Pozostatky Auschwitzu. Svedok a archív

Siedma kniha od Giorgia Agambena v sérii Homo Sacer, druhá chronologicky, má ako tému mnohé aspekty nepopísateľnej Shoah, najmä sa zaoberajúc rozšíreným a popredným fenoménom v táboroch, zvaným v Auschwitze „Musulmänner“.

Koncepty, ktoré sú v tejto knihe skúmané a analyzované, sú svedectvo, život a smrť, hanba, archív a výpoveď.

Svedectvo, alebo svedok, je skúmaný ako niekto, kto musí svedčiť za niekoho, na mieste niekoho, kto svedčiť nemôže. Je tak zástupca, zodpovedný „rozprávač“ niečoho, čo sa stalo druhému. V prípade Shoah je to ten, kto prežil a svedčí za tých, ktorí neprežili, svedčí teda o niečom, o čom a z čoho sa nedá svedčiť, o smrti. Svedok je pritom právny koncept, ktorý má byť zástupcom toho, čo sa stalo, quaestio facti pre súdne rozhodnutie, ktoré sa potom zaoberá quaestio iuris. Rozhodnutie samo o sebe nie je zistenie pravdy, ani morálne hodnotenie, ale zistenie zákona a rozhodnutie o jeho použití v tomto prípade. Zodpovednosť a vina sú podobne pôvodne právne, nie etické koncepty. Prijatie zodpovednosti je prijatie povinnosti a dôsledkov zákona, vina je prijatie zodpovednosti za nejaký spáchaný čin. Prijatie viny je práve známe gesto a tajné, nedostupné „rozhodnutie“ pred súdom. Podobne úcta pred mŕtvymi a posmrtné spomínanie ma viac praktický, resp. „právny“ pôvod. Úcta pred mŕtvymi ma za účel predísť konflikty s mŕtvymi, ktorým bola prisudzovaná sila obťažovať ľudí aj po smrti a spomínanie, resp. legendy a „martýrstvo“ ma za účel dať nezmyselnej smrti zmysel. Niektorí prežívší odmietajú tiež myšlienku, že Boh vykonal túto katastrofu, ako aj sa vyhýbajú teodicei (ako to mohol dovoliť?), ale zdôrazňujú nezmyselnosť tejto udalosti. Agamben tiež zdôrazňuje necitlivosť slova „Holokaust“, namieste čoho používa „Shoah“. Táto udalosť ale nie je nepopísateľná, pretože nemá byť vyslovená, popísaná a nespomenutá ako meno Boha, ale pretože je nepochopiteľná a nezmyselná. Prežívší ako Primo Levi tiež hovoria, že „my nie sme skutoční svedkovia.“ Skutoční svedkovia sú utopení, ti, ktorí sa nevrátia, ktorí nemôžu svedčiť a hovoriť. Ako tomu je pri každom svedkovi, tak to je najviac v tomto prípade, lebo vidieť plynovú komoru pri zabíjaní by znamenalo vidieť ju v okamihu smrti. Svedectvo má za účel vytvoriť most medzi smrťou a životom, medzi tým, čo sa nedá zazrieť a tým, čo sa nedá povedať, medzi jazykom a nemožnosťou jazyka. Práve smrť je jedna z tých veci, ktoré leží za jazykom, nielen preto, že je nemožné z jeho času a priestoru použiť jazyk, ale pretože ako udalosť je mimo jazyka, ako jedinečná udalosť, ako vec, ktorá je len singulárna, nemá porovnanie a neopakuje sa, nemôže mať ani názov, nemôže byť opísaná. (1. Kapitola: Svedok, str. 771-787)

Primo Levi prežil, ale nikdy „neopustil“ tábor.

Jedni z tých skutočných svedkov boli tzv. „moslimovia“ (ako ich nazývali v Auschwitze), ľudia umierajúci od hladu, ktorí úplne rezignovali, vo vyčerpaní prestali komunikovať so svetom, reagovať naňho, rozprávať sa o hocičom inom ako o jedle, ktorí prijali smrť a pomaly umierali. „Moslimov“ (Musulmänner) nazývali v iných táboroch inak, „kreténov“, „oslov“ alebo „kriplov“. Musulmänner hrajú veľkú rolu v skúsenostiach a svedectvách prežívších. Nikto ich nechcel vidieť, nikto ich neľutoval, všetci nad nimi pohŕdali. Kto sa ním stal, v drvivej väčšine umrel. Tiež ich nazývali „neživých“, „chodiacich mŕtvych“ a ich dlhú smrť váhali nazývať smrťou, ich život životom. Neschopní jazyka, podľa Agambena tvorili hranicu medzi ľudským a neľudským. Nepopísateľnosťou Shoah bolo, že sa nacistom podarilo vytvoriť z ľudí neľudí, odobrať im dôstojnosť až za tú hranicu, že im odobrali „normálnu smrť“, alebo vôbec smrť v zmysle slova. Musulmänner boli ti, ktorí sa pozreli Gorgone do očí, ktorí videli to, čo nemožno vidieť. Miesto tábora bolo napokon dovŕšením biopolitiky na vrchol, už nie práva zabiť a nechať žiť, ale práva spraviť žiť a nechať zomrieť. (2. Kapitola: Musulmann, str. 788-817)

Starved prisoners, nearly dead from hunger, pose in concentration camp in Ebensee, Austria. The camp was reputedly used for „scientific“ experiments. It was liberated by the 80th Division. May 7, 1945. Lt. A. E. Samuelson.

Mnohí prežívší rozprávali o hanbe, ktorí cítili pre svoje prežitie, že na ich mieste niekto zomrel, aby oni mohli žiť, zato, že nezabránili zabíjaniu, z myšlienok nehodnosti a otázok, prečo oni prežili a druhí nie. Táto hanba alebo pocit viny vyplýva tiež z toho, že súčasne cítili uľahčenie z toho, že prežili, no prichytili sa pri tomto pocite a cítili hanbu zato, že sa tak cítili. Zatiaľ čo iní cítili vinu za niečo, čo nemohli ovplyvniť a napáchali, nacisti takmer bez výnimky necítili pocit viny za niečo, čo spáchali. Hanba a pocit viny vychádza práve z toho, že sa niečo stalo, čo vôľa chce vziať späť, a pristihne sa pri tom, alebo je to to, že sa pristihne pri pocite, ktorý nechce mať. Je to nemožnosť zmeniť niečo, čo vôľa zmeniť nemôže a byť svedkom vlastnej neschopnosti. Je to teda súčasne byť subjektom a objektom vlastného pocitu, subjektifikácia a desubjektifikácia. Je to svedectvo vlastnej pasivity, alebo aktívna pasivita. Skúsenosť básnika je skúsenosť neustáleho zastupovania, neustálej desubjektifikácie a subjektifikácie – hanby. Je to využívanie a dôkaz jadra jazyka, ktorá nie je svet typov a znakov, teda enunciácie, ale svet „Ja“, tokenov, neznakov, jedinečného označenia, lokúcie. Zvolanie „Ja“ nie je len okamih všetkého možného označenia a tokenov, ktoré sú základňou pre typy, ale je to tiež okamihom subjektifikácie. Je to konštitúcia subjektu a možno subjektifikáciu vôbec a subjekt interpretovať ako dôsledok tohto jazykového okamihu. Keďže je svedectvo zastupovanie pre Musulmänner a oni sú zástupcami neľudského, desubjektifikácie, ľudia sú ľuďmi, pretože nesú svedectvo pre neľudského. Tiež predstavujú rozdelenosť ľudského života na dve, ktoré súčasne tvoria ľudský život, z toho jeden čiastkový život je život funkcia, biologický, nahý život a druhý život dejiny, Ja, jazyk. Človek je nahý život, ktorý má jazyk, žijúce bytie a rozprávajúce bytie, medzi ktorým je nemožné spojenie a na ktorom „nemieste“ je „Ja“, predstavená substancia subjektu. Prežitie znamená prežitie niečoho, prežitie smrti je prežitie života, človek je ten, ktorý prežije človeka, Musulmanna, človek je nečlovek, ten, ktorého ľudskosť bola zničená, je skutočný človek. Svedok je pozostatok toho. Človek je chýbajúca artikulácia medzi žijúcim tvorom/bytím a logosom, jazykom, rozprávajúcim tvorom/bytím. (3. Kapitola: Hanba, alebo o subjekte, str. 818-851)

Toto sú jediné fotografie zachytávajúce proces Shoah, nasnímané Sonderkommandom v Auschwitze.

„Ja“ je čisté, prázdne označenie, udalosť jazyka, diskurzu, označujúc okamih akéhokoľvek vyslovenia. Jeho vyslovenie preto vôbec umožňuje existenciu, prázdnota, ktorá je naplnená možnosťou celého jazyka, anonymita, v ktorej je možný každý subjekt. Použitie „Ja“ naplní túto prázdnotu subjektom. Archív, narozdiel od predstavy, nie je všetko to, čo bolo povedané, co je corpus, ale je to systém všetkého, čo môže byť povedané, zatiaľ čo výpoveď je systém vzťahov medzi tým, čo môže byť povedané a tým, čo nemôže byť povedané. Táto potencialita sa ukazuje potom v človeku v okamihu diskurzu. Je to možnosť, ktorá stále môže zostať neaktualizovaná, je to možnosť toho, nevysloviť. Vzťah medzi jazykom a skutočnosťou si vyžaduje svedka, ktorý v možnosti jazyka svedčí za nemožnosť jazyka. Výpoveď je aktualizácia možností cez nemožnosť jazyka. Shoah je podobne aktualizácia možnosti, ktorá je považovaná za nemožnú, je to nevyhnutnosť nemožnosti, z ktorej vyplýva nemožnosť uveriť, pochopiť a vysvetliť. Preto je tak ťažké pochopiť ľudskosť a život. Ľudskosť je súčasne možnosť neľudskosti. Oboje je súčasne oboje, život svoj protiklad, Musulmann je dôkaz koextenzie ľudského a neľudského, oddelenosti ale vzájomnej závislosti, súčasnej neoddeliteľnosti. Rozdelený život na biologický a relacionálny, na hovoriace a žijúce bytie, na ľudské a neľudské prežíva a prichádza na život oddelene, ale spolu (detstvo a starnutie, kóma). Biopolitika dosahuje svoju silu jej oddelením a prežitím neľudského. Musulmann je nahý život, na ktorom bolo možné „pridať“ akúkoľvek identitu. Neoddeliteľné rozdelenie medzi hovoriacim a žijúcim bytím je autorita svedka. Nemožnosť hovoriť. Preto nemajú koniec, ale pozostatok. Jazyk zostáva, pretože môže zomrieť, keď už v ňom nie je možné zaujať pozíciu subjektu. Ti, ktorí ju oživujú sú tí, ktorí zaujímajú pozíciu pre tých, ktorí ju zaujať nemôžu, ktorí sú mŕtvi. Mŕtvy jazyk je svedectvo pre nemožnosť rozprávania. Svedkovia svedčia pre čas, v ktorých ľudia ešte nerozprávali, výpoveď svedčí pre čas, v ktorých ešte neboli ľuďmi. Svedkovia Musulmänner tým, že rozprávajú za nemožnosť jazyka, dokazujú možnosť jazyka, subjektivitu a tým tiež nemožnosť popierania Shoah. Kniha sa napokon končí svedectvom úplných svedkov, tých, čo prežili seba ako Musulmänner, prežili živo, smrť a neľudské. (4. Kapitola: Archív a výpoveď, str. 852-875)

Zdroj:

Agamben, Giorgio: Remnants of Auschwitz. The Witness and the Archive, in: The Omnibus Homo Sacer, Stanford, Stanford, 2017 (Orig. 1998) S. 761-880

Text je súčasťou blogo

Pridaj komentár

Please log in using one of these methods to post your comment:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s