Spomienky na porážku

Čo sa stalo 21. augusta 1968?

Vieme s odstupom pol storočia konečne zodpovedať na túto otázku? Bol tento deň len zopakovaním 1938-eho? Bola to najväčšia prehratá šanca na komunizmus? Alebo len na kapitalizmus o 20 rokov skôr?

21. augusta 1968 nedošlo len k pochovaniu nádejí na viac slobody a demokracie, ani na kapitalizmus, ale najmä na úspešný antistalinistický odpor, ktorý by realizoval marxistický program diktatúry proletariátu proti straníckym byrokratom. Bohužiaľ nepochoval nádeje obyvateľstva v stalinistoch Dubčekovi a spol., ktorý určite nechceli pochovať monopol strany a spôsob jej fungovania. Je najlepším dôkazom, čoho sa stalinistická byrokracia bála najviac a to je demokratického komunizmu. Ukazuje tiež, čo sa stane keď máte na jednej strane stalinistické vedenie, ktoré za žiadnych okolností nebude podporovať masovú emancipáciu a ozbrojený odpor a na druhej strane masy túžiace po slobode.

Ako v Maďarsku, aj tu zlyhalo stalinistické vedenie zoči voči armáde byrokracie a viedlo obyvateľstvo do porážky. Radšej nechá ľudí zomrieť odovzdá všetky svoje slobody než aby bojovalo za práva ľudí a riskovalo vlastnú moc v procese. Lepší zlý mier než boj. To je heslo stalinizmu ako aj sociálnej demokracie. Je iróniou dejín, že dnes sme v situácii, kedy antikomunisti hlásia pacifizmus v situácii augusta 1968 a komunisti hlásia ozbrojený boj voči bývalej Červenej armáde.

Napriek tomu však netreba hlásať klamstvá o stalinistickej totalite.

Invázia Československa štátmi Východného bloku bola napriek tomu, že bola v dejinách celkom obyčajným porušením medzinárodného práva, dohôd a politickou formou kváziimperializmu, veľmi nezvyčajnou udalosťou v novodobých dejinách, ako aj v dejinách stalinizmu. Napriek tvrdeniam antikomunistov sme neboli kolóniou Sovietskeho zväzu v pravom zmysle, teda ekonomickom. O koloniálnom statuse, aj to v specifickom stalinistickom hospodárstve, možno hovoriť len v období tesne po vojne, ked Sovietska armáda z celého Východného bloku rabovala priemyselnú techniku. V prípade štátov Východného bloku treba hovoriť o veľmi zvláštnom vzťahu so Sovietskym zvazom. Aj ked to samozrejme bol vztah silnejšieho so slabším, v ktorom si mohol Sovietsky zväz kedykoľvek dovolit vojenský poraziť hociktorý aj všetky štáty Východného bloku dohromady a tieto štáty boli od zväzu závislé v oblasti vojenskej technológie, aj ked existovali domáce programy, vzťah SU (Sovietskeho zväzu) a ostatných štátov WP (Varšavskej zmluvy) nebol koloniálnej, ale porovnateľný so vzťahom USA a ostatných štátov NATO, avšak s dvoma zásadnými rozdielmi a jedným menej zásadným: Po prvé, žiadny štát WP nebol kolóniou SU, zatiaľ čo mnohé členské štáty NATO dnes a v minulosti stoja v koloniálnom vzťahu voči USA a iným členským štátom NATO. Po druhé, narozdiel od členských štátov NATO, ktoré sú spojené len ako imperialistické krajiny s vlastnou národnou buržoáziou a vlastným nezávislým politickým systémom, ktorý vychádza z tejto národnej buržoázie, ak ignorujeme koloniálne vzťahy medzi nimi, su vojenskými spojencami proti spoločnému nepriateľovi a nič viac. Vzťah SU s krajinami WP bol charakteristický tým, že politický tieto krajiny boli úzko prepojené a to na veľmi osobnej báze. Každá stalinistická byrokracia v jednotlivej krajine WP bola dcérskou byrokraciou byrokracie v SU. Každá komunistická strana vo WP bola vybraná a vycvičená vedením komunistickej strany v SU. Politická samostatnosť na úrovni vedenia strany prakticky neexistovala, až na výnimky. Dôvod môžeme hľadať v inom hospodárskom systéme, keďže stalinizmus nemá vládnucu triedu ani národnú buržoáziu, nemá základňu pre samostatný národný štát. Vzťah SU s krajinami WP je tak zaujímavým zrkadlovým obrazom vzťahu USA a štátov NATO, zatiaľ čo Východný blok bol omnoho menej politicky samostatný vo vzťahu k SU, bol omnoho viac ekonomicky samostatný vo vzťahu k SU. Narozdiel od dnešného sveta vo Východnom bloku neexistovala takmer žiadna medzinárodná deľba práce, aj keď v určitých oblastiach existovali veci, ktoré medzi sebou štáty WP masovo exportovali, ako autobusy Ikarus, električky Skoda a najmä vojenskú techniku, inak bol medzinárodný obchod veľmi malý a primitívny, častejšie založený na jednorazových výmenách výrobku za výrobok, než na regulárnom obchode. Medzinárodná deľba práce s medzinárodným obchodom ako na kapitalistickom západe neexistoval. Už len preto nemožno hovoriť o kolóniách a hovoriť o satelitných štátoch je manipulujúce, ak rovnako nehovoríme o satelitných štátoch USA. Na území Československa nesmieme zabúdať až do augusta 68 neboli staciovane sovietske jednotky, narozdiel od Maďarska a Východného Nemecka. August 68 bol tiež nezvyčajný inými okolnosťami, ktoré definovali jeho relatívnu mierumilovnosť. Narozdiel od Madarska v roku 1956 nedošlo k žiadnemu povstaniu pred ani po invázii a dokonca nedochádzalo ani k ojedinelým ozbrojeným prejavom odporu. Odpor miestneho obyvateľstva sa obmedzoval až neuveriteľne len na výkriky, demonštrácie a nápisy. Pohľad na Československo v týchto dňoch musel byť naozaj zvláštny: vidieť armádu v uliciach, no až na ojedinelé výnimky žiadnu vojnu. Aj preto je problematické hovoriť o auguste 68 ako o invázii, pretože nedošlo k žiadnym ozbrojeným bojom, či s regulárnymi jednotkami alebo s povstalcami. Nezvyčajný bol august 68 aj preto, čo bolo jeho spúšťačom a aké boli jeho okamžité a dlhodobé dôsledky. August 68 bol tiež rozdielny od 56 a 89, ze Pražská jar a s ňou spojená explózia slobodných názorov, diskusie a tlače neboli výsledkom občianskeho odporu, ale straníckej politiky. Napriek tomu, že tieto politiky priniesli objektívne zlepšenie životnej úrovne obyvateľstva, netreba zabúdať, že boli oficiálnou straníckou politikou a rovnako netreba mať ilúzie, že boli vedené s konečným cieľom zavedenia liberálnej alebo sovietskej demokracie a samodeštrukcie stalinizmu. Tieto opatrenia boli vedené s cieľom posilnenia a udržania vlády strany a boli vedené s presvedčením, že dosiahnu takto lepšie ciele stalinizmu. Nikto nemal v úmysle rozpustiť stalinistickú diktatúru a nahradiť ju skutočným komunizmom so slobodnými voľbami a všetkými právami. Je naopak veľmi možné, že časti byrokracie, ako v roku 89, viedli tieto reformy s úmyslom zavedenia ekonomickej liberalizácie, zavedenia kapitalizmu pod vedením strany alebo zavedenia kapitalizmu s úplným odovzdaním moci, ako sa to stalo v roku 89. Preto tvrdenia “ľavicových” stalinistov ako v roku 56 nie sú úplne nepodložené, lebo je viac než pravdepodobné, že ďalšia liberalizácia by viedla k jednému z týchto scenárov. Keď hovorila strana o oportunistoch a kontrarevolucionároch, myslela týchto ľudí. Nie je pochýb, že väčšina nižšieho, stredného vedenia a členstva stála na Dubčekovej strane s jasným presvedčením, že tieto reformy prinesú lepší socializmus a nie kapitalizmus, je jasné, že obyvateľstvo čakalo od Dubčeka a vkladalo v neho ilúzie, že obnoví v krajine demokraciu, no zachová socializmus, tak ako to tiež očakávali v 89, čo Dubček určite nechcel a ani nemohol zrealizovať, je jasné, že Dubček samotný konal z najlepších úmyslov, no konania všetkých spôsobili, že sa veci vyvinuli, tak ako sa vyvinuli. Stalinisti zasiahli nielen preto, aby sa v krajine nevyvinul kapitalizmus, ale najmä preto, aby sa v nej nevyvinul komunizmus. Preto bolo nutné po invázii odstaviť z pozícií všetkých sympatizantov Pražskej jari, ktorí predstavovali existenčnú hrozbu pre stalinistický systém. August 68 bol nezvyčajný aj tým, že hneď po ňom nenasledovala okamžitá represia všetkých dovtedajších slobôd a vyčistenie strany, ale dlhé obdobie postupného odbúravania odporu a Dubčekovského krídla pod vedením zmierlivca Husáka. Počas tohto dlhého dvojročného obdobia pretrvávali a postupne sa strácali slobody z Pražskej jari. Aj bezprostredne po invázii existovali spontánne prejavy slobody prejavu, demonštrácie a slobodná tlač rovno pred tankami SU, ktoré zostali vsetky nepotlačené. Stratégia SU bola narozdiel od Maďarska úplne iná, počkať kým sa nálada v obyvateľstve utlmí a postupne stranu prečistiť a slobody demontovať. Tvrdá normalizácia prišla až okolo 71. Odlišné od Maďarska bola aj politická reakcia po invázii, zatiaľ čo v Maďarsku bol zmierlivo inštalovaný guláš komunizmus, v Československu bol normalizačný režim porovnateľne tvrdý ako v Nemecku a v Rumunsku. Narozdiel od Maďarska, kde bol Nagy a povstalci zabití, v Československu nešiel Dubcek ani do väzenia a čistky skončili pri výhadzove. August 68 bol tak v porovnaní s 53, 56, Poľskom a Čínou mierny. Čo mu však chýbalo, bolo práve to, čo v Nemecku, v Maďarsku, Poľsku a v Číne bolo možné nájsť a to je organizovaný odpor, aj ozbrojený, vedený v myšlienkach komunistického antistalinizmu. Keďže Pražská jar začala ako stranícka politika a nie hnutie, neexistoval ani organizovaný odpor, len spontánne a chaotické, najčastejšie nacionalistické a častokrát šovinistické prejavy proti invázii. Masy boli dezorganizované a vkladali do Dubčeka príliš veľké nádeje, ktorý sa ako pravý stalinista poddal Moskve a určite nechcel viesť boj smerom, ktorým bol nutný a to ozbrojeným odporom proti invázii ako aj proti byrokracii, ktorej bol samotný členom. Preto je 21.August 1968 smutným dňom v dejinách Česka a Slovenska, nie preto, že to bol den, keď nám bol ukradnutý kapitalizmus o 20 rokov skôr alebo humánnejší stalinizmus, ale keď bola stratená šanca bojovať za komunistickú spoločnosť bez diktatúry a útlaku.

Pridaj komentár

Please log in using one of these methods to post your comment:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s