Kráľovstvo a sláva I.

V popredí vpravo Najvyšší súd USA, v strede Americký Kongres, v pozadí vpravo od obelisku Biely dom.

Piata kniha od Giorgia Agambena v sérii Homo Sacer, štvrtá chronologicky, sa zaoberá analýzou pôvodu mnohých konceptov v kresťanskej teológii.

Tieto sú monarchia, ekonómia, trojjedinosť, hierarchia, providencia, anjeli, vláda, sláva, činnosť, eschatológia. Kniha sa zaoberá najmä skúmaním ekonómie ako pôvodne teologického konceptu a jeho politického aspektu, ktorý skončí v paradigme vlády, delenia mocí a dialektickej eschatológii.

Je jedným z novších moderných zistení, že väčšina politických konceptov sú sekularizované teologické koncepty (Carl Schmitt). Je však pokusom a jedným z hlavných myšlienok Agentúrna ukázať, ako tieto teologické koncepty majú hlboké politické aspkety, logiku, ako to sú skôr koncepty z doby, pred rozdelením politiky a teológie, keď tieto odbory skôr tvorili jeden systém. Jeden zo základných politických konceptov, ten monarchie, má očividný politicky-teologický pôvod. Základom monoteizmu a kresťanstva je jedno centrum moci, jeden princíp a jeden svet, jednota, ktorá je tvorená vládou jedného Boha, pričom Boh predstavuje ideálneho monarchu. Toto je niečo, čo nebolo chápané symbolicky, ale prakticky a politicky. Existencia kresťanstej cirkvi a pozemskej vlády má funkciu v eschatológii, v ekonómii spasenia, ako zastúpenie v neprítomnosti druhého príchodu, konkrétnej eschatológii. Tiež môže byť katechon, sila, ktorá odkladá spasenie, alebo tá, ktorá katechon zničí, ktorý bol pre mnohých vtedajších kresťanov a antisemitov ako Peterson Židia a ich odmietanie konverzie. Myšlienka jednotnej monarchie však prichádza do konfliktu s cirkevnou dogmou trojjedinosti, ktorá si protirečí s úplnou a imanentnou vládou jedného centra. Preto sa začínajú filozofické diferenciácie kategórií, substancie, akcidencií, ktoré sa celý stredovek snažia, podobne ako v teodicei a probléme univerzálií, syntetizovať filozofiu a teológiu. Preto sa začína rozlišovať medzi monarchiou v esencii, nie subjektoch, jednota, ktorá je stále plurálna a má časti, no ma jednotný poriadok, narozdiel od polyarchie a anarchie. Ekonómia má teda práve za účel určiť vzťahy medzi týmito časťami, udržať trinitu, bez toho aby sa rozpadla jednota, monarchia Boha. (1. Kapitola: Dve paradigmy, str. 373-386)

Trojjedinosť Boha so stredovekou vizualizáciou logiky.

Ekonómia znamená v gréčtine „administrácia domu“. Nie je to teda systém vlády, ale ten, ktorý slúži vláde alebo to je funkcia a koniec vlády. Je to organizácia vzťahov v dome, medzi otrokmi, ženou, deťmi a mužom, triedne vzťahy, ktoré sú určené vládou, no majú viac technický a praktický charakter. Je to teda rozhodovanie, usporiadanie, detailné a partikulárne oproti všeobecnému usporiadaniu triednych rol. Je to aktivita oproti plánu, prax oproti teórii, výkon oproti rozkazu. Pojem ekonómie bol potom prebratý do teológie, kde bol väčšinou chápaný ako plán spasenia, nie však v rannom kresťanstve, ako v liste Korintov, kde znamená úlohu, úrad kazateľa. Aj v referencii na Boha neoznačuje rozhodnutie spasenia, mystérium, ale úlohu a výkon. Preto je tiež používaný výraz ekonómia mystérie. Jazyk ranného kresťanstva je jazyk súkromia, oikosu, nie politiky. Ekonómia je teda oproti mystéria, ktoré je rozhodnutie, zákon, funkčná činnosť pre dosiahnutie určitej úlohy. Ekonómia je tiež pôvodne spájaná s Kristom ako vykonávateľom, ekonómia, ktorá bola vykonaná Máriou a ktorá vykonáva spasenie. Ekonómia začína mať teologický význam u Tatiana, ktorý ňou označuje usporiadanie, sveta, látky, ľudského tela, teda logosa Boha, Boh tým ziskava usporiadanie. Athenagoras potom používa pojem ekonómie pre trojjedinosť a jednotu, ako usporiadanie Boha, ktoré je súčasne usporiadanie úloh anjelov. Ide o udržanie „ekonómie“ spasenia medzi synom a otcom bez toho, aby došlo k porušeniu jednoty Boha. U Hippolyta ekonómia už znamená usporiadanie Boha, ktoré je samo ekonomické usporiadanie, teda ekonómia mystérie. Ten zavádza tiež rozdelenie medzi jednotou, v sile (dynamis) a trojitým rozdelením v ekonómii, v činnosti. Chrysippus to prirovnáva k jednote duše a rozdielnych módoch bytia. Mystérium ekonómie je potom Boh v človeku, jeho bytie v mäse, činnosť, ktorá je mystérium, teda rozhodnutie. Ekonómia je teraz činnosť, ktorá realizuje bytie Boha na trojjedinosť Boha, ktorá tvorí jeho rozhodnutie. Tertulián toto opakuje ako kategorickú diferenciáciu: jednotu v substancii, no rozdielnosť v ekonómii, ktorej dáva politický a administratívny charakter. Výkon jeho vôle anjelmi tak existuje rovnako ako výkon vôle monarchu štátnou silou a vykonávateľmi. Trojjedinosť tak ma praktickú úlohu a praktické rozdelenie činností. Origen požíva mystérium potom v dnešnom význame, ako záhadu ekonómie, ktorá vyplýva z toho, že nie každý je automaticky spasený, ale musí zistiť a zvoliť spasenie, ekonómia tu teda stojí tiež pre slobodnú voľbu, ktorá je spojená so štúdiom dejín, rozhodnutí minulých ľudí. Ekonómia je neskôr spojená s providenciou a organizáciou celého sveta. Ekonómia je teda súčasne artikulácia a administrácia Božej vôle. Súčasne vzniká rozdelenie ekonómie a teológie, ktoré má svoju paralelu v gnostickom rozdelení na nečinného Boha a činného demiurga. Podobne je uvedené rozdelenie do práva medzi canon a ekonómiou, ktorá je výkonom canona a uvádza výnimku. Ekonómia umožňuje spojenie transcendetality a imanencie, bez toho, aby došlo k fraktúre. (2. Kapitola: Mystérium ekonómie, str. 387-418)

Fraktúra medzi jednotou a trojjedinosťou, ktorú sa podarilo zalepiť, sa objavuje vo fraktúre medzi teóriou a praxou, rozkazom a výkonom. Ekonómia, ktorá vládne je v tomto koncepte odlišná od jeho bytia. Takto vznikne a zostane priepasť medzi ekonómiou a teológiou/politikou, medzi vládou a vládou (vládnutie ako činnosť). Tiež tým vzniká koncept Božej vôle a problém stvorenia, ktoré je vyriešené rozdelením činnosti a bytia. Rozdelenie medzi vôľou a bytím Boha umožňuje predísť stavu, v ktorom by nebola slobodná vôľa ľudí alebo kde by došlo k rozdeleniu jednoty Boha. Vôľa Boha sa tak stáva rozhodujúcou v činnosti Boha a rozhodnutiu stvorenia, čím vzniká popredné postavenie vôle v západnej kultúre. Zo sporu medzi vznikajúcou katolíckou cirkvou a Ariánmi vyplýva tiež absencia spojenia a hierarchie medzi ontológiou a praxou, tak že jazyk nemá základ v bytí, v západnej filzofii. Ariáni totiž tvrdili, že aj keď Boh syn je bez narodenia a začiatku v času, keďže má základňu v Bohu otcovi, nie je anarchos – bez arche, bez základne, a preto má v ňom začiatok. Toto rozdelenie činnosťou a bytím je sprvu bagatelizované, neskôr radikalizované. Začína byť chápané ako kategorické, dvoch logoi a dvoch racionalít vedie napokon k dvom heréziám. Jedna tvrdí, že Kristus má dve bytia, jednu vôľu a činnosť, druhá, že má dve vôle, jednu božskú a jednu ľudskú. Rozdelenie medzi bytím a praxou vysvetľuje, ako je možné vôbec myslieť vládu (government) ako konštitučnú silu, anarchickú, čiže bez základne. Prax je tak možné myslieť nezávisle, ekonómia je osamostatnená od politiky, čím vzniká politický problém udržania jej spojenia s politikou. (3. Kapitola: Bytie a herectvo, str. 419-431)

Svetská a nebeská moc v rukách kráľa.

Le roi regne, mais il ne gouverne pas. Distinkcia medzi vládou (kingdom) a vládou (government) je tu medzi rozkazom a výkonom, medzi kráľom a jeho aparátom. Aristoteles používa prirovnanie ku generálovi a armáde. Teologický koncept ekonómie tu získava „politický“, svetský charakter. Vláda Boha je realizovaná cez providenčnú ekonómiu, poriadok, zákon, ktorý rozhoduje o dianí, bez toho, za by sám bezprostredne riadil. Ti, ktorí tento teologický pôvod delenia moci objavili, Peterson a Schmitt ju však odmietajú, Schmitt ju odmieta rovnako z „politických“ dôvodov, aby vláda (government) ako exekutíva a štátna suverenita úplne pohtlila vládu (kingdom) a populárnu suverenitu, kde sa ľud stane totálne nepolitickým subjektom, štát a Fuhrer subjektom politiky, no bez transcendencie, ale rasovej rovnakosti. V gnostike nadobúda rozdelenie vlád rozdelenie medzi Bohmi a medzi dobrým a zlým Bohom. Plotín používa metaforu Boha-kráľa, ako nečinného veliteľa (basileus) a činného veliteľa (hegemon). Nečinná vláda je u Aristotela poriadok vecí, teda ekonómia, ktorá má ale politické odôvodnenie, že je dobrá, lebo je funkčná a efektívna – ekonomická. Poriadok je pre Aristotela presne autonómny a rozdelený systém založený na imanentných recipročných vzťahoch (v Politike to je ústava). Okrem dobra poriadku existuje aj väčšie dobro Boha a jednotlivé vzťahy medzi vecmi sú podriadené vzťahu voči Bohu alebo voči poriadku. Poriadok však sám o sebe nerieši otázku stvorenia a ontológie, pretože poriadok ne len usporiadanie vecí, nie je to však ich substancia. Podľa Augustína je svet nie súčasťou bytia Boha, ale výsledkom jeho činnosti, ktorá je činnosť usporiadania, merania podľa meradla Boha. Bytie Boha je tak činnosť a bytie vecí je výsledkom činnosti dispositio. Transcendencia a imanencia tu je tak spojená v ekonomizácii oboch. Bytie tvorov, ich udržanie je závislé od činnosti Boha a vlády. Stvorenie a udržanie sú oboje ekonómie, no to druhé môže byť vykonané aj zástupcami. Tieto dve poriadky sú sekularizované na konštitučnú a konštituovanú moc. Tieto sú vtedy ešte nazývané ako prvý dôvod a druhé dôvody, ktoré vychádzajú za prvého. Tento poriadok má zamyslený efekty, ktorý je tiež efekt prvého dôvodu, ostatné efekty sú však mimo úmyslu. Takto je vyriešený problém transcendentného dobra a pozorovateľného zla, inak tiež tým, že bohovia a Boh sú nečinní a nezúčastňujú sa na vláde. Druhé dôvody vykonávajú potom dve operácie naraz, jednu pre vzťah s prvým dôvodom a druhú podľa svojej funkcie. Rozdelenie vlád sa stalo v stredoveku paradigmou, ktorá zostávala aj v čase tzv. „neschopného“ kráľa, rex inutilus (choroba, vek) a prežila až dodnes v liberálnej deľbe moci. Vzťah medzi vládami je aktívny, prekrývajúci a podobne ako pri trojjedinosti, zatiaľ neoddeliteľný. V stredoveku táto deľba vystupuje v dvoch mečoch, svetskej a nebeskej moci. Táto deľba je vysvetlenie ekonomicky, aby sa nebeská moc nemusela zaoberať všetkými partikulárnymi úlohami, ju prenecháva exekúcii svetskej moci. Táto deľba moci prechádza z výnimky na pravidlo, čím vzniká zastupovanie a výkon moci. Teologický deľba moci rozdeľuje medzi absolútnou a usporiadanou silou Boha, pričom v usporiadenej Boh „zostáva“ v rámci zákonov a dôvodov, ktoré už vytvoril. Jeho moc a potom moc pápeža je obmedzená logickými zákonmi. Udržanie rozdelenia medzi potentia absoluta a potentia ordinata umožňuje súčasné udržanie slobodnej voľby a poriadku. Absolútna moc je v jednom ohľade v každom agente, že môže porušiť zákony a poriadok. (4. Kapitola: vláda (kingdom) a vláda (government), str. 432-470)

Pridaj komentár

Please log in using one of these methods to post your comment:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s