Francúzska revolúcia Acte II?

The Revolution will be televised or The Coup – Guillotine and Yeah Yeah Yeahs – Heads Will Roll

Francúzska revolúcia Acte II?

Poznámka: Ospravedlňte prosím moju degeneráciu zo štúdia marxizmu v používaní tejto terminológie. Nedarí sa mi túto chybu napraviť a súčasne pozývam hocikoho, aby vyjadrili tieto myšlienky lepšie a pre nemarxistov zrozumiteľnejšie, ako sa aj pokúsim ich sám lepšie vyjadriť.

Protesty žltých viest vo Francúzsku, ktoré už tri mesiace pripravujú nejaké bezosné noci Macronovi, jeho spojencom v politickom establišmente, vrátane pani Le Penovej a jeho donorom v kruhoch kapitalistickej triedy, sú jedinečným prejavom niekoľkých charakteristík triednej spoločnosti:

I. 1. odhaľujú vo svojej vlastnej dynamike buržoáznu ideológiu a buržoázny štát ako štát, ktorý slúži a patrí len buržoázii.

I. 2. plynulej dynamiky revolučných hnutí, ktoré prechádzajú plynule a autonómne od miernych požiadaviek až k antisystémovým požiadavkám,

I. 3. odzkradľujú hlbokú krízu sociálnodemokratického štátu a kapitalistického hospodárstva po Druhej svetovej vojne.

Všetky tieto tri charakteristiky ukazujú pravdivosť tzv. “dialektického myslenia”, teda nevyhnutného vývoja protirečení a ich samorozpustení, okrem iného ukazujú “pomýlenosť” pohľadu, že pracujúca trieda nemá prirodzené komunistické intuície, ako aj toho, že tieto intuície sa musia vždy rozvinúť a sami od seba rozvinúť do tej najhlbšej miery, ako aj toho, že komunistická revolúcia musí mať vždy rovnaké symbolické a ideologické vyjadrenie. Inak povedané, ukazujú, že protirečenia skryté v kapitalistickej spoločnosti, z ktorých sa nevyhnutne vyvíja komunistická spoločnosť, sú protirečenia, ktoré sa vyvíjajú autonómne a podľa každej doby inak a že formy týchto riešení môžu prekvapiť aj mnohých marxistov, ktorí očakávajú rovnaké formy triedneho boja, ako pred 100 rokmi.

I. 1. Sledujúc slávnu tradíciu povstaní utlačovanej triedy a pracujúcej triedy, aj protesty žltých viest prekvapujú spontánnym a rýchlym vzbĺknutím, energiou, nadšením a zlosťou, ktoré im dodávajú úplne inú podobu, než akú majú ťažkopádne protesty oficiálnych organizácií pracujúcej triedy. Táto “autonómna” a “spontánna” organizácia pracujúcej triedy, keďže protesty žltých viest sú vo svojom členstve a požiadavkách primárne protesty pracujúcej triedy, ukazuje živú silu a moc pracujúcej triedy v jej úplnej nahote a odhaľuje ju aj pre pracujúcu triedu samotnú.

Dynamika týchto udalostí ukazuje v živej sile a v živom prevedení, v praxi, v tej najúprimnejšej marxistickej tradícii, rozvinutie protirečení triednej spoločnosti, rozvinutie, ktoré je nevyhnutné a ktoré nadobúda svoje neyhnutné vyjadrenia, ktoré môžu vo forme a častokrát aj v obsahu sa javiť ako a byť svojvoľné. Tieto protirečenia sa týkajú najmä prevládajúcej buržoáznej ideológie v pracujúcej triede, jej kolektívnej identite ako “občan” a v druhej línii ako “pracujúci”, avšak ešte nie vedome ako protikategórie voči “buržujovi” a nevyhnutného protirečenia medzi materiálnymi záujmami pracujúcich a tých buržoázneho štátu a buržoázie.

V reálnej praxi je možné ihneď sledovať, už po niekoľkých dňoch a týždňoch silné odcudzenie od oficiálnej identity “občan” v tom zmysle, že ako “občan” sa pracujúci cíti a je aj objektívne oberaný o jeho občianske práva, pretože sa dostáva do reálneho odcudzenia voči štátu, ktorý má oficiálne podľa buržoáznej ideológie vykonávať vôľu občanov, ale v tomto prípade ju očividne nechce vykonať. Toto odcudzenie prechádza do otvoreného nepriateľstva a nenávisti a to ako reálna skúsenosť, skúsenosť násilia buržoázneho štátu, ktoré je aktívne nasmerované voči svojim “občanom”, ktorí chcú len vykonávať svoje ústavné práva rozhodovať o veciach verejných a zúčastniť sa demonštrácie. Pracujúci ako “občan” má reálnu skúsenosť byť pod paľbou svojho štátu zato, že tento štát nechce prijať jeho vôľu ako vôľu občana, člena ľudu, ktorý podľa Ústavy určuje chod štátu. Toto odcudzenie od štátu je skúsenosť odcudzenia od svojej identity a odcudzenia od buržoáznej ideológie, ktorá vyhlasuje, že občan je pánom štátu. Tento štát prestáva byť štátom občanov a ak nie je štátom občanov, koho štát to je?

Štát rovnako očividne nechce prijať požiadavky svojich občanov, požiadavky týkajúce sa jeho rozpočtu a rozpočtu občanov, požiadavky, ktorá sa však bytostne dotkína nielen života pracujúcich, ale aj života buržoázie. Nemenné materiálne záujmy pracujúcich tak nevyhnutne narážajú na záujmy buržoázie. Buržoázia nechce a nikdy dobrovoľne nepripustí, aby pracujúci získali väčší podiel celkového HDP než si ona zmyslí, vo forme miezd, uľahčenia a a platenia daní, penzií a sociálnych dávok. Buržoázia je pri kormidle práve nato, aby tieto prostriedky rozdeľovala podľa vlastného uváženia.

Stupňovanie a udržiavanie požiadaviek hnutia pracujúcej triedy, bez ohľadu na jej formálny ideologický obsah, tak nevyhnutne vyvoláva a to najmä v čase krízy, akú máme dnes, odpor buržoázie týmto požiadavkám vyhovieť. Jej inštinktívna reakcia, reakcia, ktorú si trénuje už od Francúzskej revolúcie číslo jeden a od Parížskej komúny, čisté a neospravedlnené násilie, nevyhnutne vyvoláva v radách pracujúcej triedy zaslúženú nenávisť.

Toto nevyhnutné stupňovanie protirečení, ktorého svojvoľnosť je “len” v tom, nakoľko indivíduá so svojimi vôľami tieto protirečenia stupňujú, sú tie isté protirečenia, ktoré existovali v kapitalistickej spoločnosti už v 19. storočí a už počas Francúzskej revolúcie a počas každej triednej spoločnosti.

Francúzska revolúcia číslo jeden vo svojom slede je možno najlepším príkladom pre tento plynulý prechod revolučného hnutia, od “buržoázneho” do otvorene “protiburžoázneho”. Ako revolúcia to bola vo svojom výsledku možno sčasti buržoázna revolúcia, aj keď nám tento pojem v dnešnej dobe nepomáha pochopiť jej dialektiku a dialektiku pojmov, ale v obsahu, v tom, kto ju hnal vopred a kto bol tou sociálnou silou, ktorá bola za ňu zodpovedná, to bola revolúcia roľníctva a rannej pracujúcej triedy. Práve ranná pracujúca trieda, ktorej politické vyjadrenie boli sansculotti, bola hnacou silou tejto revolúcie a bola to ona, ktorá bola zodpovedná po prvé vôbec za pád absolútnej monarchie, keďže buržoázia samotná bola viac než ochotná pristúpiť počas Generálnych stavov na kompromis, ako aj za pád konštitučnej monarchie a vyhlásenie republiky. Najmä počas vlády Jakobínov, počas ktorej došlo k neustálemu stupňovaniu populárnych požiadaviek až k sociálnodemokratickým požiadavkám o obmedzení zisku a terore proti obchodníkom sa ukázalo, že za progresívny vývoj revolúcie, ktorým bol vždy vývoj v smere záujmov utlačovanej triedy, je zodpovedná utlačovaná trieda a že tento vývoj buržoázia zastavila ihneď, keď uvidela, že ide príliš ďaleko a to popravením ľavého krídla Jakobínov, Hebertistov, ktorí boli popravení predtým, než boli Dantonisti. Nasledujúci vývoj revolúcie bol poznačený len ďalším terorom doľava a doprava, v ktorej sa buržoázia snažila zúfalo udržať náznak demokracie a súčasne udržať svoju moc, keďže vo voľbách nevyhrávala, až kým sa nerozhodla demokraciu ukončiť a ustanoviť bonapartistickú diktatúru, niečo, čo možno úplne vážne považovať za predchodcu fašizmu, ktorá napokon znamenala koniec republiky ako takej. Aj keď v iných podmienkach, Francúzska revolúcia ukazuje nevyhnutnú dynamiku buržoáznej spoločnosti v časoch revolúcie. Táto dynamika sa napokon najlepšie ukázala v troch Ruských revolúciách, v ktorých každý krát došlo k plynulému prechodu z antifeudálnej do buržoáznej do proletárskej revolúcii.

K téme daňového zaťaženia v sociálnodemokratických štátoch a ich porovnaní s daňovým zaťažením v predchádzajúcich štátoch treba podotknúť, že klasické liberálne argumenty sú veľmi zavádzajúce. Je pravda, že sociálnodemokratické štáty majú vyššie daňové zaťaženie ako predchádzajúce štáty, najmä klasickoliberálne štáty v 19. storočí, avšak táto skutočnosť je spôsobená najmä dvoma bodmi: 1. sociálnodemokratické štáty preberajú úlohy, ktoré štáty v každej predchádzajúcej triednej spoločnosti prenechali buď na vládnucu triedu, väčšinou cirkev, alebo na utlačovanú triedu, ako opatrenie chudobných, chorých a starých. Rozdiel medzi daňovým zaťažením medzi dnešnými sociálnodemokratickými štátmi a napríklad feudálnym francúzskym štátom je takmer úplne spôsobený tým, že dnešný štát namiesto od toho feudálneho alebo buržoázneho z 19. storočia financuje dôchodky a zdravotné a sociálne poistenie. Feudálny francúzsky štát mal napríklad vyššie daňové zaťaženie, ak odrátame tieto sociálne služby, než súčasný francúzsky štát. Nie je pravda, že tieto úlohy štát vykonávajú menej efektívne ako súkromné podniky. Stačí sa pozrieť na rozdiel v nákladoch na zdravotnú starostlivosť medzi USA a hociktorým sociálnodemokratickým štátom. Rovnako tak sa stačí pozrieť na rozdiel medzi dôchodkami a dôchodcovskými príspevkami, no najlepší obraz poskytuje porovnanie čistých mediánnych príjmov medzi sociálnodemokratickými štátmi a tými bez takého štátu v porovnaní na produktivitu. Najjednoduchší obraz o tom, že sociálnodemokratický štát je triednym kompromisom, kde sa neobmedzená chamtivosť kapitalistickej triedy obmedzuje progresívnym zdanením sa ukazuje v tom, ako obmedzuje príjmovú nerovnosť vyjadrenú v gini koeficiente. Bez sociálnodemokratického štátu sa totiž príjmová nerovnosť v Európe pohybuje na rovnakej úrovni ako v USA a v Latinskej Amerike, kde existujú najvyššie miery príjmovej nerovnosti. Napríklad gini koeficient pre Nemecko a Rakúsko bez vyrovnávania prostredníctvom daní je 0.5 a 0.47, pričom pre USA je 0.48 a pre Čile 0.48, s vyrovnávaním cez dane však klesá v prípade Nemecka a Rakúska na 0.29 a 0.26, pričom pre USA klesá na 0.38 a pre Čile na 0.4. Podobné čísla možno pozorovať pre celú západnú a stredovýchodnú Európu. Rozdiel medzi stupňom vyrovnávania príjmovej nerovnosti medzi západnou Európou a USA a Latinskou Amerikou je tak zjavný. Nízke daňové zaťaženie klasického liberálneho štátu v 19. storočí, okolo 10 percent, je skôr výnimkou v dejinách, spôsobený najmä tým, že zatiaľ čo dane slúžili v predchádzajúcich triednych spoločnostiach ako jeden z hlavných príjmov pre vládnucu triedu, v buržoáznej spoločnosti sa vykorisťovanie takmer úplne presunulo na trh. Tiež treba podotknúť, že buržoázny štát tiež radikálne zredukoval štátne výdavky feudálneho štátu spojeného s podporou chudoby a inou podporou utlačovanej triedy. Tento trend možno pozorovať v prípade anglického štátu už v 16. storočí, kedy boli po prvý krát inštitucionalizované tzv. “Poor Laws”, ktorým cieľom bolo kriminalizovať chudobu a žobrákov. Za týmito zákonmi od začiatku stála po prvé motivácia znížiť mzdy pracujúcim, keďže tieto zákony boli kombinované tzv. hornou hranicou pre mzdy a keďže existencia chudoby a podpory pre ňu ďalej zvyšuje mzdy a vytvoriť spoločného nepriateľa pre pracujúcich. Podpora chudoby, ktorú vtedy zväčša financovala cirkev, bola v 19. storočí úplne zrušená a pretvorená na systém nútenej práce v tzv. workhouses. Tento systém bol nahradený dnešným sociálnodemokratickým systémom až v roku 1948 prvou Labour vládou. Väčšina štátnych príjmov pre klasicky liberálny štát nepochádzala z “progresívnych” daní z príjmu, ktoré v niektorých krajinách ani neexistovala a ktorá bola vždy spojená s “kúpou” občianskych práv, ako volebného práva, ale z tarifov, dovozných ciel, ktoré možno prirovnať k dnešným daniam za pridanú hodnotu, teda ktoré mali charakter rovných daní. Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/List_of_countries_by_income_equality, https://en.wikipedia.org/wiki/English_Poor_Laws

2. Sociálnodemokratický štát prerozdeľuje zdroje získané daňami úplne inak ako klasický buržoázny a feudálny štát. Kým vo feudálnom štáte sú dane takmer výlučne prostriedkom k vykorisťovaniu, tak sú v sociálnodemokratickom štáte dane ako prostriedok k vykorisťovaniu obmedzené, zostávajú ním v prípadoch regresívneho prerozdeľovania bohatstva, napríklad v prípadoch subvencií, daňových úľav a rajov a najmä v prípadoch korupcie. Takže aj ak by sme konštatovali, že moderný štát má vyššie čisté daňové zaťaženie ako ten feudálny, alebo ak konštatujeme, že má vyššie daňové zaťaženie ako ten klasicky liberálny, tieto zdroje prerozdeľuje progresívnejšie než feudálny a klasicky liberálny štát, ktoré používajú štát ako ďalší prostriedok pre vykorisťovanie, teda v prípade feudálneho ide na štátny rozpočet, pričom tento sa takmer vôbec nezaoberá pomocou pre chudobných alebo pre utlačovanú triedu, ale zaoberá sa najmä vojnovými nákladmi a nákladmi na osobnú spotrebu vládnucej triedy, alebo na financovanie dlhu, ako v prípade francúzskeho štátu pred revolúciou, keď polovica štátneho rozpočtu išla na financovanie dlhu (pričom treba podotknúť, že štátny dlh je tiež zdrojom vykorisťovania a nepriamym vykorisťovaním cez dane pre vládnucu triedu). Je tiež potrebné podotknúť, že všetky štáty ako štáty sú stále štátmi triednych spoločností a teda v konečnom dôsledku všetky jej inštitúcie slúžia ochrane triednej spoločnosti a to najmä polícia (ako dnes zisťujeme vo Francúzsku), armáda (pri ďalšej eskalácii) a súdnictvo. Sociálnodemokratický štát, ako spomínané, väčšinu príjmov používa na progresívne prerozdelenie bohatstva, zatiaľ čo predchádzajúce štáty tieto príjmy používali na regresívne prerozdelenie, teda dane boli len ďalším zdrojom vykorisťovania. Dekonštrukciu sociálnodemokratického štátu počas neoliberalizmu možno okrem iného jasne pozorovať na redukovaní tejto progresívnej roly štátu, teda na tom, ako sa všeobecnne znižuje redukcia príjmových nerovností štátom, ako všeobecne stúpa príjmová nerovnosť, ako stúpa daňové zaťaženie pre nízke príjmové skupiny a znižuje sa pre skupiny s vyšším príjmom (vyššie sadzby sa v celom západnom svete znížili od okolo 60 až 80 percent na okolo 30 až 40 percent, v USA z 80 na 40 percent, vo Francúzsku zo 60 na 45 percent, v Nemecku z 58 na 48 percent, vo Veľkej Británii z 83 percent na 45 percent), ako sa presúva financovanie sociálnych dávok smerom na pracujúcu triedu a na indivíduá (vo Francúzsku vyjadrené v CSG, v USA payroll tax, pričom oboje sú efektívne regresívne dane), namiesto klasicky s progresívnym zdanením, daňové sadzby na korporácie sa všeobecne znížili (napríklad v USA efektívne z 50 percent v roku 1950 na 17 percent dnes), aj iné progresívne daňové sadzby, ako na dedičstvo, darcovstvo, bohatstvo a nehnuteľnosti sa všeobecne znížili. Tento trend je ukrytý za klasickým liberálnym tvrdením, že štát stále poberá nominálne rovnaké percento HDP, pričom tento fakt ukrýva vnútorné štrukturálne zmeny v štátnom rozpočte. Vysoké, čiastočne zvyšujúce sa výdavky na obranu a zvyšujúce sa výdavky na splácanie štátnych dlhov tiež pripomínajú situáciu Francúzska pred revolúciou 1789 (v absolútnych číslach sa výdaje na obranu zvyšujú z roka na rok ako v prípade USA, tak aj v prípade Francúzska a v posledných rokoch v prípade celého západného sveta, zatiaľ čo sa robia úspory v sociálnom systéme, rovnako tak sa zvyšujú výdavky na políciu a súdnictvo a počty väzňov v období neoliberalizmu stúpli v USA od pol milióna na 2.3 milióna, v relatívnych číslach výdaje na obranu stúpli so stúpajúcim vyostrením svetového imperializmu a prebratím imperialistickej roly USA a NATO po Druhej svetovej vojne).
https://en.wikipedia.org/wiki/Taxation_in_the_United_States
https://en.wikipedia.org/wiki/Taxation_in_France
https://en.wikipedia.org/wiki/Taxation_in_the_United_Kingdom
http://donlehmanjr.com/Articles/SS%20Progressive%20Taxation.htm
https://tradingeconomics.com/germany/personal-income-tax-rate
Táto nevyhnutná dialektika môže v podstate zlyhať na dvoch bodoch:

II. 1. to je chýbajúce vedomie o smerovaní v pracujúcej triede k rozpusteniu triedneho protirečenia ako takého, teda k rozpusteniu kapitalistického vykorisťovania

II. 2. chýbajúca organizovanosť hnutia pracujúcej triedy, ktoré sleduje tento cieľ do poslednej konzekvencie.

V dnešnom prípade to nemusí znamenať a podľa mňa neznamená, tak, ako si niektorí leninisti možno myslia, že pracujúca trieda od začiatku vývoja potrebuje vedomie o konečnom cieli v komunizme, aj keď toto vedomie niekedy musí prísť, ani to podľa mňa neznamená, že potrebuje presne tak organizovanú stranu, ako pred 100 rokmi. “Dialektika” zaručuje, že obe tieto úkazy môžu mať úplne inú podobu, ako pred 100 rokmi a hnutie žltých viest to naživo ukazuje, že po prvé sa rozpúšťanie buržoázneho vedomia musí diať v reálnych podmienkach a pod reálnymi protirečeniami v boji a po druhé to znamená, že digitálna komunikácia a organizácia je omnoho dôležitejšia než storočný princíp rád, aj keď ten stále má svoju úlohu.

II. 1. “Vyriešenie” tohto problému si podľa mňa žiada sa pozrieť na reálne existujúce vedomie v pracujúcej triede a pozrieť sa na reálne existujúce protirečenia v triednej spoločnosti a snažiť sa spojiť hnanie týchto protirečení do ich rozpustenia vybratím najmä správnych požiadaviek, ktoré spôsobia jednak nevyhnutné rozpustenie ideologických a materiálnych protirečení.

I. 3. Situácia dnešných protestov pripomína Francúzsku revolúciu ešte v jednej rozhodujúcej vlastnosti: že obe hnutia sú výsledkom fiškálnej krízy štátu, ktoré sú výsledkom všeobecnej ekonomickej krízy spomínanej triednej spoločnosti. Ako v prípade roku 1789, aj dnes bola spúšťačom protestov otázka daní, ako vtedy, aj dnes je táto otázka úzko spätá s triednym vykorisťovaním a triednym prerozdelením príjmov z daní. Ako vtedy, aj dnes je táto fiškálna kríza, ktorá sa vyjadruje v kritickom zadĺžení štátu, v skracovaní výdavkov a zvyšovaní príjmov, ktorými sa vládnuca trieda snaží zabremeniť utlačovanú triedu, vyjadrením ekonomicky krízy triedneho systému. Dnes je táto kríza nielen záležitosťou Francúzska, ale krízou medzinárodnou a v porovnateľnej miere postihujúcej minimálne celý západný svet. Táto kríza, ktorým vyjadrením bola svetová kríza v roku 2008, je krízou kapitalizmu po Druhej svetovej vojne, krízou kapitálovej akumulácie a mier zisku. Túto krízu nedokáže kapitalizmus inak vyriešiť, než stupňovaním tlaku na pracujúcu triedu a to takýmito bonapartistickými, neoliberálnymi a fašizujúcimi prostriedkami, ako to robí vo väčšine Európy a západného sveta. Táto kríza, kríza austerity a neoliberalizmu, je súčasne krízou sociálnej demokracie. Všeobecný úpadok sociálnej demokracie, spolu so všeobecným rozšírením buržoáznej ideológie a identity v pracujúcej triede, spôsobuje rozporuplnú situáciu, ktorú možno vidieť na protestoch žltých viest a ktorá mätie mnohých ľavičiarov. Úpadok sociálnej demokracie súčasne znamená, že narozdiel od začiatku 20. storočia nestojí veľa v ceste postupujúcej fašizácii štátu a odstraňovaniu sociálnodemokratického štátu. Aj toto spôsobuje spontánny a autonómny charakter protestu žltých viest a súčasne jej ideologicky buržoázny rozmer. Požiadavky, ktoré podľa mňa budú mať najlepšiu šancu nato, obe protirečenia doviesť do rozpustenia, by sa mali koncentrovať na kolektívnu identitu “občana”, bez toho, že by tieto požiadavky boli oportunistické, alebo manipulatívne a maskovali vlastnú identitu a na materiálne záujmy vzťahujúce sa na prerozdelenie štátneho rozpočtu. Tieto požiadavky by mali splniť to, že v rámci ich kladenia a v rámci ich presadenia by mali jednak odhaliť loajalitu štátneho aparátu, politického establišmentu a “alternatívnej pravice” a inak by mali odhaliť aj triedny charakter štátneho aparátu a buržoázie v jej konaní, ako aj buržoáznu ideológiu ako protirečivú. Klásť tieto požiadavky si podľa mňa neprotirečí s tým klásť klasické marxistické požiadavky.

Najväčším rozporom, ktorý sa ukazuje v týchto protestoch, je rozpor medzi štátom ako oficiálne demokratickým a jeho antidemokratickou praxou, alebo medzi štátom a občanmi. Požiadavka za rozšírenie referenda je jedným z vyjadrení tohto rozporu. Marxisti by podľa mňa nemali odsúdiť referendum ako nevyhnutne buržoáznu inštitúciu, alebo minimálne túto požiadavku ako nevyhnutne buržoáznu a reformistickú. Referendum samotné je možné reinterpretovať tak a klásť ho do takého kontextu, že sa z neho stáva objektívne revolučná a nie reformistická požiadavka. Reinterpretovať referendum možno napríklad tak, že narozdiel od väčšiny krajín, kde platí, ho nemusí skontrolovať a schváliť štát a nemusí jeho hlasovanie zorganizovať štát (napríklad by bolo možné za určitých podmienok zorganizovať autonómne ľudové hlasovanie, aj digitálne, ak by sa zabezpečila napríklad prostredníctvo autonómne organizovaných volebných komisií alebo čiastočného dobrovoľného vzdania sa tajného hlasovania kontrola identity pri hlasovaní), alebo ak bude referendum možné vyhlásiť bez obmedzení na hocijakú otázku, teda aj na hocijaký ústavný článok a za rovnakých podmienok ako pri vyhlásení normálneho zákona. Najzákladnejšou bariérou pre vyhlásenie referenda a pre jeho udržanie v buržoáznych bariérach je potrebný počet podpisov, ten musí byť čo najnižší, ideálne jeden percent oprávnených voličov a podpisy by malo byť ideálne možné zbierať digitálne. Zbieranie podpisov, diskusia, prijímanie návrhov a hlasovanie by sa mohlo ideálne diať na jednej digitálnej platforme. Ak bude možné vyhlasovať referendá autonómne a aj také, ktoré by dnes boli vyhlásené za protiústavné a na lokálnej úrovni, môžu byť autenticky revolučným alebo prechodným prostriedkom, napríklad na prijímanie ekonomických požiadaviek a vyvlastnenie. Referendum nemusí znamenať, že presunie verejné témy z ulice a zoberie hnutiu plachtu, naopak môže mu dať potrebnú legitimizáciu a jednotu, ak už hnutie samotné nejaké autonómne vyhlási. Autonómne vyhlásenie referenda by prakticky znamenalo vytvorenie paralelných štátnych štruktúr a veľký krok vpred k revolúcii. Prepojenie referenda a ekonomickej otázky vlastníctva štátu je už potom logické, vo forme priameho rozhodovania o štátnom rozpočte.

Antidemokratická povaha piatej republiky sa neukazuje len v neexistencii funkčného referenda, ale aj v antidemokratickom volebnom systéme. Ten je aj na európske pomery veľmi nedemokratický a to kombináciou nevoleného Senátu, prezidentského systému, okrskového systému a dvojkolového systému. Všetky tieto vlastnosti boli piatej republike dané de Gaullom práve s úmyslom zaručiť vylúčenie Komunistickej strany z vládnutia. Nedemokratickosť tejto ústavy sa ukazuje aj v klasickom buržoáznom voľnom mandáte volených zástupcov a takmer neobmedzenom súkromnom financovaní volebných kampaní. Voľný mandát volených zástupcov je možné obmedziť klasickým delegovaním, teda možnosťou odvolania zástupcu, ktorý sa dnes už môže diať “live”, záväzným mandátom, teda tým, že sa zástupca zaviaže nejaký mandát splniť a možnosťou priameho rozhodovania prostredníctvom zástupcu a jeho už minulých rozhodnutí. Súkromné financovanie kampaní je zhľadiska buržoázie jeden z najdôležitejších prostriedkov pre udržanie jej nadvlády, toto by bolo prospešné obmedziť na takú úroveň, aby nerovnosť vo finančných zdrojoch buržoázie nemala vplyv na úspech kandidátov, teda zavedením verejného financovania, rovného prístupu do všetkých médií, obmedzením príspevkov na úroveň polovice mediánnej mzdy, zákazom pôžičiek na kampaň, nižšou hornou hranicou na kampaň, obmedzením financovania mimo kampane, transparentným financovaním. Na boj proti korupcii a tvorbe byrokracie je podľa mňa najefektívnejšie obmedzenie práva na súkromie zástupcov, ktoré by malo podľa moci siahať až na súkromné komunikácie a financie.

Kladenie takýchto požiadaviek, spolu s ekonomickými požiadavkami, ako napríklad financovanie ekologickej zmeny kapitálovými, transakčnými daňami a daňami na dedičstvo, darcovstvo, nehnuteľnosti atď. podľa mňa v praxi ukáže reálnu loajalitu politického establišmentu, ako aj “alternatívnej pravice”, ktorá nebude ochotná ísť tak ďaleko, alebo sa bude snažiť obmedziť a umierniť tieto požiadavky, spraviť ich akceptovateľné pre buržoáziu, ako to bude robiť aj Macron, ale aj bude vyostrovať ekonomické protirečenia v systéme, pretože napríklad proti možnosti priameho rozhodovania o rozpočte bude buržoázia klásť zaručený odpor, ako aj reálne presadenie ekonomických reforiem povedie k ďalšiemu vyostreniu triednych protirečení, vyostreniu, ktoré povedie k rozpusteniu buržoáznej ideológie a môže viesť až k vyostreniu v podobe vyvlastnení a stále progresívnejších ekonomických požiadaviek proti buržoázii.

K II. 2. len toľko, že podľa mňa, aj keď si situácia nevyhnutne nežiada presne rovnako centralistickú stranu, ktorá obsiahne celý proletariát, ako v Ruskej revolúcii, žiada si tvorbu určitej centralizácie a formálnej reprezentácie hnutia, pretože absencia takejto centralizácie a formalizácie spôsobuje to, čo sa dnes deje, že rôzne zahraničné a domáce, najmä buržoázne elementy sa snažia si “zobrať” hnutie pre seba, ktorého dôsledkom môže byť, bez správnej demokratickej kontroly tohto vedenia, len skaza tohto hnutia a splynutie tohto vedenia so systémom, ako sa už deje s niektorými reprezentantmi a ako sa určite stane, ak dôjde k vytvoreniu klasickej buržoáznej parlamentnej strany založenej na voľnom mandáte a päťročných volebných cykloch.

 

Pridaj komentár

Please log in using one of these methods to post your comment:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s