Senzácia so simuláciou, nie simulácia so senzáciou

Nový film od Christophera Nolana, Dunkirk, nedokáže vyriešiť rozpor medzi tým, čím chce byť a tým, čím má byť. Niektorými označený ako jeden z najlepších vojnových filmov a proti tvrdeniam druhých, je práve príliš málo z neho simulácia a príliš veľa z neho klasická ideologická dráma. Obsahuje spoilery.

Zámer a cieľ tohto filmu je jasný každému, kto sa pozrie. Mal to byť a chcel byť jasným zlomom s doterajšou vojnovou kinematografiou, filmami, ktoré z vojny robili gorefesty pre spotrebiteľov, ktoré sa snažili zabiť čo najviac ľudí čo najšpektakulárnejšími a najkrvavejšími spôsobmi, tými, ktoré z vojny robili počítačové hry a ktoré boli skôr oficiálnou štátnou propagandou, ktoré nedokázali podať realistický obraz, ani pocit vojny.

Tento film mal byť zlomom a príchodom éry, ktorá bude vojnu brať ako seriózny materiál, ako skutočnosť, ako utrpenie a chaos, nie ako zábavu a senzáciu. Bohužiaľ práve v tomto zlyháva, nie preto, že by mal príliš málo drámy, ale že jej má príliš veľa, nie preto, že by mal málo ideológie, ale príliš veľa.

Či je možné tento film počítať do kategórie pseudorealizmu, teda „realizmu“ v senzáciách a vo výbuchoch, no extrémnej ideologizácii, moralizácii a klamstvách v iných oblastiach, je otázne. Tento pseudorealizmus vidieť najmä vo filmoch ako je Zachráňte vojaka Ryana a The Hurt Locker. Jasné je, že tým nechcel byť. Z akých dôvodov to tiež je, nie je realistickým filmom. Nie je to simulácia. Je simuláciou možno z desiatich percent, v tých záberoch a chvíľach, v ktorých je najlepší. Keď napríklad jedno lietadlo naháňa druhé a nedeje sa to za sprevodu neustálych strihov a priestorových skokov ako v Top Gun, alebo keď prichádza bombardovanie Stuk a najlepšie, čo vojakov napadne, je sa hodiť na zem, alebo keď dochádza k potopeniu lode so zranenými a k rýchlemu rozhodnutiu, ju nechať potopiť, vtedy dokáže podať obraz vojny podobnej vojne.

Leták vo „filme“ a v „realite“.

V tom, vytvoriť pocit vojny ako chaotického, kontingentného a veľkého tanca ľudí na veľkom priestore, dať jej iný obraz než propagandistický, tento film uspieva. Je aspoň bližší obrazu vojny než sú normálne propagandistické plátky ako Top Gun, Private Ryan, Pearl Harbor, American Sniper a väčšina Marvel filmov, ktoré síce nie sú vojnové, ale majú jasné ideologické obsahy. Scény ako tá začiatočná, keď „hrdina“ jednoducho uteká pre nepriateľom, aby sa zachránil a pritom stratí svoju zbraň, alebo keď dochádza k núdzovému pristátiu na vode, sú scény, ktoré ukazujú malé kusy z vojny, ktorú sme doteraz nesmeli vidieť alebo nevideli. Vojna, ktorá je plná chýb, plná zbabelstva, chaotická, náhodná a príliš veľká, aby v nej mal človek nejaký prehľad.

Scénu na pláži zrekonštruoval film takmer dokonale.

Súčasne je ale tento film marený príliš veľa klasickými dramatickými a hollywoodskými vlastnosťami, príliš veľa senzáciámi. V poslednej dobe dochádza najmä v Hollywoode k trendu, keď je každý film technicky vyspelejší a dokonalejší, no základné filmové komponenty, ako scenár a herectvo strácajú veľmi na kvalite. Rovnako Dunkirk trpí čiastočne veľmi zlými dialógmi, napríklad dochádza k dvom príliš zjavným expozíciám (s admirálom), ktoré majú divákovi vysvetliť, čo sa deje a prečo a príliš zjavnou dramatickou konštrukciou, ktorá je vedľa fasáde realizmu veľmi nápadná. Základná konštrukcia do troch príbehov by nemusela toľko vadiť, ak by to nebola dramatická, ale dokumentárna konštrukcia. Pokus, z nej spraviť dramatickú konštrukciu a pokračovať v Nolanovej schéme prelínajúceho stupňovania, ktorú použil v Inception a Interstellar, jednoducho nepasuje do tohto typu filmu. Jednotlivé príbehy pritom v základných plot pointoch a konštrukcii trpia zreteľnou umelosťou a dramatizáciou, ktorá proste ruší „simulačný obsah“. Máme tu vo všetkých troch prípadoch obohraté templaty, ktoré sú navyše až urážlivo sprosté a „nerealistické“ (ak k nim došlo, rozhodne neboli dobre natočené). V prvom príbehu dochádza opakovane k potopeniu lodí, na ktorých sa dvaja „protagonisti“ chcú zachrániť. Prvá loď sa potopí po bombardovaní, druhá torpédom, tretia streľbou z guľometu. Buď to vyzerá jednoducho ako nejaký template sprostej AI, ktorá chce ukázať arzenál ničenia Druhej svetovej vojny, alebo to je doplnené úplne bezvýznamnými a falošne pôsobiacimi scénami, ako v tej, v ktorej sa vojaci snažia diery zo streľby guľometu upchať a odmietajú vyjsť z lode.

Detaily, ako móle vytvorené z vozidiel, sú vo filme prítomné.

Aj druhý príbeh na vode trpí príliš bizarnou a sprostou dramatizáciou. Máme tu základný motív zbierania stroskotaných pilotov a námorníkov. Už pri prvom stroskotanom pilotovi je tento minipríbeh buď zle natočený alebo jednoducho banálny. Pilot sa rozčúli a nechtiac sotí syna vlastníka civilnej lode, ktorý pritom utrpí zranenie hlavy a umiera. Zámerom bolo asi ukázať nezmyselné a banálne násilie vojny, ale pôsobí to smiešne a zbytočne. Ďalšie zbieranie stroskotaných pilotov je potom už len scenáristické amatérstvo, máme tu deus ex machinu a len zámerné ukazovanie krutosti vojny.

Aj tretí, najmenej dramatizovaný príbeh trpí očividnou dramatizáciou. Tu máme motív osamelého pilota, ktorý sa prebojuje do Dunkirku a tam sa dobrovoľne vzdá do zajatia (kto by to spravil?) Základné stavebné kamene drámy, teda neustále víťazenie v dog fightoch, tu vystupujú príliš očividne, rovnako ako záchrana v kľúčových momentoch v dvoch druhých príbehoch.

Už keď mala byť dráma v „realizme“, mala byť buď dobre skrytá, alebo kvalitná. Nie je ani jedno.

Dunkirk bol priamym následkom úspešného obklúčenia väčšiny britskej armády v Belgicku prerazením Ardén, tu tanky v Sedane. Proti dodnes pretrvávajúcim propagandistickým predstavám nemala nemecká armáda počtovo, aj technikou, ako aj motorizáciou prevahu voči svojim protivníkom. Aj jej tankové vojsko bolo z väčšiny tvorené len ľahkými tankami PzKpfw I a II, veľkú úlohu vo Francúzsku pritom hrali bývalé československé tanky vz. 38, tu na fotke vpredu. Podľa Ohlera bola jednou z príčin úspechu v Poľsku a vo Francúzsku masové užívanie pervitínu Wehrmachtom.

Podobne ako predchádzajúce Nolanove filmy sa príliš spolieha na hudbu a jej dramatický efekt. Čo by v „realistickom“ filme tiež nemalo byť, no najmä to je lacná náhrada za dramatickú absenciu.

Dobré dramatické momenty prichádzajú najmä vtedy, keď sa tieto príbehy prelínajú a ukazujú tie isté „events“ z iných perspektív. Tu sa dramatická stavba dopĺňa s filozofiou a konceptom filmu, teda ukázať prelínanie a ovplyvňovanie jednotlivých bezvýznamných osudov do významných eventov a jej kontingenciu. Úplnou intelektuálnou orgiou by bolo toto viac rozvinúť, ukázať tieto eventy nekonzistentne, nadviazať na ne, vytvoriť z nich strom a viac sa hrať so stavbou a jej spojením s filozofiou filmu.

Ďalší problém je celková ideológia filmu. Aj keď nie je tak očividne propagandistický, ako je Ryan a iné štátom financované či ovplyvnené filmy, je stále ideologický a subtílne propagandistický. Aj keď neprikladá do ohňa mytologizácii a démonizácii nacistov v Druhej svetovej vojny, tým, že ich označí len ako „the enemy“ a neukáže, k demytologizácii tiež nič neprináša. Subtílna propaganda nastáva v dramatickom settingu, jednotlivých plot pointoch a prechádza do otvorenej ideológie na konci filmu. Práve rozhodnutie, neukázať nepriateľa, je nakoniec ideologický prvok. Máme teda z veľkej časti len pohľad z Britov, ktorý je plne a exkluzívne doplnený vojnovou propagandou od Churchilla a propagandou od protagonistov a estetikou. Ideológia filmu je naplno kompatibilná s dnešnou érou, v ktorej sa hráme na neideologických, sme ale plne a hlboko ideologickí, ide o kombináciu liberálneho nacionalizmu so súčasným posledným slovom „USA nás všetkých zachráni“. Film je rozprávaný len z bielej britskej perspektívy, chýbajú akékoľvek iné perspektívy, žien, iných etník, ľudí inej farby pleti, inej národnosti. Hrá sa teda na „realistický“, v skutočnosti je len subtílne ideologický.

Vo filme chýbajú indickí vojaci britského impéria, ktorí hrali rozhodujúcu úlohu v Dunkirku,
rovnako ako francúzski africkí koloniálni vojaci, ktorí tvorili väčšinu obranného vojska v Dunkirku, zatiaľ čo ostatní boli evakuovaní.

Tieto chyby pravdepodobne nemožno pričítať dobrej vôli tvorcov, ale podmienkam, v ktorých vznikal. Aby mohol financovať svoje náklady, musel to byť film s dramatickou stavbou a pravdepodobne tiež ideologický film. Jeho špecificita, že vznikol ako tovar kapitalistickej spoločnosti v anglosaskom svete, z neho spravila to, čo je. Práve v tom však zlyháva jeho celá filozofia. Nedokáže byť to, čo by tak veľmi chcel byť. V tých momentoch, v ktorých to však je, čím chce byť, žiari. V tých momentoch je radosť aj pre intelektuála ho sledovať, je to ten typ filmu, ktorý môžu rovnako oceniť intelektuáli aj neintelektuáli (jedno, čo to znamená). Nie je to ale žiadna revolúcia. Možno o dvadsať rokov dostaneme taký film.

Pridaj komentár

Please log in using one of these methods to post your comment:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s