Výnimočný stav

Počas posledných sto rokov sa stáva čoraz viac zvyčajné zvolávanie výnimočného stavu a používanie stavu núdze k suverénnym štátnym rozhodnutiam.

S kombináciou skutočnosti, že nacistický režim bol z legálneho hľadiska jeden dlhý výnimočný stav, že sa západný svet prakticky nachádza v stavu núdze od 11. septembra, že s tým argumentoval značné obmedzenia občianskych práv, a Európa argumentuje podobne praktické zrušenie práva na azyl stavom núdze, možno hovoriť o tom, že výnimka sa čoraz viac stáva pravidlom a preto ju treba dostatočne preskúmať.

pokračovanie článku O anómii zákona: https://dennikn.sk/blog/o-anomii-zakona/

1. Zatiaľ čo sa klasicky hovorí o naozajstnom výnimočnom stave a fiktívnom výnimočnom stave, nacisti ako Carl Schmitt hovorili o svojej vláde úmyselne ako o „chcenom výnimočnom stave“, aby sa vyhli jeho právnej neplatnosti. Výnimočný stav ako inštitút vychádza z francúzskeho état de siège, zavedený počas francúzskej revolúcie ako stav k výnimočným vládnym krokom v čase koaličnej vojny, ako medzistupeň medzi état de paix, teda stavom počas mieru a état de guerre, stavu za vojny, kedy civilná samospráva musí spolupracovať s vojenskou administratívou, súčasne ale ako najvyšší stupeň núdze, lebo všetky funkcie civilnej správy týkajúce sa poriadku a bezpečnosti prechádzajú na vojenského veliteľa. Zatiaľ čo sa pôvodne tento stav vzťahoval len na opevnenia mesta, neskôr bol rozšírený na celé mestá v čase obliehania. Rovnako tak došlo v čase revolúcie k prvému výnimočnému stavu, ktorý na neurčitý čas suspendoval ústavu.

So zánikom kráľovskej suverenity nezanikla suverenita a samorozhodovacia moc ako taká, prežívajúca v pleins pouvoir, vychádzajúca z rímskeho plenitudo potestatis, ktorá napriek zvyčajnej interpretácii je práve predprávny priestor a anomický výkon moci. „Ústavná diktatúra“, termín aj koncept, ktorý našiel svoju teóriu aj prax po prvej a druhej svetovej vojne, ukazuje, že tento moderný výnimočný stav, štátna suverenita a posilňovanie exekutívnej moci nezanikla so vznikom západných demokratických krajín, ale sa častokrát posilnila. Podobne ako výnimočný stav, je jej funkcia v obnovení platnosti noriem prostredníctvom jej dočasnej suspendácie, podobne je účelom tejto ústavnej diktatúry obnovenie platnosti ústavy prostredníctvom jej suspendovania. Samotný výnimočný stav a metódy, ktorými možno dôjsť k obnoveniu poriadku, nepodliehajú však žiadnej norme. Tu sa otvára presne ten priestor, o ktorom Agamben písal v minulej knihe, predprávny, anomický priestor, v ktorom je suverénna moc ponechaná prináležiacim osobám. Teoretici ako Carl J. Friedrich pri skúmaní právnych noriem a ich aplikácii prichádzajú k záveru, že neexistuje garancia k tomu, že sa tieto moci použijú práve k uvedenému cielu a že nedôjde k ich zneužitiu alebo pretvoreniu do diktatoriálnych aparátov. Napriek predstavám, k aplikácii týchto noriem „ústavnej diktatúry“ došlo viackrát v európskych krajinách. Jedna skupina krajín, ktoré ich explicitne popisovali a popisujú ako ústavný článok, je Francúzsko a Nemecko a druhá skupina, ktorá tento problém lepšie jasne neriešila, je Taliansko, Švajčiarsko, Veľká Británia a Spojené štáty americké. Vo Francúzsku so svojim pôvodom v revolúcii a jeho úlohe vo vzniku diktatúry a cisárstva Napoleona bol v priebehu 19. storočia viackrát použitý, viazaný ale narozdiel od Nemecka na zákonodarnú moc. Počas Prvej svetovej vojny sa väčšina bojujúcich krajín premenili na vojenské diktatúry práve v dôsledku tohto inštitútu a vo Francúzsku k tomuto došlo najextrémnejšie, keď exekutívna moc prebrala aj legislatívnu prostredníctvom dekrétov. Táto prax pokračovala ale aj v medzivojnovom období pre hospodárske núdzové dôvody. Vyhlásenie výnimočného stavu v Druhej svetovej vojne umožnilo úplne zákonný prevod moci a vznik Vichystického Francúzska. V súčasnej ústave pretrváva výnimočný stav v článku 16, ktorý je v moci prezidenta. V Nemecku už tri roky pred Hitlerovým prevzatím moci vládol výnimočný stav, ktorý bol jeden z najdôležitejších faktorov v tejto udalosti a pravdepodobne ju umožnil. Výnimočný stav bol doplnený do ústavy Spolkovej republiky Nemecko v roku 1968. Vo Švajčiarsku tento inštitút existuje, bez toho, že by bol niekedy použitý. V Taliansku napája na dlhú tradíciu vládnych zákonov (decreti-leggi), ktoré tvorili základnú komponentu právneho poriadku v 19. storočí, vo fašistickom režime aj v povojnovom Taliansku. Podobný inštitút ako vo Francúzsku existuje vo Veľkej Británii, martial law, ktoré je podobne späté s núdzovým stavom a má za účel obnovenie poriadku. V Spojených štátoch amerických existuje výnimočný stav v prvom článku ústavy, ktorá ho definuje ako možnosť v prípade, „ak si to žiada“ verejná bezpečnosť, public safety. Vtedy exekutívna moc v rukách prezidenta smie prevziať juristickú moc. Podobné nejasnosti vládnu aj vo vzťahu k právu vyhlásenia vojny. Najslávnejšie prípady výnimočného stavu nastali v prípade občianskej vojny, v ktorej vrátane slávneho oslobodenia otrokov, prezident Lincoln vládol ako praktický diktátor, alebo v prípade F.D. Roosevelta počas Veľkej Depresie alebo Druhej svetovej vojny (len vďaka čomu bolo možné uväznenie japonskej, talianskej a nemeckej populácie amerických občanov a obyvateľov v táboroch). Vo väčšine z týchto prípadov aj v právnej interpretácii prevláda spojenie výnimočného stavu so stavom „núdze“, ktorá sa právne vidí ako objektívna skutková podstata, no nikde nie je presne definovaná a v skutočnosti je závislá od subjektívnej interpretácie. V skutočnosti teda posúdenie toho, čo je stav „núdze“ a následný anomický priestor, ktorý sa aktivovaním výnimočného stavu otvára, je prejavom suverénnej právomoci a suverenity.

ausnahme3
Najnovší a platný príklad výnimočného stavu vo Francúzsku vznikol na reakciu teroristických útokov v Paríži v novembri 2015. Ako jeden z dlhších príkladov, bude v platnosti už takmer dva roky.

2. Špecifikom právnej moci, ktorá nastáva a vládne po suspendovaní určitej právnej normy a vo výnimočnom stave, je právna moc bez právnej normy, teda právna moc bez práva. Nie je to čisté násilie podľa Waltera Benjamina, ktoré je násilie revolučné, tvoriace, teda konštitujúce právny poriadok, ale je to podobne svojvoľné násilie udržujúce existujúci právny poriadok, ktoré ale samo o sebe nepodlieha právnej norme. Prejavy takejto právnej moci bez práva sa najobyčajnejšie ukazujú pri reakciách polície na porušovanie poriadku vo verejných priestoroch, keď je v rukách právnej moci bez práva, tento poriadok obnoviť. Častokrát násilie, ktoré je nasadzované k obnoveniu poriadku, samo nepodlieha nejakej norme. Je to teda situácia v ktorej existuje poriadok, aj keď nie je právny. Toto násilie a poriadok, ktorého cieľom je jeho obnova či udržanie, no samo mu nepodlieha, vo forme exekutívnej moci s väčšími právomocami Schmitt nazýva komisárna diktatúra, v protiklade so suverénnou diktatúrou, ktorej účelom nie je obnova dočasne suspendovaného poriadku. Nejedná sa tu ale o rozdiel medzi normou a aplikáciou, teda právnu moc v tomto zmysle, ale o dočasné vylúčenie normy z aplikácie a ponechanie aplikácie a jej zákonnej sily. Skúmanie tohto procesu a príkladov odhaľuje ale, že sa táto moc, táto potencialita a priestor, tiahne a sídli v každom zákone.

Cieľom zákona je, nemusieť byť umocňovaný. Stať sa zvykom. Kde nie je zvykom, používa násilie, aby sa stalo zvykom. Cieľom zákona je teda zmiznúť. Používa násilie presne s cieľom svojej vlastnej obscolencie, aby už nemuselo platiť.

3. Analógovým inštitútom pre výnimočný stav je v starovekom rímskom práve iustitium, v ktorom na základe rozhodnutia senátu pri príležitosti tumultus bolo možné konzulov splnomocniť k akýmkoľvek rozhodnutiam smerujúcim k udržaniu bezpečnosti štátu. Iustitium znamená asi toľko ako zastavenie práva a význam tumultu je neobjasnený, vo vzťahu s vojenským stavom, asi najlepšie ako vyrušenie poriadku. V zvyčajnej interpretácii bol tento úrad chápaný ako forma diktatúry, čo vôbec nebol, keďže diktatúra bol riadne volený a regulovaný úrad a tumultus bol chápaný ako núdzový stav s jasnou skutkovou podstatou. Agamben zdôrazňuje, že výnimočný stav nie je diktatúra, ale anomický priestor, že tento priestor je konštitučný pre právny poriadok, že vrámci tohto priestoru suverénna moc nepodlieha normám ale je súčasne v nich obsiahnutá a že treba túto právnu moc bez práva demytologizovať.

ausnahme
Najmä verejné priestory sa stávajú novým anomickým priestorom a dejiskom zväčšujúceho sledovania, výkonu suverenity, biopolitiky a výnimočných stavov.

4. V tejto anómii a mimo čistého násilia, ktoré nejaký právny poriadok tvorí, v suverénnom násilí, ktoré rozhoduje o tom, čo z právneho poriadku vylúčiť, sa vynára na povrch ďalšia figúra a to je apória, nerozhodnosť. V rozhodnutí, určiť to, čo je zlúčené s poriadkom a ním vylúčené, medzi mocou a silou, medzi násilím a vykonaním je priestor, ktorý je nerozoznateľný a otvorený. V čistom násilí ale nejde o násilie ako prostriedok k účelu, ale o násilie, ktoré vôbec žiadny prostriedok nie je, len manifestácia. To je zákon, ktorý sa stáva životom. To je presne konečná zastávka zákona, vtedy, keď prestane existovať nutnosť, ho umocňovať, alebo naopak vtedy, keď všetko bude pod ním ovládnuté.

5. Anómia bola v minulosti pritom tesne prepojená s oslavou a súčasne so smútkom, konkrétne so smrťou panovníka, pri ktorých bolo právo na nejaký čas suspendované alebo vo všeobecných kolapsoch štátnej a právnej moci. Táto „legálna anarchia“ bola úzko spätá so smrťou suveréna, ktorý bol stelesnený zákon a počas tohto obdobia verejných smútočných osláv došlo k všeobecnej suspendácii akéhokoľvek práva, v ktorých sa rozpadli normálne kultúrne a sociálne normy, otroci boli obsluhovaní svojimi pánmi, ženy a muži si vymenili svoje roly a priestupky a trestné činy boli dovolené. Tieto anomické oslavy sa pritom ukazujú aj v iných kultúrach, v saturnáliach, v karnevaloch stredoveku, germánska Friedlosigkeit, Charivari, harlekinády, maskové oslavy, dodnes prežívajúce len vo vyprázdnených obyčajoch Halloweenu a pokračovaniach spomenutých osláv. Napriek všetkému tieto anomické priestory dodnes neoficiálne prežívajú, častokrát s aspoň neoficiálnym súhlasom štátnych zložiek. Pre právny poriadok sú tieto praktiky a všeobecne anomický priestor nenahraditeľné.

A French national flag is flown on top of the Grande Mosque of Paris, in Paris, France on November 27, 2015 in memory of the 130 victims of the November 13, 2015 coordinated terror attacks in Paris claimed by the Islamic State group (IS). A solemn ceremony was held for the victims of the Paris attacks, with President Francois Hollande vowing that France would respond to the "army of fanatics" with more songs, concerts and shows. "We will not give in either to fear or to hate," said Hollande in the courtyard of the Invalides buildings in central Paris, speaking to 2,000 dignitaries and those injured in the violence. Photo by Alain Apaydin/ABACAPRESS.COM
Novým homo sacer v západných spoločnostiach, život, ktoré je dovolené zabiť, je okrem iného, moslimský terorista. Potenciálne podozrivý je každý moslim vo verejných priestoroch.

6. Dvojitý charakter zákona a právneho poriadku sa tiež ukazuje v dvoch dôležitých konceptoch rímskeho práva, auctoritaspotestas. Vzťah medzi nimi nie je len jednoduchá dichotómia, ako to je niekedy dnes prezentované a tiež nie je úplne správne, zamieňať si auctoritas s nejakou autoritatívnosťou v dnešnom zmysle. Vo svojej vtedajšej praxi znamená auctoritas moc viazaná na členov senátu, na auctoritas patrum, pričom táto vlastnosť vychádza z faktu pater familias. Táto moc ale nie je žiadna (logicky) pozitívna moc, ale viazaná na kompetencie potestas, teda magistrátov a ľudového zhromaždenia. Je to moc a sila, ako to Mommsen popisuje, viac než rada a menej než príkaz. Preto je tiež omylom modernú diktatútu označovať týmto slovom, keďže diktátor, ako už spomínané, bol úrad, zatiaľ čo koncepty ako vodca, duce a dnešní praktickí autokrati nadväzujú na tradíciu auctoritas. Vzťah auctoritas tiež nie je ten istý ako vzťah pater k deťom a táto právomoc nevychádza inherentne z faktu pater. Najlepšie sa podstata auctoritas ukazuje v čase interregna, kedy ich právomocou je práve zaistiť obnovenie poriadku. Podobne mohol senát tiež niekoho vyhlásiť za hostis, za verejného nepriateľa, ktorého bolo dovolené zabiť a/alebo okradnúť (podobné homo sacer). Rímsky cisár je práve v tejto tradícii, auctoritas principis. Tento duálny systém sa tiahne zväčša celým právnym poriadkom, pričom auctoritas možno prirovnať k výnimočnému stavu, k anómii, suverenite, zatiaľ čo potestas je zväčša norma. V situácii, keď sa výnimočný stav stáva vládnucou normou, nie je podľa Agambena možné len jednoducho vrátiť sa späť v čase alebo úplne zlikvidovať anómiu a auctoritas, ale deaktivovať výnimočný stav prostredníctvom čistého násilia, čistého jazyka a čistého práva, ktoré len seba samého manifestuje a je len zvyk a prax.

Zdroje:

Agamben, Giorgio: Ausnahmezustand, Suhrkamp, Frankfurt am Main, 2004 (Orig. 2003)

kapitoly: 1. str. 7-, 2. 42-, 3. 52-, 4. 64-, 5. 78-, 6. 88-104

Pridaj komentár

Please log in using one of these methods to post your comment:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s