Jedna televízna debata od iného Francúzska

Po prekvapujúcom úspechu Melénchona v oboch hlavných televíznych debatách došlo k zrušeniu tej poslednej pred prvým kolom. Dnes nás znova delí jedna debata od druhého kola. Opakuje sa rok 2002 a minuloročné americké a rakúske voľby, proti sebe stojí pravica a pravica.

Voľby v roku 2002 znamenali vo Francúzsku prekvapenie historických rozmerov a teraz sa ukazujú byť Kassandrovou predpoveďou. Podobne ako v roku 2002, aj tentokrát porážku ľavice v prvom kole spôsobila jej roztrieštenosť (tentokrát leží vina viac na strane PS ako na strane rôznych iných ľavicových a krajne ľavicových strán), skutočný rozdiel leží ale v tom, že dnešný mainstreamový kandidát, ktorý je reálne politicky pravicovejší než Jacques Chirac, sa ako pravičiar neprezentuje. Je to vznik centristickej pravice, pravice, ktorá sa tvári, že je stred a pravice, ktorá sa tvári, že je ľavica.

Macron, napriek demagogickým tvrdeniam stredových médií, je v ekonomickej politike ortodoxný pravičiar. Pre stred však jeho sociálny liberalizmus stačí, označiť ho za ľavicu. Ak to stačí na ľavicu, tak sú fašisti umiernení pravičiari. Po tom, čo ako člen Hollandovej vlády, presadil proti vôli väčšiny obyvateľstva pravicovú reformu pracovného práva, El Khomri, chce túto politiku ešte viac prehĺbiť. Jeho návrhy obsahujú znižovanie daní pre spoločnosti a bohatých, zníženie štátnych výdavkov, odbúravanie sociálneho štátu, prepustenie 120 tisíc štátnych zamestnancov, zatiaľ čo chce zvýšiť výdavky na armádu a bezpečnosť a štátne investície do hospodárstva. Ide len o umiernenú formu neoliberalizmu, ktorý sa zmieril s tým, že brutálne krátenia výdavkov a sociálneho štátu majú negatívne výsledky pre hospodárstvo. Namiesto toho je zameraný viac na udržiavaní triedneho zmieru za cenu opustenia fiškálneho konzervatizmu a na prvý pohľad je viac keynezianistický než rakúsky. Prakticky je tak už riadená Kanada a Veľká Británia.

Demografická analýza voličov pritom jasne ukazuje pôvod podpory dnešného centrizmu a krajnej pravice. Krajnú pravicu dnes volia typickí a bývalí voliči ľavice, nižšie časti pracujúcej triedy, menej vzdelané, s nižšími príjmami, v priemysle. Stred pritom volí kombinácia ľavicových voličov a benevolentnej buržoázie. Macron je práve kandidát, koho najviac volili ľudia s najvyššími príjmami, s najvyšším vzdelaním, najmä príslušníci profesionálov a mestskí obyvatelia. Jeho regionálna podpora priamo koreluje s podporou Hollandea pred piatimi rokmi, najväčšími baštami sú západ a Paríž. Melénchona popritom volí najmä mládež do 24 rokov a vzdelanejšia verzia voličov krajnej pravice. Väčšina voličov Macrona ako aj väčšina voličov Melénchona má rovnaký pôvod: sú to bývalí voliči PS. Ak teda voliči Melénchona sú rovnakí alebo podobní ako voliči „pravicového extrémizmu“, rovnaké platí o Macronovi.

Liberálna interpretácia krajnej pravice vidí demografické charakteristiky ako spôsobujúce rasizmus. Je to reakčný a typicky triedne šovinistický pohľad, ktorý možno jednoducho zhrnúť ako „robotníci sú sprostí, rasistickí a iracionálne nahnevaní“. Demografické zloženie práve naopak odhaľuje, že rasizmus je spôsobený triednou spoločnosťou a dlhodobým zanedbaním triedneho aspektu v politike stredoľavých strán. V situácii, v ktorej „ľavicová vláda“ vykonáva pravicové reformy a nedokáže zlepšiť podmienky svojich voličov, títo počúvajú nesprávne vysvetlenia ich situácie v rasistickej argumentácii. Regionálne aj sociologicky sú dnešní voliči krajnej pravice z veľkej časti bývalí voliči Komunistickej a Socialistickej strany. Liberáli tieto voľby interpretujú ako posun doľava. Práve opak je pravdou. Macron predstavuje tretiu cestu bez záťaže odborov a sociálne demokratickej tradície, ktorá ju aspoň nejak zaviazovala, obhajovať záujmy svojich voličov. Je to koniec ľavice ako strany pracujúcej triedy, teda prerod sociálnej demokracie z robotníckej strany na stranu buržoáznu, ktorá úplne oslovuje len ich občiansku a buržoáznu identitu. Je to teda zničenie sociálne demokratického projektu, jej samovražda a dokončenie jej osudu. Tieto voľby predstavujú historický posun doprava, pokračovanie pol storočia pravicového kurzu až do absurdity. Demografické analýzy ukazujú, že ide o dvojité obliehanie ľavice, dvojitý útok na voličskú základňu ľavice s cieľom trieštenia pracujúcej triedy a presadzovania politiky vládnucej triedy. Že je kandidátom práve člen vládnucej triedy, celú situáciu nedokáže lepšie objasniť. Ako je krajná pravica trójsky kôň sprava, je extrémny stred trójsky kôň zľava. Pravica s úsmevom proti pravici s hnevom. Kapitalizmus s ľudskou tvárou proti kapitalizmu s úprimnou nenávisťou. Je to Janusova tvár triednej spoločnosti. En Marche! v orwellovskom newspeaku ako príkaz pracujúcej triede.

Reakcia stredu a pravice na Melénchona pritom ukazuje jej nebezpečné tendencie a pokračovanie antikomunistickej propagandy typu McCarthyho. Za posledné storočie sme sa dostali tak ďaleko, že žiadať vystúpenie z NATO, niečo, čo čiastočne presadil de Gaulle v roku 1966, je dnes krajne pravicová politika. Mať program sociálnej demokracie, Mitteranda, byť za dane na úrovni daní USA v 50. rokoch, je extrémna politika a vyslúži si najväčšie útoky. Vzniká stredový extrém, ideológia rozširovaná a doma len v kultúrnych inštitúciách a vo vládnucej triede v jej komunikácii s verejnosťou (vo svojich myšlienkach sú v prvom rade triedni šovinisti), smer, ktorý všetko okrem seba označí ako populizmus a ohrozujúci demokraciu, každého, kto nesúhlasí s jej ortodoxiou, vylúči z verejnej diskusie a ktorý nadovšetko bojuje proti politike ohrozujúcu triednu nadvládu, ale seba prezentuje ako nezávislý, objektívny a stredový. Je to anti-pluralistická, anti-deliberatívna a v konečnom dôsledku antidemokratická ideológia, ktorá ale je vládnucou ideológiou v dnešných štátnych štruktúrach a kultúrnych inštitúciách a do veľkej miery určuje politiku západného sveta.

K otázke kto je horší, existujú dve odpovede. Jedna záleží na spoločenskej pozícii, v ktorej sa človek nachádza a druhá odpoveď je morálna a antirasistická. Ak je človek člen utlačovaných skupín obyvateľstva, najmä člen nefrancúzskej a islamskej časti obyvateľstva, je takmer isté, že by Le Penová ako prezidentka viedla k rôznym útokom, zhoršeniu materiálnej situácie, väčšiemu vystaveniu spoločenskej nenávisti a možno aj k vyhosteniu a inej oficiálnej diskrimácii. Ak je človek naopak člen väčšinového francúzskeho obyvateľstva, nespadá do žiadnej, až na pracujúcich, utlačovanej skupiny, môže potenciálne ťažiť výhody zo znevýhodnenia týchto skupín. Potenciálne dopady výstupu z EÚ sú z dnešného pohľadu nepredvídateľné, pravdepodobné je, že ako vždy, by ich niesla pracujúca trieda, zatiaľ čo by z nich buržoázia dokázala profitovať. Na druhej strane by výstup Francúzska z EÚ mal negatívne dôsledky pre iné európske krajiny, najmä polokoloniálne krajiny ako Slovensko a to najmä v prípade, že by viedol k pádu celej únie. Podstatné je však mať na pamäti, že frantická podpora vládnucej triedy pre EÚ pochádza z jej obáv pre svoje materiálne záujmy, rendity a výhody pre podnikanie, nie pre obavy pre pracujúcich.

Tá druhá odpoveď znie: všetko je lepšie než si zvoliť latentného či skrytého fašistu. Proti Le Penovej by boli lepší aj stalinisti, poslední maoisti, najfanatickejší antikomunisti ako Reagan a vojnoví štváči ako Bush. Preto nie je prekvapujúce, že pre antirasistického voliča je všetko lepšie ako vichystickí kolaboranti a to ešte aj niekto ako Macron. Treba však spomenúť, že Macron nie je antirasistický a antinacionalistický kandidát. Ako príslušník Hollandovej vlády opakovane presadzoval rasistickú politiku, reagujúc na utečeneckú krízu, v jeho čase Francúzsko prijalo menej utečencov než Rakúsko a Maďarsko, porovnateľne omnoho menšie krajiny. Naopak, jeho postoj v zahraničnej politike a typický oportunizmus centristov by neznamenal žiadne zlepšenie pre reálnu situáciu rasisticky utlačovaných skupín a utečencov. Tohtoročné voľby tak predstavujú ďalší príklad vo vydieračských taktikách vládnucej triedy. Voľte nás, alebo dostanete fašistu. Pýtať sa v týchto voľbách na menšie zlo je ako sa pýtať na menšie zlo v Druhej svetovej vojne medzi nacistickým Nemeckom a stalinistickým ZSSR. Rovnako absurdné, no bohužiaľ s jasnou odpoveďou. Trockisti na to vymysleli vlastný pojem, ktorý odvtedy značil každú trápnu podporu útlaku a vykorisťovania, „kritická podpora“. Vzhľadom nato, kam ich tento koncept doviedol, radšej navrhujem tretí tábor a voliť bielo s osobnou správou pre vládnucu triedu. Francúzi majú v ironických politických poznámkach dlhú tradíciu, inšpirovať sa môžeme z mája 68. S rukavicami a so zatvoreným nosom? Radšej nie

Pridaj komentár

Please log in using one of these methods to post your comment:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s