Zločiny neokonzervativizmu a zločiny „komunizmu“

Joachim Gauck, nemecký prezident, budúci prezident a bývalí ôsmi prezidenti USA (35. – 37. a 40. -43.), prezidenti a šéfovia vlád Japonska, Južnej Kórei, Španielska, mnohých bývalých krajín Východného bloku sa hlásia k morálnemu antikomunizmu (demokratickému internacionalizmu) a/alebo k neokonzervativizmu spolu alebo bez vojenskej a ekonomickej intervencie. Tvrdia, že komunizmus si vyžiadal rovnako alebo viac obetí než nacizmus, a preto by malo byť s ním rovnako nakladané. Mali by byť podporované zvrhnutia vlád vo svete a zakázaní a prenasledovaní domáci komunisti a iné nebezpečné živly.

Komunisti sú ako teroristi. Komunizmus je horší než nacizmus. Je to čisté zlo (skoro lucifer). Náš premiér je boľševik. Boľševizmus je nažive. Červená hrozba. Chcú zvrhnúť vládu a nastaviť diktatúru. Kapitalizmus je sloboda a demokracia. Komunizmus opak.

Úmyslom tejto propagandy (tento pojem myslím smrteľne vážne, lebo ide o politicky motivované zavádzanie a klamanie a nielen obyčajné názory ako súčasť racionálnej diskusie) nie je nezabudnúť (to asi nikto nespraví, keďže sa učíme od základnej školy a denne je nám pripomínané vo všetkých kapitalistických médiách), zaspomínať si na obete, zabrániť opakovaniu histórie a upozorniť na dnešnú hrozbu demokracie (len tá súčasná liberálna je tá jediná, naozajstná a vôbec), ale ovplyvniť verejnú mienku natoľko, aby žiadna politická strana, pokiaľ chce byť úspešná vo voľbách, alebo hnutie, nezavadila ani o piaď do klasickej sociálnej demokracie a nebodaj klasického marxizmu a eventuálne vytvoriť v prípade takéhoto vývinu racionalizáciu k tomu – toto hnutie zakázať alebo inak spomaliť či zastaviť, sledovaním, legislatívnou blokádou (tak ako sa dnes deje „úplne s ústavou kompatibilnou ĽSNS“) či mediálnou a volebnou kampaňou.

Socializmus pôvodne vznikol ako pojem a politický smer ešte pred Marxom, avšak v priebehu rokov 1848 až 1905 sa skoro všetky socialistické strany premenili na marxistické s cieľom buď parlamentného postupného alebo revolučného zosadenia kapitalistického systému. Až s Marxom prišla novodobá odborová vlna, ktorá bola vo väčšine prípadov ešte aj donedávna ilegálna a stretla sa vždy s násilným odporom polície a armády. Myšlienka štrajkov pritom je práve násilie a vydieranie, pretože kolektívne odmietnutie práce je jediná moc, ktorú majú pracujúci v inak diktatoriálnom a nanútenom mzdovom vzťahu.

Jednou z dôležitých vecí, ktorá vysvetľuje aj dnešný úpadok ľavice je, že vtedajšie pojmy: komunistický, socialistický a sociálnodemokratický boli prakticky synonymá pre filozofiu zvrhnutia kapitalistického poriadku (ktorú dnešná ľavica v každej západnej krajine zavrhla). Vznik západoeurópskych komunistických strán alebo veľký nárast ich popularity sa však všeobecne datuje k jednej z prvých samovrážd alebo „zrád“ – ako ich revoluční marxisti označujú – k prvej svetovej vojne. Podľa marxistickej ideológie sú národné hranice len premenou vládnucej ideológie z hesla: „štát je kráľ“ na „štát je národ“, ktorým vládnuca trieda udržiava moc a ospravedľňuje vojny.

Vojny medzi národmi sú videné ako niečo neprirodzené, keďže národy v podstate rozdeľuje len naučený jazyk, ktorý aj tak ako jednotný vznikol len v priebehu osvietenstva, v prípade Talianska len na konci 19. storočia. Internacionalizmus je základným bodom, bez ktorého socializmus nie je socializmom (čo dokazuje skutočnú podstatu stalinizmu) a je to bod, ktorý bol medzitým „ukradnutý“ a osvojený neokonzervativizmom a kapitalizmom. Práve preto skoro všetci socialisti (s výnimkou takých čo potom odišli iným smerom, ako Benito Mussolini a Strasser) a ich voliči boli v roku 1914 proti vojne. Pri vypuknutí prvej svetovej vojny sa však odhalila jedna zo základných nedostatkov reformného socializmu – a to, že socialisti fungujú v existujúcich parlamentných štruktúrach s voľným mandátom. Zástupcovia v národných parlamentoch Francúzska a Nemecka (kde boli vtedajšie najväčšie a druhé najväčšie strany – SPD a SFIO) preto hlasovali podľa svojho svedomia za vojnu. Z tejto nepochopiteľnej zmeny tváre vzniklo potom rozdelenie ľavice na dva tábory, ktoré vidno v novom prevedení až dodnes. Väčšinou ide o menšinový tábor u voličov, ktorý je väčšinový tábor v parlamentoch (ako sa ukazuje vo Veľkej Británii, Francúzsku) a hlasoval za a presadzoval stredovú politiku v posledných 80 rokoch takou mierou, že dnes parlamentné strany ľavice sú skôr liberálne kapitalistické. Ako sa ale ukazuje v prípadoch, kedy voliči ľavicových strán majú priamy prístup k určovaniu programu alebo voleniu kandidátnej listiny, zasadzujú sa za jasne socialistický smer (Veľká Británia, Francúzsko v posledných rokoch). Ten väčšinový tábor v parlamentoch potom presadzoval pravicové alebo stredové rozhodnutia, ako napríklad hlasovanie za prvú svetovú vojnu, odmietanie koalícií s komunistami alebo prijímanie neoliberálnych reforiem.

Parlamentné menšiny, ktoré hlasovali proti vojne, neskôr založili nové strany a kulminovali do francúzskej (PCF), talianskej (PCI) a Nemeckej komunistickej strany (KPD). V medzivojnovom období boli tieto strany druhými najväčšími ľavicovými zoskupeniami a po vojne najväčšími – až na Nemecko, kde bola väčšina funkcionárov pozabíjaná nacistami a neskôr v roku 1956 bola KPD v NSR úplne zakázaná. Tieto strany boli zároveň najväčšími opozičnými stranami, často aj najväčšími vládnymi koaličnými stranami, a žiadne premeny na diktatúry sa nekonali (ako vo Francúzsku 1945-1946).

Piata francúzska republika so svojim väčšinovým dvojkolovým prezidentským a parlamentným systémom na čele s nezvoleným de Gaullom bola okrem iného vytvorená aj na to, aby sa komunisti už nikdy nedostali do vlády a dostali neproporčne udelené miesta v parlamente (1962 20 % hlasov a 10 % zástupcov). PCF začínala upadať v 70. rokoch a prepadla sa v 80. rokoch, najmä kvôli tomu, že začala opúšťať svoj antikapitalistický a revolučný program pre „Eurokomunizmus“.

V Taliansku celých 30 rokov po vojne bolo venovaných tomu, aby sa komunisti nestali vládnou stranou, napriek tomu, že spolu so socialistami mali skoro vždy voličskú, ale nie parlamentnú väčšinu (znovu kvôli väčšinovému systému). PCI sa prepadla po bláznovstve Červených brigád a vďaka takzvanému historickému kompromisu, kedy komunisti v podstate podporili vládu kresťanských demokratov.

aldo
Zavraždený Aldo Moro Červenými Brigádami

V priebehu 80. rokov sa aj ostatné socialistické strany – vo Veľkej Británii, Španielsku, stali viac stredovými a postupne úplne opustili cieľ prekonať kapitalistický systém, v podstate sa stali liberálnymi kapitalistami. Prečo? Dôvodov je viacero. Okrem iného veľmi veľkým dôvodom bol už spomínaný taktický ťah funkcionárskej oligarchie v parlamente a ich voliči v podstate za tých 30 rokov nezmenili svoje pozície. Jeden z ďalších dôvodov je Sovietsky zväz. Ten veľký príklad zlyhania a tiež objektívnych zločinov.

O Ruskej revolúcii a ako zabrániť jej opakovaniu

Jednou z možných vysvetlení, prečo bola Ruská revolúcia z októbra 1917 jedinou úspešnou – aspoň nominálne -socialistickou revolúciou je nerovnomerný vývoj ľudského rodu na zemi. Vo svojej podstate je to časový stroj. V Rusku ešte stále vládla feudalistická monarchia, avšak súčasne sa začal vyvíjať kapitalizmus, ktorý sa ale ešte nestal dominantnou formou produkcie. Kapitalizmus v Rusku teda nebol ešte natoľko vyvinutý, aby sa rozvinula antikapitalistická teória a politický program. Avšak v Nemecku táto teória už existovala, pretože Nemecko bolo v ekonomickom vývoji asi 150 rokov pred Ruskom. To spôsobilo, že kapitalistická trieda nebola natoľko silná, aby vytvorila štátne štruktúry proti revolúcii, zatiaľ čo industriálna pracujúca trieda bola organizovaná a vo väčšine jej individuálnych členov bola antikapitalistická.

Jednou z klamstiev alebo nepochopení je, že revolúcia a socializmus nemali populárnu podporu. Naopak prvé voľby s plným volebným právom v Rusku, 25. novembra 1917 to ukázali. Táto ruská zaostalosť naopak ale spôsobila zlyhanie revolúcie vo forme jej nedemokratickej podstaty a degenerácie do oligarchie a diktatúry. V tých voľbách boľševici získali takmer úplnú voličskú podporu industriálneho proletariátu (prepáčte, ale lepšie slovo mi nenapadá) a u vojakov severného a západného frontu, ktorí chceli koniec vojny. Avšak zaostalosť Ruska spôsobila, že väčšina obyvateľstva boli ešte stále roľníci a u nich bola podpora socializmu minimálna. Najväčšou stranou sa stali Sociálni revolucionári so 41 percentami a väčšinou v parlamente, ktorí boli za vyvlastnenie veľkostatkárov a prerozdelenie zeme medzi roľníkmi (čo nie je socializmus, ale skôr kapitalizmus odznova) ktorí mali väčšinovú podporu u roľníkov. Čo bolo dôležitejšie pre ďalší vývin udalosti, boli proti ukončeniu vojny. Sociálni revolucionári boli rozdelení v podpore boľševikov za uzavretie mieru s Nemeckom, avšak väčšinovo boli proti socializmu. Ľaví sociálni revolucionári vládu boľševikov podporovali, avšak väčšina parlamentného zboru boli praví sociálni revolucionári. Z tohto dôvodu boľševici začali v nasledujúcich mesiacoch obmedzovať a zvolávať nové a nové delegácie výborov, v ktorých sa už sociálni revolucionári nezúčastnili alebo ich nepripustili a uzavreli s Nemeckom mier.

Revolúcia bola teda demokratická, avšak prechod k socializmu nie, socializmus bol nanútený, čo je v podstate oxymoron. Demokratická bola v tom zmysle, že v tomto štádiu výbory pracujúcich ešte fungovali a sloboda frakcií a prejavu nebola obmedzená, čiže demokracia existovala v rámci menšiny proletariátu. S občianskou vojnou sa však celý režim začal stále viac a viac premieňať na byrokratickú a funkcionársku oligarchiu utláčaním rôznych frakcií (ľavicoví sociálni revolucionári, menševici), ktoré nesúhlasili s rozhodnutiami a potlačovaním povstaní i štrajkov vo vlastných radoch (ako Kronštadt). S koncom občianskej vojny štát už určite nebol demokratický ani v rámci menšiny pracujúcich. NEP potom predstavoval pokus o zmierenie s roľníkmi, ktorým bol celý systém nanútený a ktorí boli väčšinou obyvateľstva. A ďalej to potom už išlo len do temnejších a temnejších oblastí.

Táto drastická premena z monarchie na demokraciu a späť na oligarchiu je ešte dodnes nedostatočne vysvetlená, najmä kvôli tomu, že v priebehu existencie Sovietskeho zväzu, s výnimkou posledných rokov glasnosti, bola akceptovaná len jedna oficiálna verzia a niektoré udalosti ako existencia Trockého a mnohých, ktorí boli neskôr Stalinom zavraždení v 20. a 30. rokoch nemohli byť ani spomenutí. Odvtedy bola táto téma znova zahmlená opačnou propagandou a neslobodou režimov v Rusku, zákazmi na Ukrajine a v Poľsku a absenciou oficiálneho výskumu. V leninistických a trockistických kruhoch avšak ešte stále prevláda vysvetlenie, že režim sa zvrhol do oligarchie preto, lebo väčšina kádrov bola zabitá v občianskej vojne a ľudia, ktorí ich nahradili, boli kariéristi túžiaci po moci a násilí, zaostalosť Ruska spôsobila, že občianska vojna vôbec trvala tak dlho a socializmus bol nanútený, lebo roľníci tvorili väčšinu pracujúcich.

Moja teória je iná. Podľa mňa zárodky k nedemokratickosti systému, jeho zvrhnutia do stalinizmu a svojvoľného násilia, ako zárodky toho čistého zla, boli dané už v leninizme a v leninistickej teórii. Práve kvôli zaostalosti Ruska leninistická teória počítala s tým, že od samého počiatku plánovania revolúcie existuje svojvoľne vybratá sebanominovaná špička funkcionárov. Tá avantgarda, ktorá je na čele ideologizácie triedy je avšak od svojho počiatku oligarchia a nemá žiadne právo byť zástupcom pracujúcich. Leninistické vysvetlenie revolúcie nevidí, že Stalin bol členom tejto avantgardy a pokiaľ vieme, nebol kariéristom.

Ďalší bod je v tom, ako táto avantgarda chápe použitie násilia. V tomto bode nastáva aj spojenie s fašizmom a neokonzervativizmom. Tieto idelógie majú prevrátenú intuitívnu a prirodzenú stavbu priorít. Ich prioritou je politický cieľ, či to je nastolenie socializmu alebo odvrátenie „socializmu“ a všetko ostatné je podradné. Akékoľvek násilie, ktoré je nutné, je akceptovateľné. Dôležité je pozorovať, že excesívne násilie tu je neprijateľné nie z ľudských, morálnych alebo afektívnych dôvodov, ale z dôvodov neefektívnosti. Ktoré násilie je nutné a ktoré nie, to sa dodnes ani v prípade boja s terorizmom v skutočnosti nevie. Podobne ako nacisti a antikomunisti hovoria, že nikomu sa nepáči násilie (určite?), ale prekonaj to, lebo treba. Potlač emócie, potlač prirodzený inštinkt. Niektorí aj boli ochotní riskovať či vykonať nukleárnu vojnu pre dosiahnutie socializmu (Našťastie Chruščov a Kennedy boli na konci liniek a neboli Stalinom a Bushom).

Je to racionalizácia násilia a logická kontinuita dejín a osvietenskej filozofie. Jedným z ďalších rozšírených nesprávnych predstáv je, že nacizmus bol založený na sadizme. On bol založený presne na tej istej emocionálnej otupelosti a tom istom racionálnom ospravedlňovaní. Himmler napríklad neznášal pohľad na násilie. Podstata takejto stratégie môže tiež spôsobiť, že sa stane špongiou pre všetkých psychopatov, sociopatov, sadistov a iných. Ak si k tomu pridáte paranoju, trest smrti pre kontrarevolucionárov, vyjde vám orgia zabíjania.

Transpolar_Railway_between_Salekhard_and_Nadym
Pozostatok z nútenej práce v Gulagoch, tu železnica v severnej Sibíri medzi Salekhardom a Nadymom.

Opití mocou a zvyknutí na násilie, sa strana postupne zmenila na teoretickú „vojnu všetkých proti všetkým“, na úplnú antitézu socializmu, ideu, ktorú fašisti a nacisti oslavovali ako prirodzený výber a spravodlivý poriadok sveta. Keď prestalo svojvoľné násilie voči všetkým domnelým kontrarevolucionárom, začalo zabíjanie v radoch oligarchie. Strana sa postavila sama proti sebe a výsledkom toho bola Stalinova diktatúra. Potom nasledoval hladomor, udalosť, ktorú aj dnešní leninisti označujú za genocídu, v ktorom bolo zabitých hladom 2.5 až 7.5 miliónov „kontrarevolucionárov“. Gulagy a iné pracovné tábory, 1 až 10 miliónov zabitých, 5 až 50 miliónov ľudí, ktorí nimi prešli (len mimochodom, rozdiel medzi dnešnou krajnou ľavicou a pravicou je, že v ľavici nikto okrem stalinistov nepopiera, že sa to stalo a stalinisti to neobhajujú až na pár individuí, zatiaľ čo máme celú skupinu ľudí, ktorí obhajujú princíp zabíjania Rómov). Častokrát sa spomína aj Veľký čínsky hladomor, avšak ten nebol cieleným zabíjaním nejakej skupiny obyvateľstva, pri ktorom zomrelo 38 až 45 miliónov ľudí (hladomory máme aj dnes a áno kľudne si toto interpretujte a citujte ako chcete). Bol by som za to, ak by sa toto nerátalo do tých 100 miliónov obetí „komunizmu“.

holodomor
Obete hladomoru 1932-33

Zaujímavé a skôr dokazujúce nedemokratický a neliberálny charakter kapitalizmu je, že v Poľsku a na Ukrajine sú kvôli otázke hladomoru komunistické strany zakázané, na Ukrajine je popieranie hladomoru trestný čin, zatiaľ čo popieranie holokaustu v Poľsku a na Ukrajine trestným činom nie je (na Slovensku je de jure, ale de facto nie). Trockisti a leninisti dodnes tvrdia, že stalinisti boli tí kariéristi a byrokrati, ktorí nahradili „pravých komunistov“, ale ja si myslím, že obe strany sa líšili len v cieli, nie v metodike, v princípie použitia násilia a oligarchického charakteru avantgardy, ktorá spôsobila tento vývoj. Na čom sa Trockij a Stalin vlastne rozišli, bol jediný bod, ktorý v leninizme v tom čase zostal z marxizmu a to bol internacionalizmus. Vyzabíjaním polovice strany, eventuálne Trockého a prijatím doktríny „socializmus v jednom štáte“ Stalin tak prakticky dosiahol program Národne socialistickej strany nemeckých pracujúcich. Zatiaľ čo Nemecko za Hitlera nebolo nič viac než štátny kapitalizmus. To, že Stalinizmus bol nekomunistický dokazuje aj to, že mnoho komunistov sa stalo jeho obeťami a že povstania v Nemecku 1953, Poľsku 1956 a Maďarsku 1956 boli robotnícke povstania organizované socialistami a inými silami, ktoré ale nemali vôbec kapitalistický charakter. Sovietsky zväz by som za štátny kapitalizmus až do posledných rokov neoznačil, ale za veľmi čudný ekonomický systém, na ktorý nenájdem jednoduchý názov. V podstate plánované hospodárstvo, ovládané a vlastnené byrokratickou oligarchiou. Preto som proti tomu, nazývať túto ideológiu a strany ako marxisticko-leninistické. Veľa filozofií vychádza z iných, nemusíme preto všade pridávať pomlčky (skôr to bola snaha Lenina, legitimizovať sa a marxizmus si osvojiť). Mám silné pochybnosti, či by Marx, keby ešte žil v čase, keď ju Lenin vyvinul, tú teóriu a stranu nekritizoval ako mnohé iné. Práve preto, že je to skôr teória avantgardnej, nie proletárskej revolúcie. Aj s demokratickým centralizmom a kádrovou stranou.

Teraz k podstate titulky.

Sovietsky zväz od samotného počiatku nebol socialistický, lebo bol od svojho počiatku nanútený. Pravdou je, na ktorej sa – myslím, môžeme zhodnúť, že od občianskej vojny to nebol (ak niekedy bol) ani robotnícky štát, ak chceme rozlišovať pracujúcich v prvom a druhom sektore. Bol to štát avantgardy, diktatúra byrokratov a funkcionárov a nie diktatúra proletariátu. To, že sa všetky tie strany volajú komunistické, hovorí len o ich enormnej cynickosti a o tom, že áno, možno sú zlo, aj keď na diabla neverím. To je ako keď skoro každá krajnepravicová strana má v názve slobodu alebo národ, ľud. Strana slobody Rakúska, Strana pre slobodu, Strana nezávislosti, Národný front, Ľudová strana. To, akože keď sa dostanú k moci, kapitalistické médiá vytlačia titulky: „Konečne prišla sloboda!?“

Sovietsky zväz a jeho satelity a nasledovníkov v žiadnom prípade nemožno s čistým svedomím alebo rozumom označiť za komunistické. Čína je perfektný príklad štátneho kapitalizmu (všetky podniky fungujú v internacionálnom trhu, na tržby a zisky a mzdovú prácu, väčšina súkromných podnikov je úzko spojená so stranou, byrokraciou a štátnymi subvenciami), v ktorom sú práva pracujúcich na štrajky a pracovné podmienky niekoľkokrát horšie a obmedzenejšie než v západných krajinách.

Antikomunizmus má skoro rovnako dlhé dejiny ako komunistické hnutia a omnoho menej diskutabilnú definicíu. Antikomunizmus, z ktorého neskôr vznikol neokonzervativizmus, dodnes vládnuca ideológia zahraničnej politiky USA, má na svedomí dočasné pozastavenie právneho štátu a liberálnych princípov alebo príliš mnoho výnimiek, ktoré podľa rôznych interpretácií pokračujú až dodnes a niekoľko miliónov obetí. Antikomunizmus sa zrodil ako reakcia na anarchistický terorizmus v začiatkoch 20. storočia, ktorý kulminoval v roku 1919 a 1920 viacerými teroristickými útokmi na vládnych funkcionárov a Wall Street. Americké úrady zjavne nevedeli rozlišovať medzi anarchistami, boľsevikmi, komunistami a socialistami, a všetkých ich dali do jednej skupiny, označili ich za „alien“, napriek tomu, že mnohí z nich boli občania a deportovali asi 249 z nich na „sovietskej arche“. Jedným z dôležitejších dôsledkov toho bolo ale efektívne obmedzenie politickej plurality, slobody tlače a prejavu, a taktiež úpadku Socialistickej strany USA, ktorá získala v prezidentských voľbách 1912 6 %.

Nasledujúcich 50 rokov bol antikomunizmus v USA dominovaný osobou J. Edgara Hoovera, ktorý venoval väčšinu úsilia a prostriedkov FBI boju proti „komunistom a radikálom“ než boju proti naozajstnému zločinu. Napriek tomu, že mccarthizmus skončil v roku 1956, v tom istom roku sa začal program FBI COINTELPRO, ktorý mal za cieľ akýmikoľvek legálnymi (?) prostriedkami zničiť ľavicu. Pritom sa vôbec nezaoberal len komunistami, ale všetkými, ktorých Hoover za komunistov považoval, to znamená aj úplne stredových liberálov v Civil Rights hnutí a tiež na osobnosti ako Malcolm X a Martin Luther Kinga. Jedným z vrcholov tohto programu a tým dokumentom, ktorý možno najjednoduchšie ukazuje zvrhlosť tejto ideológie, je výhražný list z roku 1964, ktorý FBI poslala Kingovi a v ktorom ho vyzýva spáchať samovraždu. Na svetlo sveta sa tieto dokumenty dostali len prostredníctvom ilegálneho činu skupiny, ktorá ich ukradla a zverejnila, inak by sme o sa o tom asi dodnes nedozvedeli (o tomto dokonca veľmi pravicový herec a režisér Clint Eastwood spolunatočil film). Program COINTELPRO bol okrem iného zodpovedný za mnoho násilia a niekoľko úmrtí. So súčasným odhalením Snowdena o kapacitách a protiústavnej činnosti moderných spravodajských služieb, o ich efektívne nefungujúcej kontrole (FISA) a transparentnosti nemôžeme označiť myšlienky o tom, že podobné programy existujú aj dnes, za bláznivé „konšpiračné teórie“. Interakcia medzi občanmi a štátom (v jednom smere) by nemala byť založená na dôvere.

article-king-1113
List FBI Martinovi Lutherovi Kingovi

Antikomunizmus nabral radikálnejšie metódy a úplnejšie riešenia vznikom Studenej vojny a odstránením toho prvého nepriateľa demokracie, fašizmu. Postupom času sa podobne ako leninizmus zmieril s tým, že akékoľvek prostriedky, ktoré sú nutné, sú prijateľné. Jedným z prvých prejavov tejto tézy bola Kórejská vojna, v ktorej bola organizovaná prvá veľká antikomunistická genocída, Bodo League, ktorá zabila v roku 1950 asi 200 tisíc podozrivých komunistov. Južná Kórea bola v tom čase podporovaná a udržiavaná USA a nemožno povedať, že žiadnu spoluzodpovednosť na tomto incidente neniesli. Až do roku 1988 – s prestávkou – zostala Južná Kórea diktatúrou, podobne ako Taiwan do roku 1996, Singapur dodnes, Filipíny od roku 1964 do roku 1986 a Indonézia od roku 1967 až do roku 1998. Táto politika bola otvorene, úmyselne a bez snáh to zmeniť súčasťou zahraničnej politiky USA. Bola to ona, ktorá neskôr oficiálne prešla do neokonzervativizmu a demokratického internacionalizmu (ktorý je možno najskoršie perzonifikovaný v Sýrii, Líbyi a Iraku). Vo svojej podstate je neokonzervativizmus bližšie k leninizmu a stalinizmu než k liberalizmu a konzervativizmu, ktoré boli historicky izolacionistické alebo neintervencionistické. Trockizmus bol zaožený najmä na teórii permanentnej revolúcie a jej šírenia z Ruska do celého sveta a to nielen vo forme domácich povstaní, ale hlavne vojenského expanzionizmu. Politika USA posledných desaťročí je v podstate len kópiou tohto konceptu s tým rozdielom, že preferuje nenásilné revolúcie a nepriame intervencie, čiže cvičenie, dodanie zbraní a za cieľom šírenia nie „komunizmu“, ale zastupiteľskej liberálnej „demokracie“. Príkladov je neúrekom, všetky sú dobre zdokumentované a priznali sa k nim mnohí bývalí vládni funkcionári (Kissinger).

1954 Guatemala, 1953 Irán, 1961 Južná Kórea a pokus na Kube, 1963 Honduras a Južný Vietnam, 1973 Čile a podporované vojenské junty v Brazílii 1964-1985, v Argentíne 1963-1983, Grécku 1967-1974, podpora občianskych vojen v Salvadore, Guatemale, Afganistane.

Indonézska genocída 1965-66
Indonézska genocída 1965-66

Neokonzervativizmus podobne ako leninizmus vznikol ako intelektuálna elita a oligarchiou zostal, bez významnej populárnej podpory, ktorá diktuje zahraničnú politiku „slobodného sveta“. Nepodobne ako leninizmus je ešte stále v pozíciách vplyvu a ľudia, ktorí obhajujú a popierajú jeho zločiny, sú ešte stále na svojich pozíciách a ešte stále vytvárajú politiky štátov. To, že neokonzervativizmus je bližší leninizmu, vychádza aj z podozrenia, že jeho zakladatelia boli trockisti, ktorí chceli bojovať proti stalinizmu. Prišli z Demokratickej strany, ktorá ako prvá porušila storočný zákon izolácie na americkom kontinente. Intelektuáli, ako Jeanne Kirkpatrick podporovali zvrhnutie demokratických vlád a podporu autoritatívnych režimov ako prevenciu a menšie zlo oproti „komunistickej totalite“.

„Tradiční autokrati nevyrušujú rytmus práce a oddychu, miesta pobytu a osídlenia, obyčajové poriadky rodiny a osobných vzťahov. Pretože mizérie tradičného života sú povedomé, sú trpené obyčajnými ľuďmi, ktorý, ako vyrastajú v spoločnosti, sa učia prispôsobiť (…) Revolučné komunistické režimy tvrdia jurisdikciu nad celým životom spoločnosti a robia žiadosti k zmene tak, že porušujú internalizované hodnoty a zvyky že obyvatelia utekajú po desiatich tisícoch.“

Týmto sa vytvorilo ospravedlnenie pre dvojitý štandard, ktorý sa stal a je vedúcim merítkom pri posudzovaní koho podporiť a koho zbombardovať. Totality a autoritatívne režimy- obe zabíjajú, ale pretože jedni sú proti tradičnému spolunažívania a kapitalizmu a druhí nie, jedni sú prijateľní a druhých vyzabíjame. Otázne je, či vôbec ešte toto merítko platí a či vôbec niekedy bolo úprimne myslené, keďže aj Turecko je už oficiálnou totalitou a je stále podporované aj vo svojom imperializme slobodným svetom.

Výsledok? V Argentíne bolo v priebehu vojenskej junty zabitých 20 tisíc komunistov. V Čile, Brazílii a Peru bolo zabitých neznámy počet ďalších občianskych aktivistov a politických členov socialistických a komunistických organizácii. V Indonézii v rokoch 1965-66 bolo zabitých 500 tisíc až milión komunistov, v zvrhnutí vlády Sukarna podpore vlády Suharta boli CIA a diplomacia USA aktívne zapojené, odmietajú však zapojenie do genocídy. To isté platí o vojenských diktatúrach v Latinskej Amerike, ktoré USA podporovali, ale odmietajú, že boli zapojení do zabíjania, aj keď o ňom najneskôr v roku 1976 vedeli.

Známe obete "špinavej vojny" v Argentíne
Známe obete „špinavej vojny“ v Argentíne

Príponu „demokratický“ k socializmu ani netreba, lebo socializmus nemôže byť iný ako demokratický.

Spoločné vlastníctvo môže vznikúť len na dobrovoľnej báze a musí byť naozaj spoločné – nie štátne, keď štát funguje efektívne oligarchicky. V takom prípade je potrebné, aby štát bol úplne demokratický a štát boli všetci ľudia, a nie organizácia nad ľuďmi a teritóriom. Kapitalizmus, naopak, potrebuje tú príponu, pretože dokáže existovať aj v obmedzenej demokracii (skoro v každom politickom systéme), ktorá funguje na základe ignorácie legislatívneho procesu väčšinou alebo inverzovaného triedneho vedomia. Ale ešte lepšie funguje v autoritatívnych systémoch, ako sa ukazuje na príklade dnešných štátnych kapitalizmov vo svete, kde môže naplno realizovať svoj diktatoriálny potenciál, môže dosiahnuť najvyššiu produktivitu, najvyššie vykorisťovanie, najnižšie ceny tovarov a najvyššie zisky. Pretože ako systém je vždy založený na utlačovaní väčšiny menšinou. Skupina, ktorá podľa zákona kapitalistickej akumulácie a trhu vlastní produkčné prostriedky musí byť menšina a skupina, ktorá pracuje a je vykorisťovaná, musí byť väčšina. Kapitalizmus sa preto čo najviac snaží skryť pomery, ktoré vládnu medzi vlastníkom a pracujúcim a momenty výroby tovarov a vykorisťovania. Preto mu vyhovuje systém, ktorý je založený na ignorácii zákonov a politického systému väčšinou. Preto sa hovorí o zamestnávateľoch a zamestnancoch, alebo Arbeitgeber und Arbeitnehmer, aj keď to je vlastne opačne. Preto sa hovorí o výrobcoch a spotrebiteľoch. Výrobcovia sú vždy spoločnosti, vlastníci, nie pracujúci, ktorí naozaj tie tovary vyrábajú. Spotrebitelia sú potom ten totalitný liberálny pojem, to sú všetci, aj vlastníci, aj pracujúci, nepracujúci. Preto je zatiaľ najlepší kapitalizmus v Číne, lebo je vedený stranou, ktorý sa nazýva komunistická.

Socializmus si nemôže dovoliť ďalší Sovietsky zväz. Čo dnes chýba, je nový revolučný marxizmus. Tá minuskulná skupina revolučných marxistov sa ešte stále nechce vzdať leninizmu (nehovoriac o tom, že ešte existuje veľká skupina až polovica krajnej ľavice, ktorá ešte stále popiera genocídy Stalina a diktatoriálnu podstatu toho režimu). Problémom reformizmu je bariéra zastupiteľskej demokracie fungujúcej v kapitalistickej spoločnosti. Ak chcú dosiahnuť zmenu legálnou cestu, musia sa podriadiť systému a ten už sám v sebe je popretím princípu demokracie a vedie k vytvoreniu privilegovanej vrstvy s voľným mandátom, ktorá bude hlasovať v línii záujmov súčasnej vládnucej triedy. Nehovoriac o tom, že strana advokujúca zmenu ústavy v bode prechodu zo súkromného na spoločné vlastníctvo by bola zakázaná alebo inak diskriminovaná. Na nový koncept revolúcie netreba ísť ďaleko, stačí sa pozrieť na neokonzervativizmus a na súčasné arabské revolúcie a revolúcie vo východnom bloku. Na revolúcie, ktoré prebehli nenásilne a Egypt, Sýria, Tunisko. Najdôležitejšou pri takýchto hnutiach, je, aby sa nepremenili znova na strany s nedemokratickou štruktúrou, ako sa stalo v Egypte a nezvrhli sa potom na diktatúry. Alebo aby neprešli do občianskych vojen, z ktorých len ťažko vzniká znova demokracia. Na dosiahnutie zvrhnutia kapitalizmu a udržania alebo vôbec vytvorenia demokracie počas a po revolúcii je nutné, aby bola intelektuálne aj aktívne vedená väčšinou pracujúcej triedy. Nová ústava musí byť schválená alebo v uliciach musí byť minimálne polovica obyvateľstva. K tomu je potrebné bojovať proti súčasne vládnucej ideológii, ktorá je chránená a udržiavaná kapitalistickými médiami. Aby sa avantgarda nestala novou vládnucou triedou, jej jedinou úlohou by malo byť začatie spoločenskej diskusie a vybudovanie triedneho vedomia. Jej členovia nesmú prebrať vedúcu úlohu v revolúcii ani nesmú následne po revolúcii vstúpiť do politiky či stať sa zástupcami alebo členmi správy. Trieda pracujúcich sa musí sama oslobodiť a sama vládnuť, priamo už od prvého okamihu. Prechodná oligarchia alebo diktatúra je naivná a nebezpečná myšlienka.

Marxizmus síce de jure povolený je, ale nerozpráva sa o ňom vôbec, zostáva stále tabuizovanou témou. Jedným z dôsledkov toho je, že väčšina antikomunistov ani nevie, čo v skutočnosti socializmus v teórii je. K tomu je potrebná celospoločenská diskusia, ktorá musí nastať vo všetkých verejných priestoroch. Zmena sociálneho odcudzenia a kapitalistickej kultúry a ideológie musí prebiehať nielen na miestach k tomu vyhradených. Nutné k tomu bude aj porušenie sociálnych noriem, ako rozprávať sa s cudzími ľuďmi na ulici, na pracovisku a s priateľmi viesť politické diskusie. Pri cestovaní… Spraviť môžeme aj to isté, čo upravil neoliberalizmus, osvojiť si jeho rétoriku a ideológiu. O zvyšovaní produktivity, podnikaní a ideologickom obsadení voľného času. Dnešný kapitalistický internacionalizmus vytvoril unikátne podmienky, kedy väčšina mladej generácie ovláda jednotný jazyk a tak sú prvýkrát v dejinách vytvorené podmienky k internacionálnej komunikácii a revolúcii. Na rozdiel od liberalizmu ale máme jednoduchú a intuitívnu antropológiu. Kultúra je iná, jazyk iný, politiky iné, ale základy ľudského života sú rovnaké. Práca a využívanie prírodných zdrojov k udržaniu života. Kapitalizmus so svojou ideológiou má totalitnú moc nad ľudským životom, len nie je nanútený, ale vsugerovaný a naučený. Bojovať proti nemu možno len zbúraním bariér, ktoré ho udržiavajú a to sú sociálna izolácia, sociálne normy vo verejnom a súkromnom priestore a ignorácia zákonov a politiky mimo volebného obdobia. Prvé pravidlo je nerozprávať sa s cudzími a ak áno, len o niektorých témach. Tri témy sú zakázané až na najbližších priateľov. Peniaze, osobné slabosti a politika. Potrebné je, aby štvorpätinová väčšina obyvateľstva pochopila, ako kapitalizmus funguje a poznala marxistickú alternatívu. Logickým dôsledkom toho je len jeden a to: kolektívne demokratické rozhodnutie o zrušení kapitalizmu.

Dnešná neochota ľavicových strán prejsť späť k marxizmu a aj jeden z dôvodov, prečo vôbec od neho odišli, je táto skúsenosť „socializmu“. Ako ale ukazuje vývoj volebnej podpory a členstva ľavicových strán a odborov posledných 20 rokov, mali by vedieť, že je to práve tento odklon do stredu, ktorý ho spôsobil. Čo sa snažím okrem iného povedať, je, že, ak chce ľavica prežiť a konečne prestať robiť kompromisy, zaviesť demokraciu a začať robiť reformy a zmeny zľava, musí prestať s tou storočnou tradíciou pravicovej politiky. Žiadnych nových voličov si tým nezíska, len si kope vlastný hrob. Žiadne vojny, žiadna pravicová politika. Bodka. Ak pôjde ešte ďalej do prava, alebo nevráti sa späť, čaká ju celkom istá smrť ako najväčších alebo veľkých strán v národných parlamentoch.

Pridaj komentár

Please log in using one of these methods to post your comment:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s