O perspektívnosti a sociálnej tvorbe poznania

V súvislosti s dnešným politickým vývojom v západnom svete sa znova po sto rokoch objavuje otázka „Ako je možné, že na tú istú udalosť, na ten istý svet majú rozdielne skupiny úplne odlišné názory a presvedčenia?“.

Kniha Ideológia a Utópia od Karla Mannheima z roku 1929 je jedným z tých diel, ktoré sa vo svojom čase zaoberali moderným fenoménom znepriatelených politických zoskupení bojujúcich o moc na pozadí rozpadajúcej sa Weimarskej republiky. Je tiež jedna z mála diel, ktoré môžu ponúknuť riešenie na súčasnú krízu sociálnej koherenzie a izolácie a ktoré sú svojou ideológiou prijateľné pre občiansku spoločnosť. Ako blízky priateľ Györgya Lukácsa, maďarského marxistu, ktorý sa podieľal na oboch maďarských revolúciách v roku 1919 a 1956, bol pravdepodobne dobre oboznámený s marxistickým myslením a väčšina jeho myšlienok tiež z marxizmu pochádza, aj keď si to sám vo svojej knihe nepriznáva. Z toho dôvodu bol tiež vo svojom čase obviňovaný z oboch strán, jednak zo strany liberálov za marxistu a zo stany marxistov za liberála a preto bola jeho práca dlho pomerne ignorovaná.

Čím sa jeho kniha zaoberá, je v dnešných akademických kruhoch nazývaná sociológiou poznania, teda smerom, ktorý sa snaží poznanie, presvedčenia a všeobecne vedomie vysvetliť ako zväčša sociálny fenomén. Ide teda o to, ako ľudia naozaj v realite rozmýšľajú, prečo tak rozmýšľajú. S tým spojená je kritika a opustenie klasickej teórie poznania, ktorá poznanie definuje len ako oprávnené, správne presvedčenie a tým pádom vynecháva väčšinu praktického poznania, ktorými sa ľudia vo svojom živote riadia. Ide o podobnú redukciu a normáciu ako formalizovaná logika alebo predstava o ideálnom logickom jazyku. Mannheim teda pri skúmaní najmä politického presvedčenia prichádza k dvom základným presvedčeniam (!) poznanie je vytvárané v sociálnom prostredí, v skupinách a toto poznanie a presvedčenie potom toto sociálne prostredie pretvára, udržiava, mení. Existuje tu teda vzájomná závislosť a ovplyvňovanie, pričom určitú prednosť má v praktických situáciách sociálne prostredie, najmä materiálne záujmy tých skupín, ktoré sú nositeľmi týchto presvedčení. Nie je to určite idealistický postoj, ktorý vedomie stavia na úlohu budovateľa dejín. Je to skôr preformulovaný a upravený materialistický model bez použitia zvyčajnej terminológie. Tieto myšlienky potom pokračujú ďalej tým, že Mannheim určuje určité aspekty štruktúry (Aspektstruktur) poznania, ktoré ho viaže k „bytiu“, teda k sociálnej realite, ktoré sú napríklad pojmy, modely myslenia, kategoriálna aparatúra, abstrakcia a predsavzatá ontológia alebo nejaké a priori ustanovené axiomy. Tieto spôsoby aspekt štruktúry určujú, ako sa človek pozerá na určité udalosti, na politický boj, hodnoty, život a skutočnosť a v konečnom dôsledku vytvára sociálnu realitu. Inak povedané, je to štruktúra jednotlivých ideológií v spoločnosti. Príklady k tomuto mechanizmu možno nájsť bežne v každodennom živote. Ešte v pojmoch, ktoré bežne neidentifikujeme ako politické, ako v „práci“, „zamestnaní“, konceptu „poskytovateľa práce“ a „zamestnanca“ alebo konceptu „mzdy“ a „pracovného času“, možno vidieť sociologickú štruktúry jednak tým, že regulujú a vytvárajú našu sociálnu realitu a inak tým, kto ich používa a s akým účelom, že sú vyjadrením existujúcich výrobných vzťahov v určitom spoločenskom vývojom stupni a prejavom materiálnych záujmov určitých skupín. Jasnejšie možno tieto štruktúry sú vo svetle typického politického boja, ako v prípade používania pojmu „islam“. Tento pojem, napriek tomu, že by si človek myslel, že je len jeden a označuje len logicky jednu vec, v skutočnosti je využívaný rôznymi skupinami s rôznymi záujmami k rôznym účelom, najmarkantnejšie krajnepravicovými hnutiami k označeniu ich predstavy ideológie a kultúry nekompatibilnej s tou európskou s implicitnou žiadosťou, toto cudzie teleso vyimplantovať z tej „našej“ zeme. Príkladov, ako sa v pojmoch vyjadruje sociológia poznania, je možné nájsť ešte dosť. Modely myslenia potom označujú spôsoby a logické sledy alebo celkovo metódy, ktorými ľudia myslia a ktoré sú tiež sociálne vytvárané a udržiavané a možno najzaujímavejšie sú ustanovené ontologické zákony. Tieto častokrát znemožňujú diskusiu medzi ideológiami, ak sa napríklad človek nevie zhodnúť na tom, či existuje jeden alebo mnoho „islamov“, nie je možné o danej téme diskutovať, alebo ak jeden človek neverí na existencie nejakej deity alebo naopak na existenciu materiálnej reality a druhý opačne, tiež nie je možné o danej téme zmysluplne diskutovať. K tomu sú nutné aspoň nejaké spoločné axiomy, spoločný jazyk, čiže aspoň nejaký spoločný sociálny základ.

Mannheim potom rozlišuje medzi partikulárnou a totálnym pojmom ideológie. Ten partikulárny útočí len na určité výroky alebo presvedčenia znepriatelenej ideológie, zatiaľ čo ten totálny popiera či útočí na celý základ a častokrát aj sociálny základ určitej ideológie.

Ako možné metódy k skúmaniu a k potenciálnemu prekonávaniu týchto sociálne determinizovaných presvedčení uvádza Mannheim po prvé reláciáciu (Relationieren) a po druhé partikularizáciu (Partikularisieren). Reláciáciou, ktorá je odlišná od relativizmu, človek alebo vedec sociológie poznania len vníma rôzne poznania a presvedčenia vrámci ich sociálnej závislosti, ich skupín, záujmov týchto skupín a vrámci spomínaných typov aspekt štruktúry. Partikularizáciou potom spomínané presvedčenia a poznania človek porovná s ich sociálnym pôvodom a tu sa mu naskytajú tri možnosti, buď určí ich platnosť závislú od sociálnej štruktúry, alebo nie alebo tieto rôzne štruktúry určí ako len sociálne porovnateľné a tiež svoje presvedčenie určí ako závislé od sociálnej štruktúry.

Poznanie vyplývajúce zo sociológie poznania je v skratke a zjednodušene asi to, že v modernej spoločnosti s určitým hospodárskym a politických systémom koexistujú rôzne sociálne skupiny bez zjavnej komunikácie a vo vzájomnej izolácii. V bubline nežijú len „liberáli“ na univerzitných kampusoch, ale aj voliči krajnej pravice na vidieku, pasívni občania, tvrdo pracujúci ľudia ako aj podnikatelia. Všetci z nich ešte k tomu žijú vo vlastných rekreačných sociálnych skupinách, ktoré sú rovnako rozmanité ako sociálne priestory k hospodárskej výrobe. Túto vzájomnú sociálnu izoláciu možno zjavne prekonať len zmazávaním segregácie týchto skupín, ale z jasných dôvodov tiež nemožno úplne rozpustiť tieto rôzne sociálne životy. Ďalší základný poznatok je, že hocikto, ak je fungujúci člen spoločnosti, má nejaké politické presvedčenie a ideológiu a je otázne či možno vôbec nejakú fungujúcu spoločenský poriadok zriadiť bez regulujúcej a zjednocujúcej ideológie alebo či ideológia je prirodzená aj bez štátnych štruktúr. Ďalší je, že tieto ideológie sú nutne prepojené s určitými materiálnymi záujmami a ich funkcia je udržanie a obrana týchto záujmov, teda nemožno ich bez nich myslieť. Preto má väčšina ideologických vedomí utopický element, tu v zmysle budúcej zrealizovateľnej tópie (Mannheim ale rozlišuje ideologické a utopické vedomie).

Mannheim predstavuje v historickom exkurze svoju interpretáciu vývoja utopického vedomia, ktoré ukazuje štyri vývojové stupne, po prvé tzv. chiliastické utopické vedomie stredovekých sedliackych povstalcov a husitov (neskôr tiež prebraté anarchizmom), po druhé liberálne-občianske utopické vedomie, po tretie konzervatívne vedomie a po štvrté socialisticko-komunistické utopické vedomie. Tieto stupne vedomia na seba nadväzujú a stavajú a to najmä v dvoch ohľadoch, v ideologickom boji, filozofii a v chápaní času. Pre chiliastické vedomie je charakteristický zlom s rozmýšľaním v uzavretej katolíckej ideológii, ktorá rôznymi doplnkami ku kresťanskému učeniu ospravedlňovala prevládajúce nespravodlivé (triedne) vzťahy a uvedomenie si svojej spoločenskej sily. Toto vedomie veľmi silne nadväzuje na prítomnosť a žiada zmenu pomerov teraz a tu (v ich vedomí zriadenie kráľovstva nebeského s radikálnymi sociálnymi a hospodárskymi zmenami). Liberálne-občianskej utopické vedomie na druhej strane sa vysmieva z oboch aspektov chiliastického vedomia a na miesto nich sa odvracia z náboženskej utópie, ale má regulujúci, nedosiahnuteľný ideál ako utópiu, ku ktorej sa spoločnosť neustále približuje, je teda obrátená najmä k budúcnosti. Konzervatívne vedomie nie je klasicky utopické, lebo jeho hlavnou charakteristikou je identifikácia s existujúcim poriadkom, s existujúcou tópiou. Chiliastické a liberálne vedomie popiera tým, že po prvý krát chápe spoločenský vývoj ako sociálne determinizovaný a z toho dôvodu tiež odmieta utópiu, časovo je orientované k minulosti. Socialisticko-komunistické utopické vedomie ako posledné nadväzuje a stavia na všetkých predchádzajúcich a spája ich do komplexnej ideológie a utopickej predstavy. Chiliastické vedomie odsudzuje v stvárnení anarchizmu kvôli jeho naivite, násiliu a ignorancie sociálnej závislosti, liberálne odsudzuje v konzervatívnej argumentácii ako klam a konzervatívne s konceptom tried ako rovnako mylné práve zhľadiska nositeľov tohto vedomia a ich záujmov. Čo sa týka chápaniu času, všetky tri spája do dialektického a plynulého chápaniu času, v každom čine a udalosti v minulosti, prítomnosti a budúcnosti sú súčasne prítomné udalosti a činy z ostatných dvoch časov.

K vyriešeniu tejto situácie Mannheim argumentuje podobne ako v línii revolučnej avantgardy v línii syntézy, teda vzájomnej socializácie znepriatelených skupín, ktorým nositeľom je však „voľne vznášajúca sa inteligencia“ (freischwebende Intelligenz). Táto skupina má túto socializáciu spustiť a riadiť z dôvodu, že sú podľa Mannheima schopní z materiálnych dôvodov opustiť (v zmysle reálne, nie úplne) svoje sociálne pozadie a socializovať a skúmať adresované politické skupiny. Aj keď tento koncept je hodný kritiky (vrámci predstavy o skupine, ktorá je akosi imúnna voči sociálnym záujmom), v podstate je správna myšlienka, že odniekadiaľ tento proces socializácie začať musí a že musí začať tiež v skupine s dostatočným materiálnym zabezpečím a vzdelaním. Táto skupina a tento proces by ale nemal byť chápaný ako mimo bežného procesu sociálnej tvorby poznania a presvedčenia, ale skôr ako komunikácia a boj medzi týmito sociálnymi skupinami, ktoré zatiaľ rozprávajú vedľa seba. V konečnom dôsledku, čo Mannheim popisuje, v určitej miere prebiehalo v minulosti a aj dnes prebieha, najmä v súvislosti so známym „argumentom“ krajnej pravice voči kultúre na amerických univerzitách, ktorý však vystihuje jedno a to, že akademické kruhy veľmi jasne nie sú prívetivé krajnepravicovým presvedčeniam a majú nemalý vplyv na spoločenskú diskusiu do smeru pokrokovej politiky k viacerým utlačovaným skupinám. V Mannheimovej koncepcii by ale mala táto inteligencia práve viesť k socializácii týchto skupín, narúšať svoju vlastnú izoláciu a prenášať ideologickú reflekciu do širokej populácie.

Mannheim, Karl: Ideologie und Utopie, Klostermann, Frankfurt am Main, 2015 (Orig. 1985),

K ideológii a relácii, partikularizácii s. 227-244, k utopickému vedomiu s. 169-225, k „voľne vznášajúcej sa inteligencii“ s. 95-169

Pridaj komentár

Please log in using one of these methods to post your comment:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s