatológia ľudského sveta, jediného známeho sveta, stredu vesmíru, je tak rozprávka, ktorá sa stáva pravdivá v novom neočakávanom obsahu. Stvorili sme štyroch Bohov a každý z nich je na najlepšej ceste nás zničiť, ako trest za naše vlastné hriechy, v podstate vlastným pričinením.

Vychádzajúc z logiky, fyziky, teológie a biológie, je toto súčasťou jedného kontinuálneho vývoja a preto je koniec sveta úzko spojený s jeho začiatkom, jeho výsledný vývoj úzko súvistí s jeho pôvodom, s bytím a etika s bytím.

Jedným z najväčších zlyhaní vedy v posledných desaťročiach spočíva v deľbe práce, ktorá rozhoduje o vedeckej práci, teda o deľba na disciplíny. Pritom ssvet nie je rozdelený na fyziku, chémiu, biol=ogiu, ekonómiu a sociológiu, ale je jedna holistická jednotka. Skutočný vedecký pokrok tak nespočíva len v tom, dosiahnuť rovnakú presnosť ako vo fyzike v ostatných disciplínach, ale aj v tom, zjednotiť tieto disciplíny a vytvoriť jednotnú tóeriu sveta, nevyhnutne ľudského sveta, keďže len ten poznáme.

Existuje preto hlavne tri oblasti vedeckého výskumu, ktoré možno aplikovať cez disciplíny až do politiky a ľudskej spoločnosti a to sú: kozmológia a s tým spojená hierarchia bytia, logika a ontológia.

Transdisciplinínarny výskum v týchto troch oblastiach môže viesť a myslím, že vedie k zodpovedaniu piatich najdôležitejších otázok a tém, resp. vedie k piatim výsledkom:
1. To je vysvetlenie bytia, jeho pôvodu a vývoja, nilen fyzikálne, ale aj biologicky, politicky a transcendentálne

2. to je zodpovedanie hlavných starých otázok ako prečo sme tu, ako sme sem prišli, kam sa vyvíjame. Tieto otázky vedú k zjednoteniu vedy pomocou upraveného pozitivizmu a oživeného transcendentálna.

3. výskum v oblasti vedomia a ľudského myslenia dovoľuje a musí viesť k úplne inej koncepcii práva a politiky

4. Tento výskum vedie k prehodnoteniu etiky a etickej teórie, ktorá ak nechce byť len relativistická a konvencionalistická musí zaviesť transcendntálnu alebo nejakú ametarialistickú úroveň.

5. Na základe toho je nutné prehodnotiť vzťah človeka k iným inteligenciám a to k zvieratám a pripraviť sa na vzťah s vyššou inteligenciou, AI. Ak tieto kroky neprejdeme, dostaneme sa buď k tomu, že stvoríme zlú, nefunkčnú alebo neetickú či pre nás nevýhodnú AI. Vznik AI nás totiť núti konečne zodpovedať otázky ako čo je vedomie, inteligencia, etika a aplikovať tieto otázky v spoločnosti.

Všetky tieto úrovne musia tvoriť jednotný celok a musia byť definované rovnakými princípmi až úplne hore, k ekonómii a politológii. To znamená vedecký prístup kó ekonómii a politike, ktorá musí vedieť akceptovať a analyzovať fakt, že žijeme v triednej spoločnosti a pochopiť, že sa z nej musíme dostať von.

Piaty krok vedie k tomu definovať základnú jednotku marxistickej ekonómie a to je vykorisťovanie a prácu. Jednoduchý konvencionalizmus nám tu nepomôže, ale nás dovedie k absurdne neetickým postrojom, ktoré v podstate môžu podporiť princíp triednej spoločnosti – stačí, že definujeme prácu tak, aby zisky zodpovedali odmene práce kapitalistov. Potrebujeme objektívnu definíciu práce a vykorisťovania a to znamená objektívnu definíciu subjektu, z ktorého odvodíme koherentnú právnu teóriu a koherentnú etiku. Ak nebudeme mať objektívnu teóriu subjektu, ekonómie a etiky, nie je možné následne obhajovať ekonomickú teóriu ako spravodlivú a nemožno vytvoriť koherentné právo, ktoré musí byť objektívne. Nemôžeme mať situáciu, kde je ekonomická teória nekoherentná s teóriou subjektu, práva a etiky. Súčasné právo v podstate nie je založené na hocijakej teórii etiky, lebo je založené na rímskom práve a jeho teória subjektu je nekoherentná s väčšinou akceptovanou vedeckým poznaním o subjektu. Subjekt, tak ako si ho predstavuje Kant a právo, neexistuje. Otázka je, čo je rozhodujúce pre autonómny alebo neautonómny subjekt, či inteligencia, vedomie alebo “qualia”. Vo väčšine diskusií sa zdá byť vedomie to, čo sa považuje ako rozhodujúce pre esenciu človeka. Na druhej strane nás vedie čisto materialistická teória vedomia, ktorá ho redukuje na deterministické chemické reakcie na nihilistickú etiku, kde sme jednoducho neuróny a naše vedomie a “qualia” je vlastnosť hmoty. Táto paradoxne leninistická pozícia však robí etiku zbytočnú a objektívne konvencionalistickú, a ak máme na tomto základe vytvoriť objektívnu etiku a ekonómiu, musíme buď akceptovať radikálne anarchickú etiku, kde všetka alebo žiadna hmota je etický subjekt, alebo radikálne hierarchickú etiku, kde je etický subjekt postupne reflektovaná hmota podľa výpočtovej kapacity tejto hmoty. Takáto radikálne hierarchická etika musí zakladať všetko na tejto výpočtovej kapacite a to aj prácu ako výpočet a natom založenú odmenu a právo na majetok, aj keď koncept majetku je omnoho ťažšie zdôvodniť s dnesnými poznatkami o subjekte.

V prípade, že akcpetujeme buržoáznu odmenu, teda odmenu podľa výkonu, čo je objektívne koherentnejšia pozícia a spoločensky pravdepodobnejšia a súčasná, musí materialistická teória subjektu na základe výpočtovej kapacity bez ľavicového transhumanizmu viesť k triednej spoločnosti a ešte viac v prípade, že vznikne AI. Aj v prípade komunistickej odmeny, teda odmeny nie podľa výkonu, ale podľa potreby a schopnosti, by sme nemali komunistickú spoločnosť, ak by sme politický systém, teda právo zakladali na postupej materialistickej koncepcii subjektu na základe výpočtovej kapacity. AI alebo inteligentnejšie subjekty by mali viac politických práv a aj keby nie, reálne väčší politický vplyv. Ďalší problém pri komunistickej odmene je určiť “potreby” a “schopnosti” objektívne a koherentne. Mohli by sme síce určiť jednu sadu potrieb pre jednu triedu a druhú pre druhú, ale potom by sme museli buď uznať, že to nie je koherentné, alebo že pre ne platia iné zákony. Problém je popritom definovať objektívne potreby aj definovať vôbec potreby. Sú to biologické potreby? Sú to aj spoločenské? Kto ich definuje, samotný subjekt? Nemôže proste potom žiadať od spoločnosti súkromnú jachtu? Pri schopnostiach nastávajú podobné problémy. Preto by som navrhoval sa najlepšie odvíjať od biologických potrieb a schopností a rozhodovať o výrobe vtedy, keď naňu existuje dostatok surovín s výpočtom dostatku rezerv týchto surovín pre celú očakávanú existenciu planetárnych telies. S buržoáznou odmenou tiež existujú ďalšie problémy a to je najmä určiť správne meradlo, ktoré si myslím, nemôže byť a priori správne. Najlepšie možné meradlo je čas a úžitková hodnota, aj keď to samotné nie je objektívne. Meradlo buržoáznej odmeny je tak absolútne relatívne, podobne ako meradlo etiky, musí byť zvolené ako absolútne.

Pridaj komentár

Please log in using one of these methods to post your comment:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s