Kráľovstvo a sláva II.

Piata kniha od Giorgia Agambena v sérii Homo Sacer, štvrtá chronologicky, sa zaoberá analýzou pôvodu mnohých konceptov v kresťanskej teológii.

Podľa Foucaulta je základom gouvernmentality, ktorý je umiestnený najmä v represívnych štátnych aparátoch, práve, sledovaniu a disciplíne, systém techník, ktorý je v jadre ekonomický. Táto ekonomická forma vlády je etymologický pôvod slova vlády gubernatio, ktoré označovalo providenciu, teda vládu nad svetom prostredníctvom prvých dôvodov. Otázka providencie bola výsledkom odmietnutia imanentnej vlády Boha, ako v židovskom a islamskom náboženstve. Tento providenčný stroj je podobne ako trojjedinosť koextenzívny, rozdielny ale neoddeliteľný. Providencia už u Chrysippa sa spomína v otázke teodicei, na základe čoho Leibniz vytvára teóriu najlepšieho z možných svetov, kde efekty zla sú neúmyselnými efektami návrhu a oboch dôvodov. Providencia je výsledok ekonomickej vlády v zmysle, aby sa Boh nemusel zaoberať každým tokenom, každou malou udalosťou, jej výsledkom sú tiež fyzikálne zákony a vypočítané kolaterálne efekty, ktoré prinášajú úžitok (protoforma liberálnej myslienky). Podobný obraz mali Gréci o osude, Plutarch o ňom píše ako o všeobecnej podmienke, rámci, ktorý napokon určuje partikulárne udalosti, nie však v ich každom detaili. On aj jeho protivníci vychádzajú z Aristotelizmu a z logike kauzality, podľa čoho musí existovať pôvodný dôvod, autopoietický (samohýbiaci), od čoho sa odvíjajú druhé dôvody, providencia alebo bohovia a tretie dôvody, anjeli alebo démoni. Či sú individuálne pohyby a udalosti vnímané ako náhodné (Alexander) alebo komunikované démonmi, alebo úplne determinované, providencia hrá úlohu poriadku, základne. Rozdelenie na transcendentnú a imanentnú úroveň stále ostáva. Osud tu tvorí imanentnú úroveň ekonómie, zatiaľ čo providencia je nemenná forma vecí, poriadok, princíp, preto je napokon imanentná úroveň, aj keď „slobodná“ podriadená providencii. Táto providencia je dobrá, zlo, ktoré sa stáva je výsledkom imanentnej slobody. Ekonómia, teda vláda (gov) rozdeľuje toto dobro ľuďom. U Salviána možno potom nájsť prvý krát teologickú formuláciu neskoršej deľby moci, suverenita je symbolizovaná okom, ktorá vidí a umožňuje, vláda (g) rukou, ktorá vedie a súdenie slovom, ktoré hodnotí.

Pre Tomáša Akvinského je vláda nevyhnutné riadenie vecí k ich koncu a pre poriadok vo svete. Tento koniec je ich prírodná nevyhnutnosť, no súčasne to nie je efektívna kauzálna nevyhnutnosť. Tomáš sa tak stavia proti islamskému chápaniu, ktoré vidí činnosť Boha vo všetkom, čo sa deje a proti tomu pohľadu, ktorý obmedzuje Boha na akt stvorenia. Stredná cesta a spojenie medzi poriadkom a svetom je vláda, ktorá nemôže konať proti stvoreniu. Vláda (kingdom) je vzťah tvorov k prvému dôvodu, vláda (gov) vzťah medzi tvormi, v ktorých môže Boh meniť a zasahovať, robiť výnimky z dôvodov a zákonov, ktoré sú synonymné so zázrakmi. Ekonómia medzi teóriou a praxou je tak ekonómiou vlády (g). Táto vláda, ktorá vykonáva zákony, je exekutíva tvorená anjelmi. Medzidôvody tu hrajú úlohu druhých alebo tretích dôvodov, ktoré prinášajú žiadané efekty. Ľudia, pretože sú racionálne tvory, si vyžadujú inú vládu, vládu milosti, ktoré zasahuje navyše k prírode do ich ceste ku koncu a je chápaná ako pomoc, nie donucovanie. Vláda (gov) a vzťah medzi vládami, či je to v monarchii, ale v trinite, má zastupiteľský charakter, aj syn Boha je zástupca, rovnako ako pápež je a trojjedinosť sa navzájom zastupuje. Ekonomický a zastupiteľský pôvod a jadro má rovnako moc, ktorá nemá esenciu a substanciu. Providencia sa snaží spojiť ontológiu a prax, jednotu, moc a slobodu ľudí a jej paradigmou je kolaterálny efekt, ktorý je ekonomický a prejavuje sa v druhých dôvodoch. Rozdelenie medzi transcendenciou a imanenciou je rozdelenie medzi suverenitou a exekutívou v modernom štáte. (5. Kapitola: Providenčný stroj, str. 473-501)

Táto exekutíva je telo nebeských občanov, anjelov. Nebo je tu chápané ako úplne politické spoločenstvo, vzťah medzi anjelmi a Bohom politický, realizujúc sa v zhromaždení, v ktorom anjeli spievajú oslavné hymny Bohu. Oslava je definičnou politickou činnosťou a súčasť rovnako bytia anjelov, ako Boha. Anjeli sú administrátori, pomocníci a vykonávatelia Božej vôle, v plnom slova zmysle jeho byrokrati. Anjeli sami sú usporiadaní podľa hierarchie, úloh. Tomáš Akvinský spomína najmenej dve triedy anjelov, jedných, ktorí priamo počúvajú od Boha rozkazy a druhých, ktorí počúvajú od vyšších rozkazy, na kontempláciu a priame spojenie s Bohom cez slávu a administráciu, pričom počet anjelov je viac než akýchkoľvek materiálnych vecí. Táto hierarchia (svätá moc) je odzrkadlená v cirkevnej a svetskej hierarchii. Hierarchia nie je usporiadanie, ale činnosť vlády na základe operácie, vedomosti a poriadku. Neskôr prichádza nám známy význam tohto slova, ktorý spočíva v vymenúvaní osôb a nariaďovaní činností zhora dole, z jedného viacerým. Hierarchia anjelov je tiež thearchia, hymnológia, ktorá oslavuje Boha, ktorý je druhou časťou recipročného ekonomického vzťahu medzi Bohom a stvoreniami. Podobný recipročný charakter možno nájsť aj medzi hierarchiami a nebeskou a svetskou mocou. Ministérium ako anjelská úloha napokon prechádza do ministéria v svetskej forme. Na otázku, čo sa stane s touto hierarchiou a byrokraciou po konci a príchode kráľovstva, odpovedá Tomáš, že administrácia sa skončí, hierarchia však prežije. Druhí tvrdia, že celá hierarchia a tým aj ekonómia zastane. Stane sa inoperatívnou, tak ako je Boh inoperatívny. V tejto inoperativite, ktorá nie je synonymná s nečinnosťou, zostane sláva. Tomáš Akvinský ale aj tu zavádza výnimku a tvrdí, že v pekle bude pokračovať vláda a ekonómia donekonečna. Nekonečná hierarchia a vláda je teda skutočne pekelná a Tomáš dopĺňa, že muky zatratených vidia zachránení, majú z neho pôžitok a nesmú cítiť súcit. Nekonečná vláda a hierarchia prežíva v úplnom triednom princípe a pôžitku z utrpenia. Anjelská a božská moc nie je exkluzívne benevolentná, pripomína na miestach démonickú moc, ktorá je moc zákona (tiež stojí za spomenutie pasáže o hnevu a zlosti Boha). (6. Kapitola: Angelológia a Byrokracia, str. 502-522)

Základom liturgie a protokolu je vyhlásenie, zvolanie. Zvolanie je od začiatku spojované so slávou, ktoré slúžilo ako vyjadrenie postoja, pozitívneho či negatívneho voči nejakej osobe, voči atlétom, hercom a magistrátom, neskôr voči cisárovi Ríma. Tiež slúžilo ako podávanie žiadostí, ako vyjadrenie kolektívnej vôle a komunikácia s bohmi. Na zhromaždeniach slúžilo ako náhradu pre hlasovania a bolo chápané ako konsenz. Schmitt od zvolania odvíjal populárnu vôlu ako protiklad voči tajnému hlasovaniu. V zvolaní vystupuje ľud ako jednotné teleso, vôbec ako politické teleso narozdiel od atomizovaných jedincov, zvolanie je podľa neho tiež pôvod konštitučnej sily a populárnej suverenity. Práve liturgia pokračuje v logike zvolania ako politického vyjadrenia vôle. Liturgia je zhromaždenie politického telesa detí Boha, ktorí vykonávajú oslavovanie Boha. Aj etymologicky liturgia znamená „verejná služba“ a naznačuje politický charakter tohto „teologického“ zákona (!). Konštituovaný laos v liturgii má iné vlastnosti ako ostatné zhromaždenia ľudí, pretože tu vykonáva oslavu Boha. Liturgia je miesto a médium politizácia a amen tu slúži ako politické vyjadrenie súhlasu. Podobné rituály oslavy existovali aj v Ríme v republikánskej a cisárskej dobe v triednych a politických vzťahoch. Symboly vlády, ako rôzne predmety, rituály, oblečenia, neskôr vôbec farba fialovej, ktorá symbolizovala cisára, neslúži len ako „symbol“, ale vôbec ako obraz, aktualizácia moci a ako efektívna substitúcia. Podobne ako v jazyku to je viac než „len“ reprezentácia, ale súčasne vytvára a je to, čo reprezentuje, podobne ako mnohé slová, ktoré vytvárajú význam svojim užívaním. Nie je to znak, ale signatúra, ktoré označuje dictum, skutočný význam a súčasne ho zo sféry významu suspenduje. Podobne je to s fasces. Tieto predmety nielenže symbolizovali určitý úrad, ale boli úrad a súčasne dávali moc úradníkovi a splývali s ním tak, že fasces a lictor (úradník) boli synonymá. S fasces súvisí triumf a neskôr privilégium triumfu, ktoré postupne pripadne imperátorovi. Okolo imperátora a jeho slávy je všetko protokolne a rituálne spečatené, napokon tiež zvolanie. Presné znenie, nastúpenie a opakovanie zvolaní je právne riešené. Zvolania sa koncentrujú na zdravie cisára (veľa veľa veľa rokov) a jeho oslavu a majú jasný politický charakter, súhlasu k vláde. Sláva sú všetky tieto rituály, ekonomického charakteru, ktoré vytvárajú a potvrdzujú moc. Neskôr sa zvolania začínajú odvolávať na politiku a teológiu zároveň, v zvolaní Kristus víťaz, kráľ a vládca (imperat). Toto dlhšie zvolanie ilustruje vzájomný pôvod a konštitúciu teológie a politiky, ekonómie, moci a slávy. Rovnaké zvolania sa ukazovali na súde a v kostole, na korunácii cisára dochádzalo k zvolaniu od cirkvi a napokon aj od „ľudu“. Zvolania paradoxne alebo správne začali hrať znova úlohu v moderných „totalitných“ režimoch. Najmä fašistické režimy ich používali v takmer identickom prevzatí od cirkevných zvolaní. Jedna ríša, jeden ľud, jeden vodca pripomína zvolanie z 12. storočia. Sláva je miesto a spojovací článok medzi teológiou a politikou, otázkou však zostáva, prečo sláva tvorí moc, prečo by sa ľudia, ktorí ovládali armády, unúvali vkladať svoju moc v symboloch. (7. Kapitola: Moc a sláva, str. 523-550)

Najznámejšie zvolanie nie je tak pozitívne konotované ako Hallelujah.

Sláva Boha by nemal byť chápaný ako estetický, ale ako politický koncept. Židovský koncept Božej slávy, kabhod JHVH, popisuje tri aspekty: vytvorené svetlo Boha, je skrývanie tohto svetla alebo jeho odraz a tretie je chvála a priznanie veľkosti Boha stvoreniami. Sláva je tiež popísaná ako bytie Boha. Oslava Boha ja práve táto sláva, „vytvára“ aspoň tú tretiu. Sláva je recipročný vzťah, ekonómia v trojjedinosti Boha, syn Boží oslavuje otca cez ekonómiu spasenia, ten zasa oslavuje syna, oslavuje sám seba. Tento recipročný vzťah sa prenáša aj na ľudí a oslava Boha je napokon oslava ľudí. V gréckej mytológii má sláva podobné vlastnosti a je v sfére jazyka a básnenia, dokonca Ovídius hovorí, že bohovia potrebujú slávu. Mesiáš predstavuje deaktiváciu druhej slávy, zahalenia svetla a umožňuje vidieť svetlo a slávu. Podobné motívy sa využívajú pri Kristovi, ktorý je osvetlený slávou a osvetľuje svojich nasledovníkov ako zrkadlo. Táto ekonómia je predpoklad pre ekonómiu spasenia a prvou ekonómiou. Slovo Božie, alebo jazyk je oslava a substitúcia priameho videnia slávy Boha. Oslava logosu je dosiahnutá cez poznanie a kontempláciu Boha, podobne samopoznanie Boha, ktoré dosiahol v synovi, je jeho oslava cez vlastné poznanie. Podobný dialektický vzťah a vzťah rozdelenej jednoty je tiež medzi trinitou spasenia a trinitou Boha, ktorá je jedna trinita, rozdelená a spoločná. Tento recipročný vzťah je pritom v prípade trinity je vzťah „medzi rovnými“. Ekonómia pritom skončí na konci dní a zostane len sláva, imanentná trinita. Vzťah medzi vládou a vládou nemá centrum, ale len prázdnotu. Sláva Boha pritom znamená najmä jeho omnipotenciu, slobodu a suverenitu, teda moc. Inde je sláva vysvetlená cirkulárne, ako výsledok toho, pretože je hodný slávy. U Bartha je oslava len echo pôvodnej slávy, pretože to je Boh, ktorý oslavuje v tvoroch sám seba a jeho tvory poslúchajú a sú tu pre jeho oslavu, ktorá sa deje v cirkvi. Sláva sa tak stáva v podstate všetkým, bytím Boha a dôvodom pre stvorenie, rovnako ako pre pokračovanie času. Tento paradox kulminuje v jezuitskom koncepte zvyšovania slávy Boha cez oslavu, čo riešia rozlíšením vnútornej a vonkajšej slávy (cez oslavu stvorení), pričom tá vonkajšia sa dá zvyšovať.

Neskôr je táto sláva chápaná ako egoizmus Boha, ako lásku, ktorú má pre seba, potrebu pre lásku a uznanie od „iných“, pôžitok, sebapoznanie. Iní tvrdia, že to je chvála, ktorá mu nijako nepomáha. Chvála je ale prítomná v imanentnej trinite a je súčasťou substancie Boha. V jednej liturgii z 9. storočia to je Boh, ktorý žiada chválu. Ďalšia chváliaca hymna žiada od Boha za chválu účasť na sláve a hovorí o večnej oslave. Marcel Mauss opisuje, podobne, modlitby ako efektívne akty podobné magickým rituálom, ktoré vytvárajú priame efekty. Podľa Sylvaina Leviho obeta vytvára vo védickom náboženstve bohov a obeta je najvyšší boh. Durkheim spomína myšlienku, že bohovia by bez oslavy zomreli. Niektorí kabalisti hovoria o tom, že modlitby a činy vedia posilniť a oslabiť moc Boha. Iní kabalisti dokonca hovoria o tom „tvoriť Boha“, udržiavať a opravovať a posilňovať ho. Táto teória má byť podľa Agambena interpretovaná politicky, že zvolania vytvárajú moc podobne ako oslava vytvára slávu Boha. Amen je najznámejšie a stále používané zvolanie. Jeho význam je neznámy, niekde znamená Boh a Kristus, inde je preložený ako „tak to má byť“, „skutočne“. Jeho význam je vyprázdnený a nahradený efektom. Podobný výraz je možno anna v Brahmane, čo znamená a je potrava bohov. Obeta je potrava bohov, podobne ako Boh je potrava sveta. Oslavná hymna samotná a číslo, ktoré označuje jej počet slabík, je potrava. Hymny sú oslavné piesne a zohrávajú veľkú úlohu v jazyku, podobne sťažnosti, ktoré ale smú byť len v oslave. Rilkeho elégie sú naopak jazyk bez významu, len vôľa diskurzu, len jazyk a echo. Podobne amen nie je znak alebo význam, len súhlas a vôľa jazyka. Elégia ako sťažnosť smúti za nemožnosť diskurzu a oslavy Božích mien.

Koniec sveta a dní, teda sláva je spojená s nečinnosťou, inoperativitou. Vtedy sa má skončiť všetka práca a aktivita, podobne ako na dni osláv, na Sabbath. Nečinnosť je jedna z vlastností Boha a znamená slávu. Inde je kráľovstvo nazvané udržiavanie Sabbathu alebo meno Božie je nič a prázdnota. Kráľovstvo je tiež nazvané večná sobota a mier, ktorý nie je úplná intelektuálna prázdnota, ale absencia potreby aj lenivosti, nie absencia pohybu. Táto nečinnosť je skôr charakteru voľného času a dovolenky. Táto nečinnosť je podľa Agambena stred moci, pred začiatkom a po konci sveta, medzi kráľovstvom a vládou. Toto sa prejaví v prázdnom tróne, v absencii vlády. Tento prázdny trón je podľa Agambena symbol slávy, sláva teda sabbath, nečinnosť, dovolenka. Vládny stroj, ktorý odkladá a ktorý v sebe ukladá túto nečinnosť, je ako Leviathan ten, ktorý v eschatológii zničí sám seba a pripraví cestu pre kráľovstvo, nečinnosť všetkých. Táto nečinnosť je výsledok činnosti, ktorá je výsledok absencie konca. Nečinnosť je podľa Agambena ľudská príroda a nekonečný život je nečinný život. Tiež skutočný život, bezstarostný život, kde podľa Talmudu nebude pitie a jedlo, generácie a reprodukcia, obchod ani hádky. Život je rozdelený na dve, na ten, ktorý žijeme a ten, pre ktorý žijeme. Táto nečinnosť nie je jednoducho odpočinok, ale mesiášska operácia, sláva, jasnosť. Spinoza ukázal, že láska mysle nie je nič iné než láska Boha pre seba, pre ľudí a ľudí pre Boha. Je to pôžitok z kontemplácie seba samého a kontemplácie. Philo nečinnosť (inoperativity) neopisuje ako nečinnosť, ale aktivitu, ktorá nie je ani utrpenie, ani námaha. „Energia slobodná od práce, bez pocitu a utrpenia a s ľahkosťou.“ Život, ktorý len žije svoju žiteľnosť. Je to zliatie bios a zoe a nový úžitok, mód žitia. Aj keď bola väčšina zvolaní v 20. storočí použitá vo fašistických režimoch, zvolanie prežíva vo verejnosti, vo verejných zhromaždeniach, v prítomnosti verejnosti, ktorá umožňuje demokraciu. Tiež prežíva v parlamentných demokraciách vo forme verejnej mienky. Sféra slávy a zvolania sa jednoducho prekladá a ukazuje svoju heterogénnu formu vo verejnej mienke. Aj v čase špektulárneho kapitalizmu a ideológie v tovaroch prežíva sláva práve v mediálnej skutočnosti a v nových debatách o konsenzuálnej demokracii a nových ústavách. Ako zvolanie na zhromaždení, tak aj sociálna heterogénna komunikácia sú sláva. Že sociálna komunikácia a konsenzuálna vláda môže byť rovnako antidemokratická ako tá zvolávacia, je vidno dnes, ako aj v čase Augusta, ktorý hovoril o svojej vláde po získaní súhlasu. Sláva vo svojej dualite, ontológii a ekonómii, otcovi a synovi, ľude-substancii a ľude-komunikácii je v srdci stále zvolanie. (8. Kapitola: Archeológia slávy, str. 551-608)

Spor o providencii a slobode subjektov sa ťahal až do baroku, kedy sa odohrával medzi Jansenistami a Jezuitmi, pričom tí prví tvrdili, že existuje úplná efektívna milost. Malebranche rozoberá providenciu v kontexte všeobecnej a partikulárnej vôle, pričom Boh vládne prostredníctvom zákonov všeobecne, pričom nevláde podľa partikulárnej vôle, ale konečné efekty sú spôsobené okolnosťami. Pretože je taká vláda jednoduchá, je dobrá, ale súčasne dovoľuje zlo vo svete. Takýto Boh už nezasahuje partikulárne zázrakmi a je to Boh fyzikálnych zákonov. Kristus je v tomto systéme suverén, šéf exekutívy, ktorý rozhoduje partikulárne, im je daná sila stanoviť výnimky, zázraky. Je to tiež pokus vyriešiť teodiceu, Boh chce záchranu všetkých, nie všetci sú zachránení. Toto je odôvodnené tým, že vládne len všeobecnými zákonmi. Táto cesta je vnímaná ako jediná, ktorá zabráni úplnej vláde Boha, ktorá by nemala poriadok, len zázraky. Zlo je tak vnímané ako ekonomický kolaterálny efekt alebo cena za poriadok a slobodu. Táto myšlienka a rozdelenie medzi všeobecnou a partikulárnou vôľou zdedí republikánsky poriadok takmer priamo od teológie. U Rousseaua v Sociálnom Kontrakte sa stáva novým problémom nie vláda, ale suverenita a to ako ju vysvetliť a popísať. Rozdelenie medzi suverenitou a vládou, teda legislatívou a exekutívou je takmer identické s rozdelením providencie a vlády, všeobecnej a partikulárnej vôle. Tiež dogma o rozdelenej jednote a jednom zdroji vôle sa prenáša z trojjedinosti Boha do novej populárnej suverenity. Exekutíva tu je len partikulárna emanácia jednej vôle, neoplatonický a teologický koncept. Do modernej politiky sa prenáša cirkevná dogma o jednotnej vôle a ukazuje svoju reálnu chybu, že exekutíva a partikulárna vôľa sa v skutočnosti odlišuje od všeobecnej a je skutočné jadro štátu a Boha, jediná platná suverenita. „Skutočný problém a záhada vlády nie je Boh, ale anjel, nie je suverenita, ale vláda, nie je kráľ, ale minister, nie je zákon, ale polícia.“

Rousseauov systém tiež má rovnakú ekonómiu a teodiceu, v ktorej obmedzenie je rozšírenie slobody. Ekonómia bola aj ďalej sekularizovaná a prenesená na prírodu, človek tu zaujíma pozíciu exekutívy a pastiera všeobecných zákonov. Ekonómia začala označovať živočíšny organizmus, kde znamená poriadok a napokon sa udomácnila v dnešnom chápaní v politickej ekonómii u phyziokratov, ktorí ňou ospravedlňovali vládnuci kapitalistický poriadok. Boh tu je sekularizovaný na prírodu, ktorá znamená prirodzenú triednu spoločnosť a hierarchiu, iná spoločnosť a iný poriadok nemôže existovať. Adam Smith používa aj explicitne referencie na teologickú ekonómiu a sekularizuje slávu ako egoizmus ľudí. Slávna „neviditeľná ruka“ je ruka Boha, teraz kapitálu. Inak túto ruku možno chápať ako imanentný poriadok, ekonómiu a vládu oproti Bohu – jednotnému poriadku, ktorý sa liberalizmus snaží úplne potlačiť. Leibniz spomína kabalistov, ktorí tvrdia, že všetky rozhodnutia, o ktorých si človek myslí, že vykonal slobodne, skutočne vykonáva Boh, ako aj Adamov hriech. Podobne moderná ekonómia len zavádza ekonómiu do ekonómie a udržiava teologický model vlády. Snaha, ho a jeho rozpory udržať vedie napokon k teóriám, ktoré tvrdia, že Boh vo svojej dobrote sa sťahuje zo sveta, aby ľudia boli slobodní a konali úplne podľa svojej vôle. „Na tomto bode sa môže teológia rozplynúť do ateizmu a providencializmus do demokracie, pretože Boh stvoril svet akoby bol bez Boha a vládne mu akoby vládol sám sebe.“ (Apendix: Ekonómia moderny, str. 609-632)

Zdroj:

Agamben, Giorgio: The Kingdom and the Glory. For a Theological Genealogy of Economy and Government, in: The Omnibus Homo Sacer, Stanford, Stanford, 2017 (Orig. 2007) S. 363-642

Pridaj komentár

Please log in using one of these methods to post your comment:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s